Artalk.cz

Hviezdny prach aka Bezpečné vody v Žiline

ZAM 1: Kvôli lockdownu posunuli vernisáž výstavy finalistov a finalistiek Ceny Oskára Čepana v Novej synagóge. Nevieš, kto by o tom mohol napísať? Bolo by fajn, keby to bolo do vyhlásenia, a to je 13. 11. 2020. Musí to byť niekto, kto tam už bol, alebo kto je z okolia Žiliny, nikoho tam asi teraz už nedostaneme. Ja som už oslovila Luciu Tkáčovú, ale neviem, či bude mať čas a či sa jej bude chcieť. Bola tam so Zuzanou Bodnárovou aj na vernisáži, videla som ich na fotkách.

ZAM 2: Hm, videla som ich na fotkách aj v Tatrách. Čo keby to urobili ako rozhovor ony dve? To by bolo super, nie? Aj by ich to obe asi viac bavilo písať o tom spolu. Napíšeme im a uvidíme. Ja som videla iba prezentáciu finalistov v Novej Cvernovke. Všetci štyria hovorili celkom fajn. Prvá bola Ludmila Hrachovinová, potom Daniela Krajčová, Kristián Németh a nakoniec Jozef Pilát. Kto to kurátoruje tento rok?

ZAM 1: Viktor Čech s Luciou Gavulovou.

Hviezdny prach aka Bezpečné vody v Žiline

ZULU 1: Načo vlastne treba ísť osobne do Žiliny „na Čepana“? Nestačia fotky na sociálnych sieťach? Ty si s vycestovaním trochu váhala. Čo rozhodlo?‬‬

ZULU 2: Hm, máš pravdu, nechcelo sa mi. Je to ďaleko, výstavy COČ‬ mi doteraz veľa nedali, mám úzkosť zo stretnutia s ľuďmi, s ktorými si nemám čo povedať. Tentokrát som sa dala nalákať na dobrodružstvo za hranicami okresu, spoločnú jazdu nočnou krajinou a gin-toniky z pumpy. Bola to posledná šanca ísť niekam predtým, ako sa zrušili hromadné podujatia… Navyše, bránim sa konzumovaniu umenia cez sociálne siete, na malej obrazovke, narýchlo a naplocho. Mám rada, keď na mňa umenie v „skutočnom“ svete pôsobí na všetkých úrovniach naraz ‒ fyzickej, mentálnej, zmyslovej, bunkovej. Je to komplexný zážitok, ktorý sa nedá preniesť do LCD kryštálov a preložiť do jednotiek a núl. Pokým ešte sú príležitosti zažiť umenie naživo ‒ pokým existujú galérie a máme telá ‒ chcem ich využiť. Aký si mala dojem ty? „Oplatilo“ sa ísť do Žiliny?‬

ZULU 1: Úprimne? Pre mňa je to povinná jazda. Myslím, že by mala byť povinnou pre všetkých, čo so súčasným umením „robia“. V tomto prípade šlo tiež a nemenej aj o podporu Novej synagógy. Ak môžem, na vernisáže do tejto inštitúcie vycestujem. A vždy som prekvapená, že tam chodí tak málo ľudí. Že nepríde desať áut z Bratislavy, že neprídu kurátori a kurátorky z inštitúcií, že neprídu o generáciu či dve starší autori a autorky. Ale toto asi svojou osobnou prítomnosťou nijako nezmením… a asi aj kvôli aktuálnej situácii a akčným presunom vernisáže na skorší termín sme sa tam stretli v dosť komornom zložení. Mňa osobne to vždy trochu zamrzí. Tak veľa energie a tak málo prieniku do normálneho sveta.‬ Ak to nezaujíma dostatočne „nás“, prečo by to malo zaujímať divákov? ‬‬‬

Pohľad do výstavy finalistov/finalistiek COČ počas plošného testovania v Novej synagóge

ZULU 2: Pre mňa je vernisáž krkolomný, vyprázdnený a nudný formát. Skupina ľudí stojí v plne osvetlenej miestnosti, pije podpriemerné víno a hľadá témy na rozhovor. Je to aj fyzicky, aj spoločensky nepohodlná udalosť, chýba jej rituál, náboj, účel. Nezáujem verejnosti určite bolí, ale keby som nebola „od umenia“, tiež by som nevedela, čo si na takej udalosti vlastne počať. Táto konkrétna vernisáž, z dôvodov ktoré spomínaš, mala presne tú smutno-skromnú regionálnu atmosféru, na ktorú sme zvyknutí z nášho okresu. Ak odhliadneme od spoločenskej „podvýživenosti otvorenia, ako na teba pôsobila samotná výstava?‬‬

ZULU 1: Ja mám vždy veľké očakávania. Je to predsa, ako sa píše v tlačovej správe, prestížne ocenenie a štvorica autorov/autoriek je to ‬crème de la crème z aktuálnej scény. Taký bobuľový zber, ktorý si máš prísť vychutnať a po degustácii ti nemá v ústach zostať pachuť. Tá, myslím, určite nezostala, ale… ani eufória ma neopantala. Možno to bolo tou funebrálnou atmosférou pred uzamknutím galérií a zrušením kultúrneho života… stratenosť jednotlivých exponátov v silnej, charizmatickej architektúre, trochu naznačuje stratenosť ceny samotnej.‬‬‬

ZULU 2: Čo myslíš tou „stratenosťou ceny“? ‬‬

ZULU 1: Že sa stále hľadá. Hľadá svoje publikum a asi aj svoju vážnosť a zmysel. Znamená niečo mať Čepana? Znamená niečo odmietnuť Čepana? Znamená niečo vstúpiť do diskurzu o zmysle tejto ceny? Je Čepan zmysluplná cena pre scénu ako takú? Je to niečo, čo ju spája, alebo rozdeľuje? Je na mieste ju prezentovať ako súťaž?‬‬

Pohľad do inštalácie Jozefa Piláta

ZULU 2: Hej, otázka zmysluplnosti umeleckých súťaží rezonuje, vo finále COČ 2017 bola východiskom angažovanej kolektívnej umeleckej situácie. Opakovane sa diskutuje o tom, že umenie nie je disciplína, v ktorej sa dá/treba súťažiť, že umelecké súťaže sú metastázou kapitalizmu. S principiálnym spochybnením súťaženia súhlasím a zdá sa mi, že aj COČ má s tým sama nejaký vnútorný, neartikulovaný problém. Akoby sa nevedela rozhodnúť, čím je ‒ či súťažou, či prestížnou prehliadkou (v ktorej pozadí je súťaž). Usudzujem tak z toho, že v posledných rokoch bývajú‬ výstavy COČ‬ kurátorované. Je to také autoimunitné ochorenie, ktoré ide proti samej podstate tejto výstavy, ktorá je predovšetkým prehliadkou výkonov súťažiacich, na základe ktorých bude porota vyberať a odmeňovať. Kurátorský vstup má asi urobiť z rôznorodých pozícií „peknú výstavu“, pretrieť ju lakom diskurzu, posvätiť autoritou kurátora/-ky a v konečnom dôsledku tak zvýšiť atraktivitu „produktu‬ COČ“. Neviem celkom pochopiť, prečo do toho tí kurátori/-ky idú, keďže ani nevyberajú umelcov/-kyne, ani nestavajú koncepciu výstavy. Už minulý rok sa mi zdalo, že dávať súťažnej výstave názov a hľadať „tému“ je nasilu a zbytočné. Je to zahmlievanie a eufemizovanie toho, čo vlastne COČ‬ je ‒ v prvom rade súťaž. ‬‬‬‬‬‬

ZULU 1: Tiež si myslím, že zmysel kvalitného mena (kurátora/-ky) tu má skôr zhodnocujúci význam, alebo možno supluje úlohu kouča. ‬‬

ZULU 2: Vrátim sa ešte k tomu, čo si sa pýtala predtým. Medzi ‬„mať alebo nemať Čepana‬“ je malý rozdiel asi preto, lebo táto cena málo ponúka. Je pravda, že víťaz/-ka dostane rezidenciu vo veľkomeste, výstavu doma a všetci finalisti/-ky budú v dobre urobenom katalógu, ale finančne sa jedná o smiešnych 5 000 Euro. Táto suma víťazovi/-ke nezabezpečí luxus toho, že nebude musieť dlhší čas zarábať a bude sa môcť venovať iba tvorbe. Po reštarte COČ a po príchode nového investora som čakala, že výška výhry signifikantne narastie, ale poskočila hore iba o pár tisíc. Je to taký miestny nešvár ‒ umelcov/-kyne odmeňovať „minimálnou účinnou dávkou“, nízkou sumou, ktorá naoko nepôsobí urážlivo a pritom neprekročí cenu značkovej kabelky. Je to samozrejme chyba aj nás, umelcov a umelkýň, že vieme byť vďační za odrobinky. Pre „privátnu filantropickú platformu“ je COČ lacný a prestížny koníček, so skvelým pomerom náklad-výnos.

ZULU 1: Áno, s tým súhlasím. Preto mi to slovo „prestíž“ stále znie ako totálna floskula. Ale poďme späť k tohtoročnej výstave. Skúsme sa „mentálne prejsť“ po synagóge a ‬zamerajme sa na jednotlivých finalistov a finalistky.‬

Záber z videa Jozefa Piláta

Dielom, ktoré v zdanlivo prázdnej synagóge udrie do očí ako prvé, je monumentálna socha bodliaka, ktorá rastie do výšok kupoly. Autorom je najmladší tohtoročný finalista COČ, Jozef Pilát. 

Jozef vie ako zožať obilie a odšoféruje aj kombajn. To sa dozvieme z videa, ktoré bez zvuku beží pod balkónom v hlavnej sále. Odohráva sa v idylickej tatranskej prírode, bez turistov, bez všadeprítomného vizuálneho smogu, bez hučiacich rádií, bez dravých developerov a nových a nových zjazdoviek, ktoré v čase klimatickej krízy, kedy v zime nesneží, menia topografiu svahov. Nevidíme tu obscénne apartmánové domy, ani chudobu dediny, či krčmovú kultúru Spiša. Autor rád a často svoje objekty a sochy fotografuje na čerstvo zoranom poli s panorámou majestátnych hôr v pozadí. Podobný motív, Tatry a lány obilia, sa objavuje aj v „čepanovskom“ videu. 

Už v úvodných minútach autor otestuje naše odhodlanie neznesiteľne dlhým záberom na vlniace sa pole obilia, na obzore sa pomaaaaličky približujú kombajny. Potom byľku pridlhý strih cez čiernu plochu a vidíme autora, ako s pátosom kreslí prstom kruhy do zožatého zrnia. Ďalší rozvláčny záber, pozeráme sa zhora na kombajny, ako po poli kreslia kruhové obrazce. Tu zavetrím potenciál, spomeniem si na mysteriózne geoglyfy z údolia Nazca. Len by tie kombajny, kurník, bolo treba lepšie dirigovať, obrazce vypointovať. Video ďalej pokračuje viac aj menej dobre natočenými a nastrihanými zábermi: lány obilia, lány bodliakov, žnúce kombajny. Detailné zábery retro stroja, ktorý sa bude dediť z generácie na generáciu. Autor a jeho otec, lopota v pote letného dňa, generačné súznenie. Autor sedí na zožatom obilí a rozhoduje sa, čomu dať prednosť či obiliu, alebo bodliakom. Autor rituálne prežúva zrná, rozfúkava semienka bodliaka. Drony ako čmeliaky. Video končí, bez slova, bez finále. Negraduje, nevťahuje, akoby mu chýbala pointa. Rozhodnutie nechať ho bez zvuku jeho príťažlivosti neprispieva, mám problém udržať pozornosť. Technické nedostatky sú neprehliadnuteľné každá scéna má inú teplotu svetla a farebnosť, plynutie beztak nenadväzujúcich obrazov sa tým ešte viac narušuje. Mám dojem, akoby som sa pozerala na prvý hrubý zostrih, na škicu, na školskú prácu, ktorú ešte nestihol/-a odkonzultovať školiteľ/-ka. Rozmýšľam, či autorovi nezostalo dosť síl a/alebo času dielo do vernisáže dokončiť, či nemá skúsenosti s pohyblivým obrazom, alebo sa dal natoľko očariť strojmi, horami, ľúbeznosťou vlniaceho sa poľa a samým sebou, že sa uspokojil s touto verziou.

Záber z videa Jozefa Piláta

Napriek všetkým nedostatkom je Jozefov „signature“ záber na hory a polia pôsobivý slovenskému divákovi stisne srdce, zahraničný dostane očakávanú „pohľadnicu z východu“. Vyťaženie komplexity z potenciálu prostredia však môže mať aj osobitnejšie odtiene, než len tento Plickovský, nostalgicko-idylický. Akoby sa autor na domov pozeral cudzím okom, vycvičeným potulkami po svete, okom, ktoré vie, čo „fičí“, po čom prahne umelecký svet. Zároveň, asi vďaka istej ťarbavosti a technickým nedokonalostiam sa vynoria pochybnosti možno je nevinný. Možno sa pozerá okom úprimným, obdivným, možno má guču v hrdle a k exotizácii Tatier a života na dedine prispieva nechtiac…

Vieme, že Jozefov príbeh je nasledovný: narodil sa v malej dedinke pod Tatrami, absolvoval štúdiá vo veľkom svete a teraz sa vracia domov, do rodnej viesky, kde má ateliér a rodičov. Ich život a denné rituály sú zo „starého sveta“, nekompatibilné so synovým umeleckým nastavením. Ako hovorí autor, jeho návrat domov je „stretnutím utópie s realitou“. Spracovávanie tohoto stretu, vyrovnávanie sa s ním sa objavuje v mnohých starších autorových prácach. 

Leitmotívom tej aktuálnej, ktorú vidíme v synagóge, je bodliak. Táto „orchidea našich polí a prícestí“ má na svete svoju užitočnú a bohužiaľ aj zbytočnú misiu. Rastlina, ktorú poľnohospodári klasifikujú ako burinu, má potenciál zázračnej byliny, panacey. Bohorovné a škodlivé aristotelovské delenie prírody na „dobrú a zlú“, na užitočnú a neužitočnú, je jednou z príčin, prečo je ľudstvo v takej p..i, v akej je. Antropocén, klimatická kríza, vymieranie druhov, pľundrovanie zeme, vypaľovanie pralesov, ťažba, bolesť, utrpenie, smrť. Jozef vybral bodliak ako zástupcu rastlinného sveta, ktorému ako ľudstvo z vlastnej hlúposti krivdíme, systematicky ho kynožíme a sami sa tým ochudobňujeme o jeho liečivú silu. Najsilnejším momentom Jozefovej prezentácie a možno aj celej výstavy je práve tento pomník všednej a pritom slobodnej rastline, ktorá so sebou nesie silné politikum. 

Čakanie na test  pohľad do vystavy v priestoroch Novej synagógy v čase celoplošného testovania

Jozefovi sa nedá uprieť odvaha a schopnosť pracovať v monumentálnej mierke, vie obsiahnuť a vypointovať priestor. Aj v Žiline je sochársky presvedčivý, s ľahkosťou škicuje priestorovú podobu rastliny, v ktorej tieni človek rád počká hoci aj na povinné testovanie (Nová synagóga sa počas dvoch novembrových víkendov stala testovacím miestom na Covid-19). Pomocou skromných materiálov (drevené late a farbená textília) jadrne zachytáva „rastlinovosť“ rastliny je krehká a monumentálna zároveň, poskladaná zo zvláštne tvarovaných a poskrúcaných komponentov, akoby maliarskych plátien. Vznikla tak hybridná socho-maľba, sugestívny portrét bodliaka. Jediná drobná výčitka je jej viditeľné, praktické ukotvenie popruhmi o rampu galerijného osvetlenia uberá to bodliaku z čarovnosti a zo živosti, zbytočne pripomína prozaickú prevádzku. 

Ako hovorí autor v profilovom rozhovore, seba samého vníma ako bodliak. Zdá sa mi to byť výstižná metafora umelca/-ne a umenia v súčasnom svete ako slobodného, liečivého agenta, ktorého potenciál je prehliadaný, na škodu sveta.

V centrálnej sále sa nachádza aj textilná inštalácia ďalšej finalistky, Daniely Krajčovej (vo finále COČ bola už v roku 2016). Na prvý pohľad vyzerá ako sušiace sa posteľné prádlo, biele plachty visiace v radoch na šnúrach. Tento dojem potvrdzuje aj vernisážová performancia, v ktorej autorka vyvešiava plachty ponad hlavy divákov, napodobňujúc bežnú domácku prevádzku. Priľahlý priestor pod ochodzami vypĺňa takmer na spadávku druhé Danieline dielo, pokreslené plienky visiace v radoch nad hlavami divákov. Obe série prepája médium kresby, čierna linka na bielom textile.

Performancia Daniely Krajčovej počas vernisáže výstavy finalistov COČ

Zakloním hlavu a chcem preskúmať, čo je na tých plachtách vlastne nakreslené. Od ponorenia do Danieliných kresieb ma odradí, paradoxne, práve jej kresba. Štýl, ktorý tentokrát zvolila, ma akosi odpudzuje, vytvára medzi mnou a obsahom bariéru. Prekonám ju rozhodnutím poctivo si pozrieť celú výstavu. Paličkovité postavičky, nakreslené (pre Danielu netypicky) ťarbavou rukou, ma zvádzajú posudzovať obsah kresieb ako banálny, plochý, dokonca smiešny. 

Začítam sa do jednotlivých políčok – panáčik-mama myslí na samovraždu, panáčik-otec si k neexistujúcim ústam prikladá fľašku, panáčikovia-deti pod stolom ronia gejzíry sĺz… Rozum mi hovorí, že sú to výjavy traumatických udalostí, z ktorých sa paličkovité deti budu spamätávať celý svoj paličkovitý život, že tam mám vidieť zúfalstvo, bolesť a strach. Viem, čo mám cítiť, ale necítim to. Daniela formálnou infantilizáciou úplne vyminie katarzný moment zdieľanej bolesti a traumatickú skúsenosť premení na smiešnu príhodu.

Storyboardové vyjadrenie, ktoré si autorka požičala z filmovej tvorby, v tomto projekte narazilo na limity. Nebaví ma pohľad na štylizáciu, kde postavičky ženy a muža vyzerajú ako piktogramy k toaletám. Možno ich zvolila práve pre zrozumiteľnosť. Aby každý vedel, že osoba v sukni je mama a otec nosí nohavice. A že nukleárna rodina je vždy zväzkom muža a ženy, za čo by ju Anna Záborská určite pochválila. Tento prvok rodovej stereotypizácie iste pramení z reality Modrého koníka, odkiaľ pochádzajú námety kresieb. Od Daniely by som však očakávala väčšiu ostražitosť vo vyživovaní stereotypov, aj keď pochádzajú z reálnych udalostí. 

Záber z filmu Daniley Krajčovej

Neviem nemyslieť na iné Danieline projekty, pri ktorých som odpor nepociťovala a rozmýšľam, či toto problematizovanie kresebnej formy náhodou nie je rafinovane nakomponovanou súčasťou umeleckého zážitku… Možno autorka predstiera, že zabudla kresliť, aby presnejšie zobrazila danú tému, podobne ako keď ľudia pri deťoch začnú „zlatučko šušlať“? Má rozhodnutie vzdať sa schopnosti „pekne“ kresliť reprezentovať ďalšiu z nespočetných materských obetí? Je pre navnímanie obsahu dôležité, aby sa mi kresby nepáčili?

Prichádza mi na um metafora „pranie špinavého prádla na verejnosti“. Rozmýšľam, či bola vodítkom autorkinho rozhodnutia kresliť po plachtách a plienkach. Z profilového rozhovoru s Danielou sa dozviem, že látky používa preto, že sú „praktické a dajú sa ľahko poskladať, preniesť a vyžehliť“ a že pri prekresľovaní príbehov domáceho násilia sa v nich snažila „nájsť nejaký vtip“. Hm.

Vyvesené biele plachty mi asociujú sušiaky na ospalých sídliskách, dôkazy nevestinho panenstva po svadobnej noci, aj zahanbenie, keď „iní“ náhodou uvidia škvrny od krvi, semena a všetkého ostatného. Posteľná plachta si veľa pamätá. Staromódne plátené plienky mi z pamäti vytiahnu obraz plechových „pracích“ hrncov, zaparenú kuchyňu a veľkú mamu, ktorej sa držím za sukňu. Plienky sa bezprostredne dotýkajú detských telíčok, zachytávajú slzy, grcku, cikanicu a kakanicu, chránia pred slnkom, pohľadmi, urieknutím. Rozhodnutie kresliť práve na tieto materiály je významotvorným, kľúčovým a rada by som to počula aj z Danieliných úst. 

V druhom projekte, v ktorom mapuje miesta detských hier, je pozoruhodné, ako nenásilne a prirodzene zapája svoje deti do procesu tvorby, pomáhajú jej ako stopári/tykadielka pri skúmaní a prežívaní sveta. Do psychogeografie osviežujúco vnáša detské videnie a tvorivé chápanie toho, „čo na čo je“. Trošku ma mrzí, že Daniela nakoniec prekresľuje iba miesta, bez detí. Myslím, že sa tým veľa stráca – scéna z pracovného videa, kde chlapček akrobaticky používa stojan na bicykle, je fascinujúca a chcela by som vidieť viac spôsobov, akými decká tvorivo používajú svet, ktorý my dospeláci vidíme unavene uväznení v daných použitiach. Bez prítomnosti detí/vynálezcov/ekvilibristov zostávajú nakreslené miesta len bežnými miestami. 

Pohľad do inštalácie Daniely Krajčovej

V rohu hlavnej sály sa nachádza subtílny ružový rebrík, ktorý vedie až hore pod kupolu, na balkón. Je súčasťou prezentácie Kristiána Németha, ktorá pozostáva z troch sekvencií: audio miestnosti s archívom, mramorovej sochy a performancie, ktorá sa v rámci vernisáže uskutočnila práve na spomínanom rebríku. 

Na balkóne, v synagóge tradične vyhradenom ženám, sa odohrávajú dve dejstvá. Kristián tu vytvára mikropriestor, vydelený ružovými textíliami prekrývajúcimi sklenené dosky – akési info nástenky. Na nich „levitujú“ archívne čierno-biele fotografie, spomienkové predmety a katolícky merch, viažuci sa k prvému svätému prijímaniu autorovej matky a tety. Práve tie sú aktérkami príbehu – spomienky, ktorú počúvame na audio nahrávke (na webe projektu sú v autentickej maďarčine, na výstave už preložené do slovenského jazyka). Hlasy opisujú skúsenosť z obťažovania, rozpamätávajú sa na osobu predátora, ktorým bol v ich prípade reprezentant cirkvi – kňaz. Kňaz s menom a tvárou, Jan Moksó. O skúsenosti hovoria nezaujato, akoby čas aj zabúdanie priniesli večnosť a odstup. 

Takýchto traumatizujúcich príbehov a ich zločinných aktérov katolícka cirkev ukrýva veľa. Investigatívni novinári v médiách píšu o zneužívaniach chlapcov a dievčat, ktoré trvali roky a boli často ticho tolerované a prehliadané rodičmi aj komunitou, o nemanželských zväzkoch duchovných, o ich paralelných životoch. Pedofilné spôsoby odsudzuje na najvyššej úrovni pápež, na tej komunitnej sú často vytesňované a bagatelizované. Zneužívanie detí predstaviteľmi cirkvi je jedom, s ktorým si nedokáže poradiť žiadna žalúdočná šťava. 

Pohľad do inštalácie Kristiána Németha

Kristián sa téme sexuálneho zneužívania detí kňazmi venuje dlhodobo a podrobne. V tomto konkrétnom dejstve, v archíve, Kristián prikladá najväčšiu váhu dokazovaniu, v tomto kontexte možno až nepotrebnému. Fotografie z rodinného archívu majú dosvedčiť, že žena, ktorej traumatizujúcu spomienku prežívame, je tým dieťaťom, ktoré sa na fotke usmieva. Je dôležité, aby sme takýmto priamočiarym spôsobom pochopili, že sledujeme rodinný príbeh, ktorý sa naozaj stal? Projekt by možno ešte získal na sile, keby autor prekročil parametre investigatívneho formátu a nazbieraný materiál autorsky spracoval. Nečítame predsa noviny. Vysoko estetizované, budoárové prostredie, do ktorého autor výpovede vsadil, pôsobí ukľudňujúco, ale vo vzťahu k ťažkému obsahu nahrávok akosi vykĺbene.

Podobne „pekne“ pôsobí aj druhé dejstvo Kristiánovej prezentácie. Autor na podlahu balkóna, ponoreného do šera prirodzeného svetla, umiestňuje belostnú mramorovú bustu. Socha leží zdanlivo ledabolo na dlážke, akoby sa práve skotúľala z piedestálu, ako vyhodená plechovica v tráve pri ceste. V protiklade k tejto aranžovanej „nedbalosti“ ju autor teatrálne osvetľuje, dáva nám ju do pozornosti. „Odtrhnutá“ hlava Jána Moksa, o ktorom v predchádzajúcej miestnosti rozprávali obete jeho zneužívania, naznačuje ikonoklazmus, ničenie sôch pri zmene režimov, koniec jednej éry, začiatok novej, hrubú čiaru za minulosťou. Tu však nejde o ničenie – tvár nie je otlčená, mramor je intaktný. Kristián nie je obrazoborec, ale scénograf. Opäť vytvára estetizovanú situáciu a starostlivo osvetlenú kompozíciu – precízne vysekaná kňazova hlava pokojne spočíva na čistej dlážke galérie. Napätie, ani iná zneisťujúca emócia, sa tu divákovi nedostáva. Azda len obdiv k zručnosti sochára, ktorý ju pre autora vysekal.

Pohľad do inštalácie Kristiána Németha

Némethove výstavy prezentujú ťažké témy „pekným vizuálom“. Vkusná architektúra, precízne nainštalované objekty, kryštalicky čisté tvary, dokonalé povrchy sôch, značkové tenisky (niekoľko ingrediencií z jeho predošlých výstavných projektov). „Beauty efekt“ častokrát prehlušuje nástojčivosť témy samotnej, napätie medzi nimi akosi nefunguje. Obsahy a formy spolu nedržia, rozliepajú sa. Pokope ich drží iba autorove rozhodnutie a ambícia.

Kristián akoby niesol Midasovu kliatbu – čohokoľvek sa dotkne, premení na pekný objekt zbavený významu. Predmety nepoužíva kvôli tomu, čím „v skutočnosti“ sú, ale im arbitrárne priraďuje významy, ktoré inherentne nenesú. Kristiánova sémantika sa netriafa, nedotýka sa drene, kĺže po dokonalom, lesklom a aseptickom povrchu.

Formalizmus, aj keď znie pejoratívne, je právoplatnou umeleckou praxou a pokiaľ sa s ním narába umne, dokáže navodiť tranz, transgresiu, aj transcendenciu. Na to, aby bola formalistická výpoveď silná, vyžaduje vycibrenú citlivosť, vedomý výber komponentov a opakovaním vypestovaný jazyk. Umelec-formalista sa musí „vypísať“, vynájsť vlastnú abecedu foriem, tvarov a farieb, z ktorých potom skladá umeleckú skutočnosť. Prvé pokusy väčšinou padnú naplocho a urobia tupý zvuk. Myslím, že to sa trochu deje aj Kristiánovi – jeho formalizmus je zatiaľ nesmelý, „nevyjazdený“, málo presvedčivý. 

Pohľad do inštalácie Kristiána Németha

Posledné dejstvo Kristiánovej trilógie sa odohráva na spomínanom rebríku, smerujúcom z prízemia hore do kupoly. Ako sám autor v niektorom z rozhovorov spomenul, je symbolom odvahy. Nie každý sa podujme k výstupu do neznáma. Za vrchol vernisáže a zároveň najsilnejší moment prezentácie považujem performanciu, ktorá sa tu odohrala. Mladá, civilne oblečená žena z davu, statočne a pokojne vystúpa po rebríku až úplne hore, usadí sa na okraji balkóna a silným zvonivým hlasom zaspieva latinský žalm. Viscerálny pocit závratu z výšky a odvahy, umocnený „anjelským“ spevom, odrážajúcim sa od kupoly je zážitkom. Slovám síce nerozumiem, ale pieseň do mňa preniká, dojíma ma, uchvacuje. Wow. Neskôr sa dozvedám slová žalmu, ktoré výstižne rámcujú Kristiánove umelecké snaženie: „Veď nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič nie je utajené, čo by sa neprezvedelo. Lebo čo ste povedali v tme, bude počuť na svetle a čo ste pošepli v izbách do ucha, bude sa rozhlasovať zo striech.“

Performancia Kristiána Németha počas vernisáže výstavy finalistov/finalistiek COČ

Na protiľahlej strane ochodze sa nachádza prezentácia Ludmily Hrachovinovej – séria abstraktných malieb a rekvizity – baletná tyč, nainštalovaná nezvyčajne vysoko a IKEAcka stolička. Počas vernisáže sa autorka, spolu s ďalšími performerkami, rôzne pohybuje pomedzi maľby, mení polohy tela, niekedy sa drží tyče akoby cestovala v autobuse, sedí na stoličke a dlho a nehybne sa díva na maľbu, ležérne sa opiera o zábradlie. Civilnosť performancie kde-tu narušia dynamickejšie, akoby cvičebné momenty.

V minulých rokoch sa „západnými“ galériami prevalila vlna performancií, skoro na každej výstave sa niekto váľal po zemi, čupel, alebo hľadel do prázdneho rohu. Okamžite mi naskočia kontrolky, na balkóne žilinskej synagógy zažívam déjà vu. Predsudky uvedomelo zmetiem zo stola mysle, zameriam sa radšej na skúmanie jednotlivých obrazov. V ploche maľby hľadám záchytný bod, niečo, od čoho sa moja myseľ môže odpichnúť. Keď sa posnažím, nachádzam náznaky tela, ohnutý lakeť, alebo možno koleno?, krivku chrbta, pozostatky pohybu. Vidím, čo viem, že mám vidieť, lebo som to už niekde videla.

Rozmýšľam nad tým, ako polohovanie tela vplýva na rozpoloženie mysle, ako je (fyzické) bytie súhrnom kontrakcií a uvoľnení, uhlov a ohnutí. Fragmenty motívov z malieb kde-tu zarezonujú s fyzickou situáciou performujúcich tiel, živé telo sa na chvíľu stane extenziou obrazu, jej predlohou a zároveň nasledovateľom. Ludmiline maľby a performancie však spolu synergizujú iba vo vzácnych momentoch, väčšinou ich vnímam ako dve paralelné udalosti. Dvojzložkovosť výpovede spolu poväčšine nedrží; živé telá a obrazy síce koexistujú v jednom čase a priestore, ale neobohacujú sa, jedny z druhých nevyplývajú, vzďaľujú sa od seba po koľajniciach priemernosti. Súvzťažnosti medzi motívmi v maľbách a polohami tiel performeriek sú prchavé, keď pominú čarovné momenty prelínania, zostane „klasická“ abstraktná maľba a veľakrát videný, formalistický performens. 

Pohľad do inštalácie Ludmily Hrachovinovej

Vnímam a rešpektujem autorkine hľadanie, túžbu „pozrieť sa na maľbu inak“, vyhmatať fyzické hranice maľby, obrazu, aj tela. Umiernená civilnosť Ludmilinho výrazu na jednej strane zmysel má – autorka zbiera bežné pohyby a skladá z nich kompozíciu. Výsledný obraz je akousi sekvenciou ásan, zápisom drobných napätí, postátí, predklonov, omínaní, zachrapšťaní, uvoľnení. Zároveň, presne tá istá umiernená civilnosť udržuje Ludmilinu výpoveď v akejsi náznakovosti, zdržanlivosti, ktorá miestami vedie až k nezáživnosti. Autorka si vybrala ťažké východisko, tlačí pred sebou storočie abstraktnej maľby a experimentálnych performensov. Veľa sa poskúšalo, uvidelo, popísalo. 

Pri maľbe bývam niekedy slepá a hluchá, nedôverujem svojmu úsudku. Pomôžem si teda Ludmilinými slovami a použijem ich ako vodiaceho psa. Ludmila hovorí, že jej projekty su väčšinou spojené „s daným miestom“, že „samotný priestor determinuje projekt“, že podľa priestoru prispôsobuje formáty a veľkosť malieb. Tento aspekt sa mi na výstave v synagóge nedarí nájsť, asi mám nastavené vnímanie na hlasnejší alebo zrozumiteľnejší „signál“. Prostredie synagógy poskytuje výživnú pôdu pre site-specific prístupy – ak toto bolo Ludmiliným zámerom, zostalo to nepremenenou šancou. Autorka tiež hovorí, že ju zaujíma „kritický pohľad na (…) prezentáciu maľby, na stretnutia diváka s dielom v inštitúcii“. Tento aspekt vnímam intenzívnejšie v jej starších performensoch. Presvedčivými sa mi zdali práve tie, v ktorých manipuluje priamo hotovými maľbami, prenáša ich, premiestňuje, akoby pre ne hľadala to správne feng-šuej. Na jednej fotografii nesie obraz na chrbte ako bremeno, vynorí sa mi v mysli obraz z krížovej cesty – okamžite si to zakážem. Zaujímavým momentom boli aj jej práce s telesnou polohou diváka/diváčky vo vzťahu k obrazu. Autorka obmedzovala alebo sťažovala divákom/diváčkam prístup k maľbe, tela performeriek komponovala tak, aby medzi nimi a divákmi/diváčkami nevyhnutne nastala interakcia, ošuch, zaiskrenie. 

Performancia Ludmily Hrachovinovej počas vernisáže výstavy finalistov/finalistiek COČ

Ako sa ponáram hlbšie do pozadia, zisťujem, že najzaujímavejším momentom je pre mňa Ludmilin proces tvorby. V sprievodnom videu som videla, ako jej obrazy vlastne vznikajú – autorka maľbu opakovane otáča a vstupuje do nej zo všetkých strán súčasne. Kategórie ako „hore“, „dole“, „vpravo“ a „vľavo“ sa prelievajú jedna do druhej, strácajú zmysel, odhaľuje sa, aké sú ne-večné, antropocentrické. Autorka s maľbou vyslovene „narába“, berie ju ako fyzický objekt, ktorý s ňou spolu-existuje vo fyzickom priestore, nie ako okno do iného sveta. Škoda, že vo finálnej maľbe tento proces zostane neviditeľný, ale to je osudom mnohých umeleckých diel. Po dokončení zomrú, vyhasnú. Ludmila túto stratu pravdepodobne cíti, jej post-produkciu (inštalovanie a performovanie) vnímam ako snahu vzrušujúci proces tvorenia udržať čo najdlhšie.

Samu ma to prekvapuje, ale vítam, že Ludmiline umenie je „iba“ o umení, že za sebou neťahá batoh spoločensky pálčivých fenoménov a že si sama sebe dovolí znova preskúmať základné ingrediencie umenia ako takého – telo ako subjekt/nástroj pri výrobe umenia a zároveň ako objekt/námet zobrazovania, mechanizmus produkcie obrazu, spôsoby vnímania umenia a jeho fyzicko-mentálne ukotvenie, priestor, v ktorom sa umenie deje, pohyb, farbu, kompozíciu. Záujem o axiómy a túžbu prísť im na kĺb vnímam ako silnú stránku Ludmilinej tvorby, za ktorú však platí vysokú cenu – veľa z týchto vecí preskúmali generácie umelcov a umelkýň počas minulých desaťročí, múzea sú preplnené ich trofejami a Ľudmilin výskum do tohoto diskurzu prináša málo čerstvého. Uprostred zažívania Ludmiliných malieb a ich telesných extenzií sa mi zacnelo po vzrušení z objavenia niečoho jedinečného, po naliehavosti, po výboji, po intenzite. 

Performancia Ludmily Hrachovinovej počas vernisáže výstavy finalistov/finalistiek COČ

Zdá sa, že nedostatok odvahy je spoločným znakom všetkých tohtoročných finalistov a finalistiek. Niektorí sa zaštiťujú veľkými spoločenskými naratívmi, azda v obave, že inak ich tvorba nebude dostatočne potrebná – užitočná? Hovoria o traumách, pred ktorými ako spoločnosť zatvárame oči, ale z umeleckého hľadiska ostávajú v bezpečných vodách. Formy, ktoré volia, sú akosi bezzubé, zmäkčujú transgresívny aspekt tém a neutralizujú tým ich liečivý potenciál. Ich hlavnou zásluhou tak ostáva to, že na problémy poukazujú – aha, toto sa deje. Áno, iste, už len toto je záslužné a spoločensky dôležité, ale ako diváci môžeme chcieť viac. Umenie sa nemusí oprávňovať spoločenskou užitočnosťou a témami, o ktorých hovorí. Môže kľudne aj nemať témy vôbec a meniť ľudské mysle pomocou farieb, tvarov, zvukov, zážitku extázy, úžasu alebo bázne. 

ZULU2: A na záver si neodpustím otázku: kto je pre teba víťaz alebo víťazka? 

ZULU1: Fond na podporu umenia, ktorý COČ podporuje. Asi tak.

Performancia Ludmily Hrachovinovej počas vernisáže výstavy finalistov/finalistiek COČ

Ludmila Hrachovinová, Daniela Krajčová, Kristián Németh, Jozef Pilát / Cena Oskára Čepana 2020 / Kurátori: Viktor Čech & Lucia Gavulová / Nová Synagóga / Žilina / 30. 9. – 6. 12. 2020

Foto: Richard Kohler, Laura Bouflet, Jozef Pilát (Fotoreport z výstavy si môžete pozrieť tu.)

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *