Contemporary art pod perinou

Katarína Hládeková hodnotí výstavu Tanii Nikuliny v brněnské Fait Gallery, která navazuje na její předešlou prezentaci v Galerii Jelení v Praze. Autorka se v textu zabývá rolí, jakou v tvorbě umělkyně hraje médium videa, sochy a performance, či tím, jak se její práce vztahuje k současným způsobům formování identity. Podle Hládekovové má výsledná instalace všechny náležitosti dobře provedené, ale nijak výrazně překvapivé výstavy současného umění: "Mäkká socha, konštrukcie, performatívne video, materialita, telo, ženské telo, kostýmy, tribal estetika ako z rozprávky z 90. rokov, rituál a s ním súvisiaca rytmickosť podporená zvukom i strihom, mytológia, záujem o jazyk, remeslo, neschopnosť komunikácie, identita, sexualita, karimatky, tenisky, elasťáky, dotyk, poézia. Dalo by sa dokonca menovať ďalej. Aj keď sa o týchto oblastiach dá písať dobre a veľa, nedá sa o nich písať ako o objavných. A keďže sa na výstave miesia prvky „contemporary artu“ v tak veľkej miere, tak sa ani nedajú brať úplne vážne."

Contemporary art pod perinou

Projekt Tanie Nikuliny Přítelkyně Luny má dve časti. V brnenskej Fait Gallery aktuálne prebieha druhý (záverečný?) diel tohto výstavného diptychu s podnázvom Hostina. Časovo takmer priamo nadväzuje na prvú verziu projektu – Setkání, ktorá prebehla v Galerii Jelení (viac tu). Výstavy vykazujú mnoho podobností, a to v koncepcii, prítomných artefaktoch alebo v pojatí videa. Obe vznikli v spolupráci s kurátorkou Terezou Rudolf. Rozmýšľam, či nie je Hostina miestami viac variáciou Setkání než jeho pokračovaním. Splnila by tým rolu brnenskej scény ako tej, ktorá prináša českému publiku prvú reprízu premiéry. Samozrejme ale len pomyselne. Výstavný diptych je totiž vystavaný na vzťahu zrkadlenia, malých rozdielov, možnej zameniteľnosti a neurčitosti. Variovanie je z tohto pohľadu určite stratégiou a nie z núdze cnosťou, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

Ani slovné spojenie priemiéra – repríza nevolím náhodne. Divadelná terminológia príde v prípade tvorby Tanie Nikuliny človeku hneď na myseľ. Počas svojho štúdia v Ateliéri sochárstva na UMPRUM Nikulina produkuje videá na pomedzí scénografie, divadla a performance, ktoré kombinuje s výrazne materiálovými objektami neurčitého tvaru odrážajúcimi charakter svojráznych masiek a kostýmov hojne prítomných vo videách.

V aktuálnom projekte autorka avizuje odklon od divadelnosti, kulís a masiek smerom k performatívnosti (tu). Nie som si však úplne istá, do akej miery sa jej to darí. Video prítomné na výstave Přítelkyně Luny: Hostina je o niečo málo menej pompézne a obrazovo umiernenejšie ako predchádzajúce videá autorky – s „obradným tancom“ sa stretneme až v záverečnej fáze. „Rozprávkovú naráciu“ a „rituálnu perfomance“ v prvej časti vymieňa „poetický realizmus“. Štylisticky pojatie celého videa pripomína novovlnný film. Aktéri pôsobia ako neherci, strih preskakuje nepotrebné scény, nízkonákladovosť pôsobí ako experimentálna technika. Autorke sa podarilo vo videu umierniť, ale myslím, že skôr smerom k filmovosti než k performance. Tú autorka totiž realizovala v spojení s otvorením výstavy v nákupnom centre Vaňkovka. Na fyzickú prítomnosť performerov nakoniec vo výstave len spomíname cez ich „použité“ kostýmy vystavené ako relikty.

Vďaka tomu, že má Tania Nikulina vybudovaný vlastný pomerne odlišiteľný jazyk, sa jej podarila ešte jedna vec. Keď odkryla tváre svojich performerov / nehercov, odkryla aj dlhodobo pestované tajomstvo. Jeho podstata leží v otázke predstavy, ktorú máme o sebe samých, za čo sa skrývame, koľko z nás je to, za čo nás pokladajú. Sprístupnenie tvárí, „demaskovanie“, neprezrádza totožnosť a ani nehovorí nič o identite vlastníkov týchto tvárí. Tento paradox odráža aj symbolika dvojjedinosti a vzájomnej podobnosti hlavných hrdiniek (hlavnej hrdinky). Pohľad do ich tvárí nesprístupňuje prienik do hlbín podvedomia ich osobnosti, vyvoláva skôr pocit úzkosti. Oddelená a súčasne jednotná identita je označená za tému výstavy. V diletantsky vymodelovanej hlinenej lastúre sa na seba pozerajú oproti sebe nalepené portrétne fotky preukazového formátu oboch protagonistiek dvojrole. Možnosť dvojjedinosti zrazu otvára aj možnosť profilov nekonečného množstva ďalších priateľok Luny. Spomeniem si hneď na paranoju ohľadom rozoznávania tvárí na interente. Tvár ako nositeľka biometrických údajov je redukovateľná na jedinečnú konštaláciu niekoľkých bodov. No a čo, že vidím hrdinkám do tváre: pozerám sa na fotky do preukazu, ale nepoznám ich mená. Sú mi rovnako cudzie ako profilovky neznámych na internete.

Výstava ako celok na mňa pôsobí akademicky – v zmysle správneho splnenia úlohy dobrou školáčkou. Obsahuje médiá a prístupy súčasného umenia, ktoré by na samostatnej výstave nemali chýbať. Mäkká socha, konštrukcie, performatívne video, materialita, telo, ženské telo, kostýmy, tribal estetika ako z rozprávky z 90. rokov, rituál a s ním súvisiaca rytmickosť podporená zvukom i strihom, mytológia, záujem o jazyk, remeslo, neschopnosť komunikácie, identita, sexualita, karimatky, tenisky, elasťáky, dotyk, poézia. Dalo by sa dokonca menovať ďalej. Aj keď sa o týchto oblastiach dá písať dobre a veľa, nedá sa o nich písať ako o objavných. A keďže sa na výstave miesia prvky „contemporary artu“ v tak veľkej miere, tak sa ani nedajú brať úplne vážne. Táto povrchnosť a nahodilosť je iste zámerná, rovnako ako šírka oblasti a množstvo odkazov. Korešponduje s (v tlačovej správe) prízvukovaným rymickým chodom šijaceho stroja, ktorý pojme všetok zozbieraný materiál v repositári. Rešpektuje blúdivú cestu bruška prstu po povrchu látky, ku ktorému zvádzajú prítomné textilné materiály i švenk kamery zameranej na detail.

Aj tak sa zamýšľam nad tým, čo je autorkin zámer, aký postoj sa snaží zaujať, aká je vnútorná koherencia jednotlivých prítomných prvkov. Báj, básnička, rozprávka zmenia svoj dej a atmosféru toľkokrát, koľkokrát sa prerozprávajú. Jedna z verzií môže byť i absurdná dráma. Tekavosť je samozrejme legitímnym prístupom korešpondujúcim s naznačovaným rozostrovaním identifikácie a strácaním identity. Za dôsledným dodržaním neuchopiteľnosti však vnímam určitý alibizmus. Nedá mi hypoteticky sa nepýtať: ako by vyzeral diel číslo 3, 4, alebo ∞? Je možné, že je pre umelkyňu dôležitejšia prezentácia systému a vizuálneho jazyka s jeho sémantickými jednotkami než súdržná a pregnantná výpoveď? Odpoveď je pravdepodobne ambivalentná.

Nakoniec spomeniem ešte jeden zaujímavý paradox výstavy týkajúci sa haptickosti, materiálovosti, jemnej estetiky a rytmiky vytvoreného prostredia. Množstvo indícií akoby ma malo doviesť k tomu, aby som si výstavu zmyslovo užila a aby som ju brala ako oddeliteľnú od množstva iných výstav sprostredkovaných dokumentáciami na internete. Naopak, výstava sa mi zdala prostriedkami štandardná a emotívna rovina sa roztvorila až doma, pár dní po návšteve, pri písaní, keď na výstavu myslím ako na spomienku. Nie sen, ale spomienka je formát, do ktorého zapadá dekonštruktívny prístup k aktuálnym témam, interpretačná neurčitosť i pocit už videného. Nakoniec, pociťovaná „reprízovitosť“ možno nie je daná druhým variantom konkrétneho umeleckého projektu, ale pocitom déjà vu, na ktorý si zvykám na prehliadkach súčasného umenia čoraz častejšie.


Tania Nikulina / Přítelkyně luny: Hostina / kurátorka: Tereza Rudolf Hrušková / Fait Gallery / Brno / 21. 2. – 5. 5. 2018

Foto: Lukáš Jasanský

Katarína Hládeková | Katarína Hládeková (*1984) je umělkyně, kurátorka a pedagožka. Absolvovala studium volného umění na košické KVUaI a brněnské FaVU, kde v roce 2018 dokončila doktorandské studium. Jejím hlavním autorským zájmem je zkoumání povahy vizuálního zobrazení, kterou dlouhodobě prověřuje prostřednictvím tématu modelu. Zajímají ji sebereferenční postupy v umění a napětí mezi nápodobou a realitou. Formálně se pohybuje na pomezí médií objektu, instalace, fotografie a občas také pohyblivého obrazu. Od roku 2012 se kromě volné tvorby věnuje také pedagogické činnosti. Aktuálně působí na FaVU v Brně jako asistentka ateliéru Kresba a grafika a proděkanka pro studium. V roce 2016 byla nominována na Cenu Jindřicha Chalupeckého; v roce 2018 pak na Cenu NOVUM. Jako kurátorka je (spolu)autorkou několika výstavních projektů realizovaných Galerií TIC, kde se aktivně podílí i na koncepci a realizaci výstavního programu. V minulosti prošla řadou projektů stojících na hranici volného umění a vystavování (Galerie 1k15, Galerie Jádro, Solo offspace, GRAU kllktv). Ve volném čase píše recenze pro artalk.cz. Je autorkou knih Štyri modely (Brno, 2016) a Model a metoda (Brno, 2015) a spoluiniciátorkou knižní řady Popteorie zaměřené na průniky umění a teorie (spolu s Václavem Janoščíkem a NSCU Praha). V roce 2019 spoluzaložila kolektiv Café Utopia (se Zuzanou Janečkovou, Marikou Kupkovou a Markétou Žáčkovou), který kurátoroval 7. ročník mezinárodního bienále umění ve veřejném prostoru Brno Art Open 2019 s názvem Jsem závislý objekt.