Artalk.cz

Problém Filko

Slovenská národná galéria vydala koncom roku 2018 impozantnú monografiu „Stano Filko 1 .“. Číslo za menom napovedá, že ide o prvý diel plánovaného väčšieho celku. Jeho prvú časť spracovala dvojica Aurel Hrabušický a Lucia Gregorová Stach. Ku knihe pristupovali ako k trojrozmernému modelu, ktorý by mal umožniť lineárne, ale aj vertikálne hypertextové a hyper-vizuálne čítanie a prezeranie. Autori ju zastrešili pod novo uvádzanú značku Systém SF, keďže Filkova tvorba je síce subjektívnym, ale predsa len kozmologickým systémom. Autorka recenzie Beata Jablonská hodnotí vznik publikácie ako obrovský a závideniahodný kus práce. Kriticky nahliada na snahu rozdelenia „úloh“ a dialogickosť, ktoré sa až tak nepodarili a miestami spôsobujú duplicitnosť informácií.

Problém Filko

Niekoľko poznámok k monografii Stano Filko 1 .[1]

Stano Filko zomrel na jeseň v roku 2015. Bol už ťažko chorý a pripútaný na lôžko, keď Slovenská národná galéria začala s prípravami jeho zčasti retrospektívnej výstavy, ktorú otvorili pár mesiacov po jeho smrti, v júni 2016. Aj keď k výstave Poézia o priestore – kozme pomenovanej podľa jedného z jeho environmentov vyšiel sprievodný katalóg, čakalo sa predovšetkým na vedeckú monografiu, ktorej absenciou bola slovenská umenoveda traumatizovaná už od návratu Stana Filka z americkej emigrácie.[2] Očakávaný sprievodca Filkovou tvorbou sa v impozantnom rozsahu 437 strán dostal na pulty kníhkupectiev v októbri minulého roku. Jej autori Lucia Gregorová Stach a Aurel Hrabušický ju uviedli ako prvý diel Stano Filko 1 ., venovaný tvorbe 60. a 70. rokov, teda jeho prvému tvorivému obdobiu. Nasledujúce osemdesiate roky, ktoré Filko prežil v USA, v New Yorku a jeho pôsobenie po návrate na Slovensko si zatiaľ musia počkať na umenovedné spracovanie, snáď aj vystavenie a zaradenie do budúcich knižných dielov.

Vskutku, nie každému umelcovi sa dostane na konci života toľko pozornosti ako práve Stanu Filkovi. Opak je skôr pravdou a nedávnym úmrtiam Jozefa Jankoviča († 2017), Juraja Meliša († 2016), Rudolfa Filu († 2015), teda umelcov porovnateľného kalibru, boli venované spomienkové akcie nepresahujúce bežný smútočno-obradný štandard.[3] Či sa to už niekomu páči, alebo nie, Filko na slovenskej výtvarnej scéne predsa len zastával výnimočnú rolu výrazného solitéra. Dokonca s pribúdaním rokov a ubúdaním fyzických síl sa zvyšovala intenzita záujmu zo strany domácej a zahraničnej výtvarnej scény a jeho tvorba cirkulovala v niekoľkých silných projektoch a výstavách. Nešlo ani tak o riadenú stratégiu verejných či súkromných inštitúcii v taktike strčenej nohy do zatvárajúcich sa dverí, skôr Filko sám otvoril svoj depozitár kurátorkám a zberateľom, ktorí rešpektovali jeho holistický koncept v tvorbe a dokázali ho (aj podľa jeho predstáv) výstavne sprostredkovať. Takto bola pripravená výstava Niny Vrbanovej v Galérii Cypriána Majerníka v roku 2012 a taktiež niekoľko výstavných projektov Miry Keratovej, ktoré vyvrcholili v netradičnom formáte trvalej expozície Stana Filka – v Stredoslovenskej galérii (od 2017), postavenej na dialógu vystavenej akvizície jeho diel a aktuálnych intervencií pozývaných autorov.[4]

Neuskutočnená utópia

Ešte pred emigráciou zo socialistického Československa, niekedy v roku 1975, začal Stano Filko budovať svoj ateliér a depozitár na Snežienkovej ulici v záhradkárskej osade pod bratislavským Kamzíkom. Po návrate domov ho znovu oživil a postupne tam preniesol celú svoju tvorbu, ktorú umiestňoval do farebných priestorov už podľa systému farieb a chronológie časových vrstiev. Niekedy v tomto čase, asi pri cestách domov do svojho rodiska vo Veľkej Hradnej pri Trenčíne (stále tam mal sklad diel), sa začala rodiť myšlienka monumentálneho komplexu Archy (S.F.I YLKORAB), ktorá by bola „ochranným“ priestorom pre všetky jeho diela: ako depozitár, archív, dielne, laboratória, bádateľské inštitúty… Stihol ešte presťahovať diela so Snežienkovej, umiestniť niekoľko archetypálnych objektov a predmetov (pyramídy, rebríky, včelie úle) do exteriéru. Plán nedokončil a obrovská betónová prístavba s pozostatkami diel (pripomínajúce smutné fragmenty ideí), ktoré sa už nikomu nehodili, je dnes prázdnou ruinou neuskutočneného sna. V čase, keď už bolo zrejmé, že svoj sen nedokáže uskutočniť, vynorila sa naliehavá otázka: čo ďalej? Keď právomoci narábať s dielom postupne prenechal rodine (dedičom), SNG začala konať a rokovať s cieľom čo najviac z tvorby uchovať v kompaktnej zbierke. Výsledkom je, že inštitúcia má teraz k dispozícii na dlhodobý výskum okrem vlastných akvizícií aj zbierku a archív Stana Filka z majetku dedičov (spravovanú nateraz SNG) a dohodu o spolupráci so Zbierkou Linea, ktorá taktiež vlastní veľkú časť Filkovho diela.

Tento výlet do majetko-právneho zákulisia poslúžil k priblíženiu situácie, v ktorej sa tvorcovia výstavy a publikácie ocitli. Takmer neobmedzený prístup k veľkej časti Filkovho diela ich postavil pred úlohy, ktoré niesli síce prísľub možnosti primárneho výskumu, dohľadania fotodokumentácie k jednotlivým komponentom diel, možnosť vystopovať skladobné princípy, dobrodružstvo vyhľadávania v archíve kresieb, fotografií a xeroxov, ale aj úzkosť zo zodpovednosti a nemožnosti sa vyhovoriť na nedostatočné podmienky. A medzi množstvom povinných zadaní nájsť spôsob ako konečne napísať o Filkovi s porozumením, teda „bez príslovečného ustrnutia nad jeho mega systémom“.[5] Je zrejmé, že neporozumenie Filka nie je dané len jeho dirigujúcou povahou „avantgardistu z povolania“, ale aj v neschopnosti sprostredkovať jeho dielo v komplexnom a intenzívnom zážitku – v jeho ideovej priamosti a v emocionálnej vizualite. Je zaujímavé sledovať, ako každá ďalšia výstava Stana Filka rozdeľuje scénu na tých, ktorí uverili v jeho „psychofilozofický systém“, a tých, ktorí ho tolerujú iba ako extrémneho subjektivistu a kreatívneho podivína, vezúceho sa na vlne umenovedného snobstva. Na druhej strane sa Filko ani po návrate z pomerne trpkej emigrácie neprispôsobil vzorcom správania slovenskej umeleckej scény. Už vtedy pôsobil nepatrične a „namyslene“ a v niekoľkých poskytnutých rozhovoroch pripomenul, že autentické umenie nesmie byť prostriedkom získavania peňazí a svoje vystúpenie na Documente (ktoré sa stalo obdivovanou legendou) komentoval ako „superburžoáznu prezentáciu…, lebo bola venovaná buržoáznemu divákovi, aby sa mal na čo dívať a o čom rozprávať“.[6] Navyše sa verejne hlásil a aj umelecky tematizoval myšlienku samostatného Slovenska, čím sa spoločensky diskvalifikoval v prevažne čechoslovakistickej umeleckej komunite. Filkovo pôsobenie v raných 90. rokoch bolo skôr rozpačité a aj napriek niekoľkým výrazným výstavám pôsobil skôr len ako bývalý mýtus slovenskej avantgardy, ktorého historkám aj tak nikto neveril. Až IV. Výročná výstava Sorosovho centra súčasného umenia v roku 1998 nazvaná 60/90 v roku 1998, postavená na spojení umelcov generácie 60. a 90. rokov, predviedla Stana Filka v oživujúcom dialógu s Borisom Ondreičkom.[7] Prorocké spojenie, ktoré pomohlo obidvom, i keď ich spoločný projekt Spolocnekazdysam vtedy vzbudzoval viac než rozpaky. Porozumenie idealistického revolucionára (avantgardistu po postmoderne, ako sa sám Filko nazýval) so salónnym anarchistom Ondreičkom zafungovalo, a predovšetkým Filka ukázalo v novom aktuálnom nasvietení, pričom nemusel zmeniť takmer nič.

Kniha

Autorský tandem Aurel Hrabušický a Lucia Gregorová Stach nebol vybratý náhodne, dlhodobo sa venujú ako Filkovej tvorbe, tak umeniu slovenskej neoavatngardy. Aurel Hrabušický od návratu Stana Filka v roku 1990, bol kurátorom jeho prvej monografickej výstavy na pôde SNG v roku 1993. Je autorom takmer všetkých významnejších štúdií v encyklopedických a syntetických umenovedných publikáciách. Ako aj prvého zásadnejšieho monografického textu o Filkovi, napísanom ešte v roku 1993, pripraveným pre monografickú publikáciu, ktorá ale nikdy nevyšla.[8] Lucia Gregorová Stach je spoluautorkou výstav a katalógov Petra Bartoša, výstavy Mapy – Umelecká kartografia v strede Európy 1964–2011 a na pôde SNG pripravila retrospektívne výstavy Juraja Bartusza, Jany Želibskej a Milana Adamčiaka.[9] Napriek ich bohatému portfóliu by ale tomuto úzkemu expertnému tímu neuškodilo rozšírenie o kolegov z interných zdrojov SNG, ako to býva pri prácach na tak veľkom projekte zvykom, a navyše ak sa v úvode publikácie hovorí o plánoch predstavovať Filka ako „značkového autora“ SNG.[10]

Ku knihe pristupovali ako projektu trojrozmerného modelu, ktorý by mal umožniť lineárne, ale aj vertikálne hypertextové a hyper-vizuálne čítanie a prezeranie. Pretože labyrint Filkovej tvorby sa pri klasickom čítaní splošťuje a stráca jednu zo svojich typických charakteristík – dynamickú priestorovosť. Autori ju zastrešili pod novo uvádzanú značku Systém SF, keďže Filkova tvorba je skutočne akokoľvek subjektívnym, ale predsa len kozmologickým systémom.[11] Je jeho životopisom votkaným do kozmologického systému, ale platí aj spätný chod. Povyťahoval a vyskladal vlastné zážitky, historické fakty, náboženské a vedecké teórie nielen v paravedeckých schémach, ale aj v príťažlivých vizuálnych (maliarskych, grafických, objektových, priestorových) kódoch.

Druhým, pre finálnu podobu knihy určujúcim momentom bolo akceptovanie existencie Filkovho archívu, ktorý sa dochoval (pravdepodobne len fragmentárne) v troch desiatkach šanónov, typicky úradníckych zakladačoch. Ukázalo sa, že vedie k porozumeniu Filkovho myslenia ako zdanlivo administratívneho nástroja, ktorý tvorivo použil k systematizovaniu svojho diela, jeho komentovaniu, interpretácii, a predovšetkým k všadeprítomnej filkovskej introspekcie. Možno s väčšou dávkou fantázie ho môžeme považovať za verziu nesplneného sna o vlastnom múzeu, i keď papierovú.[12] Tou treťou a rovnocenne dôležitou súčasťou knihy je obrazový materiál, v snahe premyslene vkladať obrazové informácie na margo textov a do obrazových príloh za každou kapitolou. Treba vyzdvihnúť, že doteraz sa nepodarilo zozbierať a uverejniť tak precíznu dokumentáciu, nielen do rozsahu, ale najmä vo zvýraznení línie pôvodných realizácií a neskorších Filkových prerábok, prepisovaní a začleňovaní pôvodných prvkov do nových inštalácií. Takýto výskum a z neho rezultujúce poznatky umožnili autorom vo viacerých prípadoch dešifrovať, znovuobjaviť alebo skompletizovať niektoré diela vrátane environmentov Univerzálne prostredie, 1966–67 zo zbierky SNG a Kozmos, 1967–69 (Zbierka Linea). Ani práca s fotografiami, diapozitívmi, xerokópiami asi nemala ďaleko od archeologického výskumu, ale práve vďaka nemu sa popisky k jednotlivým dielam stali dôležitým a hodnoverným dokumentom, s priznaním a akceptovaním Filkovho vnímania času ako dôležitej veličiny jeho tvorby.[13]

K písaniu

Text Lucie Gregorovej Stach a Aurela Hrabušického sleduje jednotlivé vrstvy Filkovej tvorby (teda Systému SF), posúvajúci sa v logike lineárneho času od 60. rokov po koniec 80. rokov, teda do momentu jeho opustenia republiky a emigrácie. Zároveň sa ich texty rozbiehajú a zastavujú podľa zastávok Systému SF, tu ešte v jeho úspornejšej ranej verzii, iba pri červenej, modrej, bielej – symboloch piatich dimenzií 3. 4. 5. D. Zvlášť obohacujúcimi (najmä pre čitateľa poznajúceho doterajšie odborné texty venujúce sa Filkovi, ktoré zvyknú naberať schematickú podobu stavby Filkovskej vety a myslenia) sú „ľahšie“ epizodické odbočenia k dobovej atmosfére, čítanej literatúre a vtedajším trendom. Tu si obidvaja pisatelia asi rozdelili úlohy a Lucia Gregorová Stach Filkov príbeh (tam, kde sa dá) inscenuje na pozadí svetových udalostí, umeleckých činov a dostredivých osobností. Takto prechádzame britskou kultovou výstavou This Is Tomorrow, jej československou obdobou Novou citlivosťou, pripomenie Yvesa Kleina, predvedie výsledky vesmírnych pretekov Východ – Západ, zastaví sa pri vizionárskych, pneumatických a prospektívnych architektúrach, nezabudne na čepanovské sprítomnenie Maleviča a Tatlina, na dänikenovský ošiaľ, na stredourópske science-fiction s legendárnym Stanislavom Lemom, nezabudne na ticho Arvä Parta a samozrejme Wittgensteina, Barthesa, Lacana… To všetko je aj nie je Filko, dôležité je ale iné, že nakreslila živý obraz – priestor, v ktorom Filko žil, vnímal, pozoroval. V ktorom sa mohol STAŤ.

Písanie Aurela Hrabušického je už tradične silné v dynamických opisoch diela, (bez dehonestujúceho podtónu, je to jeden z najťažších umenovedných žánrov) ako by kamerou prechádzal po jednotlivých častiach a hľadal dôvody ich zmyslu a existencie. Jeho ľahkosť (ktorú si určite stráži a pestuje ) je podložená istotou dlhoročného spoznávania skúmaného terénu a v mene vedome vedenej snahe sprístupniť a uľahčiť čítanie Filkovho diela. Vo viere „v primárne kvality diela“ (myslí estetické), podprahové, stojace ešte pred intelektuálnymi zhodnoteniami.“[14]

Škoda len (v zmysle z pôžitku z čítania), že obidva autorské texty boli „rozporcované“, pravdepodobne v mene vzájomného dialógu. Okrem toho, že sa striedajú v nerovnakej dĺžke, v nevyvážených obsahoch, stávalo sa, že sa zdvojovali, a čítanie potom nebolo dialogické, ale občas aj zbytočne duplikované. Stačilo možno, aby sa každý venoval určitej téme, a tak by sa taktiež dal vyskladať dialogický interpretačný pendant k Systému SF.

A ešte posledná výčitka, ktorá patrí do kategórie rozmaznaného čitateľa: pre čitateľa je príjemné porovnať čítané priamo, bez listovania a hľadania na ďalších stránkach. Napríklad keď sa dočítate, že Asociácia Cosmos XVII (1970) je podľa poľského teoretika umenia Piotra Piotrowského najvýrečnejším a najvšeobecnejším náčrtom Filkovej kozmologickej koncepcie, bolo by ideálne preveriť si napísané priamo pri texte, a nie až po dlhšom hľadaní v obrazovej prílohe kapitoly o pár stránok ďalej. Možno práve pri takýchto maličkostiach, ale aj iných „zásadných drobnostiach“ by dohľad odborného redaktora (nielen jazykového, akokoľvek vynikajúceho) vytvoril kritický priestor, kde by sa podobné delikty, prediskutovali a možno aj doladili. Vlastne je škoda, že SNG rezignovala na odborné posudky, ktoré sú nutnou súčasťou vedeckých publikácií, lebo monografia Stano Filko 1 . do tejto kategórie patrí a je len zbytočne diskvalifikovaná, pretože nenapĺňa povinne zaužívané kritéria.

Na záver

Formát recenzie má svoje obmedzenia a nemôže postihnúť všetky zaujímavé, vzrušujúce, ale aj premárnené momenty recenzovanej knihy. Chcelo by to debatu, ktorá počas výstavy a prípravy knihy chýbala. Ale sme len pri prvom diele, takže šanca tu je. Čo sa autorom podarilo, okrem spomínaného precízneho zdokumentovania, umenovedného pomenovania a zaradenia, je neprehliadnutie Filkovej „priestorovosti“. Teda jeho reálnej a transcendentnej skúsenosti s časom prostredníctvom vizualizácie priestoru, akokoľvek sa do zdá špekulatívne a komplikované. Bola to práve veličina času, ktorá Filka provokovala v dynamike, pominuteľnosti, jeho nestálosti a pritom v istote jeho večnosti. Stano Filko predsa len „čas“ chytil – vmodeloval do svojho umenia. Niekde len v plagátových apeloch, niekde sa dostal až na dreň bytia. A to je UMENIE.

Aj keď kniha sa len okrajovo venovala generačným reláciám a reakciám, ktoré boli pre mnohých v 70. rokov bytostne určujúce, bolo dôležité sa ich dotknúť. Filko akokoľvek je autonómny, potreboval svojich blízkych. Jeho domovská výtvarná scéna mala aj vzhľadom k situácii (normalizácia) existencionálny podtext, ktorý sa zapísal do charakteru jeho tvorby. Niektorí to „uhrali“, iní sa skrývali, snívali, a predovšetkým unikali kontrole. Niekto majstrovstvom v detaile (ako Albín Brunovský), niekto uletel ku končiarom Tatier (ako Július Koller, Michal Kern), niekto do vesmírnych diaľok (ako Rudolf Sikora). Aj Filko, napriek „prevádzkovej“ potrebe jeho tvorbu utriediť a systematizovať, uniká… a to, čo sa vzpiera, je predovšetkým jeho nesystémová a vlastne neavantgardná viera. Stano Filko bol veriaci človek, katolík, a pritom avantgardista, provokatér, outsider, dedinčan, svetoobčan, altruista, egomaniak, umelec…, v podstate všetkým. Ale asi prvým, ktorý do nášho materialistického umenia priniesol metafyziku, stotožnenie sa s vyšším. (Nie v zmysle náboženskej angažovanosti.) To všetko by sa patrilo dopovedať. Ale aj napriek tomu kniha Stano Filko 1 . je výsledkom obrovského kusu práce. Ťažkej, zaiste úmornej, ale určite radostnej a závideniahodnej.


[1] Názov recenzie je identický s názvom eseje Jozefa Cseresa z katalógu výstavy 60/90. (IV. Výročná výstava, Bratislava, 1997), kde sa zamýšľa nad vtedy častým názorom, že nevyhnutným predpokladom pre objektívnu reflexiu tvorby Stana Filka je jeho fyzická smrť.
[2] Dva knižné tituly by sa mohli považovať za monografické publikácie. Filkova autorská publikácia Stano Filko II. 1965/1969, nedat., 1970 a BROZMAN, Dušan – GRZONKA, Patricia (eds): Stano Filko. Praha, Arbor Vitae, 2005. A netreba zabudnúť na jedinú retrospektívnu výstavu: Filkontemplaciakcieq. Štátna galéria v Banskej Bystrici, 2003, kurátori: Alena Vrbanová a Vladimír Beskid.
[3] Výnimkou je Milan Adamčiak († 2017), ktorý taktiež zomrel pri prípravách jeho monografickej výstavy v Slovenskej národnej galérii v roku 2017. A Július Koller († 2007), ktorému tri roky po smrti v roku 2010 SNG pripravila retrospektívnu výstavu a publikáciu Vedecko-fantastická retrospektíva.
[4] Bližšie: VRBANOVÁ, Nina: Stano Filko – Oklif Onats Tranzscendenteaoq 5.D. (4.3.). Galéria Cypriána Majerníka, Bratislava 2012–2013. KERATOVÁ, Mira: Trvalá expozícia Stana Filka – Hydrozoa. Stredoslovenská galéria, 2017. Ide o formát permanentnej expozície Stana Filka, ktorého neohraničené trvanie a premenlivá povaha je vyjadrená delením programu na časti (jednotlivé dočasné výstavy, autorské projekty, intervencie).
[5] Slová Aurela Hrabušického v rozhovore VRBANOVÁ, Nina, GREGOROVÁ STACH, Lucia, HRABUŠICKÝ, Aurel: Rozhovor o výstave Stana Filka v Slovenskej národnej galérii. In: Jazdec. Revue súčasného umenia. Leto 2016, Ročník VII., s. 7.
[6] Pozri bližšie: GERŽOVÁ, Jana, FILKO, Stano: Identita mojej tvorby je konceptuálna. Profil 3/1991 s. 7.
[7] HLAVAJOVÁ, Mária (edit.) 60/90. IV. Výročná výstava, Bratislava, 1997.
[8] Text bol uverejnený v roku 2009 v Ročenke Slovenskej národnej galérie: HRABUŠICKÝ, Aurel: Šesťdesiate roky Stana Filka. In: Ročenka Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Galéria 2009, vydala Slovenská národná galéria, Bratislava, 2009. Tvorbe Stana Filka sa venuje aj Aurel HRABUŠICKÝ, Slovenské vizuálne umenie, Bratislava: SNG, 2002.
[9] GREGOROVÁ STACH, Lucia, GREGOR, Richard: Peter Bartoš – Z tvorby. Nitrianska galéria v Nitre, 2000. BAJCUROVÁ, Katarína, BUNGEROVÁ, Vladimíra, STACH GREGOROVÁ, Lucia: Juraj Bartusz. gestá / body / sekundy. Slovenská národná galéria, 2010. ČARNÁ, Daniela, GREGOROVÁ STACH, Lucia: Mapy -Umelecká kartografia v strede Európy 1964–2011, Galéria mesta Bratislavy, 2011. BUNGEROVÁ, Vladimíra, GREGOROVÁ STACH, Lucia: Jana Želibská. Zákaz dotyku. Slovenská národná galéria, 2013. GREGOROVÁ STACH, Lucia, MURÍN, Michal: Adamčiak, začni! Retrospektívna výstava intermediálnej tvorby Milana Adamčiaka 1964–2017. Slovenská národná galéria, 2017.
[10] Pozri bližšie: KUSÁ, Alexandra: – lebo to bolo ťažké. In: GREGOROVÁ STACH, Lucia, HRABUŠICKÝ, Aurel: Stano Filko 1 ., Slovenská národná galéria, 2018, s .11.
[11] Označenie Systém SF už predtým použila Mira Keratová, ale vzťahovala ho na systém farieb. In: KERATOVÁ, Mira: Biela ontológia transcendencia fyzika, Art Capital Gallery, Bratislava, 2012.
[12] Pozri bližšie: VRBANOVÁ, Nina, GREGOROVÁ STACH, Lucia, HRABUŠICKÝ, Aurel: Rozhovor o výstave Stana Filka v Slovenskej národnej galérii. In: Jazdec. Revue súčasného umenia. Leto 2016, Ročník VII.
[13] Priam archeologickým objavom je pátranie po Katedrále humanizmu, o ktorej sa uvažovalo ako zničenej. Avšak jej drevený fundus sa objavil v dvoch variantoch nových environmentoch z rokov 1993–1994, nazvaných Pocta Štefánikovi a Čerňanovi a Kozmovesmírunivers. Pozri bližšie: HRABUŠICKÝ, Aurel: Inštalácie z mediálnych aparátov. In: GREOGOROVÁ STACH, Lucia, HRABUŠICKÝ, Aurel: Stano Filko 1 ., Slovenská národná galérie, 2018, s. 125.
[14] Pozri bližšie: In: VRBANOVÁ, Nina, GREGOROVÁ STACH, Lucia, HRABUŠICKÝ, Aurel: Rozhovor o výstave Stana Filka v Slovenskej národnej galérii. In: Jazdec. Revue súčasného umenia. Leto 2016, Ročník VII., s. 5.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *