(P)o umení

S koncom roka 2013 eskaloval na našej výtvarnej scéne záujem o polohy kontextuálneho umenia, tematizujúceho svoje špecifiká a vlastné referenčné rámce. Na mapovanie sebareflexívnych polôh vo výtvarnom umení sa zamerala výstava Vstúpte prosím (!), otvorená v septembri v Turčianskej galérii v Martine, ktorá svoj záujem zúžila na úsek nultých rokov (kurátorka Lucia Miklošková). Omnoho širší časový záber predstavovala na november pripravená výstava Kontextuálne umenie v Galérii Cypriána Majerníka (kurátorka Nina Vrbanová). Spoluaktérom a participátorom oboch spomenutých bol i výtvarník Stano Masár. Jeho samostatnú výstavu v Dome umenia s názvom O umení (100 rokov po...) môžeme vnímať ako pomyselné vyvrcholenie tohto záujmu.

Neokonceptuálna tvorba Stana Masára koncentruje v sebe esenciu Duchampovho intelektuálneho dedičstva. Autor v nej vytvára pre objekty nové myslenie: pôvodné kontexty amputuje, predmety ideovo preparuje, významovo sublimuje. Trajektória jeho aktivít však mieri od readymadu k stratégii zdieľania postprodukcie (Bourriaud). Masár s privlastnenými ideami a predmetmy pracuje ako „sampler“, s ľahkosťou sebe vlastnou recykluje fragmenty nášho kolektívneho duševného vlastníctva. Častokrát pritom prekvapivo platí pravidlo: čím subtílnejší zásah, tým masívnejší efekt (Brillo box v prenatálnom štádiu, 2013, Vyprázdnená biela, 2010, a.i.). Čistota minimálnych zásahov je dnes už charakteristickým znakom jeho výpovede. Má však, samozrejme, len formálny rozmer. Protirečiac ortodoxnosti minimal-artu autor neutralitu muzeálneho priestoru programovo spochybňuje.

Inou ingredienciou Masárových prác je humor. Jeho diela sú vizuálnymi vtipmi britko intelektuálneho základu, kde sa závažné otázky pertraktujú prostredníctvom úsmevnej nadsádzky (Svieži vzduch do galérie, 2013, Potápajúci sa titáni, 2013, a.i.). Tvorí sa tak paradoxný stret ľahkosti zvoleného jazyka a naliehavosti témy. Výstava je totiž veľkolepou sumou sebaspytovania umenia, ktorá chce uchopiť stav a podmienky umeleckej praxe storočie po prvom readymade. Ide o úvahy o umení po konci dejín umenia (Belting), o autorstve po smrti autora (Barthes), o vystavovaní na ruinách múzea (Crimp). O tom, čo nastalo po kacírskych gestách vizuálnych ikonoklastov: Maleviča, Duchampa, Kleina, Boysa, Koshuta. Okrem repertoára citovaných autorít (100 rokov po..., 2013, Hra: Malevič, 2012-2013, Mŕtvy zajac vysvetľuje umenie mojej rodine, 2012-2013) sa stretneme aj s rozpracovanou autorskou ikonografiou, ktorá dnes funguje už ako signatúra: schody, stoličky, rebríky a dvere ako atribúty priestoru v širšom ponímaní, galerijné sokle, biele steny, plátna ako znaky priestoru muzeálneho, vždy však problematizované, spochybňované. Týmito zásahmi Masár podriaďuje šablónu inštitúcie neustálej dekonštrukcii a hravému chaosu (Uzavretá galéria, 2013, Office, 2013, Visiaca galerijná stena 1 a 2, 2011-2013, Túžba po umení, 2012).

Jednotlivé diela sú inštalované súbežne s obvyklým scenárom galerijnej prehliadky, kde vstupovanie a vychádzanie tvoria ohraničujúcu osnovu. Entrée tvorí obligátny nápis GALLERY, ktorý opadal na mnohoznačné ALL (Galéria, 2013). Zvetranie pojmu devalvuje umelecké, a to sa ďalej rozpíja v mase bližšie neurčeného „všetkého“. Hneď pri vstupe sme tak vrhnutí do situácie, kde sa budú programovo rozostrovať hranice medzi umením a životom, kde bude umenie sublimovať do rozsiahlych vôd vizuálnej kultúry. Diela inštalované v závere exhibície tlmočia témy opustenia, vyhostenia a úniku z galérie (Gallery Exit, 2010, End of exhibition, 2012, Dobrovoľný koniec, 2011). Priestor medzi tým je naplnený komentármi dejín umenia, galerijného priestoru či fenoménu diváctva.

Napriek početným zastaveniam vytvára výstava vo svojej celistvosti pocit paradoxného vyprázdnenia. Príznačná chudokrvnosť bielej farby, dlhý rad krátkych „jednoaktoviek“ či akási doslovnosť vystavených diel spôsobuje zvláštnu divácku podvýživu. Tento efekt však vnímam ako cielený. Podľa kurátorky Niny Vrbanovej sa hlavnou témou výstavy stala (ne)komunikácia umenia. Tá si našla adekvátnu podobu v pôsobení jednotlivých diel i výstavy ako celku. Zostáva len prijať paradox, kde sa problém komunikácie s divákom, tlmočí ťažko zrozumiteľným jazykom. Masárove diela totiž rátajú s balíkom potrebných znalostí, bez ktorých zostanú len hermeticky uzavretými nádobami. Je to problém umenia, ktoré sa pred divákom uzatvára, alebo problém diváka, ktorý nemá záujem vstúpiť? Toto je patová situácia do ktorej nás Masár vlákal po poliach pomyselnej (Duchampovej) šachovnice.

Výstava vytvorila prierez autorovou tvorbou posledných rokov a ponúkla viacero skutočne kvalitných prác. S ohľadom na ich selekciu a spôsob prezentácie zostal však predchádzajúci Masárov projekt neprekonaný. Pri koncipovaní výstavy Zblúdilé umenie v Galérii Médium (2012) došlo k výberu celkom siedmych diel, pričom každé dostalo možnosť rozpínať sa vo vlastnom priestore. Masárove diela nestačí v galérii len vystaviť. Potrebujú v nej dýchať, komunikovať s ňou, parazitovať na nej či ju významovo exploatovať. Výstavný priestor je ich hostiteľom, entitou, ktorá spolutvorí ich komplexnosť. To je problém site-specific diel vystavených v Dome umenia. K ich zrasteniu s priestorom jednoducho nedošlo.