Artalk.cz

Dnes má meniny Libor / Today I am having day off

Pavla Sceranková a Dušan Zahoranský vytvořili spolu s kurátorem Václavem Janoščíkem a architektem výstavy Davidem Feslem v industriálním prostoru Fait Gallery svébytné prostředí fungující jako výstava uměleckých děl, ale zároveň také jako funkční coworkingový prostor. Zuzana Janečková jej také mimo jiné využila k psaní této recenze, ve které pojímá do hloubky výstavu spolu s tématy, která otevírá, vedle toho se ale také soustředí na průběh samotného psaní. „Akokoľvek to znie ortodoxne, písanie recenzií na inom mieste ako priamo vo výstave, ktorej sa týkajú, je vytrhnuté z pôvodného kontextu.“

Dnes má meniny Libor / Today I am having day off

Intermezzo na ostrovoch oddychu

Priestor bývalej továrne F. Wanniecka, kde aktuálne pôsobí Fait Gallery, je veľkolepý. Dovolím si tvrdiť, že sa zatiaľ ani jednej výstave nepodarilo pohybovať sa v ňom tak sebaisto a nestratiť pritom cit. Vzájomná súhra priestoru galérie, umelcov Dušana Zahoranského a Pavly Scerankovej, kurátora Václava Janoščíka a architekta výstavy Davida Fesla je na aktuálnej výstave Práce na budoucnosti viditeľná na prvý pohľad. Aký je pohľad druhý? Výstava funguje okrem expozičnej časti aj ako coworkingový priestor, kde môže ktokoľvek pracovať alebo oddychovať. Keď som tam písala recenziu, mala som možnosť sledovať priestor dlhší čas, stretnúť niekoľko ľudí a nadviazať aj spoluprácu. Coworking teda naozaj fungoval. Samotné slovo znamená v preklade doslova spolupráca a pre tento typ priestoru je typická komunita, otvorenosť, dostupnosť, pracovná plocha s pripojením na internet (wifi FG/password: Galerie2016), je to miesto, ktoré umožňuje zdieľať hodnoty, skúsenosti, nápady a pomáha zbaviť sa pocitu izolácie. V rámci zamerania výstavy na tému práce je logickou a neprehliadnuteľnou dominantou architektonického riešenia gigantický pracovný stôl, pripomínajúci skôr pódium, ktoré poskytuje zároveň dve relaxačné útočiská v podobe malých zapustených ostrovčekov oddychu, akýsi backstage, lounge, závetrie. Tieto malé diery sú skôr jaskyňami alebo skrýšami, z ktorých nám v sediacej polohe, spoza horizontu pracovnej dosky stola trčí iba kúsok hlavy. Keď sedíme v jaskyni, práca je všade okolo nás. Čítam si tam Trblet v oku od Ivana Laučíka, ktorý síce nie je súčasťou výstavy, ale momentálne sa ním na chvíľu stal. Stiesňujúci pocit z veľkej pracovnej dosky mi pripomína nedávno prečítanú legendu o Minotaurovi, ktorý nikdy nevyliezol z bludiska a pýta sa, čo je to vlastne „poznať jaskyňu“? Ivan Laučík v texte Konečne začne v jaskyni snežiť uvažuje takto: „Hádam prežiť predstavy o sebe samom. Žiť v mierke 1 : 1.“ Vo výstave má ale všetko akúsi inú mierku, pripodobňovať to k Alenke v ríši divov by bolo infantilné, ale asociácia je neodbytná.

Stihol Minotaurus spoznať sám seba a prežiť predstavy o sebe samom, kým ho v spánku hodinu po polnoci zabil Théseus?

Intro v horách myšlienok

Štandardnou súčasťou recenzií výstav je premýšľanie o tom, v akom kontexte sa ocitli vystavené diela. Tu to tak nebude. Zaujíma ma zároveň to, v akom kontexte sa ocitne text o výstave. Písanie interpretácie či analýzy doma alebo v práci, v parku, na pláži, v kaviarni alebo bare, vo vlaku či kdekoľvek inde, či už chceme, alebo nechceme, dáva textu priamo úmerne aj jeho smerovanie, sú to tzv. vonkajšie okolnosti alebo vplyv prostredia. Ďalšou okolnosťou je, kde a kedy bude uverejnený. Zámerom tohto textu bolo napísať ho len priamo vo výstavných priestoroch pre artalk.cz, a to do konca prvého júlového týždňa. Prvé ani posledné sa nepodarilo. Recenzia je písaná na štyroch rôznych miestach (Fait Gallery, brownfield na Dolním nádraží v Brně, doma, v kolóne na D1) a odovzdaná dva týždne po deadline. Dôvodom sú workoholické okolnosti v kombinácii s prokrastináciou, chrípkou a pocitom paralizujúcej zodpovednosti z videného. Ako píše Nicholas Mirzoeff, videné totiž neznamená uveriť vo videné, ale je určitým typom performance, ľudský zrak sa javí ako mnohotvárna slučka so spätnou väzbou (Jak vidět svět). Aj tento text je viac performatívnou interpretáciou ako teoretickou analýzou a jeho charakter podnietilo premýšľanie o tom, ako a kde všade dnes pracujeme. Jednotlivé časti textu nie sú zoradené v časovej následnosti, ako boli napísané, a za každou kapitolou nasleduje otázka v kurzíve smerujúca na čitateľa. Akokoľvek to znie ortodoxne, písanie recenzií na inom mieste ako priamo vo výstave, ktorej sa týkajú, je vytrhnuté z pôvodného kontextu. Lokalitu miesta a množstvo vplyvov od osobného zdravotného stavu pisateľa, zamestnancov galérie, svetla, hluku, vône, vlnenia wifi až po ostatných návštevníkov vnímame vedome či podvedome. Keď odídeme, niečo si zapamätáme, ale veľa toho zabudneme. Museli by sme byť v úplnom tranze z výstavy, aby na nás nič iné nepôsobilo. Niekedy sa to stane, možno aj preto býva na výstave kustód, aby nás v podobných momentoch z tranzu vytrhol.

Mohlo by sa zdať, že ide o smiešne a nedôležité okolnosti, dokonca rušivé elementy, ktoré prirodzene odpadnú. Prestupnosť prostredí a kontextov je na prvý pohľad neviditeľná, ale to neznamená, že neexistuje. Do akej miery nás čo ovplyvnilo, nevieme vždy presne určiť ani pomenovať. Otázka autorstva sa z tohto pohľadu nehýbe len v ľudských merítkach, ide o komplexnú spoluprácu, vymedzovanie sa, separáciu, gradáciu, empatiu, atď. viacerých entít. Nedá sa to nazvať len súhrou okolností, je to vnímanie všetkého tu a teraz, alebo niečoho tam a inokedy? Asi to nezistíme ani teraz, ale aspoň sa o to pokúsme. Nejde o ezo ani emo interpretáciu, aj keď to tak vyzerá.

Viete, kde teraz sedíte, ako dlho a prečo?

Expozícia pod krajinou textu

Po stole sa bežne nechodí. Tu ale môžeme, a keď chceme vidieť všetko, priam musíme. Všetky diela od Pavly a Dušana majú ľudské vlastné mená, okrem pracovného stolu. Prečo? Možno ide o zámer architekta výstavy Davida Fesla, ktorý týmto naznačuje, že nejde o privlastňovanie si vecí ich pomenovávaním, a zároveň vyvažuje antropocentrizmus výstavy, čo je sympatické. To, že nie je stôl uvedený na sprievodnej mape v tiskovine, ale považujem za nevyvážené, jednoznačne mi tam chýba, keďže drží pohromade všetky diela. Je akousi ich matricou, ktorá ukotvuje nielen diela, ale aj ich významy a konotácie, v konečnom dôsledku je viac dielom ako architektúrou. Pracovne som si ho pomenovala „David a Ilona“ (s odkazom na Davida Fesla a staršie dielo pracujúce s motívom veľkého pracovného stolu od Ilony Németh s názvom Code z roku 2002). Tento pracovný meeting sa teda udial oficiálne medzi desiatimi entitami. Ak počítame aj stôl, tak jedenástimi. Štyri diela vytvorila Pavla a päť diel Dušan. Ako prvého vidíme Dušana – autoportrét vo forme veľkej zhrdzavenej reťaze. Počet jednotlivých ôk určuje počet vypustených písmen „o“ z mailovej komunikácie. Je ich tridsať. Subtílna nenápadná vec nabrala monumentálne rozmery. Aj keď je v súčasnom umení reťazí už akosi priveľa, s touto je to iné, netrendové. Reťaz visí zo stropu, na stole sa „voľne“ zatáča a zostáva tu. Za Dušanom vidíme Miloša, portrét vykoreneného muža v nadživotnej veľkosti, ktorý pripomína dielo Žena na mesiaci. Možno túto dvojicu stretneme na nejakej inej výstave v budúcnosti. Pavla raz stretla v mestskej hromadnej doprave muža, možno bezdomovca, ktorého meno nevie. Pomenovala si ho Miloš a dodnes uvažuje nad jeho ďalším osudom. Jej video autoportrét Milada nájdeme vzhľadom na Dušana v diagonálnej pozícii v opačnom rohu stola. TV je opretá atypicky po výške o kovovú konštrukciu s priehľadom na tmavé kovové schodisko, po ktorom sa snažila autorka prejsť v bielom elastickom overale so všitými silnými neodymovýmii magnetmi. Keďže je video postprodukčne upravené a zostrihané, nemáme možnosť vidieť v plnej verzii ako zápasila pri stúpaní nahor s príťažlivými magnetickými silami. Sila tohto traverzu je aj v jeho náročnosti vzhľadom na subtílnosť autorkinej telesnej konštrukcie a stálo by za zváženie uskutočniť dielo aj ako živú akciu.

Neďaleko Milady je zemeguľa Klára prezentujúca práce detí zo ZUŠ v Hradci Králové a Trutnove, ktoré vytvorili ohrozené živočíšne druhy z plastelíny. Jednotlivé zvieratá sú umiestnené do police z priesvitného plexiskla v tvare spomínanej zemegule, ktorá z diaľky vyzerá ako veľká farebná sklenená gulôčka. Jednoznačný ekologický aspekt diela už na prvý pohľad narúša plastovo plastelínová materialita. Zvieratá sú veľmi milé a krásne, ale vzhľadom na eko kontext okamžite naskakujú myšlienky na iné materiály (hlina, cesto, sklo), aj keď to je tiež otázne. Plastelínu tvoria soli a vazelína, dá sa používať stále dokola a zdá sa, že plasty sú recyklovateľnejšie než prírodné materiály. Každé zviera je zároveň oskenované v 3D a voľne dostupné na internete, aby mohlo byť vytlačené na 3D tlačiarni (podklady na www.sketchfab.com), takto sa ďalej voľne rozmnožuje, čo zas evokuje otázky okolo klonovania a nových technológií, ktoré sa dnes používajú pri rozmnožovaní vybraných ohrozených druhov. Je tam napríklad aj panda červená, ktorá patrí medzi ohrozené druhy, neexistuje u nich vhodná náhradná matka a vedci nechcú používať vlastné samice, ktorých je málo. Najbližší vhodný príbuzný je mýval, preto sa zvažuje aj klonovanie. Možno sa to podarí vďaka mývalom alebo klonom, ale vyvstáva ďalšia otázka, či má zmysel ich „oživovať“, keď im nevieme zaručiť genetickú diverzitu v rámci druhu a ani vhodné životné prostredie. Klára sa tak stáva emblémom zacykleného bezvýchodiskového stavu a plastelínové zvieratká potiace sa na slnku zdôrazňujú šialenosť celej situácie svojou psychadelickou farebnosťou.

Mimo pracovného stolu sa ocitli len dve diela. Prvé z nich je ale do istej miery stále jeho súčasťou. Ide o impozantný ručne premazávaný logaritmus všetkých možných kombinácií matrice použitého fontu Mirek a Kateřina, ktorý je situovaný po ľavej strane stola a visí na stene ako veľká dekoratívna tapeta. S druhým dielom Mária, vyseparovaným do priestoru na moste, je to rozpačité. Inštalácia pozostáva z troch bielych stolov/soklov, na ktorých je rozhodených šesťdesiat atráp mobilov lososovej metalickej farby s vygravírovanými fiktívnymi (atrapnými) telefonickými rozhovormi na zadnej strane. Šesťdesiat rozhovorov si asi nikto neprečíta, redundantnosť počtu mobilov je isto cielená, ale vyvstáva otázka, či samotné dielo nie je na výstave nadbytočné. Tým, že sú obidve diela umiestnené solitérne, mimo hlavného veľkého pracovného stola, vytvárajú dojem, že majú väčšiu osobnú zónu a potrebujú súkromie. Nie všetko je v nich odhalené, nepočujeme, čo hovorí druhá strana a nevidíme, čo je preškrtané. „Dobrý den, dobrý den. Ano, ano. Už jsem na cestě. Tak za dva tři dny asi. No pěšky. Ne. No to sem si nebral, to jsem si nebral. Prší, jo? No tak nic se nedá dělat no. Koupím nové boty. Hele, podívejte se. Dvě stě dvacet kilometrů nebo tři sta, to už je jedno. Dobře. Tak jo, tak za tři dny. Děkuju!“ Všetko je naddimenzované poddimenzované alebo zmnožené. Pri dopísaní tejto vety sa objavuje déjà vu. Ako by som tento text už čítala, ako by ho písal niekto iný. Kto?

Ako sa voláte? Ak vám to nie je nepríjemné, vyslovte prosím v tomto momente svoje meno nahlas.

 

V jednej kóji, kde sú schované dva ďalšie stoly, už nie pracovné, ale konferenčné, máme možnosť vidieť Artura. Ide o 60 filmov, ktorých zoznam je vytlačený na bielom plátenom obruse. Filmy boli skrátené o 1 minútu a znovu nahrané na tento link. Šesťdesiat skrátení vytvorilo jednu hodinu voľna. Keď počítame, že film má priemerne 90 minút, tak by sme na pozretie všetkých filmov potrebovali bez prestávky 3960 minút, čo je 66 hodín, čo je skoro tri dni intenzívneho pozerania. Alebo si môžeme dávať jeden film denne a máme home cinema program na dva mesiace. Stoly „v obývačke“ majú vypuklé oblé dosky, nedá sa na nich bez strachu položiť hrnček s kávou, ale dajú sa na ne príjemne vyložiť nohy, ak nám to nie je trápne. Na jednom z nich je ovládač od televízie, môžeme si pustiť film, na ktorý máme chuť, pretáčať ho, meniť hlasitosť ako doma, výber je pestrý a uspokojí rôzne typy divákov. Lounge budí dojem spomínanej obývačky, pre ešte väčšie pohodlie sú nachystané aj papuče. Druhá kója zas budí dojem chill-out zóny, šatne, spálne a zároveň pracovne, ako jediná nemá ľudské krstné meno a nesie názov Práce a štěstí. Jej autorom je kurátor výstavy Václav Janoščík a môžeme si v nej na bezdrôtových slúchadlách vypočuť jeho audioknihu so siedmimi kapitolami, vzťahujúcimi sa k téme práce (voľne sa k nej vzťahuje aj sprievodná publikácia).

Prvá kapitola audioknihy nesie názov Otázky a hovorí o čase na prácu a jeho nedostatku, práci ako povinnosti, jej pravidelnosti, každodennosti, samozrejmosti. Druhá sa venuje histórii, rozoberá, ako sa pracovným prostredím stal aj náš domov a už nevieme oddeliť čas práce od voľného času, nevieme sa orientovať v zložitých systémoch, čo podporuje systém workoholizmu spolu s pracovnými podmienkami. Tretia je o umení – o tom, ako je dnes nutné, aby mal umelec nachystané CV, portfólio. Umenie už nie je symbolom slobody, podlieha workoholizmu: „(…) když sedíme a posloucháme, stáváme se součástí nějakého prostředí, zapojujeme se do něj – jsme součástí soukolí.“ (V. J.). Slová priamo odkazujú k celej výstave, a keďže máme priamo vo výhľade dielo Libor, pôsobiace ako znehybnený ventilátor, môžeme začať „ventilovať“ myšlienky na prácu, alebo ich naopak začať roztáčať. Vo štvrtej kapitole sa dostávame ku Kríze, k ekonómii pozornosti, manažerializácii spoločnosti, vplyvu internetu a algoritmov na naše prostredie. Upozorňuje, že neustále na niečo klikáme, niečo zdieľame, niečomu prisudzujeme pozornosť. Piata nesie názov Ja – treba si v nej uvedomiť, že ja som ten, koho zastupujem, prezentujem, vytváram, networkingujem, mám potrebu uniknúť z toho, ako ma označujú. Václav Janoščík hovorí, že by si rád len tak sadol, odpočíval a premýšľal o práci a postfordizme. Šiesta kapitola nazvaná Štěstí odhaľuje libidinálnu ekonómiu, ako sa práca živí túžbou a hneď sa vpletie do kolobehu života. Máme zároveň silný pocit toto šťastie s niekým zdieľať. Siedma kapitola nesie rovnaký názov ako výstava a pokračuje v motíve zdieľania a pocite vzájomnosti, pocite, že sme súčasťou niečoho väčšieho, možnosti niečoho iného, možno umenia a vytvárania nových podmienok. Vzhľadom na relaxačné zóny by sa ponúkala ešte nepracovná oddychová kapitola „Wellness“.

Ďalší filozofický náhľad ponúka knižná akvizícia Work (ed. Frederike Sigler), v ktorej nájdeme texty vzťahujúce sa k téme práce, spolu s kurátorovými autorskými poznámkami, upozorňujúcimi na vybrané pasáže. Je to filozofický ostrov s trendy second handovým oblečením, kde sa nerozpakujeme najesť, napiť, ľahnúť si, vyzuť sa či položiť si bundu a ruksak, ale začneme byť v rozpakoch, ak sme neodolali cestou do galérie nákupnému centru Vaňkovka, ktoré v tomto období ponúka v obchodoch nástrahy vysokopercentného SALE. Sú sandálky Atonika naozaj nutné? Asi sú. Pri určitých veciach podobne ako pri ľuďoch človek cítí, že to bude dlhodobý vzťah, a preto do toho ide. Instantnosť produktov a vzťahov nás už unavila, radi by sme zas pracovali na niečom stabilnom, keďže sme vykorenení, radi by sme zotrvali v kľude a na jednom mieste viac ako len chvíľu. Obidve odpočivárne ponúkajú okrem relaxačnej zóny aj aktívny intelektuálny odpočinok, v prípade chuti si tam môže človek ale aj pospať. V stole sú zabudované nenápadné výsuvné zásuvky na dobíjanie mobilov alebo notebookov. Ak prídeme na výstavu v sobotu ráno, môžeme stihnúť Jógu s Nikol, v špeciálnych dňoch sprievodné a edukačné programy (zamerané na rôzne vekové kategórie: Mizející druhy, Planeta B, Jsi na tahu! Global x Local, HOLO-graphic), k dispozícii je kaviareň, kníhkupectvo Artmap, detský kútik a šatňa s diskrétnou recepciou. K výstave vyšla samostatná publikácia s rovnomenným názvom a textami od Václava Janoščíka, sprievodné tlačoviny a pohľadnice spracovalo v jednotnej grafickej úprave štúdio dip.gd. Hrala sa tu rolová hra larp, prebehli komentované prehliadky, krst knižky, prednáška o Práci a štěstí s Václavom Janoščíkom. Umelci, kurátor, architekt výstavy aj celý personál galérie spolu s brigádnikmi odviedli viditeľný kus práce. Pekná výstava v peknom priestore.

Árie pre more práce

Priestor bývalej továrne, ktorá prešla niekoľkými majiteľmi, bola na hrane demolácie, ale podarilo sa ju zachrániť a zrekonštruovať, ponúka už niekoľko rokov umenie. Pre aktuálnu výstavu, ktorá sa zaoberá prácou, je toto „podložie“ dôležité. Z historického hľadiska sa v tomto priestore produkovali výrobky určené pre trh. Továreň patrila napr. aj pod Zbrojovku a vyrábali sa v nej parné turbíny. Zrekonštruovala sa administratívna časť, zlievareň a strojovňa. Galéria je v časti, kde bola kedysi zlievareň. Symbolická a metaforická rovina témy práce vo vzťahu k výstave je neodškriepiteľná. Dokladá to prítomnosť Ilije a Libora. Ilija mal 20. júla meniny, je to objekt na tkanie s vyradenými špuľkami, zaželal mu niekto všetko najlepšie? V priebehu výstavy meniny oslávil aj Libor (23. júla) a ešte oslávi Klára (12. augusta). Libor vyzerá ako mlynské koleso z vyradeného kancelárskeho nábytku (dvere a oceľ). Zdá sa, že symbolizuje zaseknuté súkolie celej výstavy, ktoré je teraz síce znehybnené, ale môže sa zas kedykoľvek roztočiť, jednoznačne odkazuje priamo na pôvodné využitie budovy. Priestor patrí mestu a Fait Gallery je v prenájme od roku 2016 (do tej doby v nej sídlila Richard Adam Gallery). Vlastníkom a investorom Fait Gallery je český miliardár Igor Fait, ktorý sa rozhodol časť svojich investícií vyčleniť na umenie a architektúru. V rozhovore uvádza, že ide približne o 10 % jeho investícií, aj keď si je vedomý, že sa časom nie všetko finančne zhodnotí. U investície do súčasného umenia platí skôr, že risk je zisk. Súčasné umenie je pre investorov zaujímavé z viacerých dôvodov. Buď je vzrušujúce ako hazardné hry, alebo ide o altruizmus, alebo o čistenie karmy, alebo o lásku k umeniu, alebo iné dôvody. Vzhľadom na vyhlásenie stavu klimatickej krízy je pod drobnohľadom nielen aktivistických umelcov každá väčšia inštitúcia, či už súkromná, alebo štátna. Spôsoby, ako boli nadobudnuté financie investora, zberateľa, mecenáša, hrajú čoraz väčšiu rolu. Výstava Práce na budoucnosti sa tejto otázke síce úplne nevyhýba (7 kapitol v texte od Václava Janoščíka v audioinštalácii), ale ani ju priamo nespomína a neproblematizuje, čo by bolo vzhľadom na jej obsah prínosné a sympatické. Výstavu finančne podporilo aj Ministerstvo kultúry a Statutární město Brno, ich podpory tiež nie sú umelcami prijímané bez výhrad. Finančné zdroje nie sú teda jednozdrojové a ani jednoznačne prijateľné. Fait Gallery je pre niektorých umelcov problematická. Napriek tomu tam umelci stále radi vystavujú, tiež z výstavy profitujú, aj keď iným spôsobom. Je jednoduché napísať, že toto nie je ok, ale nie je jednoduché nájsť riešenie. Umenie investora je logicky v tom, že sa jeho financie zhodnocujú. Riskuje svoje peniaze v oblasti, ktorá je neistá, čo je veľkorysé. To prináša svoje úskalia, a keďže umelci nemajú až tak na výber, či už z priestorových, alebo finančných dôvodov, ponuku prijmú. Aj z ich strany je to veľkorysé. Ide o kompromis, z jednej strany finančný, z druhej sociálny. Je dôležité, aby všetci, ktorí vstupujú do vzájomnej spolupráce, vedeli, do čoho vstupujú, a mohli sa podľa toho slobodne rozhodnúť. Umelec a kurátor môžu kritizovať inštitúciu, v ktorej vystavujú, a aj by to mali urobiť, ak je ich kritika podložená, inštitúcii to môže pomôcť. Inštitúcia zas môže kritizovať umelca a kurátora alebo neprijať ich návrh, má na to právo, keďže investuje svoj majetok, ale mala by to urobiť s rešpektom voči ich názorom, keďže si ich sama s určitým zámerom vybrala, tiež im to môže pomôcť. Spoločne môžu viesť dialóg o sporných okolnostiach a dospieť k riešeniu. Keď niečo nedopadne podľa očakávaní a je problematické, neznamená to priamo úmerne, že je to zlé a treba spoluprácu ukončiť. Táto idea je možno veľmi idealistická, ale ak by prestala existovať, vytratilo by sa niečo také dôležité ako vzduch. „Art also means work, more precisely strike work.“ (Hito Steyerl: Politics of Art: Contemporary Art and the Transition to Post-Democracy, 2011)[1]

Skúste zadržať dych.

Pauza na ceste k záveru

Klimatická kríza možno odráža krízu nášho myslenia, ktoré je tiež znečistené. Vzhľadom na stúpajúci počet aktívnych protestov je ale nádej na zmenu. Z tohto pohľadu výstava mala potenciál na inštitucionálnu kritiku, ale ten zostal pravdepodobne zámerne nevyužitý. Výstava sa zaoberá témou práce, ale robí to viac filozoficky a esteticky než ekonomicky a politicky. Samotný motív práce sa v súčasnom umení aj u jednotlivých umelcov objavuje celkom cyklicky. Napríklad vo výstave Svět práce („Live In Your Head“) vystavené diela zahŕňali rôzne sebareferenčné prístupy v zmysle „myslím na to, ako myslím“, čo je podobný princíp, aký sa ukazuje aj pri výstave Práce na budoucnosti – myslím na to, ako pracujem, resp. na čo myslím, keď nepracujem. Dušan Zahoranský vtedy ako jeden z vystavujúcich prezentoval dielo Manifest metaspektivy II., v ktorom píše: „Zkušenost s uměleckým dílem musí znamenat, že náš ustálený pohled na okolní svět je zpochybněn a nahrazen novým, jenž objevným způsobem přesněji opisuje naše místo a roli v něm. Metaspektiva je metoda, která spíš než na obrazy poukazuje na způsoby, které jevy v obrazy proměňují. Dohledává mechanismy, které lze dosadit mezi nás a skutečnost, a tím přehlíženou banalitu proměnit ve smysluplný obraz. Poukazuje na mezeru mezi obrazem a námi. Jako zvuk, jenž jednou zaplnil prostor a dorazil od zdroje až k našim uším, tak i metaspektiva zhmotňuje vektory, které mezi námi a světem kmitají a vedou nás k rozhodnutí, že něčemu přisoudíme význam, zatímco jiné necháme odeznít do zapomnění.“ (D. Z., 2014) Všetky vystavené diela na výstave Práce na budoucnosti môžu v konečnom dôsledku evokovať u divákov dekoratívne predmety, ku ktorým máme citový vzťah a ktoré si hromadíme na pracovnom stole. Klára, Libor, Dušan alebo Milada by spokojne mohli byť suvenírmi či ťažítkami, a tak ako klasické suveníry môžu pripomínať to, čo nemá zapadnúť do zabudnutia. Kója Artur je najmä o tom, na čo myslíme pri práci, keď nepracujeme. Aký film by sme si dnes stiahli na večer? Celá výstava v konečnom dôsledku nie je ani tak o práci, ako o tom, na čo myslíme počas práce a zmysluplnosti práce aj nepráce. Jedno bez druhého by sme nevideli a epickosť tejto témy nás bude sprevádzať vďaka novým technológiám a umelej inteligencii, s ktorou súvisí mechanizácia práce, čím ďalej tým viac. Výstava otvára aj otázku, aké pracovné profesie sú v budúcnosti najviac ohrozené. Zdá sa, že kreatívna práca bude práve tou, ktorej kredit bude v budúcnosti exponenciálne stúpať.

Kde pracujete a aké suveníry máte na stole vy? 

[1] Friederike Sigler, Work. Cambridge, MA: MIT Press 2017, s. 116.


Recenzia bola napísaná v štyroch priestoroch, v obmedzených časoch a bola následne zdieľaná, skracovaná a upravovaná v spolupráci s Alžbětou Cibulkovou, Katarínou Hládekovou, Ivanou Hrončekovou, Marikou Kupkovou, Majou Štefančíkovou a Palom Snohom.

Pavla Sceranková a Dušan Zahoranský / Práce na budoucnosti / kurátor: Václav Janoščík / Fait Gallery / Brno / 5. 6. – 17. 8. 2019

Foto: Martin Polák (Fotoreport zde)

Komentáře

  1. Dobrý den,

    na recenzi tohoto projektu jsem byl vážně zvědavý. Bohužel ale ani šest korektorů nedokázalo vytvořit rámec, v němž by tento text držel pohromadě. Škoda.

    S pozdravem Martin Drábek.

  2. Dobrý deň Martin,
    ďakujem za komentár. Zaujímajú ma obsahové digresie a nekonzistentnosť textu, v ktorých sa text mimovoľne zámerne člení, rozbieha až úplne odbieha od explicitnej témy. V tomto prípade by práca na ňom kľudne mohla pokračovať ďalej a otvárať variácie podobne ako dielo Mirek a Kateřina. Ak by ste mal záujem pridať sa do coworkingu a aplikovať na text svoje poznámky ozvite sa. Vďaka! Zuzana

  3. Copak kvalita textu, tu snadno kritizujete, ale co jeho obsah?
    Jde vůbec o výtvarné umění nebo o morbidní hříčky ?
    Žádný kritik se nenašel za posledních dvacet let, aby poukázal na nekvalitní úroveň děl, která opakují tendence západního umění o 20 let později, jsou proveden nedbale bez úcty k materiálu, bez ohledu na duševní světy diváků, snaží s prezentovat co nejhrůznější a nejodpornější témata– –
    Pánové a dámy- teoretici a teoretičky, kdy se podíváte na ty paskvily skutečně nezaujatě a kriticky vlastníma očima ?

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *