COČ 2022: Lenka Adamcová

Rozhovor Ivany Hrončekovej s laureátkou Ceny Oskára Čepana 2022 Lenkou Adamcovou uzatvára sériu rozhovorov s minuloročnými laureátmi*kami. Adamcová vo svojich prácach vytvára zvukové krajiny, ktoré môžu byť strašidelné a oslobodzujúce zároveň. Ponúka nimi aj možnosť uvažovať o alternatívnych realitách.

Veľa vecí sa zmení, keď do skladby vstúpi hlas

Tvoje diela sú veľmi senzuálne, vychádzajú z odlišných tebou zažitých atmosfér, ktoré následne skúmaš, dekonštruuješ a rôzne vrstvíš predovšetkým formou zvuku. Ich vnímanie od nás vyžaduje individuálne napojenie a sústredenie – či už nahrávky počúvame osamote alebo počas živých scénických vystúpení. Ako ty sama vnímaš toto znovuprežívanie atmosfér pri živých performanciách a ako ich mení spoluprítomnosť divákov a diváčok? 

Zvuk vnímam ako odpojenie diela mimo galerijného priestoru, je týmto spôsobom omnoho dostupnejší a ľahšie prispôsobivý pre osobitné vnímanie. Pri živých vstupoch sa zatiaľ príliš sústredím na plynulosť výsledku, no pri tvorbe je to neustála intenzívna konfrontácia s tým, čo je potrebné odovzdať a zdieľať. K priblíženiu používam texty. Hlasy, ich dĺžky a frekvencie sú dôležitým aspektom v používaní jazyka aj mimo verbálnej formy. Práve v nich je totiž sústredená komunikácia v tom, ako skôr cítime to, čo vyslovujeme. Komunikujem na báze skladby pre jej účinky. Na živých vystúpeniach sa vlievajú modulácie priamo k poslucháčom. Často dostávam spätnú väzbu o tom, ako sa tieto spoločné priestory premieňajú na vizuálne predstavy, ktoré dostávajú individuálne interpretácie. Dúfam, že vystúpenia tiež slúžia ako prax počúvania, kedy túto skúsenosť nechávame znieť až do konca.

Tvoj album Hip hyp hurá – Hyper hurá, ktorý je možné počúvať na bandcampe, obsahuje šesť trackov, hudobno-zvukových kompozícií. Textové vokály a niektoré rytmické časti v nich akoby citovali popové refrény, alebo žánre súčasnej elektronickej klubovej scény. Po čase sa vždy rozpadnú a pribúdajú viac a viac znepokojivé „spooky“ zvuky, občas je to trochu opera, potom zase hororová rozhlasová hra, sen, spomienka, asociácia z filmu a tak ďalej v plynulom tempe. Ako pri komponovaní pracuješ s obrazotvorným potenciálom používaných zvukov?

 

Píšem texty nezávisle od kompozície. Časom sa vždy ukáže, čo je z celkového znenia najdôležitejšie. Pýtajú si neustále obnovovať svoj jazyk a tvoriť ním nové významy. Také, ktoré budú načúvať súčasným potrebám. Texty vkladám do prostredia, kde dostávajú iný kontext. Zároveň ich pokladám za zvukový snímok a ich atmosféra obrazu sa pretavuje do čisto sonickej podoby. V albume opisujem situácie a atmosféry, ktoré mnou prechádzajú.

Hip hyp hurá – Hyper hurá, hudobný album, zvuk, 2021

S textom a jeho vkladaním do zvukových kompozícií pracuješ intuitívne. Aké je to pri komponovaní jednotlivých vrstiev zvuku? Je tvoje narábanie s odkazmi na rôzne hudobné žánre programovým vymedzením sa voči nim, alebo skôr výsledkom vyslovene intuitívneho prístupu?

Skladanie vzniká náväzne, procesuálne. Na začiatku to mala byť operetná ária, no postupne mi začalo dochádzať, ako kombinácie žánrov a prechody vedia formovať situačné sekvencie. Umožňujú posilniť niektoré momenty, ktoré sú dôležité. S hudbou pracujem pomerne krátko, a preto tiež experimentujem a skúšam, ako spolu rôzne prístupy fungujú. Vychádzala som zo žánrov, ktoré majú výraznejšie vokály, nestabilnejšie až preexponované, či už je to opera, scream alebo hyperpop.

Takže práve tento účinok vokálov máš na mysli, keď hovoríš o sile hlasu, ktorý je týmto spôsobom zase spätne prepojený s telom a (aj) fyzickým prežívaním?

Hlas orálne transformuje vnútorné procesy a mnoho sa z neho dá vyčítať. Prechádza cez rôzne rétorické a frekvenčné prvky a my máme možnosť vidieť tieto perspektívy skrz iné telá.

Veľa vecí sa mení v momente, keď vstupuje do skladby hlas. Je to akýsi súčasný fenomén, simulovať blízkosť ľudského hlasu. Čím bližšie ho dokážete umelo priblížiť, tým viac ste s ním prepojený. V rámci týchto ideí budem pracovať aj v nadchádzajúcej výstave, snažiť sa meniť dynamiku hlasu a jeho vplyv za pomoci tela.

Pracuješ aj so svojim vlastným hlasom?

Áno, no nespoznali by ste ho.

Odzrkadľujú sa tvoje hudobné vzory v tvojej práci? Čo momentálne počúvaš?

Je nepopierateľné, že sa odrážame od toho, čo nás zaujíma. Práve teraz počúvam interpretku menom Lingua Ignota a skladateľa M Lamara.

Opera-Pop, zvuk a séria animovaných videoklipov, 2021

Okrem hudby sa v tvojom portfóliu objavujú aj videá, ktoré oscilujú niekde na pomedzí videoklipu, záznamu performance alebo komplexnej svetelno-zvukovej kompozície, ktorá ale vystavuje telo divákov a diváčok fyzickému zážitku podobne, ako je tomu počas tvojich hudobných vystúpení. Aký máš vzťah k filmu? Skúmaš ho v tvojich dielach podobne ako hudobné žánre?

Vizualita je spätá s predstavami, podľa ktorých diela vznikajú. Vyplavujú sa v scénach, ktoré vzbudzujú práve určitú atmosféru, alebo sú zasadené do kontextu, ktorý prehovára o tom, ako má dielo pôsobiť. Zväčša teda majú ponurú až horovú náladu a vôbec sa tomu nedivím. V súčasnosti sa sústredím na zvukovú stránku, s procesom mi však stále pomáha obrazové zobrazenie, napríklad skica scény alebo charakterov. Finálnemu obsahu predchádzali náčrty postáv v diele Opera-Pop ale napríklad aj v dielach Autopsy of the melacholy v predstave o tom, ako by mali postavy spolu komunikovať v akustickej a manuálnej modulácii hry na klavír.

Ako vznikala videoesej Self voyeurism? Predchádzalo jej video alebo fotografické skicovanie atmosfér?

Dielo sa vizuálne veľmi menilo. Pôvodne to mal byť totiž orchester, a z tohto bodu mám pár skíc a dirigentských formuliek. Postupne sa menila nálada a s ním aj charakter diela, ktoré vznikalo počas obdobia pandémie v uzatvorenom dome so záhradou. Neschopnosť ovplyvniť okolnosti vonkajšieho sveta sú hlavným vodítkom diela. Cez okno sa odrážajú svetelné animácie, opisujúce každodenné javy, ktorým sa prizerá postava v rohu. Aj keď vie vstupovať mimo priestor, absentuje tu niečo živé, nemá žiadny vplyv. Zdrojom komunikácie je svetlo, skrze neho chápeme, aký čas a druh udalostí prebieha. Je tiež doplnené o zvukový materiál tvorený pod vplyvom tohto obdobia. Obraz by mal pôsobiť sugestívne, akoby absorboval čas.

Self voyeurism, videoesej, 2020

Video Self voyeurism je výrazné aj šumom obrazu. Miestnosť v prítmí je osvetľovaná len zdrojom z ulice/záhrady, pripomína napríklad majáky sanitky. Má pre teba aj táto znížená kvalita obrazu špecifický význam?

Tma je strategicky kvôli viditeľnosti svetiel rovnako podtrhnutá šumom, ktorý prirodzene zahlcuje priestor do temnoty.

A formálne? Volila si tento spôsob obrazového záznamu z konkrétneho dôvodu? Odkazuješ tým aj na klasický film a jeho zrno? 

Samozrejme, beriem do úvahy analógové záznamy a ich špecifickú kvalitu. Svetlo je rozhodne významným jazykom obrazu. Aktívne pozorujem klasické aj súčasné filmy, zamerané aj na prácu zo svetlom. Často sa vraciam späť, nie z nostalgie, ale skôr pre pochopenie, ako dotyčné stroje fungovali. Páskové nahrávacie stanice a analógové prístroje opisujú identicky funkcie v digitálnej, redukovanejšej forme. Majú ale často neodkryté využitia. 

Svetelné a zvukové atmosféry sú pre teba kľúčovými elementmi, rovnako ako „raw“ prístup k dokumentovaniu. Video Self voyeurism akoby parafrázovalo Wavelenght Michaela Snowa. Ostré striedanie farebných plôch, svetla a tmy, ktoré si použila vo videu The memory of, mi zase pripomenulo kultový experimentálny film Arnulf Rainer Petra Kubelku. S elementmi svetla a zvuku však pracuješ vlastným, súčasným jazykom. Kde sa v tvojom uvažovaní prelína intuitívny a analytický princíp?

Je to veľmi chaotické. Rozvíja sa občas necielene počas dňa, niekedy pri intenzívnom tranze dookola znejúcej kompozície, kde skúmam vonkajšiu a vnútornú formu, až kým so mnou dostatočne nezarezonuje. Uvažujem nad dejom, nad hlavným zmyslom práce, vytváram k nemu postavy a vyhľadávam informácie. V tomto bode sa spoja viaceré prvky a prevracia sa to do viac intuitívnejšej podoby.

Autopsy of melancholy, zvuková performancia, živá modulácia zvuku, 2018

Vo videu Opera-Pop, ktoré dielu The memory of predchádzalo, si skomponovala hudbu a súčasne vytvorila 3D grafické komponenty v obraze. Aké miesto v tvojej umeleckej práci zastáva grafický dizajn? 

Grafiku ovládam veľmi improvizovane, no dáva mi voľnejšiu ruku nad procesom, ak si zmyslím, že je potrebná a má význam ju využiť. Vizuály si tvorím sama a postupne ich chcem rozvíjať v rôznych sférach, no nebránim sa spolupráci aj v tomto smere.

Lenka Adamcová absolvovala v roku 2021 Ateliér intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 2019 až 2020 strávila dva semestre na Fakulte výtvarných umení na Univerzity of the Rhine in Strassbourg, kde študovala zvuk. Minulý rok sa zúčastnila stáže v Synth Library v Prahe. V roku 2020 realizovala zvukovú performance La Chufferie v Galerie de la HEAR v Štrasburgu, či v rámci Sonic Protest Festival v Paríži. Vo svojej umeleckej praxi sa zaoberá primárne prácou so zvukom, ako aj kolaboráciami v rámci rôznych choreografických, performatívnych a participatívnych projektov s inými umelcami a umelkyňami.

---

Foto: archív autorky