TS: Štefan Belohradský v GJK

Štefan Belohradský: Sochár – konštruktér / Kurátori: Ľuba Belohradská / Synagóga - Centrum súčasného umenia, Trnava / 27. 5. - 4. 7. 2021

Galéria Jána Koniarka v Trnave pripravila od 27.05. 2021 do 04.07.2021 v priestoroch Synagógy – Centra súčasného umenia  výstavu  s názvom Štefan Belohradský: Sochár – konštruktér.

Titul výstavy: Štefan Belohradský: Sochár – konštruktér

Autori: Štefan Belohradský

Miesto konania:  Synagóga - Centrum súčasného umenia, Halenárska 2, Trnava

Kurátori: Ľuba Belohradská

Trvanie výstavy: od 27.05.2021 do 04.07.2021

Vernisáž: 27. mája 2021 o 17.00

Výstava Štefan Belohradský: Sochár – konštruktér vytvára ucelenú a komplexnú prezentáciu života a diela významného slovenského sochára s medzinárodným presahom. Projekt je teda retrospektívnym náhľadom do autorovej celoživotnej tvorby týkajúcej sa ako jeho komorných, tak i monumentálnych diel. Rovnako je vyústením dlhodobejšej vedecko-výskumnej činnosti kurátorky a teoretičky umenia Ľuby Belohradskej saturujúcej význam tvorby jej manžela Štefana Belohradského.

Význam a lokalizácia výstavy sú akcentované aj životnou dráhou Š. Belohradského, ktorej súčasťou bolo štúdium pod vedením Fraňa Štefunka žiaka Jána Koniarka, po ktorom je pomenovaná aj trnavská galéria. V priestore trnavskej synagógy sú umiestnené veľkorozmerné tlače zachytávajúce jeho monumentálne realizácie, ale taktiež aj jeho komorné inšpirácie na ktorých je dobre badateľná genéza jeho autorského rukopisu.  Š. Belohradský sa po krátkej epizóde figurálnej tvorby zameral na hľadanie tzv. absolútneho sochárskeho tvaru v stopách J. Arpa a C. Brancusiho. Po štúdiu architektúry sa preorientoval na konštruktívne tvaroslovie. Z tohto pomedzia sochárstva a architektúry vychádza aj samotný názov výstavného projektu „sochár – konštruktér“. Od prvej tretiny 60. rokov  sa tvorba Š. Belohrdaského paralelne rozvinula vo viacerých materiáloch. Najskôr sa prejavila v komorných kamenných skulptúrach, kde sa sústredil na tektonickú skladbu hladko opracovaných hmôt, symetrické vyvažovanie objemov, tvarovaných do presných hrán, s kontrastom hrubšie opracovaných povrchov.  Roky 1964 – 65 možno v  aktivitách Š. Belohradského považovať za prelomové. Popri pokračujúcom programe až minimalisticky prísnych skulptúr, kompaktných vo svojej hmotnosti, presmeroval experimentovanie na sochársky objekt, ktorý v jeho autorskej interpretácii a zhotovení z alumínia, anticorra a neskôr i plexiskla, získal podobu odhmotneného útvaru, zostaveného z rovnobežných horizontálnych lamiel, navliekaných na vertikálnu os. Zo základov komorného experimentu vzišli viaceré avantgardné realizácie do urbánneho prostredia vyhotovené najmä z liateho pohľadového betónu v minimalistickom tvarosloví. V priebehu rokov boli, na nešťastie, niektoré z nich odstránené v dôsledku politických a neskôr komerčných tlakov.

Líniu komorných optických experimentov rozpracoval Š. Belohradský paralelne vo Vretenách z dvojfarebného plexiskla a v kombináciách bieleho lesklého kovu s čírym plexisklom, alebo vo variante číreho plexiskla s leštenou či pozlátenou mosadzou. Rýdzo plexisklové Vretená ožívajú pod dotykom umelého svetelného zdroja a premietajú farebný tieň na bielu stenu pozadia. Kovové a plexisklové objekty sa tak stávajú zhmotnením „statického kinetizmu“ a majú schopnosť nabádať diváka k sledovaniu ich premenlivých tvarov. Vízia dosiahnutia skutočného pohybu plastiky doviedla autora až k tvorbe mobilov, ktoré pri poryvoch vetra v exteriérových podmienkach nadobúdali novú variabilitu. V interiéri bol kinetickým zdrojom pohybu plastiky elektromotor. V neskorších rokoch autor experimentoval aj s mechanokresbou.

Diela Š. Belohradského boli významným reprezentačným artiklom česko-slovenského umenia v zahraničí. Zúčastnil sa na výstavách v Turíne 1967, Paríži 1968, či na Expo v Osake v roku 1970, v rámci ktorého odprezentoval monumentálnu realizáciu „Slnko nádeje“. Rovnako je autorom mnohých realizácií na území Slovenska, v ktorých je zreteľný jeho invenčný výtvarný jazyk založený na redukcii formy, multiplikácii, kinetizme a celkovo teda na prvkoch typických pre vtedajšie umenie Západnej Európy.