Artalk.cz

Online Art School Is Not Art School

Ako sa situácia korona pandémie dotkla školstva? Katarína Hládeková vo svojom komentári popisuje situáciu z pozície asistentky ateliéru, ako vyučujúcej praktických dielenských predmetov a prodekanky pre štúdium, kde sa podieľala na koordinácii krízového režimu chodu školy – Fakulty výtvarných umění VUT v Brně. Nastalo skúškové obdobie a prebehli prvé osobné stretnutia plné emócii. Hodnotenie prebieha za týchto okolností a na klauzúrne prezentácie sú v tomto semestri kladené na každej škole iné nároky. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a na viedenskej Angewandte prebehli hodnotenia semestra online, na FaVU v Brne má každý ateliér svoj individuálny termín aj spôsob hodnotenia.

Online Art School Is Not Art School. Ako z (apokalyptického) filmu

Prázdna ulica. Budova Fakulty výtvarných umění VUT v Brně (FaVU). Na dverách visí rozhodnutie dekana o zatvorení školy. Nevstúpim ani ja. Mám prikázaný home-office. Myslím, že by ma do budovy nepustili aj napriek tomu, že ja sama som súčasťou vedenia školy. Nevyskúšam ani stlačiť kľučku. Šijací stroj, ktorý mi leží odložený v kabinete, si budem musieť požičať od susedy… Na základe nariadenia vlády sme študentov poslali domov a celá prevádzka sa začala riadiť cez internet. Fyzicky zostal v škole prítomný len nutný počet zamestnancov. V práci sa musia striedať tak, aby sa nestretli. Prvé dni karantény sprevádzalo akési vzrušenie z pocitu apokalypsy, čítanie Camusovho Moru a pozeranie Soderberghovej Nákazy. Ulice sa vyprázdnili, byty naplnili.

O niekoľko mesiacov neskôr sa svojej počiatočnej neistote trochu posmievam, o koronasprávy sa nezaujímam, rúško nenosím, ľudí objímam, ruky podávam. Na svoje „back to normal“ (ako pravdepodobne drvivá väčšina ľudí) však ešte stále čakám. Aj budova FaVU zostáva po skončení semestra a po uvoľnení mnohých opatrení stále takmer prázdna. Ešte prednedávnom mali do nej študenti prístup len pod dozorom pedagóga a s prehlásením o bezinfekčnosti. V ateliéroch sa pracuje len na záverečných prácach. Pre iné typy škôl mód prevádzky, ktorý vo výuke predpokladá neustály dozor pedagóga, neznamená katastrofu a je vlastne normálny. Ale nie pre umelecké školy. Ich špecifikom je samostatná práca v ateliéri a čo najviac horizontálne nastavenie vzťahov naprieč akademickými pozíciami. Obmedzenie voľného vstupu do ateliérov je v porovnaní s prirodzeným chodom školy pomerne kontrastné. Nedobrovoľne prázdne ateliéry sú za štandardných podmienok v podstate nepredstaviteľné a nemožnosť ich voľného využitia narušuje živú klímu viac než absencia výuky danej rozvrhom. Napriek tomu, že je po semestri.

Podľa štandardného harmonogramu by sme v dnešných dňoch mali za sebou aj skúšky z predmetu Oborový ateliér, „klauzury“, a škola by sa pomaly spamätávala z jedného z najväčších pracovných záprahov roka. Situácia je ale iná a spomalenie kontruje frustrácii z neúmerného prerozdelenia študijných a pracovných povinností. Z pravidelných týždňových konzultácií so študentami vnímam, že spolu s digitalizáciou učenia sa i vedenia výuky, prešli do online prostredia do veľkej miery osobné väzby, a čo sa zdá absurdné, akoby sme tam tlačili i umenie.

Mňa samotnej sa práca v online prostredí dotkla na troch pozíciách – ako asistentky ateliéru, ako vyučujúcej praktických dielenských predmetov a nakoniec (čo mi zabralo asi najviac času) ako prodekanky pre štúdium, kde som sa podieľala na koordinácii krízového režimu chodu školy.

Hlavne obdobie na začiatku, kedy sme nedokázali odhadnúť vývoj, boli sme odkázaní na čakanie na nariadenia a pokyny „zhora“, bolo najnáročnejšie. Zmeny sme potrebovali čo najpružnejšie implementovať do harmonogramu a informovať o nich študentov a pedagógov. Tento proces sa opakoval niekoľkokrát za sebou. Asi by sa hodil nejaký vtipný opis situácie, v ktorej prebieha x-tá hodina schôdze cez Microsoft Teams a ja s vypnutým mikrofónom a kamerou utrúsim uštipačnú poznámku. Hneď na to zisťujem, že som ten mikrofón predsa len zabudla vypnúť. Doteraz dúfam, že bol vypnutý. Až na nepochopiteľnosť sociálnej situácie sa ale zdá, že mechanizmus rozdeľovania a plnenia úloh na úrovni vedenia školy funguje rovnako dobre dištančne ako prezenčne. Koronakríza ho vlastne nenarušila. Ak ale niečo posledné obdobie obdobie ukázalo, tak určite to, že doba spoliehania sa na zavedené postupy a rýchle súdy spojené s predchádzajúcou skúsenosťou je preč a voľba provizória spojená s hľadaním nových individuálnych riešení je „novou čiernou“. A nie len vo vzdelávaní.

ZOOM namiesto kontaktnej výuky

Za jeden zo základných pilierov ateliérovej výuky – ako i prevádzky profesionálneho umenia – sa považuje osobná interakcia a komunikácia. Posun v socializácii, ktorý sprevádzal obdobie karantény, a ktorého rezíduá nie sú ešte ani zďaleka minimalizované, znamenal zásadnú zmenu „pravidiel hry“ nie len pre umelkyne, galeristov či teoretičky, ale aj pre študentov a pedagogičky umenia. Bez spoločenského života akoby profesionálne umenie strácalo svoj význam. Bez komunikácie s verejnosťou akoby bolo vecou osobného rozvoja a bez kritickej spätnej väzby dokonca vlastne voľnočasovou aktivitou. S nástupom koronakrízy sme mali možnosť čítať viacero textov vracajúcich sa k otázke významu umenia pre dnešnú spoločnosť (napríklad tu); objavili sa občiansko-aktivistické iniciatívy uprednostňujúce dobrovoľníctvo pred tvorbou (napríklad prostredníctvom šitia rúšok); vznikla kategória instantného „koronartu“ i jeho skeptická opozičná základňa.

Môj text samozrejme prechádza filtrom osobnej skúsenosti a nenárokuje si opísať problém umeleckého vzdelávania počas karantény komplexne. Už len v porovnaní s ostatnými pätnástimi ateliérmi na FaVU sa tá naša skúsenosť (ktorú máme so Svätoplukom Mikytom v Ateliéri kresby a grafiky) iste v mnohom líši od skúsenosti iných kolegov. Je totiž celkom možné, že prechodom na dištančnú komunikáciu trpela špeciálne výuka takého umenia, ktoré označujeme ako „späté s materiálom“. Inak sa s online konzultáciami vysporiadavali ateliéry zamerané na design a inak tie, ktoré sú svojou koncepciou bližšie (s trochou zovšeobecnenia) štúdiu humanitných vied.

Možno z tohoto dôvodu sme počas ateliérových „stretnutí“ dlho diskutovali o zmysluplnosti umeleckej činnosti – o téme za štandardných okolností trochu patetickej. Počas korony však akoby získala novú urgenciu a apel. Fyzická separácia (a jej dôsledok v podobe nútenej virtuálnej socializácie cez Microsoft Teams) introspektívne tendencie nie len podporila, ale možno i spolu-vyvolala. Z opisovanej situácie preto nakoniec nevypadáva ani označenie ateliérových videokonferencií ako jedinej pravidelnej socializácie…

Názov najbežnejšej aplikácie umožňujúcej videokonferencie, ZOOM, nám naznačuje i ďalšie súvislosti. Poukazuje na sliedivé oko webkamery, ktoré s bezohľadnosťou sebe vlastnou upriamuje pohľad do súkromných priestorov kohokoľvek, kto sa pripojí. Počas semestra sme tak o sebe zistili, čo-to o sociálnych pomeroch, interiérovom vkuse, spoznali sme mladších súrodencov, priateľov, priateľky či ďalších členov domácnosti a nechali sme sa „rušiť“ ich smiechom, vravou, vkladaním riadov do umývačky, telefonátmi a ďalšími hlukmi, pred ktorými sa v zdieľanej domácnosti nedá ujsť. Výmena kontaktnej výuky za digitálnu takto zároveň zvýraznila rozdielnosť sociálnych podmienok, v ktorých bežne pracujú študenti i pedagógovia, a ktoré sa v kontaktnej výuke darí úspešne vyrovnávať. Táto trhlina v systéme, spolu s početnými výpadkami elektriny či internetu dokazovala, že na dokonalý matrix ešte len čakáme.

Spätí s materiálom

Dištančná výuka pre náš ateliér zároveň znamenala veľké množstvo nových úkonov: prácu s fotodokumentáciou, „štandardizovanie“ formátov, materiálových špecifík, detailov, vytváranie zložiek na google drive s menami študentov… Dalo by sa preto predpokladať, že novovzniknutý kontext ovplyvní voľbu média a digitál „vytlačí“ manuál. Naše študentky a študenti ale svoje hmotne-mediálne výstupy nevymenili za virtuálne, nerozhodli sa „uľahčiť si to“, radšej (možno viac než predtým) kreslili a fotodokumentovali.

Nemožnosť fyzického stretnutia sa s dokumentovanou prácou vo mne zanechala pocit nervozity ako pred výstavou a z nevidených diel som cítila túžbu po divákovi. V praxi sa postupne ukázalo, že (zdieľaný a tradovaný) technooptimizmus má aj mnoho ďalších dier. Nešlo len o situácie, v ktorých „sa mi nezobrazilo“, „som zabudla heslo“, „musela reštartovať“, „nemohla hovoriť“, „nedokázala nainštalovať“. V patovej situácii sa ocitla predovšetkým dielenská výuka závislá na strojovom zázemí. Pre mňa osobne znamenal jej prechod do digitálneho módu voľbu medzi doslovnou zmenou praxe na teóriu, navýšením hodín práce na prípravách a konceptualizáciou techniky či oklieštením na provizórium domáceho prostredia. Nič z toho ale nedokázalo zmysluplne nahradiť manuálnu skúsenosť s prácou v dielni. Je možné, že umelecké myslenie vlastne nemusí v dočasnej fyzickej samote trpieť. Keby však sociálna izolácia pretrvala, ľahko by mohla vytlačil rukodielnosť – teda to, čo sme v dejinách umenia opustili a k čomu sme sa v posledných rokoch navracali.

„Len si pekne urob úlohu“

Keď sme na začiatku krízy pripravovali rektorátu (FaVU ako fakulta VUT podliehala aj počas krízy univerzitným nariadeniam) správu o našich možnostiach transformovať výuku na dištančnú formu, vyučujúci predmetov (ochromení silou pandémie) sa pomerne rýchlo adaptovali na nové podmienky. Aj napriek nespochybniteľnému úzu pedagógov o nenahraditeľnosti ateliérovej práce a osobných konzultácií sme v rámci prispôsobovania sa situácii vystupovali ako jedna z menej problematických fakúlt. Všetkým nám však bolo od začiatku jasné, že dištančný režim je krízový, oklieštený a nedostatočný. Jeho konkrétne podoby sa na FaVU líšili predmet od predmetu a na rôznych umeleckých školách prípad od prípadu. Niektoré školy trvali na jednotnej komunikačnej platforme, niektoré nastavili diaľkovo okrem výuky i semestrálne hodnotenie. Jednotný scenár neexistoval a všetky riešenia boli experimentom.

Občianska poslušnosť, ktorá sa na celoštátnej úrovni prejavila napríklad okamžitým pokorným prijatím nariadenia povinných rúšok, ma v mnohom prekvapila. Mohla sa ale špecifická krotkosť prejaviť i vo vzdelávacom systéme? Zatvorenie viacerých zahraničných umeleckých škôl (napríklad londýnskej Royal College of Art alebo Glasgow School of Art) totiž sprevádzala pomerne veľká vlna nevôle, ktorá vzišla zo strany študentov – viď napríklad petíciu proti zrušeniu absolventskej výstavy s 8196 signatármi (tu) s heslom: „Online Art School Is Not Art School“. Naša situácia sa zdá iná. Diplomantské obhajoby a následná výstava neboli zrušené, len presunuté. Študenti sú ticho. U niektorých kolegov som vnímala akúsi utopickú vieru v internet a v nástroje, pomocou ktorých je navždy možné premeniť (a zjednodušiť) vzdelávací proces. Výsledok rýchlej adaptácie na krízové podmienky bol ale úplne iný, než program vybudovaný priamo pre online prostredie, na ktorý sú technicky pripravení i študentky a študenti. Špeciálna situácia nastala u študentov, ktorí vycestovali v čase pandémie do zahraničia na študijnú stáž v rámci programu Erazmus a museli sa vzápätí vrátiť, ale pokračovali ďalej vo výuke v absurdnom online režime.

Akoby sa snaha o zachovanie kvality nutne miesila so solidaritou k neľahkej situácii (viď tu). Pod prizmou situácie: akoby sa tlak na to, aby sa do študentov napumpovalo čo najviac, mohol zosúladiť s úľavou od povinností (ktorých zmysluplnosť je spochybniteľná práve odklonom od pôvodnej anotácie predmetu z dôvodu „zdištančnenia“ výuky). Na základe vlastnej skúsenosti približne tuším, čo toto ambivalentné kombo vyvolalo v pracovnom živote pedagóga: rovnako protichodnú zmes radosti zo spomalenia a nemožnosti si toto spomalenie užiť kvôli separácii od kolektívu a množstvu nových činností. Podobný zmätok predpokladám vlastne i na strane študentiek a študentov. Na FaVU nedávno prebehla „zdola“ zorganizovaná anketa hodnotiaca online výuku. Otázky sa zameriavali na jej zmysluplnosť, časovú náročnosť (a adekvátnosť voči kreditovému hodnoteniu), poskytnutú spätnú väzbu, alebo rozdiely od toho, čo bolo avizované v anotácii predmetu. Anketa zároveň zisťovala osobné preferencie, vplyv situácie na aktuálne rozbehnuté projekty i stav sociálneho a technologického zázemia (ako prístup k internetu či priestoru na prácu). Nepoznám výsledky tejto ankety, ale súdiac aj podľa relatívne vysokého počtu jej respondentov (o oficiálnu predmetovú anketu bol donedávna na FaVU veľmi nízky záujem) a spôsobu koncepcie otázok, vnímam záujem i potrebu viesť na túto tému širšiu diskusiu.

Návrat do normálu nie je možný

Máme túžbu nevracať sa späť. Myslíme na permanentné zmeny siahajúce od osobného životného štýlu k riešeniu klimatickej krízy. Z článkov o rekapitulovaní doterajších strát spôsobených koronakrízou s postojmi a návrhmi riešení sme už teraz presýtení: z každého sa dozvedáme viac-menej to isté. Akoby bol po bitke generálom každý. Pri pohľade na stále poloprázdnu školu mám ale pocit, že po bitke ešte vlastne vôbec nie je a v myšlienkach sa vraciam ku Gramsciho slávnej vete: „Staré umiera a nové sa ešte nerodí.“ Online umelecká škola podľa mňa totiž naozaj nie je umeleckou školou a výuka v minulom semestri nahradila len čo-to. Uvidíme, čo prinesie druhá vlna.


Foto: Darth LiucottonbroEdward JennerJulia M Cameron,

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *