Balansovať slobodu na špičke jazyka

Katarína Morháčová alebo Kata Mach by mala tento rok 34 rokov. Na konci roku 2018 nás nečakane dobrovoľne opustila. Jej dielo zostalo akoby visieť v čase, zatiaľ komplexnejšie nespracované. Katarína Poliačiková sa v nasledujúcom texte sústreďuje najmä na jej performatívne akcie, ktoré mali častokrát guerilla charakter.

Balansovať slobodu na špičke jazyka

V tvojej tvári vidíme len žiar ohňa, do ktorého sa uprene dívaš

...preto namiesto uistenia účastníka/čky v jeho/jej estetických, morálnych, či politických postojoch, ich radšej konfrontujem s konkrétnou situáciou. Konfrontácia má v sebe nevyhnutnú vzájomnosť. Vychádzam z tém zlyhania a nedokonalosti. Iróniu a trápnosť využívam ako stratégie, ako prostriedky, ktoré majú potenciál narušiť sociálne hierarchie a naštrbiť mocenské vzťahy.

Kata Mach

Katarína Morháčová, ktorá neskôr pôsobila pod umeleckým menom Kata Mach (1986 - 2018) bola slovenskou umelkyňou, pohybujúcou sa naprieč médiami. Katarína nás opustila nečakane, vo veku 32 rokov. Ostalo za ňou dielo bohaté na rôznorodé materiály, témy a prístupy. Jeho – podľa mňa najsilnejšia – časť, ktorá sa formovala v poslednom období Kataríninej tvorby, mala rozmer performance. V texte, ktorý nasleduje, sa venujem práve tejto polohe jej diela. Na úvod považujem za potrebné poznamenať, že môj text je do istej miery osobný, písaný z pohľadu osoby blízkej autorke. Počas obdobia takmer desiatich rokov som mala možnosť zblízka sledovať jej osobný i umelecký vývoj, myšlienkové procesy a príbehy, ktoré za dielom Kataríny Morháčovej stáli. Cieľom tohto textu teda nie je len snaha o vytvorenie „pevného bodu“ v kontexte súčasného československého umenia, ale tiež obohatiť diskusiu o vrstvy a nuansy, ktoré nie sú verejnosti tak úplne známe a dostupné. 

Dve mená autorky nie sú len formálnou záležitosťou, sú aj kľúčom k čítaniu jej diela v rôznych fázach umeleckého vývoja. Text preto zámerne delím na pasáže, ktoré súvisia  nielen s menami, pod ktorými umelkyňa vystupovala, ale určujú aj zmeny vo vnútornom nastavení jej tvorivého vyjadrenia.

Katarína Morháčová

Vysokoškolské štúdiá začala Katarína Morháčová na Katedre maľby a iných médií pod vedením Daniela Fischera. Fischerov ateliér, aj keď tvoril súčasť Katedry maľby, sa vyznačoval značnou otvorenosťou k rôznorodosti študentských prístupov, podporoval skúmanie a myšlienkový či materiálový, mediálny experiment. I keď prvé diela Kataríny Morháčovej síce vznikali na plátne, už v počiatku mali silný konceptuálny rozmer. Katarína bola študentkou, ktorá sa vášnivo zaujímala o teoretický diskurz súčasného umenia a o filozofiu. Na maľbu ako klasické médium už vo fáze spoznávania kládla nároky, otázky a výzvy. Jej uvažovanie o obraze už vtedy viedlo za hranice, ktoré jej maľba pomyselne nastavila. Ako formálne, tak i konceptuálne, či vo vzťahu s divákom, skúmala jej a svoje vlastné vyjadrovacie možnosti. Napriek tomu, že Katarína médium maľby po pomerne krátkej dobe opustila, zdá sa mi dôležité spomenúť toto študentské obdobie, ktoré sa postupne rozvinulo do práce s priestorom a inštaláciou. 

Katarína rada experimentovala s materiálom a jeho výrazom, konotáciami a symbolmi. Jej vášeň pre senzuálnosť, telesnosť a pominuteľnosť bola zjavná už v ranom období. Spomínam si napríklad na granátové jablká, ktoré v uzatvorených sklených nádobách nechala prechádzať rôznymi štádiami rozkladu. Celé mesiace jej robili spoločnosť v ateliéri, jej obľúbené ovocie, ktoré sa postupne premieňalo na živé Vanitas.

Obhliadnuc sa spätne na tvorbu týchto rokov (ako spolužiačka z rovnakého ateliéru), už tu vnímam performatívny rozmer, a to v zmysle vytrvalej, až meditatívnej práce na nástenných obrazoch či inštaláciách, kedy sa jej telo – i keď zatiaľ len neviditeľne, v tvorivom procese – stávalo súčasťou diela. 

Spomeniem sériu obrazov, ktorých súčasťou boli množstvá ručne našívaných flitrov, alebo inštaláciu zo stoviek, či až tisícov dlhých ihiel, ktoré prácne nainštalované v podobe „lustra“ viseli zo stropu a teatrálne malými, ale nespočetnými plôškami chladného kovu odrážali svetlo. Uhranutie diváka cez materiálové vyjadrenie – tieto diela vyžadovali a mali v sebe aspekt zvádzania, ktorý v Kataríninej tvorbe pretrval až do konca. Katarína bola v osobnom živote pôžitkárka, bon vivant, čo sa v umení prejavovalo ako záľuba v senzualite rôzneho druhu. Od počiatku rada pracovala s materiálmi, ktoré sami o sebe niesli výraznú kvalitu, výpovednú a symbolickú hodnotu. Katarína mala cit zvoliť si materiál či rekvizitu, ktoré dotvárali ďalšie obsahové vrstvy diela. 

V magisterskom štúdiu pokračovala na Katedre Intermédií, v ateliéri Ilony Németh. Tam začala naplno rozvíjať témy, ktoré už stáli v centre jej osobného i umeleckého záujmu ako feminizmus či inštitucionálna kritika. V kontexte novej katedry súčasne začala experimentovať s médiami, ktoré jej poskytli nové možnosti vyjadrenia, predovšetkým s videom.

bubble soothe (bublinková úľava, 2017)

Kata Mach 

Myslím si, že Katarína Morháčová sa stala Katou Mach v momente, keď sa tvorivo oslobodila od svojich vlastných (umeleckých, kariérnych) nárokov a očakávaní. Jej performatívne dielo vyšlo práve z tejto slobody a v nej tkvela i jeho sila. Akcie Katy Mach však neboli plochými, jednorazovými gestami. Vznikali pomerne spontánne, ale vnútorne čerpali z hutného intelektuálneho zázemia. 

Performatívne umenie predstavovalo jej ostatný, a dá sa povedať, aj najsilnejší záujem. Zároveň v ňom po rokoch našla svoju umeleckú, a tiež bytostnú slobodu. Táto nová, rýdza poloha jej tvorby svedčala jej temperamentu a tvorivému nastaveniu. Cez performance dokázala presvedčivo komunikovať svoje teoretické zázemie a témy, ktoré vnútorne veľmi prežívala. Najmä v posledných rokoch sa život a umenie Katy Mach navzájom vyživovali a vznikli diela, ktoré s istou kombináciou ľahkosti, drzosti a naliehavosti prenikali pomyselnou hranicou privátneho a politického – hranicami, ktoré Kata vytrvalo a celou svojou bytosťou spochybňovala. Umenie sa pre ňu stalo ambivalentným priestorom, v ktorom komunikovala svoje postoje, často v konštelácii hry: so sebou samou alebo s publikom, a to cez vytváranie rôznych situácií, napätí a konfrontácií. 

Niekedy v roku 2010 sme si s Katou prenajali náš prvý spoločný ateliér v dnes už neexistujúcom komplexe na Továrenskej ulici v Bratislave. Práve tento priestor zažil niečo, čo považujem za jeden z prvých performatívnych počinov Katy Mach. V deň, keď sme dokončili zariaďovanie priestoru, sa Kata rozhodla rituálne sa vymočiť na jeho betónovú podlahu. Na uskutočnenie aktu, ktorý si bežne spájame so zvieratami, predovšetkým samcami cicavcov, ktoré si takto vymedzujú svoje teritórium, si obula vysoké lodičky potiahnuté bordovým saténom. Už v tejto spontánnej mikro akcii, ktorá nemala ambície byť umením a bola „len“ osobným gestom iniciácie priestoru, sa črtali hlavné ingrediencie Katiných budúcich performance: humor, provokácia, symbolické obrátenie tradičných vzorcov.

Podobne vyznela aj prvá neoficiálna performance Katy Mach, ktorú sa neskôr rozhodla prezentovať ako súčasť svojho umeleckého portfólia pod názvom i'm feminist artist (som feministická umelkyňa, 2012, performance) a s komentárom „aj stereotypy dokážu prekvapiť“. Vznikla ako spontánna akcia počas cesty, kedy sme sa po víkendovom pobyte na horách s kamarátmi vracali z Tatier do Bratislavy. Kata počas niekoľkých zastávok na benzínových pumpách v bikinách a s jej vlastným zápalom umývala predné sklo nášho auta. Myslím, že táto udalosť bola pre Katu veľmi dôležitá – uvedomenie si, že nepotrebuje zázemie výstavného priestoru, že z jej bytia v priestore a v interakcii s ním môže spontánne vzniknúť niečo –  to niečo, o čom ona sama rozhodne, že je jej umeleckým vyjadrením. Viem si predstaviť, aký oslobodzujúci bol pre ňu tento moment – konečne sa vo svojej tvorbe priblížila k polohe, ktorá jej bola blízka ako koža. Objavila priestor, v ktorom mohla pôsobiť spontánne a zároveň do neho –  nástojčivo, ale prirodzene – vnášať svoje osobno-spoločenské témy, teórie a v neposlednom rade sebe vlastnú iróniu a provokáciu. 

i don't give a dance (2013; 2-kanálové video, 09'30" a 33'00", slučka)

Slovo, s ktorým sa často stretávame pri popise takéhoto tanca, je „extatický“. Je to výstižné pomenovanie. Extáza má základ v dvoch latinských slovách: ex (znamenajúce oddelene) a stasis (znamenajúce stojaci) – indikuje teda stav, v ktorom symbolicky stojíme mimo seba – oddelení od hutných, detailných a na seba zameraných vrstiev našej vlastnej identity, na ktorú normálne upriamujeme, obsesívne, našu pozornosť, a znova sa spojíme s niečím primitívnejším a nutnejším: našou spoločnou ľudskou prirodzenosťou.

Keď sa ocitneme v extatickom tanci, pripomenieme si, aké je to patriť, byť súčasťou niečoho, čo nás presahuje, aké je to byť indiferentnými k nášmu vlastnému egu – byť spätý s ľudskosťou.

i don't give a dance, 2-kanálové video, 09'30" a 33'00", 2013

V rokoch 2013-2014 Kata vytvorila sériu videozáznamov performance svojich „idiotských“ tancov. Obtiahnuté body, ktoré si vyberala na tieto príležitosti, zvýrazňovalo jej telo a jeho uvoľnenie sa v pohybe. Neskôr si na svoje performance rada obliekala aj iné body, ktoré malo dlhý rukáv a telovo-ružovú farbu. To si zväčša natiahla na čierne legíny, čím vytvorila svoj podivný signature outfit, podobný tomu, aký nosili cvičenky aerobiku v 80-tych rokov.

Dolnú časť body často rozopla, a tá potom za ňou povievala ako chvostík. Som presvedčená, že si užívala pocity trápnosti, ktoré jej zvláštny oblečok u niektorých ľudí vyvolával.

Trápnosť bola témou, s ktorou sa Kata vášnivo zaoberala, tvorila jednu z najdôležitejších vrstiev jej diela. Spomínam si na jeden z našich rozhovorov, kedy so mnou zdieľala, ako ju hnevala nepreložiteľnosť tohto výrazu do angličtiny. Awkwardness totiž podľa nej nepostihovalo úplnú podstatu slova. 

Tanec, považovaný za erotický a evokujúci rituál sa môže zmeniť na úplne trápnu frašku. Moje telo už nie je potenciálne atraktívnou návnadou, pýtajúcou si zvedavý pohľad, je nekontrolovanou bábkou nadskakujúceho tuku a nedokonalostí. Je potrebné bojovať s našou telesnosťou? Alebo psychikou?

Kata Mach si osvojila pole trápnosti ako ambivalentný, intímno-verejný priestor, ktorý vytrvalo skúmala. V ňom dokázala komunikovať a spochybňovať spoločenské normy, očakávania, zlyhania a vzťah umelkyne a jej publika. 

Trápnosť bola pre Katu dôležitá rovnako, ako zvodnosť a dokonalosť, po ktorých túžila a ktoré ako atribúty vo svojom diele často skúmala. Robila tak predovšetkým cez svoje telo, ktorého prejav osciloval na pomedzí zvodného a trápneho, sebavedomého a zraniteľného.

fear city (mesto strachu) still, 2014

Obsesia dokonalosťou a s ňou spojenými nevyhnutnými zlyhaniami sa objavuje v diele fear city (mesto strachu, video záznam performance, 2014). Táto Katina neverejná akcia sa odohrala pred brnianskou vilou Tugendhat v januári 2014. Priestor slávnej vily, svetovo uznávané, ikonické, obdivované dielo modernizmu, dom navrhnutý mužom, si samozrejme zvolila cielene. Pôvodný zámer realizovať performance priamo vo vnútri vily nevyšiel, keďže jej žiadosť o povolenie natáčania bola zamietnutá. Kata Mach však zamietnutie vnímala ako výzvu a preto svoj výbušný, fyzicky náročný, dionýzovský tanec, ktorým mala pôvodne pokoriť neznesiteľnú dokonalosť foriem navrhnutých Mies van der Rohe a Lilly Reich, realizovala pred vstupom do objektu. 

Z tejto Katinej akcie mám živý zážitok, keďže som sa na mieste ocitla ako asistentka kamery. Kata čoskoro vzbudila pozornosť strážnej služby a hrozila konfrontácia s políciou, ku ktorej, na autorkine veľké sklamanie, nakoniec nedošlo. Podľa jej slov by bola vítaným obohatením jej parazitnej akcie.

Práve túto sériu Katiných tancov vnímam ako experimenty s možnosťami tela a jeho slobody – nielen fyzickej, ale aj slobody vnútornej, slobody mysle, deklarovanej práve cez tanec, cez spočinutie v ňom.

V porovnaní s dielami, ktoré vznikali predtým, vnímam citeľný obrat, ktorý pre ňu v performance nastal: zrazu sa napojila na seba samú, presne v tom bode, v ktorom sa cítila dobre: na pomedzí racionálneho a emocionálneho, intuitívneho. Zrazu objavila priestor, ktorý mohla skúmať a v ktorom sa mohla prejaviť úplne bezprostredne, bez nárokov na výsledok. Pritom jej performance umožnila komunikovať teoretický diskurz, vyjadrovať svoj svetonázor, postoje, emócie. Spôsobom, ktorý bol mnohokrát veľmi pôsobivý – a to aj vďaka jej nepopierateľnej charizme, ktorá do jej performatívnych diel prenikala a bola tým uhrančivým, provokatívnym elementom.

V tvorbe Katy Mach je citeľná prítomnosť niekoľkých jej umeleckých vzorov, ktoré ju inšpirovali diskurzom, jej veľmi blízkym: dielami zaoberajúcimi sa umeleckou prevádzkou, inštitúciami, komodifikáciou umenia či kapitalistickými hodnotami. Medzi nimi mali svoje jasné miesto umelecká dvojica Anetta Mona Chisa a Lucia Tkáčová, ako i americká performerka Andrea Fraser. Kata Mach k tvorbe týchto jej femme fatales nesmierne vzhliadala a určite ju do veľkej miery inšpirovali. Vo vlastnom diele však ostala svoja, nepreberala nikoho postoje, skôr sa neustále pýtala a spochybňovala to, čo bolo dané a „posvätené“ oficiálnym svetom umenia.

Kata Mach – Kate Moss 

Kata Mach v tejto svojej video-performance 1000 grams (tisíc gramov, 2016; video-performance, 46' 00") za necelú hodinu požije celé kilo Nutelly. Vnímam ho ako jedno z jej najintímnejších diel, priamo súvisiacich s autorkou samou a jej problematickým vzťahom k jedlu, k vlastnému telu, k vychutnávaniu a odriekania si. 

Kapitalizmus je ako Nutella, je Nutellou: vťahuje nás do začarovaného kruhu neodolateľnej túžby a snahy brániť sa jej. Nutella chutí dobre až sa jej chuť zmení na neznesiteľnú, ani vtedy sa však nedá prestať jesť. Pokračujeme, aj keď vieme, že nám bude zle. Ktovie, ako sa cítila Kata Mach po zjedení celého kila, ktoré v názve diela starostlivo zamenila za ešte neznesiteľnejších tisíc gramov. 1000 grams začína vetou: Nothing tastes as good as skinny feels, čo by sa dalo voľne preložiť ako Nič nechutí tak dobre, ako vychrtlosť. 

Tento statement Kata Mach pravidelne opakuje medzi sústami Nutelly, ktoré si vkladá do úst. Najskôr s pôžitkom, neskôr s dobre skrývaným odporom. Sledujem záznam performance a uvedomujem si loop, kolobeh, ambivalentnosť, ktorá vychádza z obsesívneho vychutnávania si presladenej hmoty, ktorej prvé sústa chutia dobre, aby sa nakoniec stali hnusným, lepkavým jedom, ktorý sa lepí na ústa performerky, a lepí dokopy aj slová vo vete, ktorú Kata Mach vyslovuje až do konca. Prijíma Nutellu a vychádza z nej presvedčenie o tom, že nič nechutí lepšie, ako samotné zriekanie sa jedla – nič nechutí tak dobre, ako dokonalé telo. 

Aj keď jej nevidím do tváre, z reči jej tela dokážem odčítať, aký odporným sa toto jedlo muselo stať. V záverečnej fáze Kata sedí s rozkročenými nohami, pričom pohár s Nutellou spočíva presne pred jej rozkrokom. Počujeme vzdych. Trasúci sa hlas, ktorým ťažko, ale stále odhodlane vyslovuje: Nothing tastes as good as skinny feels. 

Kata Mach sa tu, cez svoje telo, stáva zosobnením guilty pleasure, jej akt predstavuje to „hriešne dobré“ alebo je jeden zo sloganov kapitalizmu, založenému na neprestajne pertraktovanej myšlienke odopierania si (jedla), ktorá je blízka hlavne ženám a paralelného, neustáleho nabádania k opulentnému užívaniu si toho, čo trh práve ponúka, kedy prvé umocňuje silu toho druhého – konzumu. 

kilogram najvinnejšieho potešenia a najčistejšieho jedu,

hltám svet, ktorý vychádza z môjho rozkroku,

odmietnuť očistením sa,

normy, obrazy, reprezentácie, 

obsesívne opakovania

nič nechutí tak dobre, ako vychrtlosť 

pred každým sústom

1000 grams, still, 2016

Umelecké meno Kata Mach vzniklo doslovným prekladom mena známej britskej modelky Kate Moss. Tá bola celé roky etalónom asketicky štíhleho, androgýnneho tela, ktoré je živé z cigariet a grapefruitu. V rozhodnutí prevziať jej meno čítam Kate vlastnú seba-iróniu, odkazujúcu na celoživotne komplikovaný vzťah, ktorý mala so svojim vlastným telom. Rovnako ako tanec, tak i umelecké meno Kata Mach poskytlo autorke isté oprostenie sa od svojej identity. 

Je zaujímavé, a vlastne úplne dáva zmysel, že tento pseudonym začala používať práve v čase, keď svoje vlastné telo urobila centrom svojej tvorby ako subjekt, ako objekt – telo ako pole, na ktorom skúmala nielen spoločenské témy, ktoré ju zaujímali, ale aj svoju vlastnú zraniteľnosť, nahnevanosť, zlyhania, odvahu a intimitu. 

Mach v prírode zväčša rastie na severnej strane stromov, a to z dôvodu, že sa mu darí v tieni a má rád vlhkosť. Mach je jemný, ale dostane sa takmer všade. Je v ňom istá radikalita a výdrž, fungujúca nie v kontraste, ale v symbióze s intimitou a mäkkosťou.

Performance Katy Mach mali vždy istý intímny rozmer – aj vtedy, keď sa odohrávali vo veľkej sále. Nebola jej vlastná formálna opulentnosť, ale to sa nevylučuje s tým, že sa s nimi spájali silné emocionálne zážitky. 

Na tomto mieste by som rada spomenula dve performance, ktoré priamo reagujú na kontext súčasného umenia a odohrávajú sa v priestoroch dvoch gigantov medzinárodnej umeleckej prevádzky: veľtrh Frieze art fair a galéria Tate Modern. 

Tieto dve „parazitujúce“ performance, ktoré vznikli počas autorkinho ročného pôsobenia v Londýne, sú neverbálnym komentárom ich fungovania, konfrontáciou veľmi telesnou a súčasne symbolickou, podloženou Katiným typickým humorom a iróniou. 

Prvá z nich s názvom crawling on bruised knees (Plaziť sa po doráňaných kolenách, 2013) sa odohrala v priestoroch Tate Modern. Kata o nej hovorí: 

Ako „lúzerská umelkyňa“, ktorá sa zúfalo snaží preniknúť do „veľkej inštitúcie“, sa plazím priestormi galérie (v ktorých návštevníci môžu bezplatne tráviť neobmedzený čas) v sarkasticky náboženskom geste bezbrehej pokory a obdivu ku „géniom“ príbehu (his-story) umenia.

pussy’s ready for the fuck (pička je pripravená zašukať si), 2013

Ďalšou z londýnskeho obdobia je dosť vtipná akcia pussy’s ready for the fuck (pička je pripravená zašukať si, 2013). Tu Kata Mach využíva prítomnosť typických „artfairoviek“ – sú nimi lesknúce sa, okolie zrkadliace umelecké objekty. Dokonale fungujúce komodity, na ktorých „stračí efekt“ galeristi vábia svojich zberateľov a zberateľky.

Spomínam si, keď mi Kata nadšene rozprávala o jej nápade realizovať rúžovanie sa na art fair pred lesklými pičovinami. V rovine symbolov tu rozvíjala jej obľúbenú tému zvádzania a moci – kto koho ovláda a kto z koho v umení ťaží. Uvažujem o tomto diele ako o akcii, kde na jednej strane Kata zosmiešňuje a zmocňuje sa vystavených diel, ktoré zrazu jej prítomnosť uvádza do podradnej pozície, keďže nadobúdajú trápne praktický status: slúžia len na to, aby sa v ich odraze narúžovala. Zároveň vo svojom podvratnom akte aplikuje jasnú tautológiu: žena – umelkyňa musí byť atraktívna, aby zvýšila svoje šance na trhu.  

Jednou z Katiných posledných a súčasne najpoetickejších akcií je dielo, realizované počas jej rezidencie v pražskej Meetfactory, bad weeds grow tall (zlá burina nevyhynie, 2018)

Mach burinu vníma ako narušiteľku zabehnutých poriadkov, ktorá sa šíri nebadane a svojou invazívnou náturou ticho kolonizuje priestory, s ktorými príde do kontaktu. (...) V akcii sadí buriny pred pražské umelecké či spoločenské inštitúcie moci. Tie majú byť tichým rozpínavým elementom jej osobného protestu voči ich útlaku., píše Zuzana Jakalová, kurátorka výstavy kata mach: I am an armchair anarchist, I believe in soft power of art.

Práve burina pomaly a nebadateľne narúša povrchy svojou nenápadnou, ale vytrvalo subverzívnou aktivitou. Toto dielo sa dá vnímať ako metafora toho, v čom Kata videla potenciál umenia a zmysel svojej tvorby. 

Diela Katy Mach boli veľmi osobné, ale zriedka priamočiarym spôsobom. Tie najsilnejšie vychádzali z hlboko osobnej bázy autorkiných vlastný neistôt, úzkostí a sebahodnoty, ktorú kontinuálne riešila, a prepájaní osobného, estetického a politického. 

flaming lips (blčiace pery), still, 2013

Dielo flaming lips (blčiace pery, 2013; performance, 4' 00") má, ako jediné, absentujúci popisok na autorkinom webe, čo len pridáva k jeho záhadnosti. Odohralo sa len raz, ale považujem ho za jednu z najsilnejších, ale i najtajomnejších a snáď aj najodvážnejších performance Katy Mach. Bola súčasťou sprievodného programu k výstave, ktorú sme v roku 2013 realizovali s kurátorkou Zuzanou Jakalovou vo výstavnom priestore Prádelna, v tých časoch sídliacom v areáli Psychiatrickej liečebne Bohnice. 

V priestore stojí zopár návštevníkov. Sú tam a nehybní, trochu nervózni v pološere čakajú, čo sa bude diať. Prichádza Kata Mach s hlavou napoly skrytou v kapucni. Pristupuje k ľuďom, stavia sa k nim zoči voči a veľmi blízko. Berie ich ruku do vlastných rúk, dvíha ju k jej či jeho tvári, necháva ich hladiť seba samých. Konfrontuje ich s vlastným dotykom, kedy dvíha a vedie ich ruky po tvári, ramenách, rozkroku. Telá sú maznané ich vlastnými rukami, avšak ich trajektórie sú v rukách niekoho cudzieho. Kata prechádza od jedného návštevníka k ďalšej návštevníčke, situáciu nechá roztvárať sa pomaly, je to intímne a je to príjemné, je to nepríjemné – byť hladený vlastnou rukou cudzou osobou je podivné, skúste si to. Kata Mach tu mizne – jej telo sa stáva médiom pozornosti k sebe samému – a súčasne je plne prítomná, má absolútnu moc a kontrolu nad situáciou. Každý jeden a jedna zo zúčastnených vie, že aj k nim môže pristúpiť, že aj ona alebo on bude cítiť svoj vlastný a akoby vzdialený dotyk, ale ešte netuší, nevie, aké to bude... 

Táto performance je, vo svojej jemnosti, prekvapivo radikálnejšia, ako mnohé iné. Je o self-care, self-love, self-acceptance, s ktorými Kata Mach v súkromí a vo svojom vnútri viedla dlhý a komplikovaný dialóg. Tu svojich démonov – cez umenie – obrátila na tých druhých. Zároveň performance je akýmsi očistným rituálom zopár rokov predtým, ako sa self-love stala len ďalšou kapitalistickou komoditou. O moci umelca, moci umenia, daru umenia obrátiť pozornosť naspäť k sebe, ja ako divák, sa cítim, cítim sa inak, ako predtým, a zrazu cítim inak. 

Dlhé štyri minúty. Kata Mach odchádza naspäť do tmy a necháva návštevníkov trochu bezradne stáť – možno ešte na tvári cítia jej/svoj dotyk. Umelkyňa – umenie – ich, namiesto očakávaného pôžitku aspoň na krátko zabudnúť na realitu vlastného tela a mysle, necháva stáť pred sebou samými. 

Čo si počať s takýmto darovaným dotykom? Nevyhnutnou súčasťou konfrontácie je vzájomnosť, napísala Kata Mach vo svojom artist statemente. 

Vo svojich posledných dielach, ktoré vznikali v rokoch 2017 a 2018, sa Kata vrátila k materiálu, jeho senzualite a symbolike, s ktorou tak rada pracovala. Práve v tomto období sa črtala nová fáza Katinej tvorby, v ktorej sa zamerala na svoje obľúbené kontemplovanie vzťahu estetiky a politiky. Jej politike však nikdy nechýbala aj špecifická poetika. Svoje performance začala dopĺňať o rekvizity a kostýmy: vyrobila si napríklad „protestné“ zástavy, ktoré mali namiesto látky a symbolov či hesiel priesvitnú fóliu, a tak znegovala ich funkciu. 

Alebo sa v zlatom, celotelovom kostýme morskej panny (zlatá fólia sa stala symbolom ochrany utečencov, z ktorých mnohí zahynuli v mori) posadila na fontánu pred bratislavským Prezidentským palácom (song to the siren, pieseň siréne, 2017; videozáznam performance, 3'30"). 

song to the siren (pieseň siréne), still, 2017

V performance bubble soothe (bublinková úľava, 2017) si zentai kostýmom vytvorila úplnú telesnú izoláciu, ktorej cieľom bolo chrániť sa a poskytnúť si komfort, umocnený všetkým známou bublinkovou fóliou. Namiesto upokojenia však v performance, v kontraste so zvolenými materiálmi, Kata cielene gradovala napätie a úzkosť. Na pozadí týchto diel je určitá nemožnosť, márnosť (výpovede, protestu, rezistencie, úľavy), ktorá sa však mieša s Katinou príznačnou tongue in cheek iróniou a zapálenosťou meniť veci – ak nie samotnú skutočnosť, tak minimálne spôsob, akým ju my, jej diváci vnímame.

Osobná poznámka autorky: I do give a dance

To, čo nasledovalo večer po pohrebe Katy Mach 4. 1. 2019, malo jediný možný scenár, ktorý dával zmysel v celej nezmyselnosti toho, aký sa nám Katin náhly odchod zdal. Tí, ktorí sa zúčastnili karu, alebo skôr párty v bratislavskom klube Fuga, tancovali až do svitania. Prvotné pocity neprístojnosti z tejto formy trúchlenia, ktoré v nás niekedy dávno zakorenila naša kultúra, v priebehu večera nahradilo niečo úplne iné. Iba v tanci sme sa mohli spojiť bez slov, stať sa jedným veľkým smútiacim telom. Nebol to paradox, ako by sa na prvé zamyslenie mohlo zdať: nie cez slzy, ale v dionýzovskom, idiotskom tanci sme boli Kate tak blízko, ako sa len dalo.

Foto: Katarína Poliačiková a archív Katy Mach