Bod zlomu: Ako horí čas?

Nasledujúci text je prvým príspevkom špecifickej rubriky s názvom Bod zlomu, zamerané na rôzne fascinácie ich autorov a autoriek. Štýl písania nebude kritický a odborný a zameranie textov nebude jednotné. Bude nás viesť intuícia, chceme sa pýtať a podeliť o to, čo s nami hýbe teraz ale aj s dlhým odstupom, chceme spoznať body zlomu. Budeme sa pýtať umelcov, ktorí sa okrem toho že tvoria, rozhodli aj písať. Prvou oslovenou autorkou je umelkyňa Katarína Poliačiková, ktorá už istú dobu zverejňuje svoje texty na blogu Eggtuition, v online magazíne MAGDA a vo svojom nedeľnom newsletteri s názvom Soft Boiled. V texte Ako horí čas približuje okolnosti svojej výstavy v Prírodovednom múzeu v Lisabone. Múzeum postihol požiar, ktorý však nebol len deštruktívny, vďaka nemu v ňom začalo prebývať okrem muzeálnych zbierok aj súčasné umenie. Spomienky sú stále živé, nehoria ako predmety, aj text je živý, horí a hreje výnimočným odkazom k tomu čo je tu a teraz a bolo tam a vtedy.

Katarína Poliačiková: Souvenirs of Fire, pohľad do inštalácie, Foto: JPS Undercover

Ako horí čas? Suveníry ohňa v Národnom prírodovednom múzeu v Lisabone

Počas posledných mesiacov často uvažujem o tom, aké množstvo rôznych udalostí a príbehov prebiehajúca pandémia zastavila alebo im dala nové smerovanie. Keď COVID-19 zmenil zdanlivo neohroziteľný tok vecí a plánov, všetko bolo zrazu inak. Kríza preverila všetko, čo bolo za normálnych okolností potlačené do úzadia, poukázala na nefunkčnosť vecí v systéme, ale aj na možnosti improvizácie. Dialo sa tak na rôznych úrovniach: v osobných i pracovných vzťahoch, na úrovni súkromnej aj inštitucionálnej. V časoch krízy si môžeme myslieť, že udalosti sa vyvíjajú inak, než sa mali. Môžeme si tiež povedať, že udalosti sa vyvíjajú presne tak, ako to malo byť. Krízy rôzneho druhu nakoniec pôsobia očisťujúco a ponúkajú vzácnu možnosť vhľadu a zmeny. Na úrovni väčších inštitúcií s neotrasiteľným modus operandi je to často neočakávaný zásah vyššej moci, ktorý umožní realizovať zmeny, ktoré by inak trvali roky či desaťročia, a otvorí priestor novým ideám.

Práve v tejto línii uvažovania sa vraciam k príbehu, s ktorým som sa stretla pred rokom v rámci mojej umeleckej praxe, keď som pripravovala výstavný projekt pre Prírodovedné múzeum v Lisabone. Je to príbeh, ktorý v sebe nesie rôzne roviny a ani po roku ma neprestáva zaujímať ako zdroj úvah (nielen) o potenciáli kríz.

Sala do veado s paleontologickou zbierkou pre požiarom. Zdroj: archív Prírodovedného múzea v Lisabone

Ako horí čas?

Prírodovedné múzeum bolo založené v roku 1926 ako súčasť, alebo skôr vysunuté pracovisko Lisabonskej Univerzity. Okolo polovice 20. storočia sa múzeum, vďaka kvalite a obsahu svojich zbierok, radilo medzi najrešpektovanejšie inštitúcie svojho zamerania v Európe. Obzvlášť výnimočná bola jeho zoologická zbierka, ktorej bohatstvo ťažilo ešte z koloniálnych čias Portugalska a obsahovalo aj niekoľko už vyhynutých druhov. Paleontologické oddelenie zase obsahovalo rozsiahlu zbierku fosílií, ktoré kráľovi Pedrovi II. daroval sám Charles Darwin a ktorá sa v roku 1961 dostala do múzea formou daru.

Všetko sa však zmenilo v noci 18. marca 1978, keď policajná stanica v centre Lisabonu prijala telefonát ženy, oznamujúci požiar budovy Prírodovedného múzea. Aj keď sa do rána oheň podarilo uhasiť, škody, ktoré vznikli, sú obrovské, veľká časť budovy je úplne zničená. Oheň sa ľahko dostal cez podlažia, ktoré tvorili železné trámy a drevo. Požiar najviac zasiahol zoologickú, paleontologickú a geologickú zbierku.

V tomto čase bolo múzeum inštitucionálne prepojené s Fakultou vedy, s ktorou sa delilo aj o priestor. Fakulta sídlila v zadnom trakte budovy, v priestore bývalého kláštora, kde improvizovaná štruktúra vytvárala priestor pre väčší počet študentov. Z pátrania po príčine požiaru vyplynulo, že oheň začal práve na tomto mieste. Oheň však dokonale zahladil stopy a jeho skutočná príčina nie je dodnes oficiálne potvrdená. Počas mojich rozhovorov so zamestnancami múzea, ktorí pôsobili v inštitúcii v čase požiaru však viackrát zaznie, že pozadie tejto udalosti bolo politické.

Portugalská Karafiátová Revolúcia, ktorá prepukla v apríli 1974 a zvrhla diktátorský režim Antónia Salazara a fašistickú ideológiu, aj o pár rokov neskôr pokračovala v ľavicových hnutiach a menších nepokojoch po celej krajine. V budove Fakulty vedy pôsobila študentská asociácia, ktorá bola napojená na miestne ľavicové hnutie. V pamäti ľudí sa často objavuje domnienka, že požiar založili členovia pravicovej organizácie, pričom sa zámer atakovať študentskú asociáciu vymkol spod kontroly, ako to s ohňom väčšinou býva.

Vychýrená zoologická zbierka v marcovú noc 1978 zhorela do tla – exempláre vzácnych vyhynutých druhov sa takto stratili úplne. Oheň prenikol až do spodných podlaží a zničil aj veľké percento exemplárov v geologickej a paleontologickej zbierke. Zhorela časť Darwinovho daru. Najväčšie škody utrpela Sala do veado – Sála jeleňa, ktorá niesla názov podľa kostry obrovského jeleňa, Megaloceros giganteus, druhu vyhynutého pred 12 000 rokmi, ktorý sa v miestnosti až do požiaru nachádzal, spolu s rozsiahlymi paleontologickými exemplármi, uloženými v krásnych vitrínach z 19. storočia.

Katarína Poliačiková: Souvenirs of Fire, still, video esej, trvanie 7’04

Vykopávať fosílie z popola

V budove Prírodovedného múzea som sa prvýkrát ocitla na jeseň 2018, kedy som v Lisabone trávila čas na rezidenčnom pobyte v organizácii AiR 351. Moje stretnutie s geologičkou a paleontologičkou Lilianou Póvoas, ktorá pôsobí v múzeu od začiatku 70-tych rokov, iniciovala moja zvedavosť dozvedieť sa viac o geologickej histórii jedného útesu na pobreží. Nakoniec sa stredobodom môjho záujmu stal Lilianin osobný príbeh ako vedkyne, a jej pohľad na fenomén geologického času. Na základe našich rozhovorov vznikol môj text a neskôr video esej s názvom Story of Erath. O pár mesiacov neskôr som dostala z Prírodovedného múzea pozvanie zrealizovať výstavu v ľubovoľnom priestore. Spomedzi rôznych možností, medzi ktorými boli aj priestory typu „white cube”, som pre inštaláciu zvolila priestor Sala dos Minerais – pomerne rozľahlú miestnosť so stálou expozíciou minerálov, ktorú realizovala práve Liliana. Chcela som vytvoriť miestne-špecifický výstavný projekt, reagujúci na kontext samotného múzea.

Je horúci deň v júli 2019 a spolu s prekladateľkou Lenkou Cinkovou, ktorá mi tlmočí z portugalčiny, sedíme s Lilianou Póvoas a Césarom Lopes (vedec a rovnako dlhoročný zamestnanec múzea) vo vstupnej miestnosti Oddelenia geológie a paleontológie, v ktorej hrubé múry inštitúcie udržiavajú chlad. Sme tu, aby sme sa rozprávali o ohni. Po chvíli si uvedomujem, že je to prvýkrát po mnohých rokoch, kedy Liliana s Césarom otvorene hovoria o tejto téme. Z rozhovoru a emócií, ktoré postupne napĺňajú priestor je zrejmé, že pre tých, ktorí v inštitúcii požiar zažili, táto udalosť rezonuje dodnes. Rozprávajú o období po požiari, ktorým neboli dni, ale mesiace a roky. Len štyri mesiace trvalo, kým sa podarilo vydolovať exempláre z hrubého nánosu popola, ktorý dosahoval výšku asi 70 centimetrov. Zachraňovanie priestoru, čistenie a zatrieďovanie zachránených exemplárov im nakoniec zabralo päť rokov intenzívnej práce.

Geologička Liliana Póvoas a kurátorka výstavy Luísa Especial, Foto: autorka

Tak, ako všetky prírodné elementy, ani oheň nie je len ničivý. Hovorí o tom mýtus Fénixa, ktorý bol súčasťou mnohých starovekých kultúr a jeho symbolika pretrváva dodnes. Ale nový život, ktorý oheň umožňuje, nie je len obsahom mýtu. Existujú rastliny a zvieratá, ktoré si počas evolúcie vyvinuli špecifické adaptačné mechanizmy, na základe ktorých dokážu bežné požiare v prírode nielen zdolať, ale aj ťažiť z nich vo svoj prospech. Určitý druh borovice alebo eukalyptu napríklad produkuje šišky, ktoré sú úplne utesnené živicou a ktoré sa môžu otvoriť a uvoľniť semená až potom, čo prudké teplo ohňa živicu roztopí. Niektoré pôvodné národy doteraz ťažia z hlbokej znalosti ohňa ako jedného z nástrojov v komplexnom ekosystéme – oheň tvorí aj popol, ktorý zúrodňuje zem. Táto metafora mi napadne, keď Liliana rozpráva príbeh o tom, ako sa desaťročie po požiari začala inštitúcia otvárať verejnosti. Jej kolega César poznamená, že po revolúcii sa do hĺbky prehodnocovalo smerovanie múzea a vo vzduchu visela otázka, či sa má osamostatniť od Univerzity a ísť vlastnou cestou, cestou popularizácie vedy, ktorá bola vtedy v odborných kruhoch považovaná za bastardenie odboru. „Tu, v tejto miestnosti, kde práve sedíme, sme začali pripravovať malé výstavy, ktorých cieľom bolo popularizovať náš odbor. Bol to prvý takýto počin v Lisabone a záujem zo strany verejnosti, obzvlášť od škôl, bol obrovský. Chceli sme niečo robiť napriek tomu, že sme na aktivity nemali vhodné podmienky ani prostredie. Veľa sme improvizovali a potom sme to jednoducho skúsili. Prichádzalo stále viac a viac ľudí.”, hovorí Liliana a ukáže na vchod do miestnosti, v ktorej sa odohráva náš rozhovor. Obaja dodávajú, že symbolika mýtu Fénixa sa v múzeu prejavila dokonale. Oheň očistil inštitúciu od zastaralých konceptov, ktoré už neboli funkčné, a ponúkol novú cestu.

A bol to práve oheň, ktorý otvoril inštitúciu nielen verejnosti, ale aj výtvarnému umeniu. V roku 1990 prišla za vtedajšou riaditeľkou Múzea umelkyňa Fernanda Fragateiro s ideou realizovať vlastnú výstavu v prázdnej Sala do veado, ktorá sa od roku 1978 nevyužívala a jej povrch niesol výrazné stopy požiaru. Fernanda Fragateiro sa tak stala prvou z 296 súčasných umelkýň a umelcov, ktorí počas 25 rokov v Sala do veado vystavovali. Od roku 2015 slúži tento priestor výlučne muzeálnym expozíciám, program súčasného umenia však v inštitúcii pokračuje dodnes.

Sala do veado s paleontologickou zbierkou po požiari. Zdroj: archív Prírodovedného múzea v Lisabone

2019: Suveníry ohňa

Keď v júli 2019 začínam s prípravou mojej výstavy, ešte úplne netuším, kam môj projekt bude smerovať. Ako sa mi to väčšinou deje v umeleckom procese, moje rozhodnutie určí moment, ktorý ku mne prehovorí tak silne, že na neho túžim upozorniť, vytvoriť preň priestor, vystavať okolo neho príbeh. „Vykopávali sme fosílie z popola a oprašovali ich archeologickými štetcami.”, je veta, ktorú Liliana Póvoas vysloví počas jedného z našich rozhovorov, a ktorá sa stane kľúčovým momentom môjho uvažovania o projekte.

Lilianu požiadam, aby mi zachránené exempláre ukázala. Kráčame spolu koridorom archívu, skrývajúcim miliardy rokov histórie zeme. Liliana predo mnou otvára zásuvky, kde sa nachádzajú poškodené exempláre – objekty, ktoré si požiar pamätajú viac ako ktokoľvek iný. Táto udalosť je vpísaná do ich hmoty. Karbonizované minerály sú niečo, s čím sa stretávam prvýkrát. Vyžarujú zvláštny druh krásy. Pyritový amonit pôsobí až neuveriteľne, karbonizácia mu dodáva sci-fi charakter. Pohľad na exempláre ma fascinuje, ale rovnako ma fascinuje ich status, ktorý po požiari v kontexte inštitúcie nadobudli. Objekty, ktoré požiar prežili, sú nevhodné pre účel oficiálnych expozícií. Pre vedcov a inštitúciu sa stali bezcennými. Hodnotu, ktorá im bola pôvodne pripísaná, stratili v požiari. Okrem toho si v sebe nesú a pripomínajú traumu, ktorá sa spája s pokorením Prírodovedného múzea v Lisabone ako rešpektovanej inštitúcie, ktorá v ohni stratila, spolu so zbierkami, sebavedomie na veľa desaťročí. Zároveň je z nejakého, možno sentimentálneho dôvodu, nemožné sa ich zbaviť. Nesú v sebe nielen históriu zeme, ale aj históriu inštitúcie, ktorej súčasťou sa stali. Takto objekty po štyri desaťročia pretrvávajú v zvláštnom limbe paleontologického archívu. Až do dňa, kedy sa karbonizované exempláre stanú súčasťou mojej výstavy, a teda oficiálneho priestoru inštitúcie. Postupne zisťujem, že takmer nikto z tých, ktorí aktuálne pôsobia v inštitúcii, o ich existencii ani netuší.

Katarína Poliačiková: Souvenirs of Fire, pohľad do inštalácie, Foto: JPS Undercover

Keď začneme v októbri 2019 spolu s kurátorkou Luísou Especial a tímom AiR 351 pracovať na inštalácii výstavy, je nám umožnené s objektmi bezprostredne manipulovať. V rámci celého procesu prípravy výstavy mi práve táto fáza prináša najintenzívnejší zážitok. Trávim hodiny sama v archíve, otváram zásuvky a dotýkam sa magických objektov, ktoré boli vykopané dvakrát – prvýkrát zo zeme a o mnoho rokov neskôr z popola. Prekladám objekty do krabíc, aby sme ich neskôr preniesli do priestoru múzea. Pracujem bez rukavíc. Na konci dňa brušká mojich prstoch pokrýva tenká čierna vrstva: popol starý milióny rokov.

Na pozvánke k výstave chcem mať fotografiu obrovskej fosílie, najväčšej zo všetkých zachovaných exemplárov, ktorú medzi sebou voláme „kráľovná”. Počas fotografovania nám archív sprístupní Lilianin kolega João Paulo. Keď vidí naše obavy pri manipulácii s objektom, s ľahkosťou poznamená, „Ak sa rozbije, tak sa rozbije. Aj tak sú to už len suveníry”. Netuší, že ma tak inšpiruje k finálnemu názvu výstavy: Suveníry ohňa.

Do Sály minerálov nakoniec umiestňujem tri dlhé muzeálne vitríny tak, aby pretínali priestor ako súvislá línia. Do nich postupne ukladám objekty v organickej a chaotickej konštelácii, ktorá nesleduje klasický muzeálny úzus. Jeden na druhom sa ocitnú v klastroch, a bielu plochu vitríny okolo nich pokrývajú zrniečka čierneho prachu a popola. O pár metrov ďalej inštalujem video projekciu, ktorú tvorí môj autorský text, spájajúci skutočné i fiktívne fragmenty príbehu ohňa do imaginárneho monológu fosílií, zachránených z popola.

Karbonizovaný amonit, Archív oddelenia paleontológie Prírodovedného múzea v Lisabone, Foto: autorka

Počas trvania mojej výstavy sa viackrát ocitnem v mojej inštalácii v Sala dos minerais. Letmo sledujem návštevníkov a ich reakcie. Málo z nich prichádza do Múzea kvôli súčasnému umeniu a preto súčasné diela v stálej expozícii minerálov nečakajú. Ich stretnutia s mojimi vstupmi do stálej expozície sú rôzne, a je zaujímavé ich pozorovať. Medzi návštevníkmi sú takí, ktorí si moju inštaláciu ledva všimnú. Niektorých zase pritiahne, či vyruší zvláštna krása karbonizovaných fosílií a zaujme spôsob uloženia objektov, ktorý sa prieči tomu, ak je poňatý zvyšok expozície. Tí vnímavejší zaregistrujú malý štítok s textom na jednej z vitrín, ktorý informuje o požiari a objekty uvádza do kontextu. Zopár z návštevníkov zotrvá pred video projekciou a číta moju esej o suveníroch ohňa.

Jeden z krehkých „suvenírov", drobný amonit, sa mi počas inštalácie v rukách rozpadol na prach a odhalil mi svoje vnútro. Bol to jeden z najsilnejších momentov, ktoré som pri tvorbe výstavy zažila. Niečo, čo pretrvalo miliardy rokov a prežilo aj samotný požiar, sa stalo tak krehkým, že ani najopatrnejší dotyk nezabránil konečnému rozpadu.

Foto: Katarína Poliačiková, archív Prírodovedného múzea v Lisabone, JPS Undercover