Pár poznámok ku košickej Kunsthalle

Rok 2013 je pre Košice vyvrcholením niekoľkoročnej prípravy na post hlavného európskeho kultúrneho mesta. Keďže sa už prehupol do svojho posledného kvartálu, nastáva pomaly čas bilancovania projektu a otáznikov smerujúcich k trvalej udržateľnosti uskutočnených zmien. Netrúfam si celý projekt zhodnotiť, ani predpovedať vývoj záujmu o kultúru na východe Slovenska, predsa len by som ale chcela čitateľom artalk.cz predniesť pár svojich neúplných poznámok k jednému z jeho nosných projektov.

Otázka, kam sa nalievali počas príprav Košiciam pridelené európske peniaze, sa stala témou debát v mnohých miestnych domácnostiach. Môžeme tak s nadsádzkou konštatovať, že o kultúru sa v Košiciach zrazu naozaj začal zaujímať každý. Keď som na konci augusta navštívila v Košiciach svojich rodičov, bola práve predmetom kuchynských debát aj novootvorená Kunsthalle. Sused z paneláku ma pred návštevou galérie varoval, že sochy v hlavnej hale (pozn. autor Tony Cragg) sú ok, ale že nevie, prečo by sa mal do galérie chodiť pozerať na fotky hrboľatej tyčky trčiacej zo zeme (pozn. - Brâncuşiho Nekonečný stĺp). Na záver ale zdôraznil pozitívny dojem, ktorý na ňom zanechali drahé materiály použité pri rekonštrukcii. Došlo mi, že stavať halu súčasného umenia z verejného rozpočtu na východe Slovenska so sebou nesie úplne špecifické problémy.

Budovu starej krytej plavárne (dvadsať rokov zatvorenej) prestavali v náväznosti na projekt Návrat vody do mesta na „halu umenia“, disponujúcu veľmi svojskými, aj keď veľkorysými podmienkami na vystavovanie. Neinvazívna rekonštrukcia zachovala architektonickej pamiatke z prelomu 50. a 60. rokov pôvodnú dispozíciu vrátane bazénu a štartovacích stupňov. V roku 2010 mesto Košice vypísalo súťaž na architektonické riešenie Starej krytej plavárne a priľahlého vonkajšieho kúpaliska. Víťaz, bratislavské Banské projekty, navrhol vodný svet podľa požiadavok súťaže. Výsledný architektonický projekt na rekonštrukciu vypracoval košický ateliér KOPA a z novej krytej plavárne sa funkcia budovy posunula na galériu.

V horúci letný deň sa ľuďom chcelo viac do vody, než do galérie. Nutným výsledkom bolo preplnené vonkajšie kúpalisko a ľudoprázdna galéria a to aj napriek tomu, že v Kunsthalle sa vstupné neplatí. Ťažiskom expozície bola výstava svetoznámej hviezdy Tonyho Cragga s názvom Sochy nachádzajúca sa v centrálnej hale s bazénom. Monumentálne diela dobre komunikovali s priestorom. Vzniknutá „spolupráca“ diela a miesta implikovala vodný svet a metaforicky naznačovala pamäť pôvodnej funkcie budovy. Prehliadka Craggových diel by sa dala považovať za štandardnú nebyť špecifického charakteru inštalácie. Dominantu bazénu dopĺňali alúzie na pôvodnú plaváreň v podobe dekorácií na zábradlí či zachovaných mozaík prenesených do prvého poschodia. Ohľadom problematickosti bazénu ako výstavného priestoru sa mi vynárajú dve otázky.

Prvá sa týka možností prezentácie všetkých ostatných médií okrem monumentálnych sôch. Ľahko si na ňu odpovedám tým, že okrem hlavnej haly disponuje objekt ďalšími troma výstavnými priestormi, ktoré sa oveľa viac približujú bielej kocke. Keď si však predstavím všetko, čo je problematické vystavovať v bazéne, prenesené do vedľajších priestorov, zdá sa mi hlavný priestor málo variabilný pre galerijné účely. Na strane druhej je asi o to viac využiteľný na bankety, plesy, koncerty a iné spoločenské akcie. Podľa zákona má mesto povinnosť využívať halu na umenie len 5 rokov (viac tu). Či nie je pes zakopaný tam.

Druhá otázka smeruje k už opísanému vodnému dekóru. Neurčuje jeho permanentná prítomnosť charakter a poetiku všetkých možných expozícií? Ak dokáže tento priestor významovo modifikovať výstavu Tonyho Cragga, nie je natoľko dominantný sám o sebe, že i vyprázdnený tvorí svojbytnú muzeálnu expozíciu a každá výstava v ňom je viac intervenciou než samonosným projektom? Odpovede bude samozrejme zohľadňovať vkus a postoj ku vnímaniu galerijného priestoru, preto sa nebudem pokúšať na otázku odpovedať a nechám sa radšej prekvapiť ďalšími riešeniami výstav. Bude možnosť. Od 12.9. do 3. 11. 2013 je v Kunsthalle k videniu druhá výstava, o ktorej sa možno v budúcnosti dočítate na portáli artalk.cz. Trienále súčasného obrazu (TRIKO) je ťažiskovým podujatím dramaturgického plánu EHMK (Európskeho hlavného mesta kultúry) a má za cieľ vytvoriť pravidelnú platformu na prezentáciu súčasného umenia svetového kontextu v Košiciach.

Pre pochopenie koncepcie a dramaturgie novovzniknutej galérie letmo načrtnem ostatné tri expozície prebiehajúce v čase výstavy Tonyho Cragga v Kunsthalle. Prvou bola tematická edukatívna výstava priekopníkov op artu, kontkretizmu a geometrickej abstrakcie prezentovaná ako „Spomienka na Gyulu Kosice“, Argentínčana, rodáka z Košíc, nosnú osobnosť EHMK. Druhou výstavou bola fotodokumentácia stavby Brancusiho nekonečného stĺpa a jeho osobného fotoarchívu diel vo vlastnom ateliéri. Posledná výstava sa mierne vymyká prvým dvom i Tonymu Craggovi. Odchyľuje sa od voľného umenia a prezentuje súčasnú dolnorakúsku architektúru. Koncepciou sú však všetky výstavy v Kunsthalle príkladom ostro klasického a nekonfliktného kurátorsko-dramaturgického prístupu. Vzhľadom k ambícii oslovovať a skultúrňovať celú východoslovenskú metropolu však vnímam celý projekt ako odvážny.

Katarína Hládeková

Autorka je študentkou doktorského štúdia FUD UJEP v Ústí nad Labem v programe Výtvarná umění – vizuální komunikace. Zároveň pôsobí ako stredoškolský pedagóg na SŠUD v Brne.

Katarína Hládeková | Katarína Hládeková (*1984) je umělkyně, kurátorka a pedagožka. Absolvovala studium volného umění na košické KVUaI a brněnské FaVU, kde v roce 2018 dokončila doktorandské studium. Jejím hlavním autorským zájmem je zkoumání povahy vizuálního zobrazení, kterou dlouhodobě prověřuje prostřednictvím tématu modelu. Zajímají ji sebereferenční postupy v umění a napětí mezi nápodobou a realitou. Formálně se pohybuje na pomezí médií objektu, instalace, fotografie a občas také pohyblivého obrazu. Od roku 2012 se kromě volné tvorby věnuje také pedagogické činnosti. Aktuálně působí na FaVU v Brně jako asistentka ateliéru Kresba a grafika a proděkanka pro studium. V roce 2016 byla nominována na Cenu Jindřicha Chalupeckého; v roce 2018 pak na Cenu NOVUM. Jako kurátorka je (spolu)autorkou několika výstavních projektů realizovaných Galerií TIC, kde se aktivně podílí i na koncepci a realizaci výstavního programu. V minulosti prošla řadou projektů stojících na hranici volného umění a vystavování (Galerie 1k15, Galerie Jádro, Solo offspace, GRAU kllktv). Ve volném čase píše recenze pro artalk.cz. Je autorkou knih Štyri modely (Brno, 2016) a Model a metoda (Brno, 2015) a spoluiniciátorkou knižní řady Popteorie zaměřené na průniky umění a teorie (spolu s Václavem Janoščíkem a NSCU Praha). V roce 2019 spoluzaložila kolektiv Café Utopia (se Zuzanou Janečkovou, Marikou Kupkovou a Markétou Žáčkovou), který kurátoroval 7. ročník mezinárodního bienále umění ve veřejném prostoru Brno Art Open 2019 s názvem Jsem závislý objekt.