Artalk.cz

Milá Tatra banka,

Ak je niekto nominovaný na ocenenie, nemusí nomináciu prijať. Ak ju prijme, predpokladá sa spolupatričnosť so zástupcami, iniciátormi a mecenášmi ceny. Za každou známejšou umeleckou cenou stojí nejaká ekonomická skupina, či už ide o Cenu nadácie Novum, Tatra banku, VÚB banku alebo Cenu Oskára Čepana. Morálne a etické dilemy ponúkajú niekoľko riešení, ako sa s týmto faktom vysporiadať. Prvou je radikálne neprijatie a odmietnutie. Lucia Tkáčová sa rozhodla cenu prijať, ale napriek tomu nad cenou uvažuje kriticky. Popisuje vnútorné mechanizmy podmieňujúce pozície moci medzi obdarovateľom a obdarovaným a vysvetľuje vo svojom otvorenom liste, prečo za cenu neďakuje.

Milá Tatra banka,

keby bol rok 2020 normálnym rokom, boli by sme sa bývali stretli na okázalom odovzdávacom ceremoniáli s vychytenou moderátorkou, s obrovským štábom, so stovkami hostí a opulentným cateringom. Bol by to býval business as usual ‒ my umelci a umelkyne by sme Ti na pódiu dojato ďakovali za uznanie a obecenstvo, ohúrené leskom a mierkou, by tlieskalo Tvojej veľkorysosti. Potom by sme sa zadarmo napratali krevetovými chlebíčkami, otočili pár drinkov a išli nočákmi naspäť do hypotékovaných dvojizbákov. Pekný večer za nami.

Tento rok je však iný. To, čo bolo doteraz záväzné a závažné, prestáva platiť. Triezvieme z ilúzií, že „bude dobre“ a že nás systém podrží. Veci sa vyjasňujú. Pekne vidno, kto tučnie a kto stráda, cui bono. Kontrakcie nového normálu prinášajú aj nádej a potenciál nového vedomia, solidarity a morálky. Preformátovávanie sveta ma posmelilo preskúmať, čo vlastne Cena Nadácie Tatra banky za umenie (Cena NTBU) znamená ‒ pre Teba, aj pre mňa ‒ a ako sa s tým vysporiadať.

Cena, ktorú od Teba dostávam, nie je pre mňa (len) radostným vyvrcholením minuloročného úsilia, ale (aj) mámivým spevom Sirény. Mala by som sa cítiť triumfálne ‒ projekt, do ktorého som vložila veľa síl a energie, zožal úspech a ľudia, na ktorých mi záleží, mi gratulujú. Komisia, ktorú si vážim, ma vybrala spomedzi kolegov a kolegýň, ktorých tvorbu uznávam. Po roku práce zadarmo dostanem konečne nejaké peniaze, Ty ich nazývaš darom „na podporu ďalšej umeleckej tvorby“. Mala by som sa tešiť. Ale nedá sa mi. Namiesto zadosťučinenia a radosti pociťujem pochybnosť a nevôľu. Moje pocity sú v rozpore s tým, čo by sa v takejto situácii patrilo cítiť. Prečo, preboha, necítim vďačnosť, keď som získala prestížnu cenu a finančnú odmenu? Čo je tým agens, ktorý vo mne vyvoláva odpor?

Viem, že hovorím z nezvyčajnej pozície ‒ cenu som od Teba dostala a prijala. Spoločenská obyčaj hovorí, že prijať cenu znamená verejne sa stotožniť s darcovskou inštitúciou a stať sa jej veľvyslankyňou. Vziať peniaze znamená stratiť právo na hlas. Myslím, že nastal čas tieto axiómy prehodnotiť. Rada by som nahlas porozmýšľala o vzťahu medzi participáciou a mlčaním, o politickej úlohe vďačnosti a o transformatívnom náboji hlasu „zvnútra“. Cesta k spomínanému novému vedomiu môže viesť práve tadeto.

Milá Tatra banka, oceňujem, že sa zaoberáš súčasným umením. V slovenskom prostredí je to výnimočné a zaslúži si to uznanie. Podpora umenia však má svoje pozadie, svoje kto, svoje ako a svoje prečo.

Na prvý pohľad sa Cena NTBU javí ako nezištná štedrosť, ako dar. Osvietená mecénka si z radov robotníkov a robotníčok kultúry vyberie „výnimočných jednotlivcov, ktorí dosiahli významné úspechy“, dýchne na nich ligotavý prach a na chvíľu ich unesie do sveta víťazov. V skutočnosti je však transakciou, v ktorej medzi sebou alchymicky premieňame rôzne typy kapitálu, quid pro quo. Tvojím ziskom a mojím vkladom v tomto obchode je symbolický kapitál ‒ česť, meno a uznanie. Tým, že svoju značku spájaš s umením, vylepšuješ svoju povesť v očiach verejnosti. Inštrumentalizuješ podporu umenia, aby si pôsobila noblesne, kultúrne a morálne. Symbolické aktíva, ktoré takto nahonobíš, potom premeníš na sociálny kapitál ‒ náklonnosť spoločnosti a dôveru klientov. Koniec koncov Ti prinesú kapitál ekonomický.

Cena NTBU je vlastne rafinovanou formou reklamy, v ktorej si ako „tváre“ Tatra banky a ručiteľov Tvojej ušľachtilosti najímaš umelcov a umelkyne. Ako napríklad mňa. Mala by som byť figovým listom, ktorý zakryje povahu Tvojho bohatstva. Ako honorár mi dávaš (milo)dar, ‪ktorý v našom podvýživenom prostredí pôsobí primerane, až veľkoryso, a pritom‬ neprekročí cenu topánok Tvojich manažérov. Je umne kalibrovanou ‪minimálnou účinnou dávkou, ktorá Ti ‬prinesie maximálny výnos ‒ imidž kultúrne angažovanej inštitúcie. Je zarážajúce, ako sme my, ľudia zo sveta umenia, zvyknutí na odrobinky.1

Prvým dôvodom, ktorý ma uvoľňuje z obliga vďačnosti, je teda povaha našej transakcie. Nespĺňa parametre daru. Ide o obchod, ktorý má v konečnom dôsledku generovať ťažko naceniteľné statky ‒ moc a rozhrešenie. Prekurzorom k nim sú imidž a reputácia, ktoré v praxi artwashingu fungujú ako tovar, platidlo aj zisk zároveň. Na nich si v našom vzťahu zakladáš najviac.

Vyhradzuješ si právo „domáhať (sa) vrátenia daru“ v prípade, ak voči Tebe „hrubo poruším dobré mravy“ alebo ak sa „dopustím konania“, ktoré je v rozpore so „základnými pravidlami morálky“ a ktoré môže „potenciálne ohroziť dobré meno poskytovateľa daru“, čiže Teba. Hm. Dobré mravy sú ťažko merateľnou kategóriou a osvedčeným prostriedkom na udržiavanie poriadku. Vyzerá to, že chceš, aby mi viac záležalo na Tvojom renomé ako na mojom jednaní ‒ umeleckom, občianskom alebo politickom. Klauzula, ktorou zo mňa chceš spraviť vazalku Tvojej povesti dokazuje, že Ti nejde o „podporu tvorby“ ako takej, ale len takej, ktorá neohrozuje status quo a Tvoju pozíciu v ňom.

Táto situácia však nie je iba o Tebe a o mne. Umelci, teoretičky, filozofi a aktivistky sa už päť dekád zaoberajú úskaliami a asymetriami prepojení medzi mocou, kapitálom a umením. Náš vzťah je príkladom systémovej malfunkcie medzi súkromným a verejným, ktorú preberáme a udržiavame. Každý akt filantropie je v princípe vyjadrením moci a spôsobom, akým bohatí a privilegovaní tvarujú svet podľa svojich predstáv. Je dymovou clonou, ktorá odvracia našu pozornosť od fundamentálnych problémov chudoby a bohatstva a ich riešenia. Hoci ovplyvňuje veci verejné, filantropia nie je demokratická a vnáša do verejnej sféry logiku a pravidlá biznisu. Korporácie a ľudia, ktorí ich tvoria, na základe osobných preferencií vyberajú oblasti vplyvu, ktoré im konvenujú, a formy podpory, aké im vyhovujú. Tieto oblasti podporia v takej miere, aká im je pohodlná, nie v takej, aká je v skutočnosti potrebná. Je zodpovednosťou sveta, aby sa ohradil.

Doba hotovosti sa končí; či chceme, či nechceme, všetky naše peniaze musia prejsť cez nejakú banku. Prepojenie ľudí a bánk sa stalo nedobrovoľným ‒ nemôžeme nemať účet a normálne fungovať v spoločnosti. Banky teda berieme ako nutné zlo. Používame vás, necháme sa vami používať, ale nemáme vás radi.

Vy, banky, nám ľuďom dlžíte veľa. Kŕmime vás výplatami ako Tamagočiho, sledujeme, ako rastiete a mocniete. Skladáme sa vám na budovy, drahé obleky, dobročinné večierky, gramy a čiary, súkromné ostrovy a právnikov, ktorí s nami zatočia. Na všetkom, čo zarobíme, zarobíte. Naše peniaze sú váš výrobný prostriedok, rozmnožujete ich a za úroky nám ich požičiavate naspäť, keď sme na mizine. Naša chudoba plodí vaše bohatstvo, preto ju prehlbujete a udržiavate. Vaše peniaze sú de facto naše peniaze. Z tohto hľadiska je vašou povinnosťou dávať a naším právom brať.

Fakt, že som roky Tvojou klientkou, dáva mojim slovám ďalší, kuriózny rozmer a osobitnú platnosť. Druhým dôvodom, ktorý ma oslobozuje od záväzku vďačnosti, je to, že mi Cenou NTBU takpovediac vraciaš peniaze a splácaš dlh. Nestojím Ťa nič, čo by som Ti kedy nebola sama dala.

Milá Tatra Banka, Tvoje rozhodnutie vrátiť aspoň zlomok svojho bohatstva a privilégií ľuďom je správne. My sa teraz musíme naučiť, ako ich prijať a nenechať sa pri tom zaslepiť vďačnosťou.

Od malička som bola vedená k tomu, že za všetko treba pekne poďakovať. Následkami dobrej výchovy, ktorú na väčšine z nás spáchali rodiny a školy, vyrástli poddajné a prehĺtajúce generácie. Nechceme sa autorít dotknúť a zdvorilo ďakujeme aj za to, čo je pre nás bezcenné, čo nepotrebujeme alebo nám priamo škodí. Skromní poberatelia, povďační poplatníci, úctiví občania, horliví týždenníci. Po slušnosti nasleduje poslušnosť.

Nechcem, aby sme sa zle rozumeli: vďačnosť je vo svojej podstate dobrá vlastnosť. Je príkladnou cnosťou, funguje a robí nás šťastnými. Otepľuje každodennosť a premieňa ju na sviatok. Ako nástroj moci je však nebezpečná. Rozostruje, zmäkčuje, z(a)väzuje.

Viscerálnou bázňou voči bohatým, mocným a vplyvným sme indoktrinovaní tak hlboko, až ju vnímame ako prirodzenosť. Nutkavej vďačnosti, ktorá z nej pramení, sa treba vedome odúčať. Odvážiť sa pozrieť koňovi na zuby, prečítať si aj malé písmenká pod čiarou a pochopiť, že bohatstvo k chudobným neprekvapká. Pripustiť, že akt darovania môže byť všeličím: demonštráciou nadvlády, vykúpením svedomia alebo investíciou do dobrej povesti. Musíme byť ostražité, aby sme vedeli rozoznať, kedy je pocit vďačnosti účelne vyvolanou reakciou, cez ktorú si nás moc nebadane podmaňuje. Mechanizmy zvnútornenej po-slušnosti nám bránia vnímať veci, aké naozaj sú. Dekórum nás omámi natoľko, že nevieme rozlíšiť, čo je dar a čo je výplata, čo je úplatok, čo almužna a čo držhubné.

Platná doktrína hovorí, že človek musí zostať vonku, aby mohol kritizovať systém a jeho protagonistov. Musí byť nezapojený, mimo, buď fyzicky (hlas volajúceho z púšte), spôsobom života (pustovník, dobrovoľný vyhnanec), alebo mentálne (jurodivý prorok). Táto požiadavka vychádza z čias, keď svet ešte mal okraje. Teraz však už žiadne vonku neexistuje. Všetci sme vo vnútri, všetci sme komplici. Globálny kapitalizmus je totálny, zasahuje všade ‒ od Wall street po Močiar a obsahuje všetko ‒ od bánk cez ľudí, algoritmy až po leňochodov, tornáda, uhlie a vírusy. Sme poprerastaní vzájomnými závislosťami, výmenou a vykorisťovaním, spoluvytvárame systém, ktorý nás hýčka a zároveň zotročuje. Bagatelizujeme zodpovednosť, aby sme žili v pohodlí a blahobyte.

Upínaním sa na nedodržateľnú požiadavku zostať vonku si znemožňujeme meniť stav vecí tu, dnu. A pritom je to celé na nás, ktorí sme vnútri, pretože tam vonku nikto nie je. Jediné miesto, odkiaľ môžeme jednať, je zvnútra.

Kolektívne myslenie máme do veľkej miery kolonizované, mohli by sme však začať meniť to, čo pri interakcii s mocou a bohatstvom cítime. Prvým krokom by mohlo byť prestavenie vnútorných parametrov vďačnosti, ktoré sa pocitovo javí byť nehoráznym, niečím, čo sa nepatrí alebo sa nesmie.

Navrhujem teda roztrhať spoločenskú zmluvu o ochromujúcej zaviazanosti, dovoliť si pocítiť nevďak a meniť pravidlá priamo počas hry. Brať ako samozrejmosť privilégiá, za ktoré sme doteraz ďakovali, a s chuťou hrýzť ruku, ktorá nás kŕmi. Silou slabých je v tomto prípade chucpe, opojná trúfalosť spochybniť, kto „má dať“ a kto „dal“, a namiesto koláča žiadať celú pekáreň. Povedomie radikálneho nevďaku nie je o číslach, ale o principiálnom, každodennom nároku prehodnotiť, komu a za čo vlastne ďakujeme. Je o vedomí, že aj homeopatické trhlinky v stave vecí môžu naštartovať liečbu organizmu, ktorého sme súčasťou.

Milá Tatra banka, náš obchod sa týmto zavŕšil. Mojím nečakaným ziskom je vzácny nález ‒ sloboda k nevďaku. Cena NTBU mi ukázala, že to, čo mi má patriť, mi nikto nemôže darovať a že za to, čo nie je dar, nemusím byť vďačná. A práve preto Ti za ňu neďakujem.

[1] Na svojom webe uvádzaš, že Tvoja nadácia od roku 2004 venovala do podpory umenia a vzdelávania 7 555 480 eur. Znie to ohurujúco. Keď sa však zahĺbim do Tvojich výročných správ, zisťujem, že ‪za ten istý čas dosiahol Tvoj konsolidovaný zisk výšku asi 1,77 miliardy eur. Do filantropie si teda investovala asi ‬0,42 percenta svojho zisku. Pre lepšie pochopenie si to preložím do čísiel človeka s priemerným slovenským zárobkom, ktorý činí asi 12 000 eur za rok. Takýto dobrodinec by na umenie a vzdelanie ročne venoval 51 eur 10 centov.


Foto: Lucia Tkáčová a Nico Krebs

Komentáře

    • denis Kozerawski

    <3 Skvelý text! ďakujem

    • P3k

    Konečne riadny tlak…….bravoooo….trefa do čierneho

    • Swen

    Čo sú toto za konšpiračné kydy? Banky poskytujú normálnu službu a za to im ich klienti platia, pokiaľ tie služby chcú využívať. Chápem, že komunistickí pohrobkovia by chceli všetko zadarmo, lebo sa cítia, že na všetko majú právo, ale tak svet nefunguje. Ak služby banky nechcete, tak ich nepoužívajte. Nikto vás nenúti mať účet. Výplatou vás nekŕmi banka, ako mylne uvádzate, ale váš zamestnávateľ. Banka je iba sprostredkovateľ. A je vaše slobodné právo mzdu dostávať v hotovosti, taktiež aj v hotovosti platiť účty atď.

    Táto vyplakávačka je absolútne trápne exposé, umocnené tým, že autorka peniaze od banky zhrabla a sama pred sebou si to nešikovne obhajuje akýmsi splatením dlhu. Banka vám nič nedlhuje a na cenu, ktorú ste dostali, nemáte žiadne právo. Váš text je na úrovni bláznov a pošukov z „Občianskeho tribunálu“ či iných konšpiro-komunisticko-fašistických útrob spoločnosti. Hanbite sa.

    • Matej

    Zakon nas zavazuje vyuzivat bankove sluzby.
    (Na zaklade ktorych banky generuju zisk)

    Od 1.1.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti [nové okno], ktorý zakazuje vykonávať platby v hotovosti prevyšujúce sumu 15 000 eur, ak sa jedná o platby medzi fyzickými osobami – nepodnikateľmi.

    Ak je odovzdávajúcim alebo preberajúcim platby fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť alebo právnická osoba, platba v hotovosti nesmie presiahnuť sumu 5 000 eur.

    Zákon zakazuje akékoľvek platby v hotovosti bez ohľadu na ich právny dôvod, okrem výnimiek presne definovaných v zákone.

    https://www.financnasprava.sk/sk/podnikatelia/dane/platby-v-hotovosti

    • OO

    Lucia Tkacova za cenu nedakuje, ale cenu prijala. Lucia Tkacova mala sancu kriticky sa k tomu vyajdrit vo svojom prihovre o prijati ceny, ale nespravila tak. https://www.youtube.com/watch?v=7r8ArEJCya4&feature=emb_logo Teraz sa alibisticky vyhovara. Nielen ze cenu prijala ako bojovnicka proti kapitalizmu, ako sa casto vyjadruje, ale cenu prijala sama, pricom vieme, ze projekt Zlate Casy nestoji iba na nej, ale na time ludi, ktori ho tvorili a dotiahli do stasnteho konca. Lucia Tkacova financie prijala. Lucia Tkacova sa so svojim timom o tento financny prispevok aj rozdelila? Pride mi to ako anomalia stredoeuropskeho formatu, ked umelci kritizujuci akekolvek ocenenia, sutaze sami sa jebu do tychto formatov, radi ceny prijimaju a nasledne kritizuju. Schizofrenia?

    • Krocht

    Objavenie kolesa. Akoze v realnom svete, my ludia s myslou, vieme, kde zijeme. Banka ako slovo ma obsah, ktory pozname, to nie su pekne mile veci, ale kes. A ked je sutaz a preberiem cenu, to akoby som prebral dar od Kotlebu – nie neurobil by som, mam iny svetonazor. Tento tu prezentovany je klasika v rokokovom style.

    • Any

    Úbohé od autorky hlavne že peniaze vzala. A ďakovať nemusí… Môže sa haniť. Vôbec nevie čo všetko banka robí a ide tu písať o číslach, ktorým nerozumie.

    • Any

    Veľmi trápny text. Autorka by sa nemala starať do vecí ktorým nerozumie a vypisovať bludy. Radšej nech sa pozrie na svoje umenie či to vôbec niečo prináša spoločnosti.. lebo postaviť si vedľa seba kamene a tváriť sa že to je umenie….hmm. a za to berie tiež peniaze .. zaujímavé. Môže byť šťastná že nejakú cenu dostala.

    • Alica

    Dakujem Swen za napisanie aj mojho nazoru.
    Tymto clankom sa zial autorka velmi ponizila, skoda.

    • Ivan

    Pekne a dobre napisane

    • Viktor Pončák

    človek, ktorý nevidí rozdiel medzi rečami fasitov a najlepším textom roku zrejme asi nepochopí veľa dalších súvislostí.

    • JH

    Vážená ocenená umelkyňa, len otázočka. Koľko máme dávať zo svojich peňazí iným ľuďom, aby sme uspokojili srdcia mladých revoltujúcich marxistov? Odporúčate desiatok, ako cirkvi? Alebo je to málo?

    Nepýtam sa v mene Tatrabanky – iba ako bežný podnikateľ. Myslím, že by ste nám určite vedeli výborne poradiť, ako naložiť s peniazmi, ktoré sme zarobili.

    • Marek

    Velmi ubohy text. Ospravedlnenie sa sama pred sebou tak nizkym textom. Participovat ne celom odovzdavani, ucastnit sa na dokrutkach, prevziat cenu a potom hups. Co mi povie moja bublina?
    Takto dehonestovat ludi, ktory na tom pracuju cely rok a ako ich poznam, pracuju na tom lebo tomu veria a maju umenie radi.
    Banka je podnikatelsky subjekt ako kazdy iny a podnika v ramci predpisov a zakonov a za ucelom tvorenia zisku ako kazdy iny subjekt. Nemusite vyuzivat sluzby tejto banky, mozete si kludne vybrat z velkeho mnozstva inych bank a dokonca aj zahranicnych, ktore davaju ucet zadarmo a vyssie spomenute prevody mozete mat zdarma. Nemusite si brat hypoteku na kupu nehnutelnosti, nemusite vyuzivat ziadnu inu sluzbu. Je to dobrovolne.
    Nevidel som nikoho takto hlboko klesnut, kde by bolo umenie na Slovensku bez podpory financnych instutucii, alebo inych subjektov. TB si kludne tych 7mil mohli pobechat, pripadne venovat napriklad ZOO, kde tie zvierata by to mozno ocenili 100x viac.

  1. A preto som rad, ze uz velmi davno nie som zakaznikom TB. Cele zle, tato institucia.

    • Peter

    Lucia Tkacova mala sancu kriticky sa k tomu vyjadrit uz vo svojom prihovore, kde prebera cenu, ale nespravila tak. Teraz sa alibisticky vyhovara. Pride mi to ako anomalia slovenskeho formatu, ked umelci kritizujuci akekolvek ocenenia, sutaze, sami sa trepu do tychto formatov, radi ceny prijimaju a nasledne kritizuju. Schizo? Co ma este zaraza, ze cenu prijala sama, pricom sama hovori, ze projekt Zlate casy vymyslela spolocne s Mariou Janusovou. Vobec, preco neboli nominovane ako tim?

    • Bob

    Skvělý text !

    • Martin

    Tatra banka nie je neziskova organizacia. Zisk ktory tvori, nepatri manazerom ale akcionarom. Predstava, ze manazeri mozu zo zisku akciovej spolocnosti lubovolne podporovat inych podla vlastneho uvazenia je naivna.

    Ano, mozu rozhodovat o sposobe propagacie znacky. To aj Tatra banka robi a na rozdiel od inych subjektov si vybrala oblast vzdelavania a umenia. Mohla si vybrat sport alebo nieco ine, ale vybrala si umenie. Spolupracuje s umelcami a kulturnymi instituciami (napr. SNG). Tym propaguje seba a zaroven aj umelcov. Win-win, nie?

    Akcionari aj manazeri su tiez ludia. Ti mozu slobodne rozhodovat, kolko zo svojich penazi daju na umenie. Vela z nich to aj robi.
    Nevidim v tom dramu.

    Pekne Vianoce

    • Juraj Jánošík

    „Po roku práce zadarmo konečne dostávam nejaké peniaze…“ je potrebné k tomu vôbec dodať? Som znechutený z článku a bezcharakternosti autorky…

    • Dušan

    100 % pravda, banky sú novodobí otrokári, vykazujú nehorázne zisky a nedokážu zaplatiť ani len svoje zamestnankyne, majú úbohé platy. Každá súkromná banka, každá a.s. je zlom pre spoločnosť. Banky by mali byť len štátne. A mimochodom, Tatra Banka je najslabšia banka na Slovensku…

    • Jan

    Mila Lucia, silny udiv co sa dokaze ludom v hlave odohravat po prevzati ceny.

    • maros

    Zjavne jej zacalo hrabat z dlhodobeho pobytu v domacnosti, svoju energiu by mohla vyuzit ako dobrovolnicka v nemocnici napriklad, lebo ked je doma vedlajsim produktom pobytu je takato „uvaha“. Ak by banka nedavala ziadne ceny a sponzoring umenia, tak by zase nejaka takato ‚Lucia‘ vyprodukovala text o povahe vztahu financneho sektora a spolocnosti a ako jeden z tejto dvojice na vztahu iba zaraba ci na nom plnohodnotne neparticipuje. To co uvadza banka v darovacej zmluve je pravny standard, doslova sa tieto formulacie daju dohladat aj v zakone ktory umoznuje spaetvzatie daru. Dama zjavne nikdy nedarovala zmluvou (dary vacsej hodnoty je zo zakona potrebne darovat takto – darovacou zmluvou), kedze sa pozastavuje nad standardnymi formulaciami. Cely tento pamflet mi pripomina bezneho normalizacneho socialistickeho oportunistu, dar prijmem ale darcu aspon ohovorim, ved, nie sme ako oni. Disidenti by Ta hnali lopatou za nedostatok konzistentnosti, tí totiz, ak by mali takuto vnutornu kontroverziu, by mohli dar jedine neprijat. Text by som akceptoval ak by bol pisany ako normalizacna sebakritika v zmysle, akceptovala som cenu a spravila som tym chybu, naplno som si to uvedomila az neskor a preto cenu vraciam, prosim o pochopenie. To by bolo s cistym stitom, ale splacat nou hypoteku a popritom frflat na darcu je take slovenske.

    • Monika Vitanyi

    Text je kvalitný, emotívny, esejistický aj podnetný a nútiaci myslieť. Presne vyjadruje charakter etického problému a vznik ambivalentných pocitov. Áno, tlieskam . Chce to odvahu takto a v tej okolnosti to napísať. Malé písmenka pod čiarou a pojem „byť dnu“ sú super. Takto to umelci majú robiť. Proste bojovať a robiť veci nečakané. Žiaľ je bežné, že chamtivé , ziskuchtivé, konzumné, necharakterné, atd. finančné spoločnosti( neviem, či sú aj iné, keby sme to rozobrali) používajú charitu a podporu umeniu na vylepšenie imidžu. Škoda, že tak celá rozporuplnosť a morálna dilema sa tým presúva na hlavu umelcov a podporovaných .

    • PM

    Dcéra Mariána Tkáča nepadla ďaleko od stromu. Prevracia kabáty, prispôsobuje sa, ako jej momentálne vyhovuje. Teatrálne zničila kartu od Tatra banky (btw lacný pokus o umenie), ale pochybujem že si zrušila aj účet, kam jej hodia peniaze z FPU.

    • Peter

    Čítam a neverím vlastným receptorom. Výborný text. Oplatilo sa ho napísať už len pre tie groteskné reakcie, ktoré pobúrení oponenti vystužili najsilnejšími ideologickými floskulami z konca 90ych rokov.

    • Deployed Decoy

    Hahahahah, toto su sebestredne sracky. Normalne si priznaj, ze si potrebovala prachy a podakovala sa za to, ved sa aj nabuduce budu hodit. Poza, do ktorej si sa dostala je neudrzatelna. V uprimnosti k sebe samemu sa da najst hromada potencialu na realnu a efektivnu rebeliu. Z TB sa da urobit blbecek lahko, namiesto toho si urobila blbecka zo seba.

    • Monika Hornyáková

    Ja by som ešte dodala k Luciinmu textu, kde píše „Upínaním sa na nedodržateľnú požiadavku zostať vonku si znemožňujeme meniť stav vecí tu, dnu. A pritom je to celé na nás, ktorí sme vnútri, pretože tam vonku nikto nie je. Jediné miesto, odkiaľ môžeme jednať, je zvnútra.“
    Myslela tým, ako so svojimi kumpánkami obsadili komisiu FPU pre výtvarne umenie a peniaze si rozdeľujú medzi sebou? Lucia Tkáčová a Anetta Mona Chisa tvoria umelecké duo. Je verejne známe ich veľmi blízke a dlhotrvajúce priateľstvo s Dorotou Kenderovou. Luciu Tkáčovú do komisie nominovala Východoslovenská galéria (čiže de facto Dorota Kenderová) a Anettu Mona Chisu zas o.z. Kartel (čiže opäť Dorota Kenderová). Táto blízka trojica si navzájom a medzi svojimi kamarátmi priklepkávajú štipendiá a dotácie z FPU. Takéto “rodinkárstvo” jej nepríde nemorálne? Všetko sa dá dohľadať na stránke FPU.

    • Juraj Jánošík

    Kde su tie cady, ked skvostne diela socharske, vytvarne ci hudobne boli tvorene priam na objednavku mecenasov a nalezite si podporu vazili. Ludwig van, Bach, Caravaggio, Leonardo, Monet atd atd. Dnes tu alemame cloviecikov, ktori sa stavaju silou mocou do pozicie revolty, peniaze zhrabnu, ale mecenasa opluju, v blaznivosti si vymyslia, ze to je len akesi splatenie akehosi dlhu,ci dokonca vratenie uz raz daneho. A k tomu este povzdych, ze konecne nejake peniaze za pracu zadarmo. Mila umelkyna, tu pracu si niekto objednal? Robili ste ju pre niekoho? Alebo na neskorsi predaj? Alebo len pre radost z tvorby? Kto mal zavazok Vam dat nejake peniaze, ked ten povzfych „konecne“…
    Ani neviete, ako vela mate spolocne s jednym kaviarenskym nemakacenkom, zlatym dietatom, ktory sa ponevieral po Zurichu, Viedni, Prahe, Zeneve, Londyne… s nim by ste si naramne rozumeli, ak viete po rusky…

    • Jety

    Mna by veru zaujimalo, ake velke davy ludi so zarobkom 12000 eur za rok venuje rocne ako dar 50 eur na umenie…

    • Artalk.cz

    Anonymný príspevok od autora/ky/ov/iek pod menom „kritik“ bol redakciou odstránený z dôvodu, že autor/ka/ri/ky nereagoval/a/i na opakovanú výzvu ohľadom úprav a upresnenia sporných informácií, ktoré boli v príspevku uvedené ako fakty. Tieto informácie vytvárajú dohady a špekulácie a poškodzujú svojimi tvrdeniami menované osoby aj Fond na podporu umenia. Redakcia si v takýchto prípadoch vyhradzuje právo príspevky odstrániť alebo nezverejňovať.
    redakce Artalk.cz

    • ivan

    „umelkyna“ je to od teba ubohe prijat a potom napadnut …

    • M

    Díky za text. Je to velice silné a upřímné. Jsem rád, že Lucie dokázala na veřejnosti a ze své pozice upřímně projevit váhavost a nesnadnou situaci, ve které se nacházíme. Je třeba se znovu zamýšlet nad tím, co je vlastně svoboda (jedince) a jakou roli v ní nutně musí hrát peníze. A zda peníze náhodou nejsou cestou stejně tak ke svobodě, jako otroctví. Kritikům textu bych přál pochopení a porozumnění, neboť globální kapitalistický systém útlaku a vykořisťování je mnohem komplexnější, složitější a plíživější, než ideologie 20. století a proto se špatně uchopuje.

    • Michal Zámečník

    Skvelý text, autorka je veľmi vzdelaná. Verte, že aj vnútri banky sú mnohí ľudia, ktorí s textom súhlasia.

    • Lucia

    Ďakujem, že sa konecne objavil kriticky text k cene Tatra banky. A je škoda, že to trvalo tak dlho, aby sa vôbec tato diskusia otvorila. Nie je až tak dôležité, či suhlasime zo všetkým, čo v ňom stojí, no je to konecne impulz klásť kritické otázky, ktorý tu tak dlho chýbal.

    Áno, bolo by konzistentnejsie cenu odmietnuť. Stále verím, že to raz niekto dokáže, no chápem, že zvlášť teraz v lockdown kríze je zrejme každý cent dôležitý. Zatial sa skúsme pýtať, čo sa da robiť, aby umelci a umelkyne neboli existenčne odkázaní na ceny súkromných bankových inštitúcii.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *