Artalk.cz

Edícia .txt alebo keď kapitalizmus zaškrípe

Vďaka spolupráci troch kolektívov: DISPLAY, APART a Kapitál, vyšli v knižnej edícii .txt štyri tematicky ladené publikácie, ktoré reflektujú najnovšie filozofické, kultúrne, umelecké a spoločenské fenomény. Prvá recenzia od Terezy Rudolf reflektovala eseje z knihy s názvom Iné telá. Petra Hanáková sa vo svojej recenzii zameriava hlavne na eseje z knižky Neviditeľná staroba, avšak celú edíciu považuje za veľmi aktuálnu a doporučuje ju nielen do stále pretrvávajúceho lockdownu, ale aj ako trvalú súčasť knižnice.  

Edícia .txt alebo keď kapitalizmus zaškrípe

Čo nás naučila pandémia? Ak skončí, budeme iní po nej? Lepší, nebodaj? – Tieto a podobné otázky znovu zazneli na prelome rokov  v mnohých médiách, v ich silvestrovských či novoročných vydaniach. Na rozdiel od úvah po prvej vlne boli ale odpovede tentoraz oveľa skeptickejšie. Nádej, že by pandémia globalizovaný svet spomalila, nejakým spôsobom ho „umravnila“ a dala tak „modrej planéte“ trochu viac času v jej sebadeštruktívnom smerovaní do klimatickej katastrofy, sa akosi vytratila. Svet nebude lepší – tvrdia mnohí. Zdá sa, že skôr naopak. 

Neviem či u nás aktuálne existuje užitočnejšia literatúra do karanténneho lockdownu, ktorý nás akosi intenzívnejšie primkol ku knihám, ako štvorica malých knižiek z edície .txt, ktorú v posledných rokoch spolu-vydávajú tri kolektívne subjekty – výskumno-umelecké združenie DISPLAY, umelecký kolektív APART a kultúrno-spoločenské periodikum Kapitál. Práve posledný zmienený – angažovaný mesačník Kapitál – je s novou edíciou intelektuálne prepojený asi najviac. Funguje totiž aj ako istý trenažér vyhľadávania citlivých tém a ich autoriek a autorov.  

Hoci nie som stabilnou čitateľkou Kapitálu a témou mi sadne len asi každé tretie číslo, občas si ním listujem a pri tej príležitosti zisťujem, ako sa mi už najmladšia generácia (ktorej politický étos a isté, mne už cudzie „romantické“ ideály sú drajvom tejto platformy) mentálne vzďaľuje. Uvedomujem si pritom tiež, že mi to nevadí, že to rešpektujem a vlastne aj celkom obdivujem. (Trochu v intenciách tej Gombitovej pesničky „Vráť láske čas, keď málo vie…“) A tak hoci ja už zrejme svoj život za lepší svet, ten „globálny“ či „svet umenia“, nepoložím, vážim si akcieschopnosť a zjavný príliv energie, ktorý sa nám tu v posledných rokoch deje. A dúfam, že je autentická! 

Ale späť k edícii .txt: každá knižka (doteraz vyšli štyri) má svoju rámcovú tému (001: „Iné telá“, 2018; 002: „Neviditeľná staroba“, 2019; 003: „Klimatická kríza“, 2019 a 004: „Bez súhlasu“/pôvodne: „Kultúra znásilnenia“, 2020) a je paradoxné, ba hádam príznačné, že hoci všetky vyšli už pred pandémiou, na jej pozadí pôsobia ešte oveľa naliehavejšie. Priam prorocky… Estetika i etika starostlivosti, ktoré sú, aj cez zaujatosti jednej z hlavných spoluautoriek – Zuzany Jakalovej, do edície ako vlákno bytostne votkané, sa totiž pandémiou ešte viac z-urgentnili. Zanedbané záujmy o starých a chorých, mentálne i duševné zdravie (o. i. o zdravie našej overexploited planéty); vôbec všeobecná poddimenzovanosť štruktúr podpory a starostlivosti: všetko toto sa teraz akosi intenzívnejšie obnažilo. 

Celou edíciou presvitá angažovaný étos – viera v lepší, spravodlivejší a vzhľadom na mieru účasti i tvorivosti aj viac ženský svet. Medzi autormi a autorkami jednotlivých knižiek ženy prevládajú. Asi že sa jedná o témy, ktorých sú často práve ony subjektom. (Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť, že podobný typ edičného gesta a písania, otvoreného pre inakosť sa tu rozhodne neobjavuje na zelenej lúke. Mnoho práce na príbuznom poli v minulosti „odmakalo“ feministické združenie Aspekt, jeho knižky i časopis. Vďaka Aspektu sa v mladšej generácii genderwomengendermen už mnohé nemusí vysvetľovať. Premýšľa i píše sa slobodnejšie.)  

Napriek svojmu malému formátu sú knižky z edície .txt hutné – čiastočne aj vďaka fontu na hranici čitateľnosti, čo je výhrada grafičke! Textu je na stránkach veľa a papier ľahučký, čo sú zas tradičné cnosti demokratického pejprbeku a knižkám svedčia. Knižočky s minimalisticky upravenou, vždy inofarebnou „modernistickou“ obálkou sú šikovné do ruky. Dajú sa čítať v posteli, vytiahnuť v autobuse či poslať ako balíček s gramážou listu karanténnou poštou… 

Väčšina príspevkov je veľmi introspektívna, písaná takpovediac z prvej ruky. Keďže ju však s nami zdieľajú humanitne vzdelané autorky, nie sú to ubolené výpovede, ale texty sebareflexívne, ktoré na báze teoreticky podloženej vlastnej skúsenosti sprostredkujú závažnejší mesidž. Toto je na knižkách, najmä tých o starobe a chorobe, veľmi sympatické. Tá akurátna miera intimity a istá rovnováha medzi zosobnením a zovšeobecnením v sondách do problému (pozoruhodný príklad za všetky: autoetnografické záznamy Daniely Komanickej o peripetiách života s asistenciou v knižke Iné telá). Viaceré texty aj preto možno pripomínajú skôr blogy ako štandardné akademické texty, čo ale nevadí a dotýka sa možno mladšej generácie čitateliek a čitateľov bezprostrednejšie ako formálnejšie štruktúrovaný text. Nebudú to teda asi „vedecké“ antológie, skôr akési problémové čítanky, (seba)kritické rídre zostavou, žánrom i kvalitou svojich textov hybridné, neraz skôr umelecké ako vedecké, ale práve preto sympaticky komplexné. Svoju (príslušnú) tému nevyčerpávajú, dotýkajú sa jej skôr z rôznych strán, ponúkajúc len akési vstupné zaháknutie do znepokojivej témy, ktorú už si následne čitateľ po vlastnej linke môže doštudovať aj pomocou výberovej literatúry, ktorá je apendixom skoro každého textu.  

Hoci väčšinu textov edície tvoria preklady, rozhodne to nie sú tradičné „prekladové“ antológie, ktoré poznáme z prelomu tisícročí a možno sme pri nich (najmä čo sa rozvíjania vlastného „stredoeurópskeho“ diskurzu týka) v starších generáciách trochu zakrneli. Tu už vedľa seba celkom rovnocenne spoluúčinkujú domáce (vlastne československé, programovo československé!) a zahraničné texty, pričom v niektorých dieloch sa nás tie domáce možno aj viac dotýkajú. 

Knižky som zhltla všetky, najviac ma však „chytla“ Neviditeľná staroba (edit.: Zuzana Jakalová a Tomáš Hučko, 2019). Nielen kvôli korone, ktorá je akosi prirodzene ageistická a zvlášť ľudí nad 70 musí svojim každodenným vyratúvaním hospitalizácií, ventilácií a úmrtí silne deprimovať, ale aj vzhľadom na starodievocký štýl, ktorým žijem a nadštandardný vzťah k seniorom, ktorý vo svojej životnej praxi i práci mám. Oranžovú knižku z edície .txt Neviditeľná staroba tvoria tri texty – každý iný, každý z iného kultúrneho prostredia (Česko, Švédsko, Kanada). Prvý text z „Ich“/„ja“ perspektívy hovorí o starnutí lesbických žien. Druhý je mozaikovitou správou o sexualite starnúcich mužov, žijúcich obyčajne v stabilných hetero pároch. Posledný sprostredkuje oslobodenú energiu aktivisticko-umeleckého kolektívu „rozdovádených“ starých žien. Všetky spolu sú pokusom o zviditeľnenie rôznych aspektov starnutia a staroby, o rozšírenie „sociálnej imaginácie“, zviazanej s týmto špecifickým životným obdobím, ktoré výkonnostne nastavená spoločnosť akosi vytesnila, diskvalifikovala, zbavila vitality a sexuality. 

K slovu sa tu dostávajú v podstate nemainstreamové hlasy staroby aj s úmyslom poučiť sa z jej skúsenosti, pripraviť sa na ňu a žiť (tak) spokojnejšie, zmysluplnejšie, autentickejšie… A – aspoň v rámci možnosti, ktorú ponúka zdieľaná skúsenosť – bez strachu zo smrti či z osamelosti.  

Prekladateľka a LGBT aktivistka Jolana Novotná v texte Poodhalit a svést. Homointimita v heteronormativních rámcích stárnutí, ktorý sa mi svojou zraniteľnosťou i peknou stavbou asi najviac páči, hovorí o užitočnosti svojej skúsenosti starnúcej lesby aj za hranicou svojho LGBT sveta. Ako (vzhľadom na svoju inakosť) subjekt dvojitého znevýhodnenia má už totiž isté know how ako sa s podobnými procesmi pasovať a chce ho zdieľať. „Své identity jsem si vědoma, nepovažuji ji za nic víc ani méně, než je identita heterosexuální. Mám respekt k tomu, kto jsem já, i k tomu, kto je druhý. Hledám otevřenost u sebe i ostatních. Nabízím a přijímám inspiraci. Nechávám se poznat a chci poznat.“ (s. 15).  

Príkladom skúsenosti, ktorou sa možno inšpirovať je napríklad prevencia samoty. Tam, kde chýba prokreatívna rodina – manžel, deti, vnúčatá… je alternatívou rodina voľby, vedome budované záchytné či podporné siete často rôzno-generačných vzťahov a v nich prevládajúce svojpomocné „háremové stratégie“. Záver štúdie patrí úvahe o „heteronormatívnej slepote inštitúcií starostlivosti“, pre ktoré neheterosexuálny senior/ka (dožívajúci svoj život v domove dôchodcov) jednoducho neexistuje. Tak ako v (predstavách) ageistickej spoločnosti vlastne skoro neexistuje (v zmysle pozitívnej obraznosti) akokoľvek-sexuálny senior… „Představuji si, jak kruté je takové společenské ticho. Jak v něm utlumím svoje autentické světlo, stávám se stínem, ani ne tak sama sebe, jako druhých. (…) Já to tak ale nechci, chci být sama sebou, do konce. Myslím, že by se mi jinak špatně umíralo. (…) To máme všichni lidé společné (…) chceme být přijímání (…) takoví, jací jsme.“  (s. 29)  

Ďalší text: Robiť „to“ inak? sa venuje mužskej sexualite – stareckej mužskej sexualite a tomu, ako jej skúsenosť, zdieľaná a teoreticky artikulovaná, môže obohatiť premýšľanie o sexualite vo všeobecnosti. Sprvu som mala dojem, že by text, pomerne rozsiahly, potreboval zredigovať, vykrátiť. Ale možno je to zámer – nezhutňovať a nechať starších mužov hľadať slová a pomaly a možno aj ťažkopádnejšie sa dostávať k jadru výpovede, „trénovať“ trpezlivosť čitateľa otváraním sa/ho svojej intímnej skúsenosti. Opäť sa tu k slovu dostávajú alternatívne scenáre či – v hantírke postštrukturalizmu  – naratívy vnímania a sebavnímania (nielen mužských) tiel. Starecká erotika tiel, ktoré už toľko ne(z)vládzu, údov, ktoré už tak spoľahlivo nestoja alebo úplne zlyhávajú, sa tu (príznačne aj vďaka vyhodnocovaniu ženou-výskumníčkou – Linn Sandberg) neprezentuje ako menejcenná, ale ako kvalitatívne iná. Proti erotike či sexualite, určovanej „teleológiou reprodukcie“ – sexualite „genitálnej“, výkonnostnej, súložnej, dobyvačnej, dokonanej… sa tu praktizuje erotika pomalá, celostná či „celo-telová“, viac empatická, neohraničená, „otvorená“, aj rodovo oveľa menej vyhranená. Partnerskejšia. 

Ak Robiť „to“ inak? vypovedá (netradične) o menej akčných mužoch, posledný text – Nakrknuté babky versus sexperti: Humorem proti povinné (hetero)sexualitě sa naopak venuje akcie-schopným starým ženám. Objektom štúdie od trojice autoriek (Marlene Goldman, May Chazan a Melissa Baldwin) je kanadská „starobabská“ kapela Raging Grannies (po slovensky hádam: „nasraté“ či mäkšie „nahnevané babičky“), ktorá celkom neštandardne podrýva „stereotypný obraz starenky“ (užitočná skratka: S.O.S.), vôbec zabehané „regulačné rámce“ toho, ako má spoločensky úspešná staroba (či „staromamovstvo“) vyzerať. Zo svojej staroby a najmä spoločenských predstáv o nej si „grannies“ uťahujú – performujú, skladajú básne, spievajú o nej – slobodne a falošne („Toho bohdá nebude, aby hudební sluch stál v cestě tomu, co chceme říct!“, s. 99), s intenciou „nezaprodat se škatulce (…) ať už je tou škatulkou cokoli.“ (s. 107). 

Hoci rozsahom komorná a distribučne zatiaľ na pultoch kníhkupectiev málo viditeľná, má v sebe edícia .txt značný potenciál scitlivovať svojich čitateľov. Poukazovať na veci spoločensky skôr zasunuté či málo viditeľné, ale veľmi boľavé či traumatizujúce. Nie však v bulvárnom, ale v elementárne ľudskom slova zmysle. Aj preto je škoda, že za sebou knižky nemajú „predátorskejšieho“ vydavateľa a najmä distribútora, ktorý by ich menšinový hlas zviditeľnil v širšom čitateľskom zázemí. Lebo to by si ich spoluautorky/spoluautori určite priali – aby sa knižky (napríklad tá o „kultúre znásilnenia“ či chronickej bolesti) čítali na stredných školách, alebo v domovoch seniorov či v rôznych podporných centrách. Aby skrátka žili a inšpirovali k reflexii. Boli nápomocné a užitočné. 

V pandemických časoch by bolo hádam bezočivé na záver recenzie tejto sympatickej, intelektuálne šik edície napísať: come on… čakáme na ďalšie! A tak radšej napíšem: teš/í/m/e sa na ďalšie! 

Celkom na záver skončím citátom z Teórie chorej ženy – zo záveru prvej štúdie v poradí prvej knižky txt edície Iné telá, ktorá vyšla v roku 2018. Ten citát je totiž až desivo aktuálny:    

„Pretože raz, keď budeme všetci chorí, pripútaní k posteli a budeme si rozprávať o terapiách, utešovať sa, vytvárať podporné skupiny, budeme svedkami príbehov o traumách, budeme považovať starostlivosť a lásku za priority v našich chorých, bolestivých, drahých, citlivých, úžasných telách, a nebude mať kto pracovať, možno potom kapitalizmus zaškrípe pri naozaj veľmi potrebnom, veľmi oneskorenom a skurvene veľkolepom zastavení.“ 


Foto: Chiara Rendeková, Andrej Žabkay, Peter Sit

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *