Artalk.cz

Vidieť vo veci okamžik osudu

Výstava Oheň vecí vo Východoslovenskej galérii v Košiciach sumarizuje tvorbu Kataríny Poliačikovej za posledných pár rokov. Základným materiálom je fotografický obraz v rozšírenom poli paralelných situácií. Katarína Hladeková v recenzii popisuje výstavu z pohľadu diváčky, ktorá si všíma galerijný priestor vo vzťahu k vystaveným dielam. Hovorí, že prezentované fotografické cykly vyvolávajú v divákovi napätie, nakoľko autorské zásahy či autorstvo fotografií nie sú jasné. Hládeková to vníma ako otvorenú hru medzi galerijným priestorom a exponátmi – každý mikropríbeh môže dielo otvoriť k novému čítaniu. Ambivalentnosť interpretácie je podporená absenciou klasického umenovedného kurátorského textu, autorka je sama sebe kurátorkou a ponúka miesto tlačovej správy poetický text.

Vidieť vo veci okamžik osudu

„Vy ste sa narodila v rovnaký deň ako ja!“ povedala pani kustódka, hneď ako si všimla tento údaj na press karte. Pocítila som déjà vu. Veď mi to predsa hovorila minule – pred pár rokmi, keď som bola v budove VSG na Alžbetinej ulici kvôli celkom inej výstave. Od tej doby sa veľa vecí zmenilo, niektoré veci sa ale v regionálnej galérii asi nemenia nikdy. Tak som stúpala za pani kustódkou, ktorá mi veľkým kľúčom odomkla výstavu Kataríny Poliačikovej Oheň vecí. Zasvietila svetlá, spustila projektor, prechádzala sa galériou, čakala a skúmavo pozorovala, ako sa dívam na výstavu.

Napriek počiatočným rozpakom spôsobeným prevádzkou priestoru sa predo mnou roztvorila vyvážená expozícia – precízne estetická, citlivo adjustovaná a v svojej podstate nepokojne dvojznačná. Vďaka nej pôsobilo aj klopkanie vysokých podpätkov pani kustódky po parketovej podlahe symbolicky a osudovo. Priestor galérie, tvoriaci štyri na seba nadväzujúce miestnosti, umelkyňa využila na usmernenie toku prehliadky do uzavretého okruhu. Stretneme sa v nich s ucelenými samostatnými dielami vzniknutými v rozmedzí dlhšieho času. Vyberané sú z vlastného archívu umelkyne na základe akejsi významovo-formálnej podobnosti. Ide o podobnosť možno celkom konkrétnu, zároveň ale zámerne ťažko uchopiteľnú. Táto preto nemôže mať inú príchuť ako príchuť ochutnávky celej autorkinej tvorby.

Posilnený autorský hlas vo výstave korunuje absencia kurátora. V súlade s prístupom je aj sprievodný text spracovaný ako seba-interpretácia. Svojim charakterom sa blíži k osobnému manifestu a artist statementu. Viackrát som počula, že pre samostatnú výstavu umelec kurátora nepotrebuje. Hlavne keď ide o priestor menších alebo stredných rozmerov. Výstava sa tak štandardne považuje za legitímne vyjadrovacie médium. Sama nepoznám okolnosti, ktoré v tomto prípade doviedli autorku k rozhodnutiu realizovať výstavu bez kurátora. Zdá sa, že môže ísť o logisticky, produkčne alebo koncepčne najprirodzenejšie rozhodnutie, a nie o umelecký zámer interpretáciu poznačiť, znejasniť a relativizovať.

Gro výstavy Oheň vecí Kataríny Poliačikovej ale tvoria diela už v minulosti vystavované a videné. Zároveň je ale na retrospektívu ešte skoro. Na tomto mieste by mohla preto padnúť aj kritická zmienka o seba-recyklácii. Nepadne. Vystavovanie na periférii má svoju iniciačnú úlohu, v ktorej novosť nie je taká dôležitá ako osveta. Zároveň je Oheň vecí vo vystavenej podobe aj napriek vyššie uvedenej potenciálnej výhrade jedinečným cyklom.

Zdanlivo malý odklon od štandardného budovania výstavy v podobe seba-kurátorstva z tohto dôvodu znamená mnoho. Naoko ním autorka uťahuje interpretačné opraty. V skutočnosti však možnosť určenia zdieľanej interpretácie spochybňuje. Domnievam sa, že jej text vôbec neponúka interpretačné axiómy, aj keď sa tak tvári. Naopak si myslím, že ponúka inšpiračné východiská. Je to o to podstatnejšie, keď si uvedomíme, že existencia týchto zverejnených informácií je pre diváka tak kľúčová ako prítomnosť samotných artefaktov. Ich dokonalá znalosť nie je pre možný zážitok nutná, ba možno ani potrebná. To, čím sa tu operuje, je znalosť čiastočná a tušená. Veľkou časťou autorkiných zvolených stratégií je zámerné dávkovanie odkazov, ktoré umožňujú vyvolať poetickú skúsenosť. V tomto ohľade nepristupuje k tvorbe ani konceptuálne, ani systematicky. Intuitívne rozdeľuje symboliku vlastného mikrokozmu a osobnú životnú skúsenosť, mieša ju s predpokladom zapojenia kolektívnej pamäte, znalosti dejín a teórie umenia, populárnej teórie vedy a možno i vyslovene neartikulovaného nadšenia poetickým jazykom.

Ak by sme sa chceli pozrieť bližšie na fragmenty skladačky, výstava Oheň věcí pracuje v nasledujúcich médiách: autorská fotografia, nájdená fotografia, papier, fotografická adjustácia či video a pomyselná syntax autorkinho jazyka obsahuje nasledujúce pojmy: prirodzený jazyk, geologický čas, fotografia, osudovosť, medziľudské vzťahy, svetlo, ohromnosť prírody, relatívnosť antropocentrizmu, ľudské poznanie, prírodné cykly, kompozícia ako krásotvorný činiteľ, zdanie luxusu.

Výstavný okruh začína jednoduchou symbolickou prešmyčkou a končí komplexnou poeticky poňatou videoesejou. Jednoduchá nástenná inštalácia z kruhov vystrihnutých zo zlatého papiera v prvej miestnosti divákom predkladá spôsob, akým pristupovať k všetkým vystaveným dielam. Je kompozične krásna, významovo ambivalentná (pracuje s hranicou medzi piktogramom a typografiou) a trúfalá vyjadrovať sa k veľkým abstraktným témam. Zároveň ale, ak k jej interpretácii divák nepristúpi s aktívnou zvedavosťou, nechá ho chladným. Je potrebné vnímať každý vnem a detail, emocionálna vypätosť ide ruka v ruke s perfekcionizmom. Inštalácia I am the size of what I see (2015) pozostáva z množstva písmen „O“ typograficky „naliatych“ do riadkov, na konci ktorých leží písmeno „H“ a uzatvára večné krúženie do nemého, ale presne artikulovaného úžasu. Ako by sám interval medzi symbolom kruhu a písmenom „O“ mohol dobre zastrešiť celú výstavu.

Ďalšie dve miestnosti obsahujú niekoľko fotografických cyklov vymazávajúcich rozdiel medzi nájdenou a autorskou fotografiou, čo spôsobuje u diváka neistotu a napätie. Význam diela neudáva len motív fotografie, ale do značnej miery ho ovplyvňuje adjustácia a mechanická manipulácia. Ide napríklad o dvojice podobných motívov, pričom druhá z dvojice vždy upresňuje informáciu: zoomom, miernym posunom, otočením. Zoom približuje nielen doslovne, mierny posun nie je len fyzický a otočenie okrem fotografie obracia i vnímanie nás samých v zrelativizovanej skutočnosti. Zástupcom tohto „upresňujúceho“ prístupu môže byť selfie diptych My room is a sundial (2017). Mechanické vyosenie fotografií z formátu rámu použité v sérii Maybe the first one I see (2015) zas podčiarkuje drobnosť človeka stojaceho vedľa obrovských stromov. Človek je tak oveľa viac štafážou než hrdým centrom prírody. Najväčší cyklus tejto časti výstavy je nástenná koláž surovo adjustovaných fotografií vesmírnych telies, ktoré autorku fascinujú dlhodobo. Podobným spôsobom totiž pracovala už v roku 2013 v práci The way geologist liberated in time, she thought, astronomers are freed by space. Predpokladám, že v jazyku Kataríny Poliačikovej ide o pripomenutie časového spochybnenia antropocentrizmu s odvolaním sa na geologické plynutie času, pre človeka nepredstaviteľné inak než ako memento mori alebo ako univerzálna kategória večnosti.

Posledná miestnosť tvorí akoby protipól miestnosti s prvou inštaláciou. Nie je redukovaná na abstraktnú, ale sústredenú informáciu. Video The Story of Erath zo série Voice Without Language (2018) rozpráva roztvorený epický príbeh ženy prichádzajúcej na breh mora každý deň. Je úvahou nad tokom času, nad opakovaním a hlavne nad zemou, ktorá sa pred dyslektickou chybou ľudí volala Erath. Je fragmentom veľkého príbehu, ktorého nekonečné množstvo verzií sa vtesná do jedného zvolania úžasu.

V zdanlivo uvoľnenom umeleckom jazyku Kataríny Poliačikovej nie je nič ponechané náhode, všetko je volené s pozoruhodnou presnosťou a s cieľom mazať hranice medzi autorským zámerom a zásahom „osudu“. Ak do výstavy náhodne ako diváci zahrnieme niečo, čo do jazyka nepatrí, obohatíme ju. Zároveň tým potvrdíme prijatie pravidiel hry. Môže ísť o takú formálnu okolnosť ako lustre v miestnosti s fotografiami planét – sú znakom zašlého luxusu a tvarovo pripomínajú modely planetárnych sústav. Alebo o klopkajúce lodičky kustódky na podlahe či kľúč, ktorým otočila v zámku, keď výstavu sprístupňovala.

Ako autorka hľadá Katarína Poliačiková za všetkým novú interpretáciu, používa obmedzenú symboliku, zahmlieva autorstvo fotografií, ktoré vystavuje ako artefakty symbolickej hodnoty. Svoje diela chápe romanticky, fatálne, oddelene od seba. Sú situáciami s vlastnou identitou. Prehovárajú len vtedy, keď v nich divák doluje, nehlásia sa o pozornosť vtieravo. Sú neochvejné a nečinné, kým ich divák nezaktivizuje. Mohli by zostať spiace celú večnosť. Keby ich však po (geologicky krátkom) časovom okamihu objavili, mali by stále rovnakú platnosť.


Katarína Poliačiková – Oheň vecí / Východoslovenská galéria / Košice / 7. 12. 2018 – 31. 3. 2019

Fotoreport z výstavy tu.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *