Istropolis – milované monštrum

Komplex Istropolis vznikal v rokoch 1956 – 1981 a je súčasťou Trnavského Mýta, ktoré je jednou z najrušnejších križovatiek a dopravných uzlov v Bratislave. Okrem iného je tiež jednou z modernistických ikon Bratislavy, ktorej autormi sú Ferdinand Konček, Iľja Skoček a Ľubomír Titl. Otázka asanácie tohto priestoru sa v poslednej dobe často skloňuje vo všetkých médiách. Súkromný majiteľ vypísal na novú podobu kongresového centra Nový Istropolis architektonickú súťaž. Prihlásilo sa niekoľko globálnych firiem, ktorých návrhy údajne potvrdili, že starý Istropolis nie je možné adaptovať na funkcie a služby, ktoré sú dnes už nevyhnutné. Peter Szalay ale vo svojom príspevku píše, že developer nikdy nezverejnil dôvody, prečo nie je možné zachovať tohto „brutalistického miláčika“. Ak ho chcete zachovať, môžte podpísať petíciu na jeho záchranu tu. 

Istropolis – milované monštrum

Boj proti búraniu ikon povojnovej moderny je stále častejším úkazom na oboch stranách bývalej železnej opony. Jeden z nich aktuálne prebieha v Bratislave, kde sa developer usiluje zbúrať funkčný kultúrno-spoločenský komplex Istropolis. 

Uplynulé mesiace sú čitatelia slovenských médií pravidelne konfrontovaní s niekoľkými ľúbivými vizualizáciami kongresového centra – Nového Istropolisu a jeho verejných priestorov plných zelene a ľudí. Reklamný naratív developer dopĺňa o obrazy znečistených toaliet či zanedbaných technických priestorov dnešného starého Istropolisu. Triviálnou formou tak legitimizuje zámer zbúrať komplex, ktorý dnes tvorí významnú časť z celkovej kapacity spoločenských priestorov Bratislavy. Výstavba nového kongresového centra s ústrednou sálou s dvojnásobným počtom miest však závisí v mnohom od prisľúbenej štátnej dotácie. Súťaž, v ktorej sa rozhodne, kto získa 60 miliónov eur z verejných zdrojov, má finišovať na jeseň tohto roku. Verejnosť by teda mala mať právo participovať na tom, aký projekt bude podporený. Mediálny priestor však zatiaľ ostáva bez diskusie, o Národnom kongresovom centre sa píše v podstate len v inzertných rubrikách.

Vieme, aký bude Nový Istropolis?

Odborový zväz predal Istropolis v roku 2017 súkromnému investorovi, ktorý už v priestore Trnavského mýta operuje. Jeho nákupné centrum, postavené po zbúraní bývalých kúpeľov Centrál, je klasickým príkladom exploatívnej stratégie súčasných developerov. Pri Istropolise si zvolil nákladnejšiu cestu: vypísal medzinárodnú súťaž na architektonické návrhy. Tú vyhralo známe holandské štúdio KCAP, pre ktoré je návrh Nového Istropolisu len jedným z dlhého zástupu developerských komplexov realizovaných v metropolách po celom svete. Súťaže sa zúčastnilo viacero podobných globálnych firiem. Údajne aj ďalšie návrhy potvrdili, že starý Istropolis nie je možné adaptovať novým potrebám. Slovko „údajne“ je opodstatnené, súťažné návrhy totiž developer nikde nezverejnil a aj samotných aktérov a porotcov zaviazal mlčaním. Čo bolo dôvodom, môžeme len hádať.

Ešte podozrivejšia sa javila samotná prezentácia projektu. Optika digitálnych modelov akoby nevdojak orezáva zo záberu výškové budovy, ktoré majú vyrásť nad kongresovým centrom. Skutočné dimenzie tejto dominujúcej časti projektu developer odhalil až v závere minulého roka pri predložení projektu do posudzovacieho procesu EIA, prvého kroku pre získanie stavebného, ako aj búracieho povolenia. To, že chcú na Trnavskom mýte postaviť vežiak vyšší ako v Bratislave donedávna najvyššia Národná banka, však aj v tomto dokumente zaobalili do technických nákresov, lepšie pochopiteľných len pre špecialistov. Je pochopiteľné, že zrozumiteľnejší obraz plánovanej exploatácie Trnavského mýta sa vlastník snaží čo najviac ututlať. Je však alarmujúce, že takúto službu verejnosti neurobilo ani mesto, ktoré by malo hájiť predovšetkým záujmy svojich obyvateľov, upozornili na to až výskumníci z DOCOMOMO Slovakia a z Oddelenia architektúry SAV. Jednoduchý hmotový model, ktorý podľa verejne dostupných plánov vytvorila Laura Krišteková, je užitočným príspevkom do verejnej diskusie, avšak vzhľadom k rozsahu a závažnosti zásahu do centra mesta, ktorý Nový Istropolis predstavuje, je len slabou náplasťou.

Istropolis – milované monštrum

Debata o budúcnosti Trnavského mýta je rámcovaná predovšetkým diskusiou, či má byť Istropolis pamiatkovo chránený. Pre dnešnú dobu je symptomatické, že odborníci najintenzívnejšie diskutujú o ochrane architektonického dedičstva neskorého modernizmu či brutalizmu, až keď je ohrozovaný demoláciou. Londýnske Robin Hood Gardens či pražský Transgas získavaly popularitu prakticky v tom istom čase, ako sa do neho zarývali bagre. Odborníci a ich expertný pohľad tak býva dotlačený do vratkej roly aktivistov bijúcich na poplach. Ich minulé texty, častokrát s kritickými poznámkami k mierke či politicko-spoločenským kontextom doby sa stávajú muníciou oponentov ochrany týchto diel. 

Nie je to inak ani pri Istropolise. Mediálny tím developera si podrobne preštudoval historiografickú spisbu o Slovenskej povojnovej moderne a precízne povyberal citáty, ktoré spochybňujú pozitívne hodnotenie architektúry Istropolisu. Práce, ktoré sú zakorenené v postsocialistickom vyrovnávaní sa s dedičstvom minulého režimu či postmodernej kritike modernizmu – „značne oneskoreného“, sú ideálnym zdrojom pre odmietnutie ochrany tohto komplexu. 

Je však možné preniesť minulé interpretácie historikov do právneho jazyka pamiatkovej ochrany? Nie je práve pamiatková ochrana zrkadlom toho, ako sa vyvíja náš pohľad na hodnoty minulosti? Ako sa plynúcim časom kedysi prehliadané diela ukazujú ako kvalitné a hodné zachovania? Veď si stačí spomenúť na trajektóriu prijímania industriálneho dedičstva či pamiatky klasickej moderny. 

Nemecký teoretik Oliver Elsner v manifeste ochrany neskoro modernej architektúry #SOS Brutalism písal o záchrane našich „milovaných betónových monštier“. Vtipne tak vystihol zdanlivo paradoxné postavenie obdivovateľov tejto architektúry. Veľká mierka, solitérnosť či kontrastnosť s existujúcou zástavbou a narušenie tradičnej urbanistickej schémy, to sú pojmy, ktorými teoretici a historici charakterizovali Dom odborov. A tieto charakteristiky aj dodnes platia, sú typickým znakom neskorej moderny ako historického štýlu a dokumentom myslenia určitej epochy, preto ich obdivujeme a nechceme vymazať z našej historickej pamäti.

Istropolis je výnimočným príkladom veľkej verejnej stavby z obdobia socializmu, je dokladom „gesamtkunstwerku“ mnohých významných architektov a architektiek, umelcov a umelkýň či dizajnérov a dizajnérok. A rovnako aj záznamom premien jazyka neskorej moderny, veď sa plánoval od 50 rokov minulého storočia, kedy sa konala súťaž a prvé časti komplexu – Dom techniky dokončili ešte na konci 60. rokov. V dnešnom Istropolise tak môžeme čítať niekoľko vrstiev. Od klasicky neskoro moderného Domu techniky s pôsobivým rastrom slnolamov cez Dom detí s ojedinelým dizajnom a typológiou navrhnutou pre detského návštevníka, elegantnú vertikálu administratívy až nakoniec k najvýznačnejšej časti komplexu – kongresovej a kultúrno-spoločenskej časti s monumentálnou vertikálne členenou fasádou a extravagantne štruktúrovaným mramorovým obkladom, ktorému by sme mohli dať aj prívlastok brutalistický. Z monumentality hlavnej fasády Istropolisu ide tak trochu strach, čo koniec koncov využili aj hollywoodski filmári, keď si Istropolis „zahral“ v špionážnom trileri Červená volavka.

Interiérová skladba priestorov od veľkej sály cez panoramatické kino, experimentálny divadelný priestor a rad ďalších menších spoločenských sál je prepojená veľkorysým plynulým foyer, akýmsi interiérovým námestím, ktorého dizajn nepochybne patrí k tomu najlepšiemu z tohto obdobia, a dovolím si tvrdiť, že nielen v Československu. 

Neobhájiteľný čin voči klíme a kultúre

Ako podotýka český historik architektúry Rostislav Švácha, cieľom pamiatkovej ochrany je ochrániť „základnú reprezentatívnu vzorku“ z každej epochy. Ak necháme zbúrať Istropolis, príde naša krajina o jedného z významných predstaviteľov tejto etapy našej architektonickej histórie. Zároveň sa búranie takto veľkého rozsahu vyrovná masívnemu asanovaniu Bratislavského industriálneho dedičstva na začiatku poslednej hospodárskej krízy v rokoch 2008 až 2009. Táto kríza viedla ku globálnej akcelerácii stavebného biznisu a komodifikácii bývania a prispela tak k rastu globálnej uhlíkovej stopy, ako aj sociálnej nerovnosti. Zóna po asanovanom industriále v blízkosti Dunajského nábrežia, nazývaná Pribinova, je dnes najjasnejším príkladom týchto negatívnych globálnych procesov. 

Nový Istropolis ide rovnakým smerom. Masívny tlak developera na zbúranie Istropolisu je o to absurdnejší, že sám chce v priestore realizovať v podstate rovnakú funkciu, akú má aj existujúci dom. Je environmentálne a sociálne neobhájiteľnou ukážkou technokratickej zaslepenosti neoliberálnych trhových princípov. Na svet hľadia len v mantineloch maximálneho finančného zisku a unikajú im akékoľvek iné benefity ako lepšie životné prostredie či uchovávanie pamiatok. Zachovanie, adaptácia a doplnenie existujúceho komplexu má pritom obrovský potenciál, nielen z hľadiska zníženia uhlíkovej stopy. Mohol by byť aj unikátnym trademarkom pre samotného developera, v masívnej konkurencii kongresovej turistiky by bratislavský „brutalistický miláčik“ akiste vyčnieval nad stovkami hypermoderných súčasných centier od renomovaných globálnych ateliérov. 

Foto: Ľubo Stacho