O ritualite v sterilite 

Erik Vilím píše o výstave v tranzit.sk, ktorá vychádza z aktuálneho záujmu o duchovné vnímanie sveta. Kurátorským zámerom je priblížiť vzťah medzi ľudskými a „nadľudskými“ aktérmi prostredníctvom rituálov a performancií. Skúsenosť z týchto akcií je však publiku sprostredkovaná namiesto živých vystúpení prostredníctvom foto a video záznamov. Ako túto skutočnosť hodnotí samotný recenzent? Vidí potrebu navrátiť spirituálny svet do sveta pretechnologizovaného, a to aj mimo úzky okruh komunity súčasného vizuálneho umenia.

O ritualite v sterilite 

Už samotný názov výstavy Načúvanie vodopádom slnka v galérii tranzit.sk napovedá očakávanie ďalšieho návratu spirituálneho prežívania. Výrazne poetizované pomenovanie s prírodnými javmi ako metaforami niečoho, čo prekračuje rigídne rámce nášho jazyka, ponúka skrytý prísľub obnovy vzťahu k prírode a predznamenáva silný útok na imagináciu a zmysly diváctva. Skôr než sa pozrieme, čo by sa s nami malo diať, alebo sa už udialo, pokúsim sa kurátorsky zámer Flóry Gadó zasadiť do diskurzívnej pôdy súčasnosti. 

Prvotný dojem z názvu v nás utvrdzujú aj slová kurátorky v sprievodnom texte, ktorá koncepciu výberu tejto skupinovej výstavy identifikuje ako reakciu na nárast „spirituálneho vnímania sveta a obrodu starodávneho poznávania“, ktoré vytlačil modernistický, primárne západno-centrický racionalizmus. Kontúry kurátorského zámeru sa vykresľujú v parametroch non-binarity; horizontálneho vzťahu medzi ľudskými a non-ľudskými aktérmi; v požiadavkách symbiózy, spolupráce a vzájomnej starostlivosti; interdisciplinarity, feminizmu a špekulatívnej fikcie. 

Ako nás upozorňuje text, surrealisticky znejúci názov výstavy je parafrázou básne umelkyne Mary Oliver. Týmto prístupom pri voľbe zastrešujúceho slovného spojenia nenápadne pripomína stratégiu Cecilie Alemani a názov hlavnej výstavy benátskeho bienále – The Milk of Dreams. Aj ona čerpala z práce ženskej literárnej autorky, pričom iracionálne znejúci názov Načúvanie vodopádom slnka bol vybraný podobne s cieľom zvýrazniť magično a iracionálno. Podobne znejúce idey boli spájané so vzťahom ľudského a mimo-ľudského, s non-antropocentrickým myslením a oslavou predvedeckého prístupu k poznaniu. Tie „priliehajú“ k výberu tematického rámca Flóry Gadó. Aj tu sme mali možnosť pocítiť nenásilne volanie po symbióze a vzájomnej podpore. Inšpirácia je, pochopiteľne, zreteľná aj na úrovni rodovo orientovanej selekcie. V rámci aktuálneho projektu v tranzit.sk vystavuje len jeden autor. Prítomnosť čarodejníctva teda už nebola žiadnym prekvapením. 

Tento myšlienkový a tematicky prúd je vo vodách súčasného umenia dlho prítomný a je prirodzené, že sa rozlieva do viac lokálnejších praxí a komornejších výstavných projektov. Veľmi silno mi v pamäti utkvel výstavný plán v „nebohom“ A Promise of Kneropy, kurátorsky zostavený Emou Hesterovou a Denisom Kozerawskym, najmä konkrétne skupinový projekt To please, to curse, to foretell: A fire crawling out from the windows of a tower, ktorý bol v náročnom roku 2021 výnimočným prekvapením so silnými menami medzinárodnej scény. Vybavuje sa mi aj po produkčnej a technickej stránke vydarený projekt OMG na 10. ročníku festivalu Medzihmla, zameraný na rituálnosť, pohanstvo či okultizmus, s ústrednou témou tabu, ktorý ešte v roku 2018 kurátorsky pripravili Dávid Koronczi a Juraj Mydla. V industriálnom priestore bývalého sídla Dobrovoľného hasičského zboru sa kurátorom podarilo nielen referovať k spomínanej téme cez kvalitný výber videoartových diel, ale vďaka silnej hudobnej stope Erika Pánčiho tiež navodiť priestorové a atmosférické podmienky na pomedzí rituálu a rave párty. Komornejším príkladom s výraznou estetizáciou skrytých symbolov súčasného čarodejníctva bola v sterilnejšom industriálnom prostredí galérie Zahorian & Van Espen výstava ˙˚º˚˙°Burnt゜゚・˙ Ash˙School .Anežky Hoškovej a Nik Timkovej, o rok neskôr, v kurátorskej koncepcii Terezy Jindrovej. 

S výpočtom príkladov by som mohol pokračovať. Dôležité však je vidieť túto obnovu potreby navrátiť spirituálno do technologizovaného sveta aj mimo úzky okruh komunity súčasného vizuálneho umenia. V bežnej realite sa vyskytuje v rôznych formách neinšticionalizovaných náboženstiev, siekt a kultov, ktoré v mnohom čerpajú z vitalizmu, animizmu či budhizmu. Ak sa pozrieme na náboženstvo wicca, rôzne odvetia fytoterapie či rôzne formy jogy a meditácie, zistíme, že v ich centre je príroda z ontologickej perspektívy chápaná ako autonómna persóna s transformatívnou mocou liečiť. Znakom týchto náboženstiev a kultov je, že fungujú ako únik – majú teda podobu eskapizmu. Ich spoločným zmyslom je však aj rozbíjanie dominantných sociálnych noriem z periférie, a aj preto im dokážem odpustiť ich povrchovú naivitu. Umelecký svet takéto pohyby prirodzene involvuje a navracia sa tak do stavu predtým, než sme vôbec slovo umenie začali používať – k rituálu. Poďme sa ale vrátiť späť k výstave v tranzit.sk.

Najväčším problémom výstavy je priestorové rozloženie diel, ktoré sa v zložitom priestore galérie rozpadá na kúsky. Tomuto dojmu napomáha prítomnosť ďalšej výstavy, študovne a kuchynky. Žiadalo by si to pozastavenie sa, prehodnotenie a prioritizáciu toho, čo priestor unesie. Úskalie sa nachádza aj na úrovni inštalácie videí s výnimkou blackboxu, kde sme mohli vidieť skvelé dielo od Eglė Budvytytė. 

Hneď prvé dvojkanálové video po vstupe do priestoru od Jura Shusta má 29 minút. Diváci a diváčky sú  tak nútení vydržať polhodinové státie, a to iba ak majú to šťastie, že do galérie vstúpia, keď sa video začína (vo viedenskom EXILE diváci*čky aspoň vankúš na sedenie). Ďalšie video si musí návštevník*čka odsedieť na chladnej zemi galérie. Jednoducho povedané, ak chceme získať divácku pozornosť, musíme im ponúknuť aspoň základne pohodlie. 

Silnou stránkou celej výstavy je kontextualizácia slovenských autoriek najmladšej generácie medzi medzinárodne zvučnými menami. tranzit.sk v tomto výrazne supluje štát, ktorému sa nedarí osvojiť si nástroje kultúrnej diplomacie. Pozitívom pre mňa bolo aj niečo, čo v skutočnosti nebolo priamo zámerom kurátorky. Výber diel ukotvený v performatívnych postupoch totiž vo mne inicioval uvažovanie o vzťahu intimity rituálneho zážitku a jeho manifestáciou v inštitucionalizovanom prostredí galérie súčasného umenia. Inak povedané, medzi spiritualitou, ktorá sa odohráva v privátnej sfére a jej prezentáciou cez záznamové médiá. 

Totiž, akokoľvek môže byť miera otvorenosti a inkluzivity na povrchu demonštrovaná, galerijný priestor bude stále so sebou niesť stereotypné nánosy minulosti. (Slovenské) ticho galerijného priestoru nás jednoducho predurčuje ku konkrétnemu, zvláštnemu typu správania. Je potrebné si uvedomiť, že pre bežného človeka nie je ľahké sa v ňom uvoľniť a nechať preniknúť náročne formulované témy do hĺbky jeho*jej hodnotového rámca. Obzvlášť, ak ide o niečo také intímne, ako je vzťah k transcendencii. Exkluzívnosť galerijného priestoru môže zanechať dojem, že diváctvo sa cíti ako cudzia látka vo veľmi zvláštnom prostredí. 

Samozrejme, tieto predstavy sa snažia mnohé súčasné iniciatívy búrať, potlačiť istú vážnosť a vytvárať priestory pre všetkých. Snaha priniesť do týchto priestorov rituál mení situáciu, ak vidíme, s akou prirodzenosťou sa tak deje v prostredí undergroundových klubov, ktoré podľa môjho názoru vyplnili dopyt mladej generácie – rodenej vo výrazne sekularizovanom zázemí – po rituálnej a iniciačnej skúsenosti. Performativita klubovej scény necháva naše Ja organicky vtiahnuť do symbiotického kolektívneho tela, v ktorom búrlivá, gradujúca a katarzná rytmickosť vymazáva stopy inviduality. Sterilné podmienky galérie ponúkajú v priestore tranzit.sk rôzne verzie reprezentácií rituálov. To znamená, že ich prežívanie je ponúknuté len sprostredkovane. Akokoľvek mi je prítomnosť témy prírody v galerijnom prostredí pre súčasné umenie sympatická, pri podobných prípadoch si kladiem otázku, čo sa vo mne má – alebo čo by sa malo – udiať. Aj z tohto dôvodu si myslím, že tieto diela fungovali hlavne počas ich predvádzania, teda počas priameho zažívania „tu a teraz“. Pozerať sa na fotodokumentáciu z performancie Viktórie Revickej na fotorámiku mi jednoducho neponúkne nič a v preplnenom priestore je zbytočným pokusom suplovať prítomnosť samotného diela. Práve túto požiadavku „tu a teraz“ naplno uchopili napríklad spomínaní Dávid Koronczi a Juraj Mydla, čerpajúc, prirodzene, z klubovej atmosféry.


Eglė Budvytytė, Kasha Potrohosh, Viktória Revická, Jura Shust, Ádám Ulbert, Alicja Wysocka / Načúvanie vodopádom slnka* / Kurátorka: Flóra Gadó / tranzit.sk / Bratislava / 14. 4. – 14. 7. 2023

Foto: isonative (Fotoreport k výstave si môžete pozrieť tu.)

Erik Vilím | Narozen 1990, je estetik. Pôsobí ako interný doktorand na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho kurátorské projekty sú zväčša úzko spojené s jeho výskumnou činnosťou. Publikuje v rôznych vedeckých a umeleckých časopisoch. Súčasne spolupracuje s galériou Zahorian & Van Espen.