Artalk.cz

Podivuhodný svet nerestí a túžieb

První záříjový víkend proběhla v Praze přehlídka SUMO, kterou pořádá Aliance galerií současného umění a jež se zaměřuje na spolupráci mezi lokálními a zahraničními prostory. Martina Poliačková si pro svou recenzi vybrala jednu z výstav, která proběhla v letenské galerii Berlínskej model. Ta přizvala ke spolupráci berlínskou artist-run galerii Horse & Pony a umělce, jako je například Mel Odom či Vanessa Conte, kteří se ve své práci dlouhodobě věnují otázkám touhy, snů a intimního prožitku.

Podivuhodný svet nerestí a túžieb

Ak ste sa začiatkom septembra rozhodli zúčastniť vernisážového maratónu dvoch pražských štvrtí s obskurným názvom SUMO, tak ste sa moli dočkať vskutku nabitého programu – okrem samotných výstav prebehla i rada performancií a komentovaných prehliadok. V časoch, kedy si možno ešte intenzívnejšie uvedomujeme vzájomnú globálnu závislosť, sa Aliance galerií současného umění rozhodla sprostredkovať medzinárodnú galerijnú spoluprácu so všehovoriacim podtitulom „The Odd Year“, do ktorej sa zapojilo deväť galérií z Letnej a Žižkova. V ohľade na zúčastnené inštitúcie môže v mnohom pripomínať už minuloročný projekt FOAF (Friend of a Friend), i keď SUMO tak trochu vybočuje z predošlého exkluzívneho zapojenia výhradne komerčných galérií. Toto partnerstvo vyústilo do niekoľkých viac či menej zaujímavých výstav zahraničných umelcov a umelkýň v domácich hosťujúcich inštitúciach.

Pokiaľ ide o off-spacový Berlínskej model, ten si nemohol nájsť prozaickejšie spojenie ako s berlínskou Horse & Pony, tzv. „artist-run“ galériou, založenou video-umelcom Carrickom Bellom a sochárom Roccom Ruglio-Misurellom v roku 2013 v priestoroch bývalej továrne na döner. Od doby svojho vzniku sa jej podarilo zapísať na mapu nezávislej scény i v kosmopolitnom kompetívnom prostredí nášho západného suseda. Výstava Fantasy Finery v kurátorskom podaní Moniky Čejkovej sa tak ukázala ako štandardne reprezentatívna prehliadka medzinárodného strihu. Trochu je škoda, že sprievodný text uvrhol diváka/diváčku do paste, pretože na graficky krásne vyvedenom papieri sa nedostalo dostatok zázemia pre porozumenie (predovšetkým v prípade zahraničných umelcov/umelkýň), ktoré by umožnilo uchopiť špecifické aspekty jednotlivých diel a ich spletité prestupovanie. Kurátorka ponúkla krátke, takmer wikipedické heslá, ktorá majú pravdepodobne evokovať informatívnu rigídnosť stroja. Nejde len tak o náhodu, pretože jedným z hlavných pojmov bola zrovna digisexualita, termín, ktorý sa snaží postihnúť nový typ sexuálnej identity vytváranej vyspelými technológiami „druhej vlny“, ako sú napríklad roboti, virtuálna či rozšírená realita. Práve nové podoby umelej inteligencie (sexboti) alebo inštrumentov („teledildos“) redefinujú pojem sexuálnych túžieb či intímneho prežitku tak, že vymazávajú pre mnohých zásadný aspekt ľudského dotyku. Objavujú sa tu aj pojmy, ako je umelá inteligencia, fantázia, potešenie, alebo seriál Westworld, a majú tak vytvárať pomyselnú mriežku jednotlivých témat výstavy. Otázkou však je, ako sa vôbec premietajú vo vystavených umeleckých dielach?

Ružové srdiečka, fialkasté mašličky a roztomilí anjelikovia. Nezameniteľná značka americkej umelkyne Emmy Pryde, ktorej tvorba by sa snáď dala označiť za splnený sen každého malého rojka. V Berlínskom modeli spriadla asi najrozsiahlejšiu inštaláciu pripomínajúcu zákutie malej detskej izby, od vytapenovanej steny s fantazíjnymi kresbami, po dvojicu hypnotických 3D videií. Najvýraznejším momentom inštalácie bol však pseudogotický oltár, ktorému dominoval motív štylizovanej purpurovej ruže, obrastenej množstvom drobných šperkov. Možno ich dokonca zopár fanúšikov Pryde rozpoznalo, pretože umelkyna ich samostatne predáva ako vlastný merch. Náhrdelníky a náušnice so štylizovanými mečami, medvedíkmi a motýlikami vznikajú z akrylového odpadu, produkovaného z laserom vyrezávaných diel a okrem ekologického aspektu nesú so sebou aj pragmatickou voľbu, pretože umožňujú väčšiu finančnú sebastačnosť umelkyne.

Rozprávková ikonografia Pryde je totálnym stotožnením sa s detskou imagináciou a opätovným prehodnotením jej výrazového jazyka, ktorý býva spojovaný s naivitou a patetičnosťou. Detska fantázia a hra, ktorá je s ňou spojená, umožňuje slobodné konanie, vytváranie vlastných parametrov a pravidiel sveta. Hravý role-playing v dnešnom vnímaní nemusí byť len o prezliekaní sa za niekoho iného, ale zakúšanie spôsobu, akým obývame rôzne identity v spoločnosti (nikdy totiž nevlastníme len jednu), ktorá ich podmieňuje. Svojím excesívne naratívnym symbolizmom by mohla pripomenúť aj tvorbu Bunny Rogers, i keď Pryde kladie väčší dôraz na nenaplnenú túžbu čoby formu komodifikovateľného objektu. Niekedy sa v jej prístupe vyzdvihuje príbuznosť s ikonickou deväťdesiatkovou americkou značkou Precious Moments, ktorá hybridne infantilizovala kresťanskú ikonografiu do fetišistických hračiek. Na výstave prítomné kresby sa do určitej miery blížia aj k estetike anime, špeciálne tej, ktorá sa približuje ku kultúre „kawai“ (rozkošnosti, roztomilosti), dnes tak mohutne rozšírenej na internete. Tento slovník zahrňuje snahu stať sa okúzlujúcim, zraniteľným a detským a zvláštnu túžbu pripodobniť sa neživým zmysleným postavám alebo bábikám.

Pri odvrátení pohľadu na protiľahlú stenu so štvoricou komiksových kresieb Vanessy Conte som sa neubránila vtieravému pocitu neprístojnosti. Všetky výjavy vyobrazujú mladé, pekne zaoblené ženy, ktoré sa z ničoho nič dostávajú do bizardných a extrémne násilných situácií – schytávajú kopance a údery, a to všetko v zjavne sexualizovanej scénografii, mimovoľne pripomínajúcej excesy BDSM alebo hentai porno. Vo svete Comte sa zdá, že každý šťavnatý kúsok ženského tela (zadok, prsia, stehná) si zasluhuje výprask. Všetko akoby smerovalo k neprirodzenému pokriveniu ženského mäkkého tela, ktoré sa skrúca v bezmoci a podrobení. Avšak to, čo mi zabránilo, aby som tieto kresby radikálne odmietla s moralistne zdvihnutým ukazovačikom, je zvláštny humor alebo irónia, ktorá obaľuje celkovú logiku príbehov a podrýva čítanie diela. Kresebný spôsob vyobrazenia sa približuje čiernemu humoru, ale ten je príliš divný na to, aby sme sa mohli nad ním pousmiať. Postavy pod tlakom podrobenia získavajú charakter figurín alebo akýchsi hračiek a komplikujú i samotné feministické čítanie obrazov Comte – tohoto násilia na ženách sa dopúšťajú i ženy. Zásadný moment zohrávajú samotné reakcie divákov a diváčiek, ktoré majú smerovať k subverzii moralistických väzieb k telu. Obsahujú i jemný komentár k patriarchálne vystavanej tradícii túžby po ženskej telesnosti v umení. Toto sexuálne napätie prestupuje do odlišného smeru vedúceho do znepokujúcej a temnej fascinácie.

Podobnému pocitu nepatričnosti som neunikla ani v konfrontácii s reprodukciami ilustrácií Mela Odoma, ktoré človek mohol uzrieť jedine po pristúpení na hru na špehúňa. Nežné a trochu hédonistické výjavy lásky a intimity dvojice postáv sa sprítupnili len tomu, kto sa odhodlal strčiť oko do kukátka. Tento inštalačný motív môže pripomenúť Duchampovo slávne Étant donnés, alebo povedzme skôr erotický salón, kde sa pozorovateľ/pozorovateľka priamo účastní na vzrušení postáv. Odom je pomerne slávny americký ilustrátor, ktorý sa, ako tvrdí na svojom instagramovom profile, vždy hrá a bude hrať s bábikami. Toto vyhlásenie nie je len ďalším bizardným internetovým výrokom, ale má svoje opodstatnenie – Odom sa preslávil návrhom bábiky Gene Marshall (1991), zmyselnou glamour hviezdou zo zlatého veku amerického filmu. Umelec Yong Xiang Li zas v susediacom videu a kresbách s názvom Some Hair May Sing (A Song for You) z roku 2019 rozptýlil téma lásky do neľudských objektov, ktoré sa magicky prebúdzajú k životu, keď domáci práve nie sú doma. Je to tak trochu videoklip o láske a osamotení, v ktorom melanchólia a doposiaľ nevyslovené emócie rezonujú ospalým priestorom.

Celá výstava sa vinula ako krátky sen po náhlom zadriemaní, niekde výbušný a drsný, inde laxný a zmyselný, podobne ako jej doprovodný hudobný mix Panasiagirl Djky berlínskeho feministického kolektívu No Shade. Avšak skôr ako úvahu o rôznych aspektoch digisexuality, či už spomínaná AI alebo jej adaptácia v populárnom Westworldu, výstave sa podarilo otvoriť imagináciu skrze hru s oživenými figúrami, a ich narativitou. Fantasy Finery ponúkla v prácach i generačne starších umelcov a umelkýň (Mel Odom, Vanessa Conte) rôzne spôsoby toho, akými smermi je možné viesť uvažovanie o vzťahu fantázie, túžby, slasti a krehkosti jej reprezentácie.


Vanessa Conte, Sean Yong Xiang Li, Mel Odom, Emma Pryde / Fantasy Finery / kurátorka: Monika Čejková / Berlínskej model / Praha / 4. 9. – 11. 9. 2020

Foto: Tomáš Souček. Fotoreport výstavy naleznete zde.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *