Ľahostajné Benátky po sedemnáste, tentokrát v architektúre

Prebiehajúce Bienále architektúry v Benátkach je pre verejnosť otvorené od konca mája 2021 ako prvé významné svetové kultúrne podujatie, ktoré sa koná od začiatku pandémie. Súčasný ročník môžeme tiež považovať za doteraz najzreteľnejšie artikulované vykročenie v ústrety interdisciplinarite, ktorý do náruče spríbuznených disciplín k architektúre priberá psychológiu, antropológiu, politológiu, technologický výskum, umenie a environmentálne vedy. Sedemnástu variantu tejto dočasnej prehliadky najprogresívnejších tendencií na poli architektúry rámcuje otázka Ako budeme žiť spolu?

ELEMENTAL, Čilané a národ Mapuche, vytváření míst k poznávání sebe navzájem (KÜNÜ) a míst k vyjednávání (KOYAÜ-WE). Foto: Francesco Galli

Ľahostajné Benátky po sedemnáste, tentokrát v architektúre

Kurátor Hashim Sarkis, architekt, teoretik a dekan MIT School of Architecture and Planning si na ústrednú otázku tohto ročníka odpovedá nutnosťou vytvoriť novú priestorovú zmluvu. Prihlasuje sa tým k tendenciám posthumanizmu, ktoré smerujú za súčasné sociálne hranice a otvárajú prekonaný osvietenský model antropocentrického chápania priestoru rozmanitým spoločenstvám, s ktorými človek zdieľa svet. Otázku ďalej rozvíja do piatich upresňujúcich okruhov, ktoré nás postupne sprevádzajú prehliadkou. Tematicky zohľadňujú rozličné perspektívy a rozvíjajú sa smerom od subjektívneho po planetárne uvažovanie: Ako budeme žiť spolu? 1. Medzi rozmanitými bytosťami, 2. Ako nové domácnosti, 3. Ako vznikajúce komunity, 4. Cezhranične a 5. Ako jedna planéta.

Hashim Sarkis zostavil prehliadku z etnicky a geograficky rozmanitého okruhu prispievateľov a oproti praxi z predchádzajúcich rokov predstavil menej obvyklých zvučných mien. Nedá sa však povedať, že by sa hviezdam úplne vyhol. Hviezdnu architektúru reprezentujú okrem OMA, AMO, Forensic Architecture napríklad Alejandro Aravena alebo Skidmore, Owings & Merrill, umeleckú smotánku zastupuje Alexandra Daisy Ginsberg a Sissel Tolaas, Lucy McRae alebo Peju Alatise. Ani slávne architektonické mená sa však oproti mnohoročným zvyklostiam neprezentujú štandardnými architektonickými alebo urbanistickými projektami (platí to na niekoľko málo výnimiek, spomeňme napríklad Benedettu Tagliabue alebo Paulu Nascimento), ale skôr „umeleckými“ inštaláciami (OMA / AMO), „vedeckým“ výskumom (Forensic Oceanography / Forensic Architecture) alebo „politickým“ aktivizmom (Alejandro Aravena). To napokon zodpovedá Sarkisovej vízii architekta ako interdisciplinárneho mediátora a garanta novej priestorovej zmluvy. Z celkovej koncepcie tak možno trochu staromódne vyplýva, že svoje volanie vysiela smerom k architektom, a nie k obyčajným ľuďom. K architektom by sa potom podľa jeho manifestačného kurátorského textu na ceste k náprave a regenerácii spoločnosti a planéty mali pridať experti najrozličnejších odborností. Sarkisov architekt-mediátor tak nadobúda črty spasiteľa. Človek sa potom nemôže ubrániť spomienke na otrepaný vtip, ktorý sa pýta na rozdiel medzi architektom a normálnym človekom a ktorého odpoveď znie, že rozdiel nie je žiadny, ale architekt o tom nevie. Akokoľvek absurdne to v rámci nastolenej témy môže pôsobiť, takto nastavené uvažovanie (stále zaťažené reliktami modernizmu) delí ľudstvo na architektov a „tých druhých“. Na druhej strane, Sarkis má svoju propozíciu podopretú tvrdením, že politici zlyhali a stratili schopnosť tvoriť polis v aristotelskom zmysle slova. V rámci rozmanitosti prehliadky tak stretávame architekta ako umelca, manažéra participatívneho projektu, detektíva, sociológa alebo politického aktivistu.

Forensic Oceanography, Estetické hranice: O násilí a (ne)viditelnosti na moři, 2011–současnost. Foto: Francesco Galli

Zmena kompetencií alebo zbožné prianie?

Príkladom rozšírenia architektonických právomocí (v tomto prípade o oblasť politického aktivizmu) môže byť mohutne medializovaná účasť poslednej z vyššie zmienených architektonických hviezd, Alejandra Aravenu, kurátora pätnásteho bienále architektúry, ktoré prebehlo v roku 2016. Pre aktuálny ročník so svojim štúdiom pripravil projekt ponúkajúci priestor pre zmierenie medzi Čilanmi a etnickou skupinou pôvodných obyvateľov krajiny – kmeňom Mapučov, ktorí vášnivo bránili svoje územie v oblasti južných Ánd a Patagónie už od prvej polovice šestnásteho storočia, kedy sem vtrhol španielsky conquistador Pedro de Valdivia. Tzv. mapučský konflikt týkajúci sa jurisdikčnej autonómie, vlastníctva pôdy a uznania práv pôvodných obyvateľov v oblastiach južného a stredného Čile a juhozápadnej Argentíny, ktorý pretrváva od deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia po čilskom prechode na demokraciu až do súčasnosti, sa v poslednom čase vyostril a vyústil v sériu krvavých násilností, ktorých sa medzi rokmi 2008 a 2018 odohralo približne dvetisíc.

Zámerom projektu štúdia Elemental, ktorý vznikol na objednávku Mapuche Territorial Organization, je obnoviť starú tradíciu vyjednávania, ktorú Mapučovia uplatňovali pri nadväzovaní vzťahov s ostatnými mocnosťami. Pretože však táto inštitúcia (svojho druhu parlament) nedisponovala žiadnou konkrétnou architektúrou, navrhlo štúdio v participatívnom procese s Mapučmi Koyaü-we – jednoduchú, ale monumentálnu kruhovú konštrukciu z guľatiny, ktorá má slúžiť ako priestor pre nadviazanie dialógu medzi rozhnevanými komunitami a následné vyjednávanie. V prvej fáze projektu boli položené základy pre vzájomné poznávanie – Künü, v druhej fáze bolo v blízkosti Arsenale postavené Koyaü-we. Konaniu mierových rozhovorov v Benátkách, ktoré Aravena označuje za neutrálnu pôdu, čo z historického hľadiska vyznieva prinajmenšom paradoxne, však zabránila pandémia.

Alejandro Aravena a jeho štúdio disponujú zásadnou skúsenosťou s projektami sociálneho bývania. Za mnohé uveďme napríklad Quinta Monroy realizovaný v púštnom meste Iquique na výzvu čilskej vlády v rokoch 2003–2005, ktorého účelom bolo zabezpečiť bývanie pre sto rodín na pozemku v centre mesta, ktorý nelegálne obývali už tridsať rokov bez toho, aby boli presunuté na perifériu. Značne obmedzená výška vládnej dotácie autorov priviedla k myšlienke navrhnúť rodinné domy, ktoré podľa potrieb obyvateľov umožňovali ďalšie rozšírenie až na dvojnásobok pôvodnej zastavanej plochy. Postavená bola vždy tá polovica domu, ktorú by príslušná rodina z finančných dôvodov nikdy nedokázala realizovať sama, zatiaľ čo druhú polovicu si mohla dostavať svojpomocne. Quinta Monroy tak zostáva príkladom úspešnej intervencie architekta do sociálnej a bytovej politiky.

Otázkou stále zostáva, nakoľko je architektúra schopná prispieť k urovnaniu konfliktu dvoch znepriatelených skupín na obrovskom území zasahujúcom do dvoch juhoamerických štátov, ktorý fakticky trvá takmer päťsto rokov. Vo svojich vyjadreniach i v samotnom projekte Aravena zostáva na pozíciách privilegovaného bieleho muža reprezentujúceho modernistické mesiášstvo západnej civilizácie – akokoľvek za projektom stojí dôkladný výskum vedený najušľachtilejšími úmyslami, stavba je extrémne ekologická, a akokoľvek autor deklaruje, že architekti v procese moderovania dialógu medzi zástupcami asociácie mapučských komunít a čilskej lesníckej spoločnosti „nie sú hlavnými protagonistami a že architektúra je obyčajným pozadím“ ich vzájomného zoznamovania, zbližovania a vyjednávania. U podobných projektov sa len ťažko zbavujeme pocitu, či nejde zas len o ďalší typ privlastnenia a či len povrchne neilustrujú snahy „starého sveta“ naskočiť do aktuálneho trendu dekolonializmu.

Aerocene Foundation, Museo Aero Solar, 2007–současnost. Foto: Francesco Galli

La Biennale di Venezia

Podobné pochybnosti vznikajú aj o funkčnosti pojatia a úspešnosti naplnenia zámeru prehliadky, a to hlavne z dôvodu rozporu medzi postulovanou ideologickou radikalitou vymedzenej témy a sekundárnymi podpovrchovými problémami týkajúcimi sa inštitúcie La Biennale di Venezia, jej vzťahu k mestu, obyvateľom a štátu, ale aj jej pozíciou na poli globálnej kultúry. Napriek svetovej urgentnosti a vážnosti sú i klimatická kríza a jej riešenie pod touto prizmou vnímané ako subjektívny záujem elity, ktorej sa hierarchicky podriaďuje obrovská, dočasná, ale finančne veľmi nákladná akcia. Bienále samo je tak kritikou oprávnene prijímané rozpačito (viď Domus). Smutným paradoxom zostáva ľahostajnosť inštitúcie voči napĺňaniu prehliadkou proklamovaných hodnôt. Požičajúc si myšlienku Jely Krečič, je dôležité sa pýtať, do akej miery je bienále turistickou estrádou, ktorej cieľom je pod záštitou rozmanitosti obohacovať elitu? A do akej miery môže táto inštitúcia v rámci „politickej korektnosti“ prispieť k relevantnej systémovej zmene (viď Jela Krečič Cancelling Art: From Populists to Progressives)? Ak totiž rezignujeme na schopnosť architektov meniť spoločnosť, bude aj oveľa ťažšie obhájiť spoločenskú angažovanosť prehliadky. Taktiež, ako vidieť na príklade riešenia mapučského konfliktu, architektmi formulované „odpovede“ a propozície sa nemusia dostať k iným recipientom než práve len k návštevníkom bienále alebo k odbornej architektonickej verejnosti. Tradične centrálne stanovenej téme, akokoľvek reprezentuje najväčšiu svetovú prioritu, zároveň hrozí obmedzenie doby účinnosti. S novým bienále obyčajne príde téma ďalšia a tá stará zapadne prachom. Vykročenia smerom k širokej verejnosti či k reálnym riešeniam sa z určitého uhla javia ako utópia.

Typológia architektúry antropocénu

Prehliadke sa nepochybne podarilo naplniť toľkokrát skloňovanú diverzitu aj na úrovni zameraní čiastkových príspevkov. Signifikantná je miera pozornosti venovaná systematizácii, triedeniu a tvorbe akejsi „typológie architektúry antropocénu“. Rozmanité prístupy a témy sú hutne podopierané sprievodnými textami, ktoré tvoria najdôležitejší interpretačný kanál celej prehliadky. Negatívom tohto zahlcujúceho riešenia je, že pri rýchlom prechode výstavou a so štandardným diváckym časom alokovaným na jednotlivé projekty, sa aj napriek kustódom zaškoleným uvádzať návštevníkov do konceptov, zmes diel ľahko začne javiť ako estráda buzzwords. Štruktúrovanie preto pomáha spleť rozličností sprehľadniť. „Príklady“ však nie sú ani modelové, ani vyčerpávajúce, a to nás privádza naspäť k priznanej subjektivite kurátorského názoru, so všetkými pozitívami i negatívami.

Expozícia v Arsenale (1. Medzi rozmanitými bytosťami, 2. Ako nové domácnosti, 3. Ako vznikajúce komunity) pracuje s konkrétnymi architektonickými riešeniami viac než (urbanisticky a sociopoliticky ladená) expozícia v Giardini. Nájdeme v nej podsekcie zamerané na kyborgizáciu človeka, neľudské spoločenstvá (v tejto časti figuruje aj dielo Beehive Architecture Slováka Tomáša Libertinyho), nové typológie domácností, nové technológie a materiály, koncepty pre mesto a život komunity, občiansku vybavenosť, verejné inštitúcie a spolužitie. Samostatná miestnosť je venovaná súčasným Benátkam. Po formálnej stránke expozícia graduje od konkrétnych (často haptických) návrhov viazaných na súčasnosť až k špekulatívnym scenárom pre ekologicky udržateľnú a ohľaduplnú budúcnosť za sprievodu množstva textu, vizualizácií a archiválií. Časti 4. Cezhranične a 5. Ako jedna planéta sú predstavené v Centrálnom pavilóne v Giardini a reprezentujú planetárny aspekt vízií spolužitia pre budúcnosť. Vyjadrujú sa k široko diskutovaným spoločenským problémom a od návštevníkov vyžadujú menej odbornej poučenosti, z čoho vyplýva aj ich väčší spoločensko-kritický potenciál. Zastrešujúcim prvkom je kritika ľudstva, ktoré svojou činnosťou globálne ovplyvňuje zemský ekosystém. Obe sú tiež charakteristické apelom na prekračovanie hraníc (národných, regionálnych, municipálnych, triednych či etnických) a predovšetkým na formovanie kolektívnej imaginácie. Planetárna mierka, s ktorou pracujú, tiež tvorí najvhodnejšiu platformu pre uplatnenie rôznych tvárí architekta-mediátora.

Plan B Architecture & Urbanism, Svět naruby, 2021. Foto: Francesco Galli

Spomeňme projekt Resurrecting the Sublime, ktorý vznikol na základe spolupráce umelkýň Alexandry Daisy Ginsberg a Sissel Tolaas s laboratóriom syntetickej biológie Ginkgo Bioworks vedeným vedkyňou Christinou Agapakis. Divákom prostredníctvom genetického inžinierstva umožňuje privoňať k vyhynutým kvetom, ktoré sa stratili v dôsledku koloniálnej činnosti. Ďalším príkladom sú výstupy Nadácie Aerocene Foundation, ktorú založil argentínsky umelec Tomás Saraceno. Jej dvestočlenný team strávil posledné dva roky šitím Museo Aero Solar, nafukovacej plávajúcej sochy, ktorá dokáže lietať bez fosílnych palív a ktorá je vyrobená z použitých plastových tašiek z tridsiatich krajín sveta. Projekt si kladie za cieľ iniciovať novú epochu bez fosílnych palív, ktorá bude nasledovať po antropocéne. Tretím príkladom diverzity prístupov je potom dvojica videí Visibility at Sea Charlesa Hellera a Lorenza Pezzaniho z Forensic Oceanography vytvorená v spolupráci s Forensic Architecture, ktorá priamo využíva potenciál vizuality ako forenzného nástroja na odhaľovanie zložitého vzťahu násilia prebiehajúceho na námorných hraniciach a estetiky (zahŕňajúcej možnosti viditeľnosti, počuteľnosti).

Konzervatívnejší prístup v určitom zmysle reprezentuje štúdio Plan B Architecture and Urbanism, ktoré v Centrálnom pavilóne v Giardini predstavuje sochársky stvárnenú myšlienku „sveta naruby“. The World Turned Inside Out pozostáva z invertne otočeného zemského plášťa prezentovaného ako séria sôch v mierke presahujúcej rozmery človeka. S použitím veľkolepého gesta a metaforickej symboliky chce podnecovať k opätovnému zdivočeniu planéty a k zrušeniu nárokov na jej poznávanie a objavovanie. Médiom pre prezentáciu konceptu ale zostáva znovu hlavne text. Olafur Eliasson a štúdio Other Spaces vytvorili pre Centrálny pavilón kolaboratívny projekt Future Assembly spolu s viac než päťdesiatimi ďalšími účastníkmi bienále ako „kolektívnu výstavu vo výstave“. Koncept postavili na kostre Charty Organizácie spojených národov z roku 1945 s víziou mnohostranného zhromaždenia ľudských i neľudských spoločenstiev a entít, ako sú huby, ústia riek či efemérne plyny – teda entít neživých, ktorých práva tak často vypadávajú z ľudskej legislatívy. Future Assembly buduje priestor spoločného stretnutia budúcnosti, ku ktorému vedie retroaktívne upravená časová os dejín Charty OSN. Poslednou ukážkou ďalšej z možných rolí architekta-mediátora je projekt Unfolding Urban Ambiguities: Prédio do Livro od angolskej architektky Pauly Nascimento a jej kolektívu, ktorá na päťdesiatom piatom Bienále umenia získala Zlatého leva za historicky prvý Angolský pavilón. V rámci tohto ročníka prezentuje (formálne klasicky pojatý) projekt navrhujúci premenu sociálnej situácie v meste Luanda v Angole prostredníctvom demolácie monumentálnej modernistickej budovy, ktorá stojí na hranici štvrtí a sociálne tak delí mesto na dve znepriatelené časti.

Spolupráce Studia Other Spaces a dalších designérů, Future Assembly, 2021. Foto: Andrea Avezzù

Pavilóny si všimli koronavírus

Otvorenie posunutej prehliadky (plánovanej už na rok 2020) vo viac-menej neupdatovanej verzii, ktorá pramálo zohľadňuje skúsenosť sveta s covidom, je možné vnímať ako ľahostajnosť. Na otázku Ako budeme žiť spolu? položenú pred pandémiou, bude totiž po roku v lockdownoch málokto odpovedať tak ako predtým. Jediným priamym odkazom na zmenený svet je inštalácia City to Dust v Arsenale, ktorá vznikla ako kolaborácia dvoch holandských štúdií: Bauke Trenning a L A., a ktorú tvorí mapa Benátok zobrazená na krehkej terazzovej podlahe. Tá je v expozícii umiestnená tak, aby sa jej divák nemohol vyhnúť a musel po nej prejsť. Na to, že táto skromná inštalácia reaguje na najväčšiu spoločenskú zmenu od druhej svetovej vojny, je žalostne nedostatočná. Tradične pojatá expozícia tak pôsobí ako obraz starého sveta. O to viac, keď vieme, že samotnú akciu mohutne dotoval taliansky národný program na obnovu kultúry (Il Piano Nazionale di ripresa e resilienza), ktorý vznikol na kompenzáciu covidových ujm. Pritom práve zmeny vo vnímaní verejného a súkromného priestoru a rekonceptualizácia domáceho prostredia by mohli vytvoriť pre architektonický diskurz atraktívnu tému, ktorá nebola doteraz spracovaná. Covidom deformované a aktuálne sa redefinujúce kolektívne telo má navyše priamy vplyv na obsah (kolektívnej) priestorovej zmluvy a jej budúce podoby. A to prosto nemalo byť obídené, nech za dôvodmi k tomuto kroku stojí čokoľvek. Zmysluplnejšie sa potom totiž javí názor, že prehliadka mala byť zrušená úplne a nie posunutá. Vízie budúcnosti prezentované prostredníctvom nákladných projektov tak nechcene získavajú pachuť anachronizmu a historizmu predpandemického sveta.

Oproti systematickému ukotveniu kurátorskej prehliadky tvoria expozície v národných pavilónoch organickejší celok. To je iste výsledkom predchádzajúcej kolaborácie. V máji 2020 totiž založili kurátori štyridsiatich deviatich národných pavilónov participujúcich na sedemnástom architektonickom bienále koalíciu The Curators Collective s cieľom vytvoriť platformu pre vzájomný dialóg v pandemickej dobe. Od svojho vzniku sa kolektív pravidelne stretával online s kurátorom Hashimom Sarkisom ohľadom možností vzájomnej spolupráce pre Bienále 2021 a ďalšie ročníky so zámerom otvoriť „priestor angažovanosti kurátorom a komisárom zúčastnených krajín“. Bohužiaľ na týchto rozhovoroch chýbali zástupcovia Českej a Slovenskej republiky a pavilón sa po prvý raz po rokoch neotvoril. Budova od významného československého medzivojnového architekta Otakara Novotného (slúžiaca našej národnej prezentácii od roku 1924) sa tak stala symbolom neschopnosti, ignorancie a byrokratického prístupu oboch krajín. Československý pavilón, ku ktorého rekonštrukcii nebolo zo strany Českej ani Slovenskej republiky doteraz pristúpené a ktorý tento rok nepredstavuje žiadnu expozíciu, ponúka na kurátorskú otázku odpoveď ad absurdum. Nedá sa totiž vyhovárať. V rekonštrukcii je napríklad otvorený Ruský pavilón, ktorý sám seba prezentuje ako realizáciu „vo výstavbe, ako architektonickú stavbu, aj ako inštitúciu.” Z ďalších príkladov by sa dal spomenúť Austrálsky pavilón s odkazom na prezentáciu na internete a Nemecký pavilón, ktorý pomocou QR kódov prenáša svoje ťažisko taktiež do virtuálneho priestoru. Oficiálnu účasť oboch republík tak zachraňuje len projekt Off Fence Matěja Hájka a Terezy Kučerovej predstavený v rámci sekcie How will we play together? vo verejnom priestore parku v bývalej vojenskej pevnosti vo Forte Marghera neďaleko Mestre a animácia Vojtěcha Radu predstavená v Maďarskom pavilóne. Slovenskú republiku zastupuje spomínaná inštalácia Tomáša Libertiniho v rámci hlavnej kurátorovanej prehliadky, ktorá však bola iniciovaná (tak ako účasť Matěja Hájka a Terezy Kučerovej) výberom kurátora a nie zásluhou toho ktorého štátu.

SKULL studio + MOLOARCHITEKTI (Matěj Hájek a Tereza Kučerová), Off Fence, 2020. Foto: Andrea Avezzù

Otázka Ako budeme spolu žiť? bola vďaka výzve Hashima Sarkisa položená mnohokrát, v obrovskom množstve variantov a obrovskému množstvu ľudí. V obehu tak cirkuluje rovnako veľké množstvo pokusov o jej zodpovedanie, občas realistických, často utopických. Niekedy sa vyprázdňujú, inokedy sa ich dobre mienené heslá menia na buzzwords. Spomeňme si na výrok Antonia Gramsciho: „Staré zomiera, nové sa ešte nevie narodiť“. Napísal ho už okolo roku 1930. Na život v medzistave sme zvyknutí, možno sme dokonca ustrnuli v predstave jeho nekonečnosti. Nedávna celosvetová skúsenosť nám však dáva iné perspektívy a možno to staré, čo by malo zomrieť, je ľahostajnosť.

17. Mezinárodní bienále architektury v Benátkách / kurátor: Hashim Sarkis / Benátky / 22. 5. – 21. 11. 2021