Artalk.cz

Interpretácia neoavantgardy v postfaktuálnej dobe

Záujem o dielo Stana Filka exponenciálne pretrváva. V Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici vznikol procesuálny projekt Hydrozoa, SNG pripravilo samostatnú výstavu a katalóg, neskôr aj vyčerpávajúcu rozsiahlu publikáciu mapujúcu jeho dielo do roku 1980. Ivana Moncoľová vo svojom texte, ktorý ako sama hovorí nie je recenziou ale komentárom, uvažuje nad skúmaním diela Stana Filka, jeho odkazom a pozíciou na aktuálnej  skupinovej výstave „2/3 Filko – Binder – Vongrej“ v kurátorskej koncepcii Lucie Stach Gregorovej. Výstava prezentuje troch generačne odlišných autorov Stana Filka, Erika Bindera a Martina Vongreja tak, že tvoria jeden tekutý organizmus, pričom si ale zachovávajú každý svoj rukopis, ktorý sa ukazuje pomerne jasne – Filko systém vykladá, Binder ho zapĺňa a Vongrej s ním organicky splýva. 

Interpretácia neoavantgardy v postfaktuálnej dobe

Po príchode na výstavu 2/3 Filko – Binder – Vongrej v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy, po vstupe a získaní vytlačeného sprievodného textu Lucie Stach Gregorovej, nás obklopí dojem skladiska, nahromadeného odpadu, interiéru ateliéru či autoservisu, kde v rohu končia pokazené súčiastky. Rozdiel je v tom, že toto všetko nasvecujú galerijné svetlá. Nič proti rozporom moderného a avantgardného, ktoré sa tiahne 20. storočím ako Ariadnina niť…

Stano Filko ako nežijúci zástupca neoavantgardy sa tu skôr zjavuje, ako prezentuje. Tvorí zvukový podmaz k výstave – z rohu zaznieva jeho hlas z filmu, videoperformance z roku 1995 –, v ktorom vysvetľuje princípy svojho umeleckého systému, napríklad systému farieb, čo skvele korešponduje s neozvučeným videom Erika Bindera. Odohráva sa na ňom spomalená akcia ateliérového typu pripomínajúca pohybové kreácie, asociácie, rozcvičky Binderových synov Alexa a Maxa v bielych skafandroch s bielymi pneumatikami v bielom priestore. Mierny slowmotion Binderovho videa s cudzím hlasom Filka, ktorý sa primiešava do vizuality výstavy, pôsobí zrazu koncentrovane étericky, zachytávajúc L´Air du Temps.
Samotná výstava – ako už načrtávam – má trashový charakter. Objekty, inštalácie sa kumulujú a prelínajú, niekedy je nemožné odlíšiť, čo je koho. Je citeľné, že je za tým veľa energie. Filkova veľká raketa cez šablónu posprejovaná Binderovým komentárom/zásahom – proste všade treba zanechať svoju škvrnu. Intenzívnejšie vnímam „veľké a stredné sklá“, ktorých autorom je Erik Binder. Otázkou ostáva, akú úlohu zohráva Martin Vongrej. Ten ku sklonku Filkovho života pôsobil tiež ako jeho občasný asistent. Vongrej sa priamo inšpiruje systémom Filkovej tvorby, na výstave trochu splýva s okolím, efemérne sa vstrebáva do priestoru. Možno je nakoniec schopný najviac potlačiť svoje systematicko-maniakálne E.G.O. v prospech vyznenia výstavy. Povedzme si otvorene, Erik Binder by mal v zásade vystavovať samostatne. Jeho produkčná energia, jej objem je hnaný nielen tvorivosťou a imagináciou. Je silný v mnohých verziách a polohách. Množstvo používania recyklovaných materiálov a umeleckej postprodukcie, veľa tém a vrstiev, ktoré pokrýva systematicky, alegoricky aj chaoticky, emočne či inak, robí z neho v posune času ďalšieho neo-neo-avantgardistu, vlastne s podobným prístupom k umeniu ako Filko. U oboch možno vnímať istý spôsob barbarského a nekompromisného nakladania so zdrojom.

Zostarnutie myšlienok neoavantgardy v postfaktuálnej dobe

Z textu kurátorky výstavy Lucie Gregorovej Stach – ktorá je spoluautorkou výpravnej monografie Stano Filko 01 vydanej Slovenskou národnou galériou v roku 2018, kde je jeho tvorba spracovaná do roku 1980 a je aj výborne a empaticky vyložená, rovnako ako jeho umelecké názory – sa dozvedáme, že výstava je vlastne „o prázdnote, o hľadaní spirituálneho zmyslu umenia a nachádzaní systému ako tvorivej projekcie vlastného ega“.
Bez nánosov nadradenosti, bez pátosu, poďme sa pozrieť na formulácie o Filkovej tvorbe, lebo Lucia G. Stach ich od toho odvíja a združuje pomenovanie pre všetkých troch autorov. Treba otvorene povedať, že Filkove systémy sú odvodené z jeho záujmu o čítanie odborných výskumov na konci 60. rokov a začiatku 70. rokov 20. storočia, z východných náboženstiev, z prežitej klinickej smrti. Filkove teórie o vlastnej tvorbe sú sebaprojekciami, sú to vlastné pseudosystémy a s reálnou vedou majú máločo spoločné. Preberajú jej dikciu, preberajú istý druh triedenia a systematickosti, používajú sebamýtizáciu, preberajú apelatívnosť, ktorá je neoavantgarde vlastná, hľadia do budúcnosti. Z dnešného pohľadu sú utopistické. Jeho často datované vízie sa nenaplnili – doteraz sme naozaj nekolonizovali iné planéty ani nevyvážame odpad do iných galaxií. Pri Filkovi sa jeho systémy v istom štádiu života preklápajú k emotívnosti a emóciám, operuje s duchovnosťou, čistotou, teda s abstraktnými pojmami, praktickými pre emócie a prežívanie nie vo vlastnom živote, ale vo vlastnom umeleckom živote. Tam, kde sa rozpadá kauzalita, vo vlastnej filozofii o sebe, svete, kozme, univerze, ktorým je on sám a jeho tvorba, pomáha si abstraktnými pomenovaniami, ktoré je možné prežiť iba emocionálne, a teda veľmi individuálne.

Ak si predstavíme, že neoavantgarda 60. rokov 20. storočia chytila druhý dych v 90. rokoch 20. storočia, chápeme to paralelné nastavenie neokonceptu 90. rokov 20. storočia, keď tu koherentne existovali dve skupiny silne súperiacich myšlienok, pričom jedna generácia inšpirovala druhú. Zmieňujem, samozrejme, situáciu na Slovensku (nielen aktivitami SCSU –  Sorošovho centra súčasného umenia, ale aj bežnými stretnutiami, návštevami, zájazdmi a krčmovými rečami). Energia resuscitovaných energií neoavantgardy 60. rokov 20. storočia dokázala dopĺňať režimom nepoznačených mladých autorov 90. rokov 20. storočia, teda aspoň tých, ktorí sa priklonili k neokonceptualizmu a/alebo/zároveň k schémam postprodukcie v umení (samozrejme, bez šuflíkovania, neboli tu len tieto dve skupiny). Energia sa kumulovala veľmi intenzívne – vlastné pseudosystémy nahradila úplná individualita bez potreby manifestu, triedenie a systematickosť nahradila bezbrehosť, apelatívnosť nahradili mladí operatívnosťou (fexibilitou), ba až nemožnosťou sa ukotviť. Výstava 2/3 Filko – Binder – Vongrej túto energiu potvrdzuje aj dnes… (S dodanými fotografiami z Galérie mesta Bratislavy nie som spokojná, nepokrývajú zážitok z daného priestoru. Výstavu je možné vidieť do 17. 1. 2021 – pozn. autorky).
A ako v tom všetkom funguje tretí vystavujúci Martin Vongrej? To neviem celkom povedať. Jeho fascinácia Filkovou tvorbou – nielen mentálne, ale aj vizuálne – je pre mňa skeptickým vodítkom (v tom zmysle, ako sa niekto o 50 rokov mladší dokáže stratiť v hlave iného autora)… Snáď sa to niekedy dozvieme normálnou, výkladovou formou. Som totižto presvedčená, že každý človek má právo na spoľahlivé a zrozumiteľné informácie. Zvlášť v prostredí štátnych, národných a aj mestských galérií. Vyžadovať od návštevníkov kritické myslenie v prostredí rôznych teórií, vizuálnych hier, skečov a umeleckých stratégií je nereálne. V pretlaku množstva dát, informácií a hoaxov je treba čeliť zložitým výzvam sveta úplne inak. Vytváranie pseudofikcií a sebafilozofií v živote umelca je takým istým „magickým realizmom“, ako je jeho známa obrazová forma. Je to umelecká disciplína.
Slovenským fenoménom je doháňanie. (Sme doháňačská republika. Propagácia, kategorizácia, archivácia, muzealizácia diel niekoľkých autorov neoavatgardy 60. rokov 20. storočia je prácou na plný úväzok – snáď by to nemuseli robiť všetky štátno-, vyššoúzemno-, galério-múzeá. Pokojne nech to robí jedno oddelenie SNG, venuje sa tomuto artiklu, ktorý sa v čase stal artiklom vývozným.) Na nezáujem zo strany galerijných a múzejných inštitúcií Slovenska, tu totižto zomierajú minimálne dve ďalšie generácie umelcov a umelkýň.
Tento text nie je recenziou, je komentárom.


Stano Filko, Erik Binder, Martin Vongrej /2/3 FILKO – BINDER – VONGREJ / Kurátorka: Lucia Gregorová Stach / Galéria mesta Bratislavy / Pálffyho palác, Bratislava / 8. 10. 2020 – 17. 1. 2021

Foto: Peter Homola

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *