Artalk.cz

Spochybnenie stúpania

Svoj kurátorský projekt s názvom Stupeň spochybnenia predstavil Ján Kralovič  v nitrianskej Galérii mladých. Zvolená téma a koncepcia výstavy dokladá pretrvávanie jeho záujmu o analýzu galerijného priestoru, ktorý sa objavil už v projekte Pôdorys premenlivosti (Turčianska galéria v Martine, 2013). K výskumu daností galérie vyzval Luciu Mičíkovú a Juraja Gábora, ktorí svojou kooperáciou vytvorili scénu šitú miestu na mieru. Gábor sa danou témou zaoberá dlhodobo. Od inštitucionálnej kritiky (Nová stála expozícia, 2011) však prešiel k inej, stíšenej, až meditatívnej forme záujmu o konkrétne miesto (Gradácia, 2014). Mičíkovej tvorba má takisto jedno zo svojich ťažísk v sústredenom skúmaní architektonického priestoru: reálneho, utopického, imaginatívneho (Neviditeľné mestá, 2011, Living architecture, 2012).

21stsp

Kurátor inicioval vznik site-specific riešení, ktoré Galérii mladých jednoznačne pristanú. Priestory sú totiž tvorené hlavne schodiskovou halou, ktorá je na vystavovanie v klasickom poňatí skôr nevhodná. Úlohou sa stalo zhodnotenie disfunkčného schodiska, východiskom čítanie priestoru v zmysle Bacheladrovej topo-analýzy. Skúmané miesto tu podnecuje obrazotvornosť výtvarníkov, ktorí v úlohe miestopiscov mapujú anatómiu priestoru. Ich úlohou je následne zviditeľniť kataster vlastných priestorových prežitkov, ktoré z konkrétneho miesta pochádzajú a vo forme výtvarného diela sa doň opäť vracajú. Schodisková hala organizovaná svojou (predošlou) funkciou sa stala vťahujúcim epicentrom projektu, pričom analýza schodiska – krvného obehu priestoru – si vyžiadala riešenie dané dynamikou pohybu. Výtvarníci na situáciu reagovali video-inštaláciou, ktorá artikulovala protichodné sily definujúce túto vertikálnu komunikáciu. Zmysel priestoru však podrobujú zneisteniu, spochybneniu, destabilizácii. Videozáznam padajúcich štvorcov papiera je premietaný na strop, čím sa klesanie mení na stúpanie a zostupný pohyb sa javí ako vzostupný. Každý štvorec sa pritom rovná rozmeru jedného kusu dlažby galérie. V projekcii sa komprimujú dva protichodné pohyby, vzniká zvláštny paradox, efekt zrkadla, moment escherovského okaklamu. Telesným prečítaním inštalácie sa efekt ešte posilňuje: pri pohľade hore vnímame k podlahe (stropu) stúpajúce (klesajúce) štvorce papiera a dole vidíme dôsledok ich letu (pádu). Naše stúpanie môže byť zrazu i klesaním, pojmy hore a dolu sa vzájomne alternujú a robia isté neistým. Výsledkom je strata pevného skupenstva daného miesta, závrat z trúsenia logickej súdržnosti priestoru.

41stsp

Ako materiálová ozvena reálnej schodiskovej haly bol v miestnosti na poschodí vytvorený drevený skelet schodiska. Ide o transfer obrysu jeho tvaru v reálnej mierke, ktorý je svojou negatívnou formou viac priestorovou kresbou ako sochou. Je do nej možné vojsť, prečítať ju pohľadom aj pohybom. Dĺžka a výška schodiskových stupňov daná normou sa mení na gradujúci staccatový rytmus. To čo má byť poplatné funkcii je pozbavené praktického účelu a akt fyzického stúpania sa premieňa na moment eskalovania pohľadu. Krivka vytiahnutá modrou farbou je pritom vodiacou líniou. Toto zmocnenie sa priestoru mení pasívnu recepciu na aktívnu, pričom sa divák prostredníctvom telesného zážitku stáva účastným na premýšľaní priestoru.

46stsp

Hoci je v rámci projektu dôraz kladený na prácu in situ, okrem dvoch miesto-špecifických diel sú vystavené aj dve prinesené práce. Boli prvým kontaktom a premyslením taktiky pred spontánnou akciou. Na rozdiel od spoločných diel, kde autorské stratégie splynuli v syntéze kooperácie, je v nich vidieť odlišnosť autorských poetík. Vedľa seba nájdeme analytický prístup Gáborových kresieb a haptické kvality vrstvenia papiera Mičíkovej. Jej intuitívne materiálové hry inštalované na zemi majú však len slabé prepojenie s ostatnými dielami. Tie sa totiž pevne držia témy schodiska – ako hlavného priestorového determinantu – exaktných mier či štruktúry priestoru.

Projekt predstavuje ukážku vyváženej spolupráce dobre vybraných individualít, v ktorom je efekt obrátenej projekcie najsilnejším momentom. Reflektuje stret dvoch paradoxných priestorových imperatívov – vypovedá o rozpore medzi miestom-galériou a miestom-schodiskom. No a nakoniec je výstava i neprenosným endemitom, v ktorom sa spája vizuálne umenie s poetikou a telesným zážitkom.

 

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *