Bod zlomu: Lovci, zberači a nosiči

Blíži sa čas dovoleniek a výletov. Vzhľadom na aktuálnu situáciu sú atraktívne aj domáce destinácie a tie zahraničné sú znovu vzácnejšie. Zuzana Janečková v texte pre rubriku Bod zlomu, ktorá sa venuje rôznym fascináciam, v bližšom či vzdialenejšom vzťahu k umeniu, popisuje svoje zberateľské vášne a dlhodobý záujem o skúmanie hôr, jazier, jaskýň a svätých miest. Špeciálnu pozornosť venuje suvenírom, ktoré si z ciest na tieto miesta odnáša.

Lovci, zberači a nosiči 

Suvenírový magnetizmus a nosičstvo sa začali u mňa prejavovať už v detstve, ktoré som prakticky celé strávila v brezových hájoch v Turčianskych Kľačanoch pod Malou Fatrou. Zbierala som vtedy kamene, drievka, machy a lišajníky a nosila ich domov v malom kufríku alebo ruksaku. Fascinácia pretrváva dodnes a som si istá, že sa to nezmení. Istý šaman povedal, že pod každým pohorím býva nejaký drak. Pod Malou Fatrou a Kľačianskou Magurou údajne býva dračica, ktorá nemá úplne v obľube mužov. (Je pravdou, že poznám niekoľkých mužov, ktorým sa tam stali rôzne úrazy.) Magura je pre mňa úplne najmagickejšia, aj keď nie je v podstate veľmi výnimočná a nikdy som nevedela prečo ma tak priťahuje. Som si istá, že len krásnymi výhľadmi to nebude. Keď idem smerom hore od Dlhej lúky, celkom sa mi zmení vnútorné rozpoloženie. Je úplne jedno, aké je počasie a viditeľnosť, či som unavená alebo nie a vždy si niečo cestou na zemi nájdem a potom to istý čas so sebou nosím. Je to dlhoročne najoverenejšia nabíjačka energie, či už ten výstup alebo ten kúsok, čo si vezmem. Uvažovala som reálne aj nad prácou chatárky na tejto chate. Zhodou okolností to však nevyšlo. Vyšlo však čosi iné. 

Ocitla som sa vo Važci v Dome Jana Hálu, ktorý má výhľad na Kriváň a dostupnosť najbližšej túry, akou sú napríklad Rysy je zhruba 20 minút vlakom. Važecká jaskyňa je 10 minút pešo, Liptovská mara a plesá sú v dosahu 30 minút. Teda je tu všetko, čo ma najviac priťahuje a môžem navyše skúmať prácu nosičov. Nosičstvo je mojou dlhodobou fascináciou a teraz aj výzvou zároveň. Kto ma pozná, vie, že stále niečo niekam prenášam a nikdy toho nie je málo. Sťahovanie do Važca je opus magnum, už prebehlo v dvoch fázach, pričom by sa do tranzitu v prvej ani druhej fáze nezmestil už ani zastrúhaný vlas a ešte stále sa prenos neskončil. Prenosy sa netýkajú len týchto klasických sťahovaní, ale aj krátkodobých pobytov. Nepamätám si, že by som niekedy cestovala naľahho, aj keď je to môj sen a vlastne väčšinu z tých vecí až tak nepotrebujem. Vždy sa nájde niekto, kto niečo z toho potrebuje. Teda obligátna otázka typu: „Zuzi, nemáš náhodou...? končí: „Počkaj, pozriem. Asi mám a mám ešte aj toto. Nechceš aj to?“

Som teda na pravom mieste a môžem skúmať profesionálny typ nosičov – vysokohorských. Vysokohorskí nosiči a nosičky sú fenoménom, ktorý sa zachoval len na niekoľkých miestach po celom svete. Na Slovensku funguje vo Veľkej Fatre a Nízkych aj Vysokých Tatrách. Dodnes je táto činnosť veľmi atraktívna aj pre mladšie generácie, dôkazom čoho sú napríklad aj preteky Sherpa Rallye, ktoré sa konajú každoročne vždy na inej chate. Tieto klasické vynášky prežívajú aj napriek existencii leteckej donášky. A nie je to len o financiách. Pavol Barabáš nakrútil film Sloboda pod nákladom, ktorý sa tejto téme venuje a zachytáva aj najznámejších nosičov, medzi nimi napríklad chatára Viktora Beránka, ktorý vyniesol v roku 2003 na Chatu Pod Rysmi rekordných 122,5 kilogramov. Najznámejšou dvojicou tzv. klasického typu nosenia boli manželia Ondrej Hudáček a Mária Hudáčková, ktorá bola prvou vysokohorskou profesionálnou nosičkou vo Vysokých Tatrách. Začala nosiť ako zrelá štyridsiatnička, matka štyroch detí, pričom nosievala priemerne 30 kilové náklady. Okrem možnosti vynášky hore, je možné odniesť aj odpad dole. Krosny s nákladom okolo 20 kilogramov sú nachystané na špeciálnom mieste pri chodníku, väčšinou pod prístreškom. Publikácií o tejto téme nie je mnoho, v knižke Tatranskí nosiči / Tatras porters od Kataríny Novákovej, sú uvedení najznámejší nosiči spolu s fotodokumentáciou, na ktorej je možné vidieť napr. aj ako sa nesie hore na chatu obrovský sifón, pec alebo vaňa. Každá krosna je veľmi špecifická a aj každý nosič má svoj štýl a konštrukciu. Na Zamkovského chate nájdeme celkom rozsiahlu fotografickú „výstavu“. Väčšina nosičov tvrdí, že keby prestali nosiť, tak by sa rozpadli. Pokiaľ mi to telo dovolí, rada by som robila aspoň jednu vynášku do mesiaca hore aj dole. Zatiaľ prebehla skúška krosny smerom nahor aj nadol a vyzerá to nádejne.

S turistikou sú spojené aj veľmi špecifické suveníry. Tie ma lákajú odjakživa. Odnášam si domov kamene, mušle, drevá, vylisované kvety, slamky, plechovky, vrchnáky, odrazky, plagáty, obaly, časopisy, oblečenie, mohla by som pokračovať dosť dlhým zoznamom. Ide o rôzne typy väčšinou pomerne divných predmetov, zmenšenín nejakých pamätihodností alebo niečoho, čo je pre dané miesto špecifické, z ktorých si potom vytváram zhluky pripomínajúce eklektické svätyne. Jediné, čo som veľmi nepochopila a čo ma nikdy nepriťahovalo, sú magnetky. Možno je ten magnet niečím, čo všetkých ostatných priťahuje a mňa odpudzuje. Napriek tomu ich nakupujem pravidelne pre všetkých členov rodiny, ktorí ich zbierajú a kumulujú na chladničky alebo iné kovové plochy ako zárubne na dverách alebo konštrukcie na schodoch. Mám teóriu, že niečo dobyvateľské nás núti vlastniť aspoň malý kúsok z miesta, kde sme boli. Som schopná niesť aj niekoľko kíl kameňov z nejakého miesta len preto, že mi tam bolo dobre. Akoby to bol nejaký magický predmet so schopnosťou teleportovať ma späť do toho miesta a do toho času. Zároveň mám pocit viny, že ten predmet tam patrí a nemala by som si ho brať. Hovorím si vtedy, že ho beriem len na výlet a raz ho zas vrátim a dúfam, že sa mu výlet bude páčiť.    

Samostatnou skupinou predmetov, ktoré si prenášam z dovoleniek a výletov domov, sú tie, ktoré sú spojené so spomínanými horskými chatami, jaskyňami, jazerami a svätými miestami. Kamzíka na skale z Tatier alebo nejakú geodu či svätenú vodu má doma asi každá slovenská aj česká domácnosť. Moja zbierka obsahuje rôzne zrkadlá, zmenšeniny, odtlačky, odznaky, nášivky, dokonca repliky pravekých nástrojov, pero v tvare valašky, plechovku Tatranský vzduch atď. Naposledy keď som neodhadla počasie a stratila sa v snehovej fujavici medzi Zamkovského chatou a Skalnatým plesom, som si v tme s vybitým mobilom, zapadnutá v snehu po pás hovorila, čo si tak asi pomyslia, keď ma nájdu a pozrú sa do ruksaku. Našli by tam sväté obrázky, knihu o nosičoch, spomínanú plechovku Tatranský vzduch, 4 gýčové magnetky, 4 nosičské čaje, plátený ruksak s motívom Tatier a kamene. Oveľa viac by sa mi zišla mapa, powerbanka a čelovka. Tento výlet skončil šťastne a nejak som sa vyhrabala a po pamäti trafila na chodník. Letné výlety sa zdajú bezpečnejšie lebo je dlhšie vidieť, ale neplatí to pre nákup suvenírov. Ten zatiaľ posledný prebehol včera, 24. 6. 2021 vo Važeckej jaskyni – pozostáva z kryštálu s očami, odznaku s motívom znaku Važeckej jaskyne, stieracej mapy Vysokých Tatier vo formáte A1, pohľadnice Vysokých Tatier v tvare topografickej mapy, publikácie o jaskyni a skladačky.   

Sväté miesta tvoria ďalšiu samostatnú kategóriu. Rôzne fľaštičky aj minibandasky na svätené vody, ružence či prstene. Vo Fatime ponúkali dokonca voskové 3D predmety zobrazujúce rôzne orgány, zvieratá alebo hmotné majetky ako dom alebo auto, ktoré mali pútnici možnosť hodiť do veľkého, neustále horiaceho ohňa, aby sa znovu roztopili a zase zrecyklovali a znovu a znovu odliali. Stánky s rôznymi končatinami sú úchvatné a desivé zároveň. Je možnosť kúpiť si dokonca jednotlivé časti ruky alebo nohy, stavce, uši atď. Prípadne prívesok na krk s kvapkou zázračnej vody. Na letisku som mala samozrejme viac mililitrov svätenej aj zázračnej vody, ako je povolené, ale zapôsobilo práve to, že toto je predsa len iný typ „vody“. Typizované suveníry, ktoré sú po celom svete a v podstate sa menia len námety, ma vôbec nezaujímajú. Keby som si ale mala vybrať jednu vec z celej tejto plejády predmetov, bol by ňou obyčajný kameň, ktorý som si doniesla naposledy z cesty na Turčiansku Maguru. 

Foto: Zuzana Janečková