Artalk.cz

Slzavé údolie Eda Atkinsa

Dalším příspěvkem do rubriky Detail, kde vychází texty o jednotlivých současných uměleckých dílech, je esej o instalaci Eda Atkinse Old Food, již bylo možné poprvé vidět v prostorách Martin Gropius Bau v Berlíně v roce 2017. Instalaci tvořilo několik videí a věšáky s historickými kostýmy, ve svém textu se však Martina Poliačková zaměřila jen na jedno video – loop plačícího muže oblečeného do středověkého hábitu.

Ed Atkins, záběr z jednoho z videí z instalace Old Food, 2017. © Ed Atkins, Galerie Isabella Bortolozzi, Berlin, Cabinet Gallery, London, Gavin Brown’s Enterprise, New York, Rome and dépendence, Brussels

Slzavé údolie Eda Atkinsa

…Wherever I go my, my heart breaks and erodes

How is it all that I see now?

I need to know why

I need to belong, to belong…

(Holly Herndon: Fear, Uncertainty, Doubt, album PROTO, 2019)

 

Podobne ako Holly Herndon, určite i ty poznáš chvíľe nepopísateľného a všepohlcujúceho pocitu totálnej beznádeje a smútku, ktorý brní až do špiku kostí. Telo neohrabane povisne, úplne sa poddá strate sebakontroly, oči sa zahmlia nepríjemnou slanou tekutinou a tvár sa premení na zvrašetný červenkastý bochník. Tento nevábivý stav rovnako dobre zosobňuje jedno z videí Eda Atkinsa, známe z inštalácie s rovnomenným názvom Old Food (2017).[1] Ukazuje bližšie neidentifikovateľného, postaršieho muža odeného v kvázi stredovekom hábite s kapucňou. Roní slzy, stekajúce po tvári ako vosk po sviečke, ktorú drží v ruke. V nejasnom pozadí naviac husto prší, a zdá sa, akoby sa roztekala samotná fyzická povaha priestoru – celý obraz plače. Podobne ako Holly Herndon vo svojom tracku Fear, Uncertainty, Doubt, tak i tento obraz vyjadruje pocit emocionálneho vypätia a zármutku. Názov piesne je však paradoxne vypožičaný z odosobneného marketingového jazkyka, v ktorom má pojem vyjadrovať dezinformačné taktiky využívané výrobcami PC hardwaru, pričom v obecnejšiej rovine môže znamenať i mylnú predstavu o nejakej záležitosti. Pohyblivý obraz, ktorý nám Atkins ponúka, je podobne ako u Herndon tajomným dialógom medzi technológiou a telesným prežitkom. Tu nie je však filmom, ani dokumentáciou v pravom slova zmysle, ale CGI avatarom rozpohybovaným prostredníctvom techniky motion capture. Je možné, že by s nami autor podobným spôsobom manipuloval? A prečo vôbec starý muž plače, kto ho rozplakal?

Video figuruje ako malá časť veľkolepej inštalácie Old Food, pozostávajúcej z monumentálnych oceľových vešiakov nesúcich historické kostýmy (získané z Deutsche Oper Berlin), a podružnými hyperreálnymi výjavmi CGI avatarov – obrovského plačúceho bábätka a vystrašeného chlapca vo viktoránskom plášti. Na tmavo nalakovanom podklade je vyrytý kryptický text, napísaný Atkinsom spoločne s anonymným blogom Contemporary Art Writing Daily, ktorý uštipačne popisuje barbarské reálie bližšie neidentifikovateľného stredoveku („máš zhnité zuby“ či „váľaš sa v špine“), bez nádeje v dramatické vykúpenie. O podivnej inštalácii sa často hovorí ako o opere, klasickom imerzívnom médiu, ktoré umožňuje efektívne zapojenie do fiktívneho naratívu. Roztrieštenú inštaláciu zjednocuje atmosféricka klavírna kompozícia skladateľa Jürga Freya. Minimalistická hudba, vďaka ktorej každý loop pôsobí ako niečo, čo by mohlo ísť potencionálne do nekonečna, vystihuje charakter videí, ktoré sú uvrhnuté do nekonečných rituálov smútku.

CGI animácia spojená so stredovekou kulisou môže tiež ľahko asociovať jednu z najmasívnejšie rozširených zložiek kultúrneho priemyslu – videohry. Netreba asi ani zbytočne rozvádzať obľúbenosť historických či fantasy žánrov, medzi najpopulárnejšie hry sa dnes bezpochyby radí napríklad Zaklínač alebo česká hra Kingdome Come: Deliverence. Vysoká technologická úroveň (zabezpečená i obrovskými investíciami) umožňuje dokonalú simuláciu ľudskej postavy a jej pohybu. Dokonca niektoré hry jako L.A. Noire alebo Sherlock Holmes sú vyslovene postavené na rozpoznávaní emócií prítomných v tvári (predovšetkým ich autenticitu v rámci kriminálnej zápletky). Samozrejme, takáto dokonalá schopnosť re-prezentácie bytostne ľudských prejavov môže ľahko ústiť do úzkostného pocitu „uncanny valley.“[2]

Ed Atkins, instalace Old Food v Martin Gropius Bau v Berlíně, 29. 9. 2017 – 7. 1. 2018. Foto: Mark Blower

Historicita prítomná v Old Food budí klamlivý dojem, správa sa ako Atkinsove avatary a tvári sa za niečo, čím v skutočnosti neni. Video sa svojím fiktívnym charakterom približuje fantasy hrám či seriálom, ale znamená to, že pociťovanie empatie s postavami je oveľa menšie ako s tými reálnymi? Na čom je potom postavená táto empatia, pokiaľ sa nejedná o „reálnych, fyzických ľudí“? Podobne ako u videohier, tak i v žánru fantasy vo svojom širšiom vnímaní, býva toto poddávanie sa ilúzii považované za druh eskapizmu (s akousi pejoratívnou pachuťou), snahou o útek z „reality“ a rezignáciou na potýkanie sa s najzásadnejšími problémami súčasnosti. Dôvodov, pre ktoré by mohol dnes hocikto plakať, je potenciálne nespočetné množstvo – strata sociálnych istot, prehlbujúce sa triedne rozdiely, narastajúca prekarizácia a vzostup konzervatívnej pravice, fake news, klimatické zmeny, nedoveryhodnost mediálnych obrazov – výčet by mohlo prebiehať v nekonečnom loope, podobne ako Atkinsove videá. Zároveň sa z najintímnejších emócií, ako popisuje William Davies v knihe The Hapiness Industry[3], stali na trhu žiadané a komodifikovateľné artefakty. Pokiaľ člověk nedokáže naplniť požiadavok pernamentného šťastia, kapitalistický stroj vyžaduje ich umelú, chemickú prefabrikáciu v podobe antidepresív. Alebo inak – neocitáme sa náhodou v dejinnej fraktúre, ktorá tak neskutočne bolí, že vstriekava slzy do očí?

Kritik Mitch Speed navrhuje radikálne feministickú interpretáciu,[4] podľa ktorej Atkins v podstate vo svojich realistických, počítačovo generovaných videách, re-produkuje čisto biele mužské figúry vyobrazené v nesmiernych mukách a psychických krízach. Jeho trik spočíva v tom, že zametá pod koberec nebadaný aspekt prítomný vo svojej tvorbe, a to mužskú existeniálnu úzkosť. I keď predstava vyrovnávania sa s krízou maskulinity v rámci podivnej autobiografickej figurácie ponúka nepríjemne intímnu výpoveď a dozaista relevantný model uvažovania, bolo by zbytočne reduktívne zastaviť sa iba na tomto mieste. Emo terén ponúka ďalšie možnosti, ktorými by sa dalo odoberať.

Dejiny umenia sami o sebe ponúkajú obrovské množstvo príkladov plačúcich postáv, avšak za Atkinsov asi najzaujímavejší predobraz by sa dala považovať séria fotografií a videa umelca Bas Jan Adera s názvom I’m Too Sad to Tell You (1970–1971), na ktorých mžeme sledovať samotného nariekajúceho autora.Teoretik Jörg Heiser ho označuje za príklad tzv. „romantického konceptualizmu“, v torom sa zaoberá motívom exponovanej sentimentality vo vzťahu k predstave o čisto rigídnej racionalite konceptuálneho umenia. U Atkinsa je však situácia omnoho komplikovanejšia, nezobrazuje seba, ale avatar v určitej grotesknej exponovanosti. Plačúci muž s kapucňou vytvára zvláštne napätie medzi mlčaním postavy a silou bezprostredného emocionálního gesta, romantického fantasy prostredia a hororovej atmosféry. Naratív je roztrieskaný na podivnú skrumáž obrazov, objektov a hudby a v tomto ohľade sa výjav stáva jednou z HD rekvizít absentujúceho predstavenia. Celá situácia je postavená na chýbajúcom prvku skutečného tela/nositeľa, ktorú prináša až samotný návštevník.

Atkins sa ukazuje ako pravý spisovateľ, história tu vystupuje na úrovni fabulácie, autenticita plaču na úrovni lsti či úskoku. Digitálne telá sú tu tiež rekvizitou alebo kostýmom, emocionálnou maketou na záťažový test. Plače avatar (a my s ním tiež), pretože sme svedkami podivne ľahkej schopnosti technológií re-produkovať až príliš ľudské identity, alebo naopak – dospel muž s kapucňou k uvedomí, že je len (v parafrázi na Pierra Huygha) „no ghost just a shell“?

[1] Bola vystavená v galérii Martin Gropius Bau (2017 – 2018) alebo v kurátorovanej časti Arsenale na 58. Benátskom bienále v roku 2019.

[2] Termín Mashira Moriho (1970), ktorý má vyjadrovať pocit narastajúceho spriaznenia s objektom, ktorý sa približuje človeku. Avšak v štádiu prílišnej blízkosti môže vyvolávať tiesnivý pocit alebo znechutenie.

[3] William Davis, The Hapiness Industry, New York/Londýn: Verso Books, 2016

[4] Mitch Speed: Crocodile Teras, Ed Atkins and Crisis of Pathetic Masculinity, in: momus, https://momus.ca/crocodile-tears-ed-atkins-crisis-pathetic-masculinity/ 22. 7. 2020

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *