Manévrované pristátie v trnavskej synagóge

V Galérii Jána Koniarka v Trnave nedávno skončila výstava Přistávací manévr, u ktorej bolo pomerne ťažké dopátrať sa akéhokoľvek mena, čo bolo aj zámerom celého projektu. Šlo o autorský výstup vlaňajších absolventov ateliéru Dominika Langa a Edith Jeřábkové na pražskej UMPRUM (pravdepodobne Jan Boháč, Matouš Lipus...). Kurátor Jakub Král vytvoril netradičný projekt, do ktorého bolo anonymnou formou zapojených niekoľko výtvarníkov z Čiech a Slovenska. (zdroj info: str. 39). V komentári od Vladimíra Beskida sa dozvieme, že táto výstava patrila k tomu najlepšiemu, čo v posledných rokoch galéria divákom ponúkla.

V polovici horúceho júla v trnavskej Synagóge – centre súčasného umenia „pristál“ podivný výstavný projekt pod názvom „Přistávací manévr“. Žiadni uvedení autori, kurátor, žiaden návod pre diváka, úmyselne hmlistá tlačová správa. Išlo o skupinu 5-7 anonymných českých a slovenských (?) umelcov z prostredia pražskej UMPRUM-ky, ktorí sa rozhodli vytvoriť vlastnú hru a pokusné prostredie pre spoločné dielo. V krátkom čase bola vymodelovaná jedna ucelená inštalácia, ktorá pokryla celý priestor synagógy. Jej základom – spoločnou platformou bola pravidelná mriežka, raster z drevených hranolov, ktorý niesol ich vlastnú rovinu rozprávania. Celkový výstup vyznel trochu inscenovane v polohe českej post-konceptuálnej minimalistickej inštalácie objektov a prvkov. Za najslabší prvok považujem zhromaždenie, zhluk predmetov, nástrojov a materiálov vpravo pri vstupe, ktoré boli pravdepodobne k dispozícií jednotlivým umelcom. Tento typ „ bordel inštalácie“ neprispel k lepšej atmosfére, ani k čitateľnosti zámeru.

Ohniskom totálnej inštalácie bol pravdepodobne točiaci sa stôl, kde každý z umelcov/-kýň musel prejsť testom, bol uvedený do situácie a musel na ňu zareagovať. Túto základnú situáciu autori podčiarkli aj na vernisáži výstavy, keď sedeli skrytí za maskami okolo tohto stola. Autori teda vytvorili hraničnú vizuálnu situáciu, kde nie je jasné, či sa nezávislý vstup umelca rozpúšťa v kolektívnom diele, či naopak každý individuálny vstup posilňuje celkové „zmapovanie“ daného priestoru. Vznikla otvorená štruktúra uchopenia synagógy aj s možnosťou mnohovrstevného čítania. Divák sa nedíva na klasické dielo, ale je v jeho vnútri – divák je pri okružnej prehliadke konfrontovaný so sériou objektov a predmetov, voľne rozvrhnutých v priestore synagógy. Tak sa umelci aj návštevníci museli postupne zabývať v tejto nastolenej 3D mape.

Domnievam sa, že ide predovšetkým o intelektuálnu vizuálnu hru v mnohých rovinách. Jednak bol vstup každého umelca/-kyne vedený určitou hrou s pravidlami hry medzi umelcami samotnými, jednak je to hra medzi anonymnými umelcami a divákom, ktorý sa nechtiac stáva jej súčasťou. Nakoniec ide asi aj o hru medzi umeleckým konceptom a vybraným priestorom – išlo možno o postupnú „de-konštrukciu“ sakrálnosti tejto siene. Visiaca erotická blikajúca „69“ oproti kruhovému oknu s Dávidovou hviezdou, pridaný modrý stĺp v pravidelnom rytme pôvodných stĺpov a podobne.

Výstava sa tak stáva istým kódovaným textom - nejasným kódom autorstva, príbehu či zámeru. Takým spôsobom je divák vmanévrovaný do situácie rozlúštiť tento „ pristávací manéver“ skupiny umelcov. Určitým možným kľúčom k tomuto kódovaniu môže byť zvuková nahrávka, kde autori prerozprávajú niekoľkodňové metaforické putovanie hrdinu, ktorý prechádza imaginárnou krajinou. Tu sa objavujú mnohé prvky skladačky, ktoré sa materiálovo vizualizujú v sále – tunel, schodisko, visiace lano (zavesené v tme), znak erotického salónu 69, modrý stĺp, studienka so 7 hviezdičkami, osoby okolo stola a podobne. Nakoniec sa objavuje aj „požiar v Beskidskej ulici“ (narážka na odvolanie predošlého riaditeľa?) a množstvo malých myší, ktoré v podobe malých kamienkov s fúzikmi zaplavujú celý priestor. A možno sú to len všadeprítomné krysy a divák vystupuje ako možný a potrebný „deratizér“.

Anonymitu autorov a inštalácie môžeme vnímať ako cielené putovanie podľa namodelovanej mapy, ako mentálny tunel do našej dnešnej kultúrnej situácie a jej lepšie uchopenie/pochopenie. Tento rýchly experiment určite patrí k tomu najlepšiemu, čo sme mohli vidieť v inak zakysnutej trnavskej galérii za posledné obdobie.

Přistávací manévr / Galéria Jána Koniarka, Synagóga – centrum súčasného umenia, Trnava / 14. 7. – 4. 9. 2016

Foto: archív GJK