Orient v Brně

V brněnské Galerii OFF/FORMAT dnes končí výstava Marty Fišerové s názvem Besídka prázdné iluze. Autorka na ní prezentuje sbírku suvenýrů a dalších předmětů, k nimž se vážou její vlastní vzpomínky a emoce. Jak píše ve své recenzi Zuzana Janečková, tyto artefakty vyjevují v rámci instalace své specifické, nejednoznačné vlastnosti: "Dvojitý a protichodný charakter tohto špecifického druhu objektu vytvára podobné pnutie, ako to, ktoré by vzniklo spojením vysokého s nízkym alebo cudzieho s intímnym a vedie k spochybneniu stereotypného odsúdenia púťových predmetov, ktoré môžu získať vyššiu hodnotu."

Orient v Brně

Okrem zážitkov sú s cestovaním prakticky nutne prepojené aj spomienkové predmety – suveníry. Je to spôsob, akým si ľudia uchovávajú spomienky v podobe hmotných „artefaktov“. Pravdepodobne to začalo rôznymi magickými predmetmi a prírodninami – kamienkami, listami, kosťami či mušľami. Niekedy nám stačia len spomienky, ale často je potreba odniesť si z miesta aj niečo iné silnejšia. Umocňuje sa túžbou obdarovať svojich blízkych, ktorí tam s nami nemohli byť. Fotografie a videá sú síce v tomto ohľade v súčasnej dobe dostatočné, ale aj tak sa väčšina z nás neudrží a nejaký suvenír kúpi. Ten sa potom hrdo ukazuje v obývačke, kuchyni, na chodbe alebo na chladničke. Environment pod názvom Besídka prázdné iluze, ktorý Marta Fišerová pripravila pre priestor Off Format pripomína spomínanú obývačku a divákom sa dostáva pod kožu, aj keď ide iba o model tohto druhu domáceho priestoru.

Nedávno som sa vrátila z Fatimy v Portugalsku, kde suvenírové predmety ako svätená voda a sošky svätých naberajú ďalšiu rovinu vďaka prisudzovaným zázračným schopnostiam. Spomeniem len najpôsobivejšie – odliatky ľudských orgánov v životnej veľkosti, jednotlivých častí tiel (nohy, ruky, hlavy, celé postavy v rôznych rozmeroch), či predmetov ako auto, motorka, loď, kniha či dom z vosku. Na určitom mieste, označenom ako „PIRA“, je ich možné obradne spáliť, alebo si ich posvätené zobrať so sebou. Na letisku dokonca privreli oči nad väčším ako 100 ml obsahom svätenej vody. Tiež je zaujímavé, že medzi suvenírmi stále pretrvávajú v centre záujmu prírodniny, aj keď ich čoraz viac vytláčajú úžitkové a dekoratívne predmety. Zo suveníru sa časom môže stať aj talizman. Počas rozhovoru s autorkou som pátrala po informácii, ktorý objekt zohral pri realizácii výstavy kľúčovú rolu takéhoto „talizmanu“. Ide o paličku zo slonoviny, ktorá bola pre ňu v období detstva doslova magická a používala ju ako „kouzelnů hůlku“. Keď sa Marta Fišerová rozhodla, že výstavu bude koncipovať v tomto duchu, rodina zrazu nemohla paličku nikde nájsť, aj keď mala byť kľúčovým artefaktom, od ktorého sa celá výstava odvinula. Nakoniec sa ju však podarilo znovu objaviť a aj keď je aktuálne zlomená, zjavne nestratila svoje magické schopnosti – zjavila sa vtedy, keď bolo treba.

Suvenír je na jednej strane osobná vec nabitá spomienkami, na druhej stane je neustále znovu – vyprázdňovaný uniformitou recyklovanej vizuality (typológia suvenírov v New Yorku, Pekingu či Londýne je rovnaká). Dvojitý a protichodný charakter tohto špecifického druhu objektu vytvára podobné pnutie, ako to, ktoré by vzniklo spojením vysokého s nízkym alebo cudzieho s intímnym a vedie k spochybneniu stereotypného odsúdenia púťových predmetov, ktoré môžu získať vyššiu hodnotu. Túto interpretáciu podporuje aj samotný názov výstavy Marty Fišerovej – Besídka prázdné iluze, ale i povaha vystavených predmetov, ktoré autorka často buduje na preexponovaní. Jednotlivé sokle a police nadobúdajú až fetišistické konotácie, presne ako píše Dita Malečková v texte Neklid věcí: „Dobře živení a v bezpečí, hledáme bezpečné nebezpečí, přesnou dávku neznáma. Domlouváme safe words. Necháváme lesklé povrchy, aby nás obemykali a unášely do svých hebkých a žahavých nekonečen. Cathexis. Objekty–fetiše. Dolu králičí dírou.“[1] Police a skrinky špeciálne vyrobené pre potreby vystavenia suvenírov sa stávajú nakoniec rovnako obskúrne ako predmety, ktoré sú na nich vystavené. Ide vlastne o akúsi súkromnú výstavu zbierky kuriozít, na základe ktorej by si návštevník mohol predstavovať, kde všade jej majiteľ bol, aj keď nemusel byť nikde. Mikrosvety v obývačkách ma odjakživa fascinovali, pamätám si, že som zvykla obdivovať u starej mamy mušle, gondolu z Benátok a „súsošie“ Vysokých Tatier – kúsok skaly s malou chatkou a kovovým kamzíkom. Každý divák si so sebou na výstavu prináša vlastný arzenál takýchto spomienok. Toto je dôležitá a neviditeľná súčasť inštalácie, ktorá sa do vnímania zapája tak prirodzene a nenápadne, že miestami možno aj zacloní to, čo je viditeľné a návštevník sa mení na virtuálneho nomáda cestujúceho v rôznych osobných časových aj geografických pásmach.

Oproti typizovaným suvenírom, ktoré nájdeme prakticky všade (pohľadnice, magnetky, prívesky, perá, gumy, šatky, tričká, šálky, ťažítka či snežné gule) nachádzame v inštalácii Marty Fišerovej sofistikovanejšie formy spredmetnených spomienok. Hneď pri vstupe sa stretneme s mapou,  glóbusom a podivným čiernym stĺpom. Stĺp je vytvorený z lôpt nastriekaných čiernou farbou a je akýmsi minimalistickým totemom výstavy, ktorý sa vymyká z ostatných objektov a zhlukov suvenírov. Tie sú vytvorené primárne zo zbierok rodiny Fišerovcov. Nenápadne sú však v inštalácii prítomné aj artefakty vytvorené len pre potreby výstavy. Jedným z takýchto objektov sú jukaty ušité z látky, ktorá síce vyzerá pravoverne, ale nebola by nikdy použitá, lebo je hrubšia a v oblečení by bolo veľmi teplo. Diaprojektor, s ktorým môže divák manipulovať sám, bol špeciálne zakúpený pre výstavu. Autorka nechala vyrobiť aj jednotlivé spomínané lesklé čierne minimalistické police a podstavce, ktoré vizuálne odkazujú k jej diplomovej práci Wonderful world with IKEA (2013). Táto staršia práca pozostávala z troch čiernych kvádrov rôznych veľkostí, ukrývajúcich v sebe niektoré z najbežnejších produktov firmy IKEA. Podobný pocit máme aj z políc – nie je v nich opäť schovaná IKEA? Najpôsobivejšou časťou tejto čudnej obývačky je dioráma tiahnuca sa pozdĺž celej jednej steny. Za bielou textilnou zástenou osvetlenou žiarivkami sú nainštalované živé kvety a umelé plameniaky, čím vzniká až akési tieňové čínske divadlo, pri ktorom by sa dalo meditovať aj hodiny. Tu je hádam jediný okamih, kedy človek zapochybuje, či tá okolitá skrumáž suvenírov bola naozaj nutná, keďže prakticky všetky predošlé diela Marty Fišerovej charakterizuje čistota, jednoduchosť a minimalizmus. Dovolím si tvrdiť, že by určite odpovedala: Áno bolo to nutné!

Sugestívnu atmosféru umocňuje diaprojektor, v ktorom si divák sám preklikáva jednotlivé obrazy zvierat zo safari a zo zoo. Môže sa pritom uvelebiť na pohodlnom sedení s vankúšmi a zaspomínať na vlastné zážitky. Nad sedením je umiestnená zámerne nakrivo kresba, zobrazujúca novoobjavené zvieratá (tapír, hroch, zebra), ktoré ale pôsobia v dnešnej dobe ako z bestiára a metaforicky odkazujú na zakrivenú realitu vnímania. Jeden z artefaktov tvorí aj séria surikát v sklenených guliach pripomínajúcich snežítka. Tento suvenír si ako jediný vyrobila autorka sama. Nie vždy totiž človek môže cestovať vtedy, keď chce, a tak keď nemôže, má zväčša snahu kompenzovať tento deficit iným spôsobom. Napríklad čítať cestopisy alebo pozerať dokumenty z ďalekých krajín či študovať mapy. V čase socializmu toto „cestovanie“ suplovali predajne pod názvom „Orient“, kde bolo možné zakúpiť práve to, čo nájdeme aj na výstave – rôzne okrasné taniere, vázy, zvieratá, masky, slonovinové objekty. Kontrapunktom celej výstavy sa stáva vysunutý výklenok – jediné miesto, v ktorom vidíme aj „realitu“ mimo galérie – časť záhrady. Na čiernom sokli je v ňom osadená sklenená “veštecká“ guľa odrážajúca svet hore nohami s otvorenou otázkou – pravda alebo ilúzia?

[1] Dita Malečková, Neklid věcí, in: Václav Janoščík (ed.), Objekt, Praha 2015, s. 206.

Foto: Martina Schneiderová