Bez Beskida, bez Poláčkovej a čo ďalej ...?

26. 10. 2012Artalk Komentář

"Nad ďalším vývojom Galérie Jána Koniarka v Trnave opäť visí otáznik. Zmenu nepriniesla ani bývalá riaditeľka, akú prinesie nový/á riaditeľ/ka  je otázne."  Peter Molari o situácii v Galérii Jána Koniarka v Trnave.

Bývalá riaditeľka Galérie Jána Koniarka v Trnave Ľudmila Kasaj Poláčková / vernisáž výstavy
?PLAGÁT : POSTER! / 31. máj 2012

Z inštitúcie, ktorá bola ešte počas mečiarizmu jedným z ostrovov v ideologickom mori a ktorej význam postupne prekračoval hranice regionálneho centra umenia (až sa z nej stala tretia najlepšia galéria na Slovensku) sa počas dvoch rokov podarilo krajským politikom urobiť nenápadnú provinčnú galériu na úrovni osvetového centra s krivkajúcim výstavným programom.

Repete?

Neprešiel ani polrok a riaditeľka Galéria Jána Koniarka v Trnave, Ľudmila Kasaj Poláčková podala koncom augusta výpoveď. Po odvolaní Vladimíra Beskida, 9. februára 2011 nemala galéria adekvátneho vedúceho pracovníka – galériu riadila najprv ekonómka Božena Brestovanská, aj tá bola pred uvedením festivalu Multiplace odvolaná, festival zrušený a vákuum vo vedení vyplnil krajský úradník Jakub Slobodník, mimochodom opäť menovaný do funkcie povereného riaditeľa. Ukázalo sa tak množstvo problémov, na ktoré upozorňovala odborná verejnosť už pred tým, keď tieto inštitúcie prechádzali z kompetencie Ministerstva kultúry pod novovzniknuté samosprávne kraje (svedčí o tom aj prípad odvolania Aleny Vrbanovej, riaditeľky Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici roku 2007).

Kauza okolo Beskidovho odvolávania schovaného za porušenia právnych noriem (nedostatočné školenie upratovačky pre práce na rebríku, nevydaný zoznam ochranných a pracovných pomôcok ...), pričom nepomohlo ani protestné zhromaždenie a petícia so 600 podpismi, vyniesla na svetlo neblahý stav niektorých inštitúcií a potvrdili sa obavy, že do ich riadenia budú môcť zasahovať úradníci, užívajúci akési zvláštne oprávnenie rozhodovať o tom, čo je hodné prezentovať a čo nie. Viac tu.

Protest umeleckej obce organizovaný výtvarníkmi Martinom
Kochanom a Tomášom Beňadikom / 9. februára 2011 (od 12:00 do 13:00 hod) / pred budovou Trnavského samosprávneho kraja (TTSK) v Trnave / foto: Daša Barteková

Situácia po odchode oboch riaditeľov z GJK

Po ukončení bienále mladého umenia Skúter III, pod kuratelou Vladimíra Beskida sa mimo stálej expozície nekonali žiadne výstavy, de facto „prezentované“ boli prázdne steny. Súviselo to so zrušením galerijného plánu povereným riaditeľom a absenciou akejkoľvek náhradnej koncepcie. Až po mesiaci sa uskutočnila „náplasť“ v podobe veľmi zlej výstavy Oskár Čepan: kresby a koláže, pod vedením Štefana Zajíčka, riaditeľa Záhorskej galérie v Senici. Skôr  išlo len o vyťaženie depozitu, v ktorom sa nachádzalo 209 skíc a štúdií tohto autora, a ich „nejakom“ rozmiestnení na dovtedy prázdnych stenách. Až tragikomicky potom pôsobil pri vstupe do expozície katalóg k výstave Výtvarník Oskár Čepan, ktorá sa konala pred šiestimi rokmi v tých istých priestoroch pod vedením Barbary Bodorovej a Jiřího Valocha.

Ak táto výstava bola vytvorená ako „z núdze cnosť“ a hanbiť by sa za ňu nemusel iba kurátor - amatér, nasledujúca bola už úplne účelová. Premeny hodnôt slovenskej moderny boli súčasťou dňa otvorených samospráv konaného začiatkom októbra 2011, kurátorsky bol pod ne podpísaný opäť Štefan Zajíček. Hoci už nebola tak nekoncepčná ako predchádzajúca, opäť išlo iba o prenesenie niektorých diel zo senickej galérie a vytiahnutí iných z depozitu GJK. Navyše valná časť diel do obdobia moderny na Slovensku ani nespadala. Znamená to, že ak si to situácia vyžaduje urobíme modernistom aj toho, kto ním nebol? Išlo iba o účelové odkazovanie na tradície a hodnoty minulosti, vlastné predsedovi samosprávneho kraja Tiborovi Mikušovi, čo deklaruje aj motto na webovej stránke TTSK, pod ktorým je podpísaný: „Úcta k tradíciám, zodpovednosť za budúcnosť“.

Zľava kurátor Štefan Zajíček,  predseda Trnavského
samosprávneho kraja Tibor Mikuš / vernisáž výstavy Premeny hodnôt slovenskej moderny / Galéria Jána Koniarka v Trnave / 6. októbra 2011

Plocha pre projekt Bilboart sa tiež premenila. Predtým na nej bolo umiestnené dielo Patrika Ševčíka Svedomie, či dávnejšie z nej Jana Kapelová urobila zrkadlo reflektujúce okolitý svet. Krajskí politici z nej však spravili plochu odrážajúcu ich vlastný vkus s harmonogramom podujatí Dňa otvorenej samosprávy, pričom nechýbalo ani spomínané motto predsedu. Štefan Zajíček sa do tretice podieľal aj na výstave venovanej 110 výročiu narodenia Teodora Tekela, ktorá bola, čo sa prevedenia týka, podobná excesu s Čepanom, pretože iba nedávno pred tým sa na počesť tohto umelca konala výstava na pôde Západoslovenského múzea v Trnave.

Verejnosť teda očakávala po treťom výberovom konaní pohyb novým smerom a nástupom Ľudmily Kasaj Poláčkovej sa naskytla reálna možnosť zmeniť neblahý status quo. Začalo sa hovoriť o organizácii Trienále plagátu Trnava a ona sama sa vyjadrila, že so svojimi aktivitami chce začať až od nového kalendárneho roka. Bolo totiž nutné vypracovať nejaký galerijný plán, pretože ten bol nahrádzaný náhodilými výstavami povereného vedenia. Žiaľ podarilo sa jej urobiť iba jednu výstavu mapujúcu históriu Trienále plagátu, ako to bolo ďalej je už známe. Nemožno popierať, že Ľudmila Kasaj Poláčková vynakladala úsilie o pozdvihnutie tejto inštitúcie z dna, kam ju dostali krajskí politici, no narazila na príliš silnú bariéru, ktorú nie je možné za súčasných okolností prelomiť.

Byť, či nebyť riaditeľom...

Pre dobrého riaditeľa je profilovanie galérie a budovanie jej mena zásadné, ak chce aby z nej bola žijúca inštitúcia ponúkajúca skutočne kvalitné umenie a nie propagandu, či niečo na hranici gýča. Riadiť galériu v tomto stave znamená ocitnúť sa medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na strane jednej sú umelci a odborná verejnosť, ktorí si dobre všímajú čie diela sa vystavujú a aj po kom vystavujú. Na druhej strane zriaďovateľ cíti, že z titulu moci (tým že inštitúciu financuje), má právo diktátu - v prípade Galéria Jána Koniarka sa to udialo niekoľkokrát, keď príležitosť vystavovať dostali umelci ako Daniel Bidelnica, Martin Pala, Ondrej Zimka s manželkou a synom, či iní (ich tvorba je charakteristická tým, že predstavovala niečo hrajúce sa na súčasné/moderné umenie, presne ten typ umenia, ktorí mnohí ľudia obľubujú, niečo nenáročné na vnímanie, ľúbivé, nie príliš intelektuálske, s folklórnymi prvkami alebo niečo bronzové, chváliace Boha, svätých, cirkev a podobne). Kurátora zväčša robil krajský úradník, stranícky kolega predsedu Trnavského samosprávneho kraja, Juraj Štaffa, ktorý v rozhovore pre denník SME povedal, že nie galéria, ale práve samospráva mu dáva priestor na uskutočnenie týchto výstav.

Trnavské kvarteto na vernisáži výstavy Premeny hodnôt slovenskej moderny / Galéria Jána Koniarka v Trnave / 6. októbra 2011

Na záver

Situácia, v ktorej sa ocitla trnavská galéria nie je jedinou svojho druhu a nejde o slovenský fenomén. Netreba chodiť ďaleko, príkladom je Dům umění v Brne. Úradníci nie sú kunsthistorici, veľmi dobre však poznajú vkus ľudí a argumentujú často tým, že umenie je tu pre všetkých, nie len pre elitnú skupinu. Podľa nich má byť príjemné, pekné, nenáročné na vnímanie, vzťahujúce sa k náboženským témam (no v klasickom spracovaní), odkazujúce na folklór a podobne. Využívajú jednoduchú rovnicu, kde na jednu stranu stavajú výstavy takéhoto umenia a na druhú ich návštevnosť.

Vernisáž výstavy Premeny hodnôt slovenskej moderny / Galéria Jána Koniarka v Trnave /
6. októbra 2011

Na stav už reagovali v liste adresovanom ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi Magdaléna Klobučníková (predsedníčka Rady galérií Slovenska) a Peter Hyross (predseda Zväzu múzeí Slovenska). V liste hovoria o tom, že pri výbere riaditeľov týchto inštitúcií chýba garancia majority odborníkov a namiesto nich o budúcom vedení rozhodujú úradníci z krajov, bez odbornej konzultácie. Na úkor mocenských ambícií sa tak ničí hodnota inštitúcií, ktorá sa budovala roky.

Ak sa však budú veci naďalej vyvíjať takýmto smerom bude to na škodu hlavne pre ľudí, ktorých kontakt s umením bol založený na spomenutých preferovaných atribútoch a miesto zoznámenia sa s niečím iným, hoci aj šokujúcim, im budú podsúvané prázdne formy pochybnej kvality v inštitúcii s charakterom odpočinkovej zóny. Ideálne by bolo, ak by si politici uvedomili význam dobrého umenia a inštitúcií, ktoré ho prezentujú pre spoločnosť a nesnažili sa zasahovať tak drasticky do ich chodu. Hlavne v čase, kedy sa hovorí o devalvácii vkusu vplyvom masmédií, je dôležité, aby k nim bol vytvorený adekvátny protipól. Otázne je, kedy sa tak stane...

Aké má teda riaditeľ možnosti? Veľa ich nie je. Jedna je byť nevoľníkom poslušne plniacim priania vrchnosti, za čo si udrží teplé miestečko. Alebo sa bude snažiť vyjednávať a kde – tu ustúpiť, riskujúc, že stratí v očiach niektorých tvár, a bude ani ryba, ani rak. Ale stále mu zostane možnosť ponúknuť viac než len (ne)vkus mocných, čím zabráni, aby sa z galérie stalo skladisko, kde každý mesiac menia výzdobu. Tiež sa môže rozhodnúť pre cestu úplného rebela, no tá by vyzerala za daných okolností ako let meteoru.

Peter Molari Autor je študent posledného ročníka bakalárskeho štúdia na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, odbor estetika (vedecký smer).

Viac o problematike tu.