Jazyk a krajina

V pezinskom pracovisku Slovenskej národnej galérie, Schaubmarovom Mlyne, bola otvorená výstava Do divočiny v kurátorskej koncepcii Alexandry Tamásovej. Predstavili sa na nej umelci a umelkyne , ktorí/é sa zaoberajú témou divokej prírody. Samotný koncept výstavy, ktorý vznikol pred rokom v čase klimatickej krízy, sa zameriava na moment, keď človek vstupuje do prírody. Dnes je situácia iná. Vďaka celoplošnému uzamknutiu nielen výstavných siení sa dnes pozeráme na fotografie, kde levy ležia na prázdnych cestách v národnom parku Kruger, alebo kde sa hladné opice hádajú o jedlo, pretože turistiku v Thajsku zasiahol koronavírus. Príroda „kolonizuje“ nás. Erik Vilím na výstave oceňuje zaujímavý významový dialóg medzi vystavenými exponátmi, avšak súčasne kriticky poznamenáva, že výstavný projekt nenarába s pojmami divoký/divoká v širších kontextových súvislostiach a namiesto toho rámcuje tému v klasicky romantickom zmysle strateného génia, ktorý uteká do divočiny, aby si ju podmanil.

Pohľad do výstavy Do Divočiny! v Schaubmarovom Mlyne v Pezinku

Jazyk a krajina

Príroda – nepoškvrnená, nedotknutá, zbavená našich projekcií či konceptualizácií, bez kategórií a kauzálnych vzťahov, územne a vlastnícky nečlenená, tvoriaca celok, jednoducho povedané, príroda v dobe, keď sme museli ukazovať na každú vec vo svete prstom. Ak sa bližšie pozrieme na súčasný diskurz umeleckej praxe, zdá sa nám táto predstava takmer nemožná – príroda bola a je tematizovaná v širokom spektre kontextov. Objavuje sa ako objekt zmyslového potešenia a estetickej kontemplácie,[1] ako priestor manifestácie politických a spoločenských významov,[2] ako živý aktér, ktorému sme zobrali jeho mocenské postavenie,[3] či ako miesto idealizácie a utopistického úniku.[4] Vystupuje vo vzťahu k technológii ako pozvaný hosť zrastajúci s ňou v jedno.[5] Výstava Do divočiny v kurátorskej koncepcii Alexandry Tamásovej v negalerijnom priestore Schaubmarovho mlyna otvára ďalšiu vrstvu tejto širokej témy – koncept „divokej“ prírody.

Samotný názov pochádza zo známeho filmu Into the Wild (Sean Penn, 2007), ktorého stereotypný naratív pozostáva z odlúčenia mladého protagonistu od spoločenských noriem, putovania naprieč Amerikou a následnej sociálnej izolácie mimo civilizovaný svet.[6] Pre návštevníka funguje táto referencia ako návod k čítaniu – kurátorka si však z neho preberá primárne motív úniku do prírodného priestoru a problematický pojem, ktorý ale podrobuje kritickej interpretácii.

Divočina obvykle označuje človekom nedotknutý, voľne žijúci a nepoznaný prírodný úsek; vystupuje ako protiklad k spoločensky usporiadanému a prísne hierarchizovanému celku a do istej miery tvorí opozíciu ku kultúre. Vďaka jej atribútom ako tajomnosť, nepoznateľnosť, nespútanosť, inakosť, iracionálnosť, neštruktúrovanosť, opustenosť či majestátnosť býval v minulosti tento prírodný priestor súčasne aj posvätným miestom manifestácie nadprirodzena, božej prítomnosti v „našom“ svete.[7] Spomínané atribúty vytvárali priestor nielen pre náboženskú adoráciu prírodného, ale aj pre jeho romantizovanú estetizáciu. Tamásová si v snahe o teoretickú kontextualizáciu výstavy kladie v sprievodnom texte nasledujúcu otázku: do akej miery je divočina existujúcim miestom na Zemi a do akej miery ide iba o abstraktnú pojmovú reprezentáciu? Kurátorka sa pri výklade termínu prikláňa k druhej možnosti, divočinu chápe ako „kolektívne ‚zdieľaný‘, v čase premenlivý kultúrny fenomén“[8] a túto charakteristiku využíva aj pri koncipovaní výstavy – divočina je tu definovaná z pohľadu súčasného človeka ako „mystický priestor“ či „stav celistvosti“. Už pri vstupe do výstavy sa mi vynárala otázka, akým spôsobom je možné sa pri takto formulovanej téme vyhnúť pátosu o stratenom vzťahu človeka a prírody?

Pohľad do výstavy Do Divočiny! v Schaubmarovom Mlyne v Pezinku

Tamásovej kurátorský projekt odkrýva možnosti výtvarnej artikulácie divokej prírody prostredníctvom diel autorov z rôznych generácií, jeho ťažiskom sú však mladí umelci/umelkyne. Podobne, ako je to dnes už štandardom, kurátorka výstavu tematicky rozčleňuje do podtém: Divočina duše, Nová „krajinomaľba“, Divočina – miesto života a smrti. Prvá zvolená téma má, ako to už vyplýva z názvu, ambíciu tematizovať psychologické aspekty v nás, zaoberá sa podvedomím ako miestom vyhýbajúcim sa našej kontrole. Druhá téma sa dotýka priamo umeleckého problému – prechodu od chápania prírody ako predmetu reprezentácie (klasická krajinomaľba) k prírode ako materiálu a vyjadrovaciemu prostriedku zároveň (landart). Posledná menovaná podtéma (Divočina – miesto života a smrti) sa obracia k tematickej stránke veci – hľadá v jednotlivých dielach motív večného návratu a životného kolobehu v prírodnom environmente. Štruktúrovanie hlavnej témy výstavy môže vo všeobecnosti viesť k novým možnostiam interpretácie, motivuje diváka k hlbšiemu a kontextuálnejšiemu čítaniu jednotlivých diel. Snaha o ich separáciu následným rámcovaním podtémou sa však nie vždy stretáva s úspechom, obzvlášť keď výstavný priestor je výrazne členitý a ponúka len obmedzené možnosti usporiadania. Cítiť pritom takmer vždy napätie medzi snahou o významové naplnenie danej podtémy, dosiahnutím ideálnych percepčných podmienok pre diváka a hľadaním formálnych príbuzností diel. V priestore, akým je Schaubmarov Mlyn, takýto kurátorský zásah nie je ani možný, čo ako diváci zisťujeme hneď v prvej miestnosti, kde sa zoznamujeme s „divočinou duše“. Podtémou je tu prírodné dedičstvo zakorenené v nás a určujúce naše sociálne správanie. Pokiaľ si „divočinu“ psyché viem interpretačne domyslieť v prípade diel Juliany Mrvovej či Ludwika Holesza (prítomných v tejto miestnosti), v prípade Rastislava Podobu je to už ťažšie. Jeho dielo Piliny (2018) sa viac ako naturálnou stránkou našej psyché totiž zaoberá možnosťami dekonštrukcie a následnej rekonštrukcie vnemu na obrazovom plátne. Práce, ktoré by mohli byť naopak hlavným nositeľom zmieňovanej podtémy, sa nachádzajú v ďalšej miestnosti, kde sa nám už predstavuje nová podtéma. Je ňou známa séria Jany Želibskej, Kus zeme (1974), ktorej antropomorfizovanie prírodných objektov do mužských a ženských genitálií si doslova pýta psychoanalytické (archetypálne) čítanie. Podobné nezhody medzi anticipovanou podtémou a obsahom miestnosti sa nachádzajú aj v ďalších častiach a boli spôsobené výlučne náročnosťou priestoru, ktorý nedovoľoval flexibilnú manipuláciu s jeho vlastnosťami, a preto to nevnímam ako výrazný problém.

Pohľad do výstavy Kabinet kozmetiky kalcia v Schaubmarovom Mlyne v Pezinku

Poslednú miestnosť vypĺňa kolektívny projekt, ktorý si zaslúži bližšiu pozornosť; nie preto, že sa s ním stretávame na konci výstavy, ale preto, že sa svojím obsahom a formou výrazne vzďaľuje všetkým predchádzajúcim dielam. Tému človekom nedotknutej prírody rozvíja iným smerom ako zvyšok výstavy, pričom zaujíma programovo non-antropocentrickú (špekulatívno-materialistickú) perspektívu. Tamásová v snahe rozšíriť koncepciu výstavy smerom k aktuálnejšiemu diskurzu oslovila Anettu Monu Chişu a Martina Piačeka, ktorí počas svojho rezidenčného pobytu, organizovaného Slovenskou národnou galériou, vytvorili komplexnú inštaláciu s názvom Kabinet kozmetiky kalcia – vizuálna biografia vápnika (2019 – 2020). Pre oboch autorov znamenala táto spolupráca výrazný posun – napríklad Martin Piaček svoj umelecký program v minulosti postavil primárne na revízii a reinterpretácii národnej histórie.[9] V Kabinete kozmetiky kalcia však človekom utváranú históriu nenájdeme. Umelecký výstup aktérov je tu postavený na zistení spoločného menovateľa ich tvorby – vápnika. Ako mnohí iní autori pracujúci s materialistickými teóriami[10] aj v tomto prípade sa stretávame s výskumom inherentných kvalít materiálu na molekulárnej úrovni, ktorých špekulatívne čítanie odhaľuje geologické, biologické a napokon aj spoločenské vzťahy. Vizuálne príťažlivá inštalácia bez symbolizácie či metaforizácie subjektivizuje vápnik s jeho formativnými silami. „Vápnik je oceľ a betón, architektúra a poľnohospodárstvo; je to choroba a liečba, jed a protijed. Vápnik je fosília večného boja, stopa existencie, je to posledný a stratený prenos.“[11] Odhaľuje svoju vlastnú históriu a upriamuje pozornosť na svoje kooperatívne vlastnosti. Centrom sa tu stáva akási „pred-diskurzívna realita“, v ktorej sme my ako ľudstvo len článkom v planetárnom vývoji či prvok, ktorý túto „čistú“ prírodu infikoval. Spomínaná špekulatívna perspektíva sa tu prejavuje na viacerých miestach procesu tvorby, nie je to len exponovanie materiálnych kvalít na úrovni inštalácie, kde nachádzame rôzne minerály, vápno, mramor, cement, kovové konštrukcie či ľudské kosti. Autori v duchu materialistického myslenia skúmanú realitu rozkladajú a hľadajú jej základný prvok (vápnik), ktorý je „tvorcom“ všetkého ostatného, a vyzdvihujú jeho formatívny aspekt. Pri jeho analyzovaní smerujú pozornosť nie na objekty ako autonómne prvky nezávisle od ich okolia, ale primárne na kauzálne vzťahy medzi nimi. Importujú vedecké poznatky siahajúce pred vznik ľudstva a jeho myslenia. Zo špekulatívneho realizmu a nového materializmu si preberajú ambíciu prehodnotenia našej centrality či tézu o potrebe emancipácie neživého/neľudského, ktorá by viedla k ekologicky citlivej a etickej koexistencii. Negatívom podobne orientovaných diel je všeobecnejší problém materialistického myslenia, v ktorom je realita (a spolu s ňou aj človek ako rovnomerná súčasť prírody) redukovaná do hlbších ontologických úrovní[12] presne tak, ako to robí exaktná veda (práve táto dôvera vo vedu ako jeden z prístupov k svetu, ktorý vylučuje akékoľvek subjektívne nánosy, je v rozpore s celkovou koncepciou výstavy). Pri uvažovaní o podobných projektoch sa tak nachádzame na zvláštnom rázcestí: na jednej strane nás podobné projekty vedú k uvedomeniu si ilúzie vlastnej centrality, na strane druhej je ich výsledkom dehumanizácia skutočnosti. Otázne je, či v dnešnom mechanicky štruktúrovanom svete nie je práve potrebné obnoviť tieto humanistické hodnoty.

Pohľad do výstavy Kabinet kozmetiky kalcia v Schaubmarovom Mlyne v Pezinku

Výstava v Schaubmarovom Mlyne ako celok dôsledne prepája umelcov a umelkyne mladej, strednej a staršej generácie so zaujatím prírodným prostredím a snahou o popis vzťahu človeka a prírody. Kurátorke Alexandre Tamásovej sa podarilo napriek náročnosti architektonických vlastností priestoru vytvoriť nečakané významové dialógy medzi vystavenými dielami. Z nich spomeniem aspoň prácu Rastislava Sedlačíka Lapač č. 10 (2017 – 2018), ktorá výborne korešponduje s dielom Dvojité zrkadlenie (1978) od Michala Kerna. V obidvoch prípadoch bola hlavným „tvorcom“ príroda, pričom autorské gesto sa stalo až asketicky redukované. V rámci výstavného celku by som určite vyzdvihol inštaláciu Bivak II (2014 – 2019) od Michala Machciníka, ktorý by si zaslúžil väčšiu pozornosť zo strany kurátorov. V nemalej miere prispel k atraktivite výstavy aj krok kurátorky expandovať do stálej expozície Schaubmarovho Mlynu (najmä diela Eriky Miklóšovej s ňou výborne formálne komunikovali), ale aj mimo interiér. Práve toto kurátorské gesto bolo z môjho pohľadu absolútne zmysluplné a koncepčne odôvodnené. Obrovským pozitívom je aj presun súčasného umenia mimo jeho centrum, ktorý môžeme v poslednom období sledovať.

Výrazným negatívom pre mňa však zostáva samotný romantizmom vyprázdnený pojem – divočina. Aj keď sa s ním kurátorka snažila kriticky vysporiadať, previazanosť tohto pojmu s obdobím kolonializmu je natoľko silná, že ju kritickejší divák nemôže prehliadnuť. Slová divoký/divoká totiž nereprezentujú len určitý environment bez ľudského zásahu (aj keď ten je v dobe antropocénu logicky nemožný), ale aj kultúry, ktoré západným koloniálnym veľmociam nezapadali do ich predstavy spoločenského usporiadania a myslenia a boli preto pokladané za menejcenné; prívlastky divoký/divoká slúžili na označenie iného, ničoho, čo existuje mimo náš politický systém.


Artprospekt P.O.P (Ladislav Pagáč, Viktor Oravec, Milan Pagáč), Edmund Gwerk, Oto Hudec, Filip Jurković, Michal Kern, Július Koller, Michal Machciník, Erika Miklóšová, Monika Pascoe Mikyšková, Juliana Mrvová, Rastislav Podoba, Ludwik Holesz, Rastislav Sedlačík, Jana Želibská / Do divočiny! / Kurátorka: Alexandra Tamásová / Slovenská národná galéria / Schaubmarov mlyn / Pezinok / 11. 5. 2019 — 30. 4. 2020

Anetta Mona Chişa, Martin Piaček / Kabinet kozmetiky kalcia / SNG / Schaubmarov Mlyn v Pezinku / 31. 8. 2019 — 1. 4. 2020

Foto: Juraj Starovecký, SNG a Adam Šakový. Fotoreporty z výstavy Do divočiny! si môžete pozrieť tu a z výstavy Kabinet kozmetiky kalcia tu.

[1] Z akadémie do prírody. Podoby krajinomaľby v strednej Európe 1860 – 1890, SNG, Bratislava, kurátorka: Katarína Beňová, 2019; Dve krajiny. Obraz Slovenska: 19. storočie × súčasnosť, SNG, Bratislava, kurátori: Lucia Almášiová, Katarína Bajcurová, Katarína Beňová, Lucia G. Stachová, Petra Hanáková, Aurel Hrabušický, 2014.

[2] Natural Histories: Traces of the Political, MUMOK, Viedeň, kurátor: Rainer Fuchs, 2017 – 2018.

[3] Apocalypse Me, Galerie Emila Filly, Ústí nad Labem, kurátor: Jan Zálešák, 2016; Neustále rastúce horizontálne podzemné stonky – Geopoetika v časoch antropocénu, APART collective, Matej Gavula, Chaosdroid, Lukáš Likavčan, Galéria Plusmínusnula, Žilina, 2017 – 2018.

[4] Nie som tu, som v Arkádii, Nitrianska galéria, Nitra, kurátorka: Mária Janušová, 2018.

[5] Big Light, Federico Díaz, Dům umění města Brna, Brno, kurátor: Jen Kratochvil, 2017.

[6] K tomu pozri viac: Pariláková, Eva: Hľadanie strateného algoritmu v civilizačnej ruptúre. In: Art Communication & Popculture, roč. 1, 2015, č. 2.

[7] Eliade, Micea: Posvátné a profánní. Praha: Oikoymenh, 2006.

[8] Citované z kurátorského textu A. Tamásovej.

[9] Tento obrat od ľudskej histórie smerom k dejom prírodných aktérov a ich správaniu sme mohli registrovať už v jeho inštalácii Study for a Dormant Orchard pre Karlin Studios (2018 – 2019).

[10] Speculations on Anonymous Material, Fridericianum, Kassel, kurátorka: Susanne Pfeffer, 2014.

[11] Citované zo sprievodného textu k inštalácii.

[12] K tomu pozri viac kapitolu: Undermining and Overmining. In: Harman, Graham: The Quadruple object. Winchester: Zero books, 2011, s. 7 – 19.

[13] Problému dehumanizácie v podobne orientovaných prístupoch v umení sa venoval aj Nicolas Bourriaud. Pozri viac: Bourriaud, Nicolas: Coactivity: Between the Human and Nonhuman. Flash Art roč. 52, 2019, č. 326.

Erik Vilím | Narozen 1990, je estetik. Pôsobí ako interný doktorand na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho kurátorské projekty sú zväčša úzko spojené s jeho výskumnou činnosťou. Publikuje v rôznych vedeckých a umeleckých časopisoch. Súčasne spolupracuje s galériou Zahorian & Van Espen.