Artalk.cz

KHB stále na hrane

Po sérii výstav, ktoré tematizovali problematiku národnej/východoeurópskej identity, hodnotí Miroslava Urbanová aktuálny projekt bratislavskej Kunsthalle a jeho medzinárodné obsadenie ako koncepčné oživenie. Na hrane / At the limit / Am Limit je rozšírením výstavy, ktorá bola v pozmenenej koncepcii realizovaná v Museu da Universidade Federal do Pará v brazílskom Beléme. Hoci nepredstavuje žiadne notoricky známe mená medzinárodnej umeleckej scény, prináša rôzne, viac či menej zaujímavé polohy prekračovania hraníc a hraničných situácií v ich najširšom zmysle slova s light motívom rodovo špecifických tém. Samotná inštalácia výstavy však ukazuje stále nedostatočne reprezentatívny stav KHB bez pokrytia všetkých prekladov, potrebnej techniky či prípadnej výstavnej architektúry. Pozitívnou zmenou je, že po viacročnom personálnom provizóriu boli posilnené odborné kapacity a na miesto kurátorky pre priestory LAB a EXT bola prijatá Lýdia Pribišová. Aktuálne je vypísané výberové konanie na pozíciu riaditeľa/riaditeľky KHB. Dalo by sa povedať, že táto inštitúcia sa ešte stále ocitá v hraničnej situácii. 

KHB stále na hrane

V bratislavskej Kunsthalle prebieha do konca októbra skupinová výstava Na hrane, kurátorsky zastrešená tímom Martin Juef a Zorka Lednárová (s asistenciou Jany Babušiakovej), ktorí sú zároveň aj vystavujúcim umelcom a umelkyňou. Ide o medzinárodný projekt, ktorý bol v roku 2017 odpremiérovaný v Museu da Universidade Federal do Pará (univerzitné múzeum) v brazílskom Beléme. Vtedy šlo o predstavenie diel umelkýň z Berlína a Belému (za podpory silného hráča v soft kultúrnej politike – Goetheho inštitútu) v kurátorskej koncepcii Marisy Mokarzel a Martina Juefa. Medzi vystavujúcimi umelkyňami bola aj Slovenka žijúca v Berlíne, Zorka Lednárová.[1]

Práve Lednárová je spojivkom medzi geograficky vzdialenými lokalitami Berlína, Belému a Bratislavy, v Kunsthalle LAB mala v apríli minulého roka samostatnú výstavu s názvom Perspektíva. To možno ukazuje, že program Kunsthalle Bratislava vyzerá stále viac ako výsledok šťastných náhod než cielenej, konzekventnej dramaturgie. Po výstavách zaoberajúcich sa národnými/východoeurópskymi identitami (Moc bezmocných, Orient 2, Orly a holubice) je aktuálna výstava koncepčným oživením aj vďaka účasti u nás zatiaľ neznámych autorov zo zahraničia.[2] 

V porovnaní s belémskou verziou, výstava okrem (z)mien v kurátorskom tíme rozšírila zoznam vystavujúcich o mužských autorov aj o nové diela zúčastnených umelkýň. Z rozšírenej koncepcie však svojou kvalitou vytŕčajú práve pôvodné príspevky tematizujúce predovšetkým rodovo špecifické situácie na hrane

Symbolickou partitúrou belémskej verzie je určite dielo Nadine Fecht Hysterie. Jej obsah – písomné opakovanie vety I am not hysterical – zdanlivo negovaný svojou naliehavo pôsobiacou formou sa freneticky napĺňa, vyprázdňuje a z diaľky pôsobí ako akýsi monumentálny seizmografický záznam. Vynikajúce je aj pre bratislavskú výstavu vybrané nenápadné video od Luciany Magno Divý figovník (2014), v ktorom vidíme sedieť v konároch figovníka kdesi v Amazone nahú ženu. Jediným pohybom je rytmické kývanie sa jej dlhých rozpustených vlasov a konárov stromu. 

Toto poetické a zároveň politické gesto tichého odporu je v kontrapozícii k inštalácii Zorky Lednárovej Just a Moment 3 (2020). V nej zraniteľné telo umelkyne postupne mizne a znova sa objavuje, no tento proces odčítavame sprostredkovane pomocou EKG záznamu autorkinej klinickej smrti. Z uhla pohľadu bratislavského kontextu sa mi páči, že Lednárová, ktorá v Beléme vystavila po zemi sa tiahnuci kresebný EKG záznam, predstavila v Bratislave monumentálnejšiu, a predsa krehkú verziu s drevenými brvnami a reliéfnymi porcelánovými doštičkami, vrcholiacimi v zrkadle. V domácom kontexte ide o silné sochárske gesto umelkyne, ktorá sa v čase svojich bratislavských štúdií formovala v konfrontácii s vtedajším mačovským sochárskym prostredím.[3] 

Práve paralelné a analogické príbehy, formy a situácie vo výstave fungujú ako silné spájajúce body. Dobrým príkladom je projekt Chan Sook Choi Zabudnuté (2016) – čiastočne vymazané fotografie zobrazujú japonské ženy, ktoré sa po 2. svetovej vojne museli vysťahovať do Kórey. Téma hraničných situácií a prekračovania pojmu hraníc za horizontom ich kartografického chápania je vo výstave roztiahnutá do všetkých možných smerov. Simultánna projekcia Moniky Rechsteiner z prehliadok opustenej Fukušimy a inej nedostavanej atómovej elektrárne nám môžu po chvíli priniesť fyzickú nevoľnosť, postaviť nás na hranu telesných možností vnímania takéhoto druhu obrazu. Nie všetky diela vo výstave sú však rovnako silné – niekedy ich zachraňuje dobre skurátorované susedstvo – obsahovo a formálne, za pomoci podobností a kontrastov – napríklad procesuálneho a banálneho v ústrednom priestore. 

Inokedy však, bohužiaľ ešte stále, pochováva vystavené diela technika a inštalačné a produkčné nedostatky. Nepochopím, ako si Kunsthalle Bratislava môže dovoliť nepreložiť cudzojazyčné videá, z ktorých minimálne dve sú nazvučené tak zle, že im ani v angličtine nerozumieť alebo sa stráca akýkoľvek „kinematografický“ zážitok (na ktorý si veľkosťou, kvalitou projekcie a efektmi nárokujú) a v šume iných inštalácií sa úplne stráca ich pointa. Išlo predovšetkým o video s nádychom science-fiction Niny E. Schönefeld, ktorého hrdinkami sú programovo ženy.[4] Jej videá sú kombináciou kinematografických klišé, reklamnej estetiky prelínajúcej sa so spravodajskými výstupmi, reálnymi udalosťami a útržkami vymysleného príbehu s naráciou generického ženského hlasu. Jej mladá filmová crew nám sprostredkúva message, v ktorom sa prekrýva lokálne a globálne, budúce a minulé asi najlepšie: Opposition is true future, who controls youth, controls everything. 

Kurátorský projekt Martina Juefa v spolupráci so Zorkou Lednárovou Na hrane neprináša do Bratislavy síce žiadne notoricky známe mená medzinárodnej umeleckej scény, ale predstavuje rôzne, viac či menej zaujímavé polohy prekračovania hraníc a hraničných situácií v ich najširšom zmysle slova. Robí tak predovšetkým na pôvodnej osi Berlín–Belém a okolo osobností kurátorského tímu. Samotná inštalácia výstavy ukazuje stále nedostatočne reprezentatívny stav bratislavskej Kunsthalle bez pokrytia všetkých prekladov, potrebnej techniky či prípadnej výstavnej architektúry.


Silvia Beck, Francisco Klinger Carvalho, Chan Sook Choi, Nadine Fecht, Pavel Forman, Martin Juef, Martin Kocourek, Zorka Lednárová, Luciana Magno, Matthias Mayer, Falk Nordmann, Armando Queiroz, Monika Rechsteiner, Nina E. Schönefeld, Bignia Wehrli, Markus Wirthmann / Na hrane / Kurátor a autor koncepcie: Martin Juef / Kurátorská spolupráca: Zorka Lednárová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 5. 8.  30. 10. 2020

Foto: archív Kunsthalle Bratislava / Martin Marenčin (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)

[1] Ausstellung in Belém, Künstlerinnen am Limit.

[2] V niektorých prípadoch ide asi o inštitucionálnom prostredí celkovo neznámych autorov, napr. ilustrátor Falk Nordmann.

[3] Z rozhovoru Lenky Kukurovej so Zorkou Lednárovou o Lednárovej študentských časoch: „Es herrschte die Meinung vor, dass eine Frau keine gute Bildhauerin sein könne, sie sollte Keramikerin oder Textilkünstlerin sein. … Aber meine männlichen Kollegen und Lehrer gaben mir das Gefühl, ‚nur‘ eine Frau zu sein. Sie stellten meine skulpturalen Fähigkeiten und Kompetenzen in Frage, basierend auf meinem Geschlecht.“ Preklad: „Prevládal názor, že žena nemôže byť dobrá sochárka, mala by byť keramička alebo textilná umelkyňa. … Ale moji mužskí kolegovia a učiteľ mi dali pocítiť, že som ‚len žena. Spochybňovali moje sochárske schopnosti a kompetencie na základe môjho pohlavia.“.

[4] Isabelle Hore-Thorburn, Nina E. Schönefeld Creates Apocalyptic Female Futures.