Lorem ipsum dolor

Po stopách strážcov jaskyne

20. 3. 2024Tina PoliačkováRecenze

Je výstava spíš důsledným gesamtkunstwerkem, anebo završením procesu gamifikace galerie? V každém případě nás Dungeon Keepers v Meetfactory přenesou do jiného časoprostoru.

Keď sa človek odhodlá vystúpať po nebezpečne prudkých schodoch galérie Kostka, neocitne sa na pomyselnom nebeskom pahorku, ale prepadne sa do samotných útrob pekelného pažeráku. V smíchovskej Meetfactory totiž na výstave nazvanej Dungeon Keepers: Earlier than Primordial Medieval Ages predkladá poľský umelec Stach Szumski a maďarsko-rumunský umelec Botond Keresztesi pestrofarebnú víziu obludných či distortovaných hláv, telesných fragmentov či biomorfných skamenelín. Vstúpenie do inštalácie mi v niečom pripomína deväťdesiatkový videoherný žáner „krokovacieho dungeonu“, ktorý bol postavený na prieskume a prekonávaní  hádaniek či pascí v tunelovitých priestoroch kobiek, hvozdov alebo jaskýň, na konci ktorých čakala na hráčstvo potýčka s obávaným „final bossom“. K tomuto dotieravému dojmu prispievajú minimálne radikálne pomaľované steny galérie pripomínajúce textúry starých digitálnych dungeonov[1], rovnako ako krokové presúvanie sa od výjavu k výjavu na ledabolo umiestnených obrazoch.

Dungeon Keepers však nie je prvým kolaboratívnym projektom tejto dvojice umelcov; ide o priame nadviazanie na rovnomennú výstavu z minulého roku v Piana Gallery Foundation v Krakove. V nej s rovnakou vervou pretvorili priestor galerijnej bielej kocky na delirické naratívne prostredie, ktoré malo pripomínať banskú šachtu, otvárajúcu diváctvu priezor do tunelov mnohovrstevnatých asociácií. Táto archeologická mefatora sedimentácie, vrstvenia či odkrývania vizuálnych prvkov idúcich od sprofanovanej popkultúry až po bujné tvaroslovie minerálov a prírodnín, je jedným zo stavebných kameňov aj momentálne prebiehajúcej pražskej výstavy.

Nie je prekvapivé, že Stach Szumski vyrastajúci neďaleko uránového dolu v Dolnom Sliezsku  a Botond Keresztesi zas blízko uhoľného dolu v maďarskom meste Tatabánya majú vlastnú skúsenosť s životom v miestach postihnutých extraktivismom. Postindustriálny vibe rozpadajúcich sa budov, opustených tovární a iných ošarpaných ne-miest mal minimálne výrazný vplyv na umelecký prístup Szumskeho, ktorého podnietil k vizuálnym prieskumom urbánnych rozvalín prostredníctvom graffiti výtvorov. Z nich vychádza i jeho maliarsky jazyk imaginatívneho znakového systému vyvedeného (častokrát monochromatickým) airbrushom, v ktorom sa pokúša zachytiť krehkú temporalitu ľudských stop na zemi a geologických procesov, ktoré ich potenciálne presahujú.

Tento zvláštny, špekulatívny prístup k času zdieľa i s Keresztesiho vlastným vzťahom k maľbe, ktorý zas vytvára akési snové skrumáže fragmentov modernej kultúry, fluktuujúcich v bezčasovom halucinačnom priestore. Priame odkazy na chronicky známe motívy z dejín umenia, popkultúry a vymoženosti technologického pokroku vo svojich absurdných prepojeniach evokujú miestami až postmoderný dalíovský pastiš. Avšak v Keresztesiho maľbách je tiež viditeľné zapracovanie skúsenosti z psychedelických kvalít kyberpriestoru, čo mi pripomína estetiku digitálnych koláží z archívnej zásobárne Tumblr, obľúbených u postinternetových nadšencov na začiatku druhej dekády.

Obaja umelci na svojom spoločnom queste v Kostke ponúkajú ďalšiu variantu z repertoáru kobiek či iných podzemných dutín – v tomto prípade buď pohľad na podivný vstup do jaskyne,  alebo aspoň jej skalnatú bránu. Tú objímajú červené pazúry skrývajúceho sa monštra (možno final boss?) a pootvárajú tým výhľad na ornamentálny murál s množstvom hemžiacich sa pekelných potvor, pripomínajúcich stredoveké apokalyptické vízie. K chiliastickému naladeniu výstavy prispievajú i roztrúsené obrazy menších formátov na stenách, striedavo zachycujúce podobizne mimozemských votrelcov, morfujúce dvojhlavy, zízajúceho netopiera alebo abstrahujúce antropomorfné štruktúry. Zvláštnu rovinu spektakulárnej inštalácii v Kostke dodáva i všeobjímajúca technika airbrushu (okrem Szumskeho ju používa v maľbách i Keresztesi), ktorá však namiesto toho, aby logicky evokovala graffiťácke piecy zodpovedajúce pôsobeniu umelcov v minulosti, budí skôr dojem nekompromisnej divadelnosti kolotočiarskych výzdob zo zábavných púťových atrakcií. To však na výstave dodáva určitú svižnosť a implicitné zveličenie, ktoré v pravom postironickom duchu ukazuje nemožnosť ukotvovania významov a neustálu premenlivosť rôznych asociácií.

Princíp fluidnosti a vzájomného prestupovania sa pritom dostáva i do samotného umeleckého rukopisu, pri ktorom vyvstáva otázka, kto je autorom toho či onoho obrazu. Možno je úplne zbytočná, lebo stredobodom sa tu stáva akási alchymistická transmutácia – rozklad organických tvarov (rozpité biomorfné patvary Stacha Szmuského) a ich preskupovanie v psychonautských maliarských výjavoch (koláže kultúrnej histórie Botonda Kerestesziho). Netreba však zabúdať, že v rámci projektu Dungeons Keepers sú umelci hlavne archeológmi a prehrabujú sa nánosmi telesných fragmentov, zašifrovaných symbolických štruktúr a antropogénneho materiálu, na ktoré nazerajú v špekulatívnych časových rovinách ďalekej minulosti a budúcnosti. Pokiaľ by som sa teda pristúpila na hru spomínaného „krokovacieho dungeonu“, hádaniek na rozlúštenie je tu príliš veľa a odpovedí málo.

 

[1] V hernom prostredí je takto označovaný žáner alebo pasáž hry (prevažne v RPG hrách), kde je prostredie situované do podzemných katakómb, labyrintov, jaskyne atp.

Botond Keresztesi & Stach Szumski / Dungeon Keepers: Earlier than Primordial Middle Ages / kurátor: Piotr Sikora / Galerie Kostka – Meetfactory / Praha / 15. 2. – 14. 4. 2024


Foto: Jan Kolský, Meetfactory

Tina Poliačková | Narozena 1988, vystudovala Dějiny umění na FF UK a magisterské studium Teorie a dějin moderního a současného umění na UMPRUM v Praze. V současnosti je doktorandkou na AVU v Praze. Spolupracuje s magazíny Art Antiques, artalk.cz, Flash Art CZ/SK nebo črtnáctidenník A2. Spolu s Lumírem Nyklem působila v rámci výstavní a organizační činnosti kolektivu A.M.180 a od roku 2017 se společně angažují v nezávislých kurátorských projektech. Věnuje se vztahům současného umění, internetové kultury, módy a hudby. Je také členkou DJ/AV kolektivu Blazing Bullets, kde vystupuje jako DJka pod pseudonymem dirrtina.