Lorem ipsum dolor

Apel na spravodlivejší svet

15. 12. 2023Miroslava UrbanováRecenze

Miroslava Urbanová recenzuje výstavu vo viedenskom Weltmuseum, ktorá skúma globálne krízy prostredníctvom alternatívnych budúcností.

V roku 2013 sa viedenské Etnografické múzeum (Völkerkundemuseum) premenovalo na Weltmuseum (z nem. Welt – svet) a od roku 2017 spracúva svoj zbierkový fond zameraný na dokumentáciu života a kultúry mnohých mimoeurópskych národov bez opomínania vlastných kontroverzných väzieb z minulosti, spojených s kolonializmom, národným socializmom a históriou etnológie samotnej. Múzeum začalo reflektovať na provenienciu svojich zbierok (od nákupov, darov, expedícií, z cisárskeho dvora, ale aj predmetov nadobudnutých na výpravách do bývalých kolónií) a prehodnocovať vystavovanie sporných artefaktov so zástupcami krajín, odkiaľ jednotlivé predmety pochádzajú (čo nie je ešte ani zďaleka európskym štandardom, skôr výnimkou).

V monumentálnych priestoroch Neue Burg v rámci komplexu imperiálneho Hofburgu a v bezprostrednej blízkosti Umenovedného múzea a jeho dvojičky Prírodovedného múzea sa v priestoroch Weltmuseum okrem stálych zbierok programovo prezentujú aj výstavy a projekty súčasných umelcov a umelkýň. Viacerí z nich pracujú priamo (a kriticky) s muzeálnymi artefaktmi a archívom samotného múzea (napr. aktuálna inštalácia juhoafrickej umelkyne Zary Julius ​​Whatever You Throw at the Sea..., v ktorej autorka siahla po rozsiahlej fotografickej zbierke múzea), ďalšie výstavy zas ponúkajú iný uhol pohľadu prostredníctvom niekedy možno stereotypne vnímaných tém a reflektovania dispozitívov, prostredníctvom ktorých sa produkuje poznanie.

Skupinová výstava Science fiction(s): If there were a tomorrow (kurátorský tím Stella Assiimwe, Claudia Augustat, Jonathan Fine, Ute Marxreiter a Tobias Mörike) ponúka pohľady umelcov a umelkýň pochádzajúcich z komunít, na ktorých kultúru, zvyky a hmotné či duševné dedičstvo sa vo veľkých západných múzeách pozeráme ako na tých druhých – v časoch a priestoroch mimo naratívov o nezvratnom vývine spoločnosti ako primárne (technologickom) progrese. 

Cara Romero, The Zenith, fotografická tlač na papier, 2022, majetok autora @Cara Romero

To, čo výstava označuje ako „domorodý futurizmus“ (ktorý ako pojem, na rozdiel od afrofuturizmu či afrického futurizmu, zahŕňa aj pôvodných obyvateľov Severnej, Strednej, Južnej Ameriky či Kanady), vo svojom jadre stelesňuje druh imaginácie budúcnosti, ktorý rozširuje škatuľku žánru science-fiction poukazovaním na to, čo pri jeho vytváraní často chýba – ako napríklad ohľaduplnosť k prostrediu a dedičstvu tých, ktorí disponujú iným, neexploatačným druhom poznávania. Aké sú budúcnosti, ktoré si vysníval domorodý futurizmus na základe svojich skúseností s kolonializmom, sociálnymi nerovnosťami, rasovou nespravodlivosťou, klimatickou a utečeneckou krízou? 

S doslovnou zmenou perspektívy nášho vnímania, potrebnou pre aktivovanie iného druhu myslenia, sa pohráva aj taký detail ako popisky s lokalizáciou umelca*kyne na mape sveta, ktorá je ale obrátená hore nohami – a tak symbolicky prevracia naše zažité stereotypy o bohatom severe a chudobnom juhu. Zároveň prevracia aj inštitucionálnu logiku muzeálnych popiskov s interpretáciou vzdelaných prostredníkov – kurátorov*iek, a namiesto ich textov predstavuje jednotlivé diela prostredníctvom artist statementov. Architektúra a rámcovanie výstavy odkazuje rôznymi spôsobmi inscenácie diel v priestore priamo na muzeálne prostredie – od použitia rôznych druhov látok ako divadelne dramatického pozadia pre objekty či maľby cez využitie rôznych druhov vitrín, príp. prezentácie exponátov zo zbierky múzea v rámci nového diela alebo výrečného detailu ponechania prepravných štítkov s názvami múzeí, medzi ktorými diela cestovali. Každá miestnosť má vlastný tematický okruh, ktorý rozširuje koncepty vnímania budúcnosti a odkazuje na ne – ako napr. Brave New Worlds (v množnom čísle). 

Vstupný výstavný koridor a prvá sála pritiahnu návštevníctvo do mise en scène diel pracujúcich so známym, esteticky príťažlivým a na prvý pohľad jednoducho čitateľným repertoárom referujúcim na existujúce sci-fi postavy a populárne žánre ako film či komiks. Diela od Roryho Wakemupa, Andyho Eversona, Nicholasa Galanina, Farlana & Alesie Quetawki a Ryana Singera pracujú s vizuálnym jazykom popkultúry, no odhaľujú vrstvu, ktorú sme si možno nikdy nevšimli. Poukazujú na kultúrnu apropriáciu v kánonických dielach – od účesov cez oblečenie, ako napr. v prípade známej ságy Star Wars. Vytvárajú kontrapozície plné irónie a prehliadaných rodokmeňov nápadov, ktoré nás nútia kriticky sa zamyslieť možno aj nad našimi ďalšími obľúbenými filmami a hrdinami*kami.

Pohľad do expozície na dielo Roryho Wakemupa. Foto: KHM-Museumsverband

Tri silné skulpturálne solitéry výstavy však v pretlaku iných diel naokolo nakoniec nevyzneli s dostatočnou silou, akú by im prinieslo vizuálne neutrálnejšie prostredie white cube alebo rozľahlejší industriálny setting. Všetky však, paradoxne k environmentálnemu apelu výstavy, spája materiál ikonický pre posledné dve storočia – plast: či už ide o mýticky pôsobiacu maorskú loď odkazujúcu svojím názvom zároveň na satelit od Georgea Nuku z plexiskla, zaniknutý ghanský megalopolis postavený z lega od ​​Ekowa Nimaka, alebo organizmus inšpirovaný krabím mýtom, vytvorený z rybárskych sietí a sťahovacích pások od Leeroya Newa. Výstava však ponúka aj skutočne imerzívne momenty. Rozsiahla inštalácia Autonomous InterGalactic Space Program, ktorá vznikla ako spolupráca maliara Riga 23 a hnutia zapatistov, je akýmsi maľovaným, vyšívaným, skulpturálnym a zároveň priestorovým vizuálnym manifestom prepletajúcim na prvý pohľad naivizujúco podanú symboliku, ktorú môžeme čítať v rámci širšej mytologickej tradície rôznych kultúr, ale aj globalizovaného sveta – od bárky/lode cez holubice po kukuričné klasy, ktoré sú zároveň raketami, archami, nositeľmi požiadaviek utopickej budúcnosti, v ktorej má každý člen*ka spoločenstva svoje miesto.

Dôležitým edukatívnym aspektom je participatívny rozmer výstavy. Návštevníci a návštevníčky majú možnosť nielen napríklad aktívne načúvať riasam ako v inštalácii tecuitlatl dvojice Fary Peluso and Hümy Utku, ale aj sami*y sa zapojiť do vytvárania alternatívnych naratívov o lepšej budúcnosti. Zapojenie do výstavy ich vťahuje bližšie k niektorým tematickým okruhom vo viacerých kreatívnych rovinách – od vizualizácie kreslením (superhrdinov*niek) cez pretavenie svojich predstáv o budúcnosti do slov či interakciu s hernými rozhraniami niektorých diel. Na výstave sa nachádza viacero komplexných, naratívnych a špekulatívnych diel, ktoré predstavujú alternatívne scenáre využitia technológií v prospech ľudských aj neľudských organizmov a komunít. The Intersection od umeleckého štúdia Superflux využíva žáner futuristického mockumentary tematizujúceho digitálnu exploatáciu užívateľov smart technológií a jedincov, ktorí sa jej rozhodli kreatívne vzdorovať. 

Kadu Xukuru, A dança dos cabocos, koláž, 2020 © Kadu Xukuru

Exploatácia planéty a s ňou spojená klimatická kríza sa nezačala predvčerom. Pôvodní obyvatelia Brazílie vzdorujú deforestácii a jej následkom už dlho a tento boj prostredníctvom úderného rapu tematizujú na výstave Kunumi MC & Angry Duo. Citeľným a dôležitým aspektom je aj to, že umelci a umelkyne aktivizujú tieto témy primárne prostredníctvom svojho materinského jazyka – hoci pre potreby výstavy s titulkami alebo v preklade do nemčiny, resp. angličtiny. V rámci iného druhu diverzity vystavujúcich musím priznať, že som najprv nevedela odhadnúť pomer v ich rodovom zastúpení – po intenzívnom vyhľadávaní udrie do očí prevaha vystavujúcich autorov. V bratislavskom tranzite sa napríklad v roku 2022 uskutočnila výstava Príprava – Zasievanie, ktorá zastúpila „domorodý“ pohľad zo ženskej perspektívy na podobné témy oveľa inkluzívnejšie. Budúcnosti podľa vystavujúcich umelcov a umelkýň vo Weltmuseum Wien sú apelom na spravodlivejší svet, ktorý rešpektuje rozmanitosť nielen svojich ľudských obyvateľov, ale aj ich okolitého sveta, od ktorého sa odsekávame do svojich ulít vytvorených nielen z oblečenia, stavebných materiálov, ale aj digitálneho smogu okolo nás.

Science fiction(s): If there were a tomorrow / kurátorský tím: Stella Assiimwe, Claudia Augustat, Jonathan Fine, Ute Marxreiter, Tobias Mörike / Weltmuseum Wien / Viedeň, Rakúsko / 30. 3. 2023 – 9. 1. 2024 

Titulná foto: Wilfred Ukpong, Video stil FUTURE – WORLD – EXV. Publikované s láskavým dovolením umelca @Wilfred Ukpong, Zdroj: https://www.weltmuseumwien.at/en/

 

Miroslava Urbanová | Pracuje ako vedúca Galérie MEDIUM v Bratislave. Študovala dejiny umenia na Universität Wien a na Univerzite Komenského v Bratislave. Pôsobí ako kurátorka a píše o umení.