Artalk.cz

Mockumentaristov mikromanagement

V Galerii města Blanska představuje David Možný svůj nový výstavní projekt, ve kterém vytváří divácky působivé prostředí a velkolepou instalaci. Tím se podle Kataríny Hládekové, kromě schopností autora, potvrzuje také dlouhodobá úroveň této galerie. Ve své recenzi se pak dále zaměřuje na to, zda se autor nedrží pohodlně svého již dříve objeveného a osvědčeného přístupu a jestli výstava přináší něco nového. „Ako ukážem nižšie, pomyselný tenký ľad recenzovanej výstavy vidím v jej ‚preklade‘. V tejto samostatnej výstave umelca Davida Možného a kurátora Jana Zálešáka totiž viac než inde platí, že koľko ľudí, toľko chutí a toľko názorov.“

Mockumentaristov mikromanagement

Prebiehajúca výstava Heat Wave v Galerii města Blanska je prirodzeným vyústením doterajšieho smerovania umelca Davida Možného. Je to zrejmé už z ľahko rozpoznateľného autorského rukopisu, použitého napríklad v staršom populárnom videu Rahova z roku 2008 a v priebehu rokov v ďalších, rovnako koncentrovaných projektoch (napr. Miss You, 2018 v Galerii Luxfer, Blindspot, 2018 v Galerii Pitevna alebo Sleepless, 2015 v Galerii TIC). To, že ide o veľmi konzistentný rukopis, dokazuje i to, že v súčasnosti – teda v dobe závislej na novosti, v dobe hľadajúcej marginálne extrémy a glorifikujúcej dočasnosť, sa môžu jeho vnútorné vývinové posuny a „drámy“ zdať príliš jemné a možno i zanedbateľné. Zmes odkazov k hyperrealizmu a surrealizmu, aplikovaná na akoby stále tú istú vizuálnu nostalgickú skúsenosť s urbánnym priestorom, ktorú sme v roku 2008 vnímali ako čerstvú a objavnú, je stále prítomná i v Heat Wave, tentoraz v ustálenej a zrelej podobe. Mohli by sme preto dnes autora radiť skôr k umelcom strednej generácie, pohybujúcich sa v bezpečí svojho starostlivo stráženého a usilovne rozvíjaného záujmu. Bolo by v podstate jednoduché výstavu prejsť s komentárom, že všetko je v poriadku a v poriadku to aj je. Niekoľko poznámok však predsa mám. Ako ukážem nižšie, pomyselný tenký ľad recenzovanej výstavy vidím v jej „preklade“. V tejto samostatnej výstave umelca Davida Možného a kurátora Jana Zálešáka totiž viac než inde platí, že koľko ľudí, toľko chutí a toľko názorov.

David Možný, ako sme uňho napokon zvyknutí, ani v tomto projekte nenechal nič na náhodu. S minimom vyjadrovacích prostriedkov vybudoval spektakulárne prostredie apelujúce na naše zmysly a mimovoľne usmerňujúce naše reakcie. Výstavu rozčlenil pomocou dispozičného riešenia priestoru galérie na dva celky reprezentujúce dva spôsoby zobrazenia jednej situácie a za ústredný motív oboch zobrazení zvolil starý obytný príves. Kým do prvej miestnosti nainštaloval reálny karavan, reálnu pouličnú lampu a kempingový stôl so stoličkami, v druhej použil projekciu filmového zoomu do scény prázdneho parkoviska s karavanovou inštaláciou uprostred. Celá výstava pôsobí koherentne a inštalačne veľkolepo, čím okrem schopností autora potvrdzuje dlhodobú úroveň Galerie města Blanska.

Jedným z hlavných použitých motívov je znejasnenie hranice medzi ilúziou a skutočnosťou. Pri hodnotení „reálnosti“ oboch reprezentácií je divák na vážkach. Pre obe je vybudovaná určitá forma scény. Môže na ňu nahliadať ako na scénu filmovú, divadelnú, modelovú alebo hernú. Nedá sa však ubrániť vnímaniu umelosti, odstupu a schematickosti symboliky prezentovaných objektov. Aj napriek použitiu nemanipulovaného filmového záberu a readymadeovej povahe reálneho karavanu a reálnej pouličnej lampy, je ťažké sa rozhodnúť, či ide o karavan alebo jeho model. Túto ambivalentnosť vyvolal autor zámerne. Fyzické objekty šikmo pozdĺžne narezal a „akoby“ zapustil do zeme, čím vytvoril dojem pripomínajúci buď ponáranie sa do podlahy, alebo destabilizáciu horizontálneho vodorovného plánu. A nakoniec v miestnosti zhasol svetlo a nechal ju dramaticky osvetlenú len svetlom z prívesu a lampy. Video zas nechal natočiť profesionálnym dronom, vynechal postprodukciu a použil klasickú filmovú reč – dlhú súvislú jazdu kamerou a žiadny strih. Výsledkom je sugestívny záber výrazne balansujúci na hrane CGI ilúzie a reality. Okľukou navracia diváka do sféry, v ktorej sa David Možný cíti najviac doma. Ako v prípade mnohých ďalších umelcov, ktorí si strážia svoje know-how a vysoko cenia remeslo, i v prípade tohto autora je dôsledný záujem o médium zúročený divácky atraktívnymi výsledkami. David Možný proste rád a dlhodobo tvorí diela, na ktoré divák reaguje fyzicky, reflexívne bez mentálnej podmienenosti.

Otázkou je ale spôsob, akým by mali byť, a akým sú jeho diela interpretované. Temnou stránkou podobných prístupov k tvorbe umenia býva určitá konceptuálna disproporcia vyvažujúca intenzívny dôraz na zmyslovú skúsenosť. Interpretácia v kontexte súčasného umenia si totiž vyžaduje odstúpiť od ovplyvnenia mimovoľným zmyslovým znepokojením. Pri svojej návšteve Heat Wave som absolvovala i komentovanú prehliadku výstavy s autorom. Po zoznámení sa so sprievodným kurátorským textom k výstave som si nemohla nevšimnúť odlišnosti medzi zámerom prezentovaným autorom, príhodnou interpretáciou kurátora, reakciou ostatných návštevníkov a mojím dojmom. Ako som sa dozvedela na komentovanej prehliadke, autor sa podľa svojich slov dlhodobo venuje téme heterotópií, teda (ako navrhol Michel Foulcault) diskurzívnym, inštitucionálnym či kultúrnym miestam, fungujúcim vo vnútri určitého inak definovaného prostredia ako svety v svetoch. Tematicky si preto vyberá (väčšinou urbánne) miesta ako väznica, letisko, sídlisko, karavan alebo parkovisko. Jeho cieľom je poukázať na krehkosť a vratkosť situácie, v ktorej žijeme, na svet javiaci sa ako nemenný, ale jednak podliehajúci neustálej zmene a jednak pre svoju existenciu vyžadujúci presné a konkrétne podmienky. Už jemné vyvedenie z rovnováhy podľa tohto prístupu značí predstupeň kolapsu či katastrofy. Interpretácia, ku ktorej nás dovádza kurátorský text i názov výstavy, odkazuje k meteorologickému obdobiu extrémnych teplotných vĺn charakteristickému energetickými kolapsami, zvyšovaním kriminality alebo agresivity, proste k vyvádzaniu spoločnosti z normálnej miery. Na inštalácii sa to odráža mechanickým narušením vnímania reality, ktoré má vytvoriť prešmyčku medzi subverziou metaforickou a reálnou. Použité objekty paralelne slúžia metaforickosti pre leto a čas dovoleniek ako aj pre obdobie protikladné k pracovnému času, teda k najbežnejšej postliberálnej časovej realite.

Zvolená symbolika má azda reprezentovať estetiku obyčajnosti, každodennosti, strednej vrstvy a normálneho života. Je však mierne polemické, ako veľmi sa jej to darí. Symbolické použitie predmetov mentálne spojených s nedávnou postsocialistickou históriou buduje ostalgiu, protirečiac proklamovanému zámeru. Namiesto toho, aby sme sa pri vstupe do inštalácie cítili inak, ale „ako doma“, prežívame „lynchovskú“ scénu v ostalgických kulisách. Odkazy k filmovej atmosfére ako z filmov od Davida Lyncha posúvajú interpretáciu obytného prívesu ešte ďalej – až k apokalyptickej vízii prázdneho trailer parku, formy osady, v ktorej žije chudoba.

Možno by namiesto prirovnania k trochu patetickej filmovosti Davida Lyncha práci Heat Wave viac sedel prímer ku kanadskému seriálu Trailer Park Boys, natočenému žánrom označovaným ako mockumentary, čo môžme chápať ako vtipný falošný dokument. Arbitrárnosť pri voľbe symbolov totiž prezrádza, že zámer autora bol motivovaný viac osobnou fascináciou než túžbou artikulovať kritický postoj. Sama sa pri interpretácii výstavy prikláňam k jej chápaniu ako prejavu návratu k moderne a ku Greenbergovskému „nebratiu média na ľahkú váhu“. Zvolené artefakty výstavy na nás pôsobia zmesou afirmovanej estetiky amerických seriálov a odkazov k nedávnej minulosti. Sú volené s intuitívnym nezáujmom a ignoranciou. V dobe extrémnej otupenosti zmyslov je schopnosť objektov „pôsobiť“ a svojvôľa uplatnená pri výbere symboliky výhodou. Sú pasívne agresívne a trochu hysterické. Ich stratégia je vlastne dobre známa. Na škále jamais vu (nikdy nevidené) – presque vu (takmer videné) – deja vu (už videné) nezastávajú presne zaškatuľkované miesto. Existujú a trucujú. Tendencia k rozpadu podporená „produktívnym“ zrýchľovaním a rozkúskovávaním posledných zbytkov nastavených noriem, ako by nabádala umelcov k aplikácii rovnakej stratégie na vlastnú prax. Kontinuálne „variovanie“ jednej témy sa pod touto prizmou zdá nedostatočné a zastaralé. Výstava Heat Wave túto predstavu úspešne vyvracia. Našťastie.


David Možný / Heat wave / kurátor: Jan Zálešák / Galerie města Blanska / Blansko / 8. 12. 2018 – 27. 1. 2019

Foto: Michaela Dvořáková (Fotoreport zde)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *