Mapovanie socialistického modernizmu. Prípad Gavula

Juraj Gavula v čase masívnej socialistickej výstavby realizoval množstvo umeleckých diel pre rôzne verejné stavby. V Galérii mesta Bratislavy prebieha retrospektívna výstava zameraná aj na tieto jeho diela. Recenzia od Miroslavy Urbanovej sa zamýšľa nad prezentáciu umenia vo verejnom priestore a všíma si absenciu prepojenia tejto témy s otázkou týkajúcou sa konkrétnej starostlivosti mesta Bratislavy o umelecké objekty vo verejnom priestore.

Mapovanie socialistického modernizmu. Prípad Gavula

Väčšina miest na Slovensku má vo svojom urbanizme a architektúre vpísanú skúsenosť s komunistickým územným plánovaním a výstavbou. Tie boli centrálne zastrešované a realizované špecializovanými monopolnými štátnymi podnikmi. Verejné stavby boli zo zákona povinne doplnené umeleckým dielom v médiu monumentálnej mierky (napríklad freskou, mozaikou, reliéfom, sochou, fontánou alebo tapisériou) na základe známeho stavebného zákona, tzv. Hlave 5. Umelecko-architektonická spolupráca sa za socializmu postupne stala nevyhnutným štandardom. Okrem utilitárnej potreby nových funkčných priestorov spoločne materializovali aj istý druh sociálnej utópie a ideálov, ktorých nenaplnenie a zánik sa symbolicky odráža v ich terajšom tristnom stave. Napriek svojim nespochybniteľným kvalitám ostávajú tieto stavby a diela častokrát poznačené negatívnym vnímaním či prehliadaním veľkej časti verejnosti, čo priamo súvisí s pachuťou, súvisiacou s režimom a dobou, v ktorej vznikali. Silným dôkazom je nepochybne aj tvorba sochára Juraja Gavulu, ktorého pozoruhodná samostatná výstava Vitálne formy prebieha v Galérii mesta Bratislavy do konca októbra. Väčšina ľudí na Slovensku má skúsenosť so sochárskymi a architektonickými realizáciami z obdobia socializmu, ktorá nemusí byť vždy vedomá ani nepríjemná. Ja som si vďaka výstave uvedomila, že lavičky pred bývalým hotelom Danube, na ktorých som občas čakala na kamarátku z Dlhých dielov, sú dielom Juraja Gavulu. A narozdiel od tých mestských, dreveno-kovových sa tieto kamenné nekývali. 

Ale naspäť k výstave/ám. Pre galerijných insiderov/ky bude výstava v bratislavskej mestskej galérii malým deja vù Gavulovej minuloročnej výstavy Homo Faber v bratislavskej Július Koller Society v Novej Cvernovke. Výstava v Novej Cvernovke sa však zamerala výlučne na Gavulove sochárske práce pre zdravotnícke zariadenia. Z veľkej časti sa jednalo o autorské fotografie pôvodného stavu sochárskych realizácií po ich osadení, predovšetkým v 70. a 80. rokoch 20. storočia, aktualizované o záznam súčasného stavu diel. Práve kontrast belostnej novosti a súčasného bolestného stavu, ktorý častokrát charakterizuje zanedbanie a celkový nezáujem o pôvodný koncept, vytváral na výstave napätie, znepokojujúcu emotívnu situáciu vyvolávajúcu vlny otázok.

Napriek prvotnému pocitu deja vù treba povedať, že výstava v GMB má širší záber siahajúci až do obdobia Gavulových sklárskych štúdií u Václava Ciglera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je autorovou prvou veľkou retrospektívou, čo dokladá užitočná a pôsobivá mapa Gavulových realizácií naprieč územím celej republiky. Hlavným hýbateľom realizácie týchto výstav je nepochybne osoba umelcovho syna, rovnako sochára, Mateja Gavulu. Ten sa spoločne s Jozefom Vančom postaral v GMB o architektúru výstavy. Je sympatické, že ako v prípade otcovej tvorby, aj on sa spolieha na spoluprácu s odborníkmi z rôznych oblastí. V rozhovore pre podcast GMB Oči dokorán s Monikou Pascoe Mikyškovou Gavula ml. zároveň avizoval publikovanie otcovej monografie – no až v neskoršom jesennom termíne. Na výstave táto publikácia, bohužiaľ, ešte chýba, no symbolicky ju obsahovo supluje bohatá fotografická dokumentácia z autorovho archívu a početné sprievodné texty vo výkladovo-kontextualizačnom štýle SNG, neprekvapivo od kurátorky národnej galérie Vladimíry Büngerovej. V rámci výstavného programu GMB, ktorý sa pod vedením novej riaditeľky Kataríny Trnovskej značne zredukoval a snaží sa o čitateľnejšiu dramaturgiu s istou víziou, nie je Gavulova výstava prekvapením, keďže jedným z fokusov GMB má byť umenie vo verejnom priestore.

Pre kurátorku výstavy Vladimíru Büngerovú sa Gavulova tvorba stáva akousi prípadovou štúdiou, nástrojom pre zrozumiteľné načrtnutie viacerých fenoménov umenia stredoeurópskeho priestoru počas 70. a 80. rokov minulého storočia, akými boli tzv. monumentálky, sochárske sympóziá či špecifiká „socialistického modernizmu“. Práve v kontexte diel určených pre architektúru bolo v tomto období možné rozvíjať fazety abstraktného výrazu, pre voľnú umeleckú tvorbu od začiatku normalizácie neprípustného. V Gavulovom prípade sa jedná o pohyb od elementárnych geometrických foriem inšpirovaných technickým pokrokom až po formy asociujúce niečo prvotné, prírodné, prípadne ich prepojenia. Pekne to ilustruje aj socha z pozvánky na výstavu s názvom Dunaj z roku 1973, ktorá kombinuje základný geometrický tvar kruhu a dokonale vyleštenú hmotu kameňa s organickým zaoblením asociujúcim jednak vlnivé plynutie vody, ale aj akúsi fosíliu, niečo archetypálne. 

Predpokladom pre kolaudáciu (aj) výtvarného diela však stále bolo schválenie ideologickou komisiou, no oko cenzora z architektonických kruhov tu nebdelo tak dogmaticky ako v prípade oficiálnych prezentácií vtedajšieho maliarstva a sochárstva. Útočisko v monumentálnej tvorbe zároveň našli aj autori a autorky, ktorí/é istý čas nemohli vystavovať svoju voľnú tvorbu. Ich kreativita bola pri realizáciách pre architektúru limitovaná okrem zadania pre konkrétne miesto alebo budovu aj technologicky, predovšetkým ak sa jednalo o utilitárne diela, akými sú napríklad fontány. À propos, Gavulov socialistický modernizmus: práve takáto „apolitická“ tvorba je v mojich očiach politicky výrečnou plastikou vtedajšej doby, plastikou vnútorného dištancu, snahou o nadčasové formy uzatvorené vo svojom vesmíre mimo ideologických požiadaviek na angažovanú tvorbu a život. 

Architektonický koncept výstavy rešpektuje všadeprítomnú estetiku čistých línií a uzavretých foriem, typickú pre Gavulovo dielo, ktorého „univerzálnosť“ ho predurčuje vyniknúť na ľubovoľnom pozadí, ak má dostatok priestoru. Dôkazom sú na mieru zhotovené zaoblené platformové soklo-vitríny pre prezentáciu skupiny modelov, kresieb a iných artefaktov. Zaujímavý bol aj kontrast špecifickej štruktúry a rastra travertínovej podlahy výstavného priestoru v priamom kontakte s Gavulovými sochárskymi dielami, voči ktorému vizuálne cítim „hejt“, ale ideovo lásku.

Gavula však sochy nielen tvoril, ale aj fotograficky zaznamenával proces ich zhotovenia a konečný výsledok. Ich formálne kvality – sochárske i fotografické – sú na výstave pekne vyzdvihnuté predovšetkým v plagátových zväčšeninách kľúčových diel v pôvodnom kontexte či na mieste, kde vznikali. Pri prechádzaní jednotlivými miestnosťami zároveň cítiť akési obradné tancovanie prezentačných možností v rôznych mierkach, materiáloch či štádiách tvorby – od monumentálnej realizácie prítomnej v negatíve prostredníctvom použitej sochárskej formy na odlievanie, v kontextuálných zmenšeninách prostredníctvom vyvolaných negatívov fotografií, v materiálnej haptickosti jednotlivých modelov v mierke a v neposlednom rade v ideových variáciách kresieb. Vystavené denníkové záznamy so skicami a strohé poznámky z každodenného života sú záznamom Gavulovho priamočiareho myslenia vo formách, tvaroch a súvislostiach. Častokrát prekvapivo vychádzajú priamo z tela či iných organických tvarov, nielen vo formách, ale aj v ich funkčnosti.

Odčitateľné, no redukované formy poučené hlbokou znalosťou technológií a remesla sú dobrým základom pre sprievodný program orientovaný na praktické zručnosti, čo GMB využila v podobe sochárskych workshopov pre verejnosť. Gavulova tvorba je jedným z fragmentov nie-až-tak-čierno-bielej mozaiky umenia vznikajúceho za socializmu, fragmentom, ktorý sa mal podieľať na „tvorbe životného prostredia“. Vtedajší ideologický jazyk, koncept životného prostredia socialistického človeka, akejsi uniformnej entity, dnes z retrospektívy a v rámci systému produkcie konzumentov s vysokopersonalizovanými potrebami pôsobí na prvý pohľad obmedzujúco a fádne. Sochársky stvárnené detaily ako kryty na vzduchotechniku či žardiniéry (ževraj kvetináče), snaha o prinesenie moderného výtvarného výrazu a minimalistického rytmu do budov verejných inštitúcií však dnes, v dobe, kedy sa stavbyvedúcim stala excelovská tabuľka výdavkov a snaha o rozveselenie konzumom deprimovaným más, nakoniec vyznievajú priam nekompromisne a radikálne.

Popularizačné projekty (v dobrom zmysle slova) ako Čierne diery, zviditeľňujúce kvality prehliadaných architektonických realizácií z minulosti či odborníci upozorňujúci na diela vo verejnom priestore (napr. Sabina Jankovičová či Martin Zaiček) položili pevné základy v mapovaní objektov, na ktoré by sa mali pozerať aj ich majitelia a správcovia ako na súčasť svojej histórie a kultúrneho dedičstva. Tvoria totiž prostredie, v ktorom sa denne pohybujeme a ktoré nás ovplyvňuje dlhšie ako po dobu jednej selfie, a zároveň sprostredkúvajú istého ducha doby, ktorého sa už spätne netreba báť. Očakávala som zo strany GMB verejnú diskusiu na témy, ktoré sa v rámci výstavy ponúkajú, aj na úrovni starostlivosti mesta Bratislavy o umelecké objekty vo verejnom priestore. Hádam nabudúce.

Juraj Gavula: Vitálne formy / Kurátori: Vladimíra Büngerová a Matej Gavula / Galéria mesta Bratislavy / Bratislava / 29. 6. – 24. 10. 2021

Foto: Peter Sit