Artalk.cz

To najslabšie z KHB

Koncom augusta uviedla Kunsthalle Bratislava rozsiahly medzinárodný projekt pod názvom Orly & holubice v kurátorskej koncepcii Lenky Kukurovej a Omara Mirzu. Kukurová pripravila pre KHB viacero projektov, a preto sme aj my oslovili Damasa Grusku, ktorý kontinuálne sleduje výstavy v KHB a zároveň k nim píše aj recenzie. Gruska pomenúva, o čom sú jednotlivé vystavené diela a tvrdí, že kurátori nemali ujasnenú predstavu o téme výstavy a ani o samotných prezentovaných prácach.

To najslabšie z KHB

Komu stačí hodnotenie jednou vetou, tak toto bola (zatiaľ) najslabšia výstava z produkcie bratislavskej Kunsthalle. Kto bude čítať ďalej, nájde argumenty, prečo si to myslím. V zásade je to neujasnením témy výstavy, jej konzistentným napĺňaním, a to všetko doplnené množstvom vyslovene slabých prác.

Kurátori píšu, že „komunikácia medzi rôznymi kultúrami je hlavnou myšlienkou výstavy“. Inde zas, že výstava kriticky reaguje na témy: „Aká je podoba národnej identity v súčasnosti a ako na ňu vplývajú rôzne symboly? Dokážeme sa pozitívne identifikovať s národom bez nacionalistických a xenofóbnych nánosov? A že „samotný názov výstavy Orly & holubice je inšpirovaný vplyvom týchto operencov na tvorbu národných symbolov“. Tak ako teda? Zdá sa, že kurátorom sa voľne prelínajú pojmy ako nacionalizmus, národ, identita, xenofóbia, komunikácia medzi kultúrami, globalizácia, imigrácia, atď.

Zlaté časy zažíval nacionalizmus pred sto a viac rokmi. To kreslil mapu Európy. Niežeby sa odvtedy sem tam nezdvihla niekde jeho vlna, vrátane vojenských konfliktov pred štvrť storočím. U nás sme mali posledné vzopätie nacionalizmu počas mečiarizmu, keď jazykovým zákonom rozvášnený dav vylomil dvere parlamentu – teraz máme vládnu koalíciu, kde sú spolu slovenskí a maďarskí „nacionalisti“. Podobne národné symboly ako vizuálne znaky národnej identity získavali i strácali svoju výpovednú silu a emotívny náboj. Raz sa k ním národy upínali, inokedy ich úplne prehliadali.

Výstavu otvára video Ulfa Amindeho, kde sa turistická loď s názvom Európa točí na mieste. Fajn, ale nie je to skôr o súčasnej kríze a debate o budúcnosti kontinentu a jeho integrácie? Po ňom nasleduje schematická myšlienkovo i formálne poňatá práca Ivany Šátekovej „Čo by bolo keby, ktorá sa zaoberá otázkou, čo by sa stalo, ak by sa druhá svetová vojna skončila víťazstvom nacistického Nemecka“. Úplne mimo misu. Obľúbenú tému Tomáša Džadoňa, ľudová kultúra v súčasnom kontexte, nájdeme jednak pred budovou KHB (príves k autu v podobe drevenice) jednak vo vnútri (jeho model i nákres). Témy sa rovnako vtipne dotýkajú Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič: alegorickú procesiu nesúcu znak automobilky Volkswagen a jej produkt. Čo by na to povedala Šáteková? Ale oboje sú opäť skôr mimo „deklarovaného“ hlavného zamerania výstavy. Uli Westphal pracuje s graficky rôznymi podobami „heraldickej“ orlice, čím podľa kurátorov zrejme automaticky zapadá do témy. Viacjazyčný nápis „My (všetci) sme národ“ (Hans Haacke) vítal návštevníkov documenty 14 (2017) v Kasseli, teraz víta aj návštevníkov KHB a nájdeme ho i vo vnútri expozície. S témou výstavy má ale málo spoločného, referuje skôr o antiimigračných náladách, vyprovokovaných hlavne obavami z jej ekonomických či bezpečnostných následkov. Videoinštalácia Henrike Naumann predstavuje rozdielny život tínedžerov v bývalom Západnom a Východnom Nemecku. Ide o domáce videá „v originálnom dobovom interiéri“. S témou výstavy síce súvisia, ale len okrajovo. Video od Anny Witt zachytáva dovolenkárov, označujúcich svoje dočasné príbytky štátnymi vlajkami, ako sa s nimi hrajú „na preťahovanie“. Nasan Tur vystavil dielo pozostávajúce z vlajok už neexistujúcich štátov. Fotografie autobusových zastávok z rôznych miest Nemecka a Slovenska, navyše nezmyselne veľkoryso nainštalovaných na tabletoch (Anna Tretter) sú síce občas vtipné, ale viac by som za tým nehľadal. Téme zjednotenia Nemecka a utopeniu mladšieho brata v tom väčšom a bohatšom sa venuje Suse Weber. Vystavuje nemeckú „NSR“ orlicu vytvorenú zo „stúh, reťazí a športových medailí pochádzajúcich z bývalej NDR“. Humorne ladená videoinštalácia Erika Sikoru i jeho kantorské marketingové mudrovanie na tému „Slovensko“ ma celkom pobavila. A to je tak všetko. „Slovenský vesmírny program“ Moniky a Bohuša Kubinských znakovo pomerne prvoplánovo poňatý ako naklonený holubník s tlampačmi, z ktorých podchvíľou znie známa „národná odrhovačka“, tému výstavy sotva niekam posúva. „Historický“ stánok poštovej novinovej služby Stana Masára je fajn, ale čo hľadá na výstave mi ostáva záhadou.

Celý výstavný projekt pôsobí dojmom riedkosti, zlepenca na objednávku, násilne pripisujúci diela veľmi rôznej kvality k „téme“, ktorú ale kurátori vlastne nemajú ani poriadne ujasnenú. Celé zlé.


Ulf Aminde, Tomáš Džadoň, Hans Haacke, Monika & Bohuš Kubinskí, Stano Masár, Jarmila Mitríková & Dávid Demjanovič, Henrike Naumann, Erik Sikora, Ivana Šáteková, Anna Tretter, Nasan Tur, Uli Westphal, Suse Weber, Anna Witt / Orly & Holubice / Kurátori: Lenka Kukurová & Omar Mirza / Kunsthalle Bratislava / Trvanie: 17. august – 28. október 2018

Foto: Tomáš Halász

Komentáře

  1. Možno nebudem taká kritická, konštruktívna a úderná vo svojej reakcii na komentár To najslabšie z KHB, ale asi nechcem byť ticho, kedže všetci sú ticho… To je tá naša malá domáca kunsthistória…. Sme ticho, alebo škaredo kričíme, alebo sa ticho smejeme za chrbátom toho druhého…Pôvodne som si myslela, že nebudem reagovať na tento komentár ani ja… lebo som zaujatá, jeden z kurátorov projektu je môj kolega, pripravujeme spolu tiež výstavný projekt…ja nemôžem reagovať… nie, ja MUSÍM REAGOVAŤ. Ako Damas Gruska priamo pomenoval, že Orly a holubice sú to najslabšie, čo v Kunsthalle videl, tak ja teraz priamo menujem… Už ma nebaví čítať texty, ktoré vytvárajú bublinu radikalizujúcej čierno – bielej polarizácie, rešpektujem jazykové vyjadrovacie prostriedky autora, a priznávam, vie trefne pomenovať často naše kur(v)átorske slabosti, ale budem mu kontrovať: Nepovažujem výstavu za zlepenec, na objednávku, diela majú rôzne poetiky, rôzne úrovne, dajú sa čítať aj inak…Môžme na ne pozerať cez fokus interkontextualizácie a to ma na výstave bavilo. Už som asi prestarnutá a možno teraz neprofesionálny súd dám, ale mňa musí výstava zaujať, baviť ma, musí v nej byť cítiť živý organizmus… a táto výstava tento organizmus v sebe mala, a to, že v niekom nevyvolala zrovna orgazmus… je vec vkusu, vedenia, či politiky vzťahov … Na záver, operenci a ich hybridné klony s pozliepanou estetikou sú odrazom toho, čo dnes žijeme… na jednej strane otvorenú pluralitu názorov, na strane druhej si ideme v zmätenej zacyklenosti nášho malého geopieskoviska, toporne si rubľujúc, kto ako čo nevie…a zabúdame na elementárnu obyčajnú slušnosť – vážiť si prácu druhého a vedieť byť kriticky aj láskavo.
    Skončila som.

  2. Vystavu som videla este pred recenziou damasa grusku ja som sa v nej stratila nepochopila som vobec o co v nej ide tema orly a holubice sa mi rozbila nebola tam pre mna ziadna vodiaca nit nic coho sa dalo zachytit hoci niektore diela boli dobre ulohou kritiky je kritizovat a v nasom prostredi do nie je az tak bezny jav

  3. vystavu som videla este pred recenziou damasa grusku ja som sa v nej stratila nepochopila som vobec o co v nej ide tema orly a holubice sa mi rozbila nebola tam pre mna ziadna vodiaca nit nic coho sa dalo zachytit hoci niektore diela boli dobre ulohou kritiky je kritizovat ukazovat nedostatky

  4. Aj keď zámer kurátorov vyšiel zrejme len čiastočne a výstava na mňa pôsobila nevyvážene, kritika p. Grusku sa mi zdá príliš tvrdá. A prosím, milá kurátorská obec v tomto našom malom slovenskom rybníčku, prestaňte už strkať hlavu do piesku a vyjadrite svoj názor. Stále je lepší zlý alebo nesprávny názor, ako žiaden.

  5. Výstava Orly a holubice sa hádam mala udiať o niečo neskor. Nedávno Kunsthalle ponúkla úspešný titul Strach z neznámeho (2016) a NG v Nitre zas Newrope (2016), pričom mnohé z tém, ktoré komunikovala výstava Orly a holubice na nich boli prítomné. I to môže byť jeden z dôvodov, prečo kurátori týchto výstav (z roku 2016) teraz spolupracovali ako tandem. No slovenský priestor (a najmä ak ide dokonca o tú istú inštitúciu – KHB) je príliš malý na to, aby sa výstavy reflektujúce takto príbuzné a prepájajúce sa témy realizovali pomerne tesne po sebe, zvyšuje sa totiž riziko ich recyklácie – i keď zo strany kurátorov určite nie zámernej.

    BTW: Ľudmila, čo máš na mysli pod interkontextualizáciou? Rada sa nechám poučiť….

  6. Mirka, nepotrebujem poucovat v prvom rade, v druhom, interkontextualizaciu v kontexte tejto vystavy si pomenovala za mna…dakujem… vo svojom poslednom komente… a ak sa mi zdalo, ze veje vietor z tvojej strany lahko ironicky…vopred sa ospravedlnujem…paci sa mi, ze vsetci vieme ako nemaju vystavy vyzerat, vsetci vieme ako maju vystavy vyzerat… uprimne ja uz mam zlcnik vyoperovany, takze zlcovo nepotrebujem reagovat na nikoho… iba na zaver dodam, ze nepovazujem komentar DG za smerodajny ….a nenazvem ho talonom domacej kritiky… nevieme kriticky pisat tak to je… vieme iba fajn pr clanky robit…a periodika, kt. su venovane iba kritike su strasne neaktualne…ale ja nie som hejter a nepotrebujem do niekoho zbytocne pichat, iba si poviem slusne, ked mam pocit nepravdivosti na mne, alebo na ludoch, ktorych si vazim…a pokojne so mnou nesuhlas… ja sa nezblaznim… umenoveda je krasna veda…ktora ma vela tvarov a prejavov a to ma tesi…pekny vecer Ti prajem.

  7. Milý Damas,

    máme radi konštruktívnu kritiku a myslíme si, že jej je v slovenskom prostredí, žiaľ, nedostatok. Ak sa pozrieme na súčasné písanie o umení, ide zväčša o PR články alebo objednané recenzie – naozaj nestranných a kritických (v pozitívnom slova zmysle) reflexií vzbudzujúcich širšiu diskusiu je málo. Preto vítame Vaše snahy o písanie o súčasnom vizuálnom umení, no Váš text reagujúci na výstavu Orly a holubice nepovažujeme ani za konštruktívnu, ani za kritiku – a vlastne ani za recenziu, ak by sme sa chceli púšťať do štylistických analýz. Ak internetový portál, ktorý je miestom pre súčasnú kritiku, poskytuje priestor takýmto výrazne subjektívne zafarbeným a argumentačne nepodloženým reakciám (ak by sme chceli použiť súčasnú internetovú terminológiu, tak by sme to nazvali hejtom), namiesto toho, aby dbal na kvalitu textov a dával priestor širšiemu spektru recenzentov, nazdávame sa, že to už i tak neduživej umeleckej kritike neprospieva – práve naopak.

    Nereagujeme preto, že sme urazení, nahnevaní, alebo ponížení. Výstava o aktuálnej spoločenskej téme má, samozrejme, vzbudzovať širokú škálu reakcií. Z tej Vašej je však zrejmé, že ste nepreukázali snahu výstavu pochopiť alebo sa obsahom diel hlbšie zaoberať. Hneď v druhej vete spomínate argumenty, no tie sme, žiaľ, nikde nenašli. Vaše tvrdenia skôr pripomínajú osobné invektívy, niekedy až arogantne zosmiešňujúce prácu umelcov. Máte, samozrejme, právo na vlastný názor, môžete s nami nesúhlasiť, môže sa Vám výstava nepáčiť, môže Vás náš prístup k umeniu iritovať. A máte právo nedávať si servítku pred ústa a používať „šťavnatý“ slovník, nielen suchopárny kunsthistorický jazyk. Sú však slovné spojenia ako „úplne mimo misu“, „to najslabšie“, „zlepenec na objednávku“ alebo „celé zle“ argumentmi? Konštruktívnou kritikou? Snahou o diskusiu?

    Vyčítate nám, že nemáme ujasnenú tému výstavy. Na základe čoho tak usudzujete? Možno je pre Vás ťažko uchopiteľné, že výstava zameraná na súčasné nemecké a slovenské umenie sa zaoberá národnou identitou a kultúrnou výmenou (ako z nášho textu sám citujete). No možno sú pre Vás ťažko uchopiteľné samotné tieto pojmy a za to nenesie výstava ani jej kurátori žiadnu zodpovednosť. Ak medzi dielami, ktoré tematizujú fašistickú históriu, obdobe transformácie, prístup k štátnym a národným symbolom, alebo príslušnosť k Európe nevidíte súvislosť s otázkou konštruovania národnej identity, je zrejme ťažké Vás o takomto vzájomnom vzťahu presvedčiť. Kultúrna výmena je podľa nášho názoru možným východiskom z nenávisti ku všetkému, čo „nie je naše“. Ak s nami nesúhlasíte, mohli ste venovať pár minút navyše aj menovaniu argumentov, prečo sú spomínané témy „mimo misu“.

    Tvrdíte, že sa nám „voľne prelínajú pojmy ako nacionalizmus, národ, identita, xenofóbia, komunikácia medzi kultúrami, globalizácia, imigrácia, atď.“ A nesúvisia práve všetky tieto veci s aktuálnou situáciou u nás doma, v Európe, na celom svete? So situáciou, v ktorej namiesto vzájomnej komunikácie a snahy o porozumenie sa uzatvárame do seba, do umelo konštruovaných mýtov o našej minulosti, súčasnosti a budúcnosti? Napríklad v súvislosti s dielom Hansa Haackeho píšete, že „…s témou výstavy má ale málo spoločného, referuje skôr o antiimigračných náladách, vyprovokovaných hlavne obavami z jej ekonomických či bezpečnostných následkov.“ Nie sú práve antiimigračné nálady spôsobené aj nedostatkom komunikácie medzi ľuďmi z rôznych krajín? Je to naozaj tak, že toto dielo má len jediný Vami spomínaný význam? Nesúvisí nápis „My (všetci) sme národ“ primárne s tým, koho do konceptu národa zahŕňame a koho vylučujeme? To je dôležité v akejkoľvek historickej situácii (mimochodom, Haacke tu pracuje s nemeckým sloganom z roku 1989).

    Téma komunikácie medzi kultúrami je komplexná, preto sa na ňu nedá pozerať len z jedného uhla – tobôž ak na to použijeme súčasné umenie, ktoré samo o sebe môže byť mnohovrstevné a mnohovýznamové. Ak by sme sa na výstave zaoberali napríklad zátiším alebo hľadaním nových možností maľby či fotografie, snáď by bola jej téma jednoznačnejšia. No nás zaujíma pohľad na živé spoločenské a politické témy – nie umenie pre umenie.

    A nakoniec pripomienka, ktorá s umením nesúvisí a prekvapila nás najviac. Tvrdíte, že zlaté časy zažíval nacionalizmus pred sto a viac rokmi. Sledujete aktuálnu politickú situáciu? Keďže, ako píšete, v slovenskom parlamente sedia spolu slovenskí a maďarskí „nacionalisti“, je tým pádom už všetko v poriadku? Je pozitívnou zmenou, že teraz svorne nenávidia Rómov a utečencov? Je podľa Vás nárast nacionalistických, xenofóbnych a fašistických nálad niečo, nad čím stačí mávnuť rukou s tým, že veď to je nič oproti tomu, čo sa tu dialo pred sto rokmi?

    Neochota porozumieť (si) je opakom toho, o čo v umení ide – o inú formu komunikácie. My sme konštruktívnemu dialógu bez invektív kedykoľvek otvorení.

    Všetko dobré prajú
    Omar a Lenka

  8. Ľudmila,
    nie som ironická.
    Iste „interkontextualizačne“ – „všetko zo všetkým súvisí“, najmä aj ide o takto nastavené témy výstav v KHB, NG, ktoré sú/boli veľmi príbuzné. Momentálne to vyzerá, že je to diskurz, ktorému sa majoritne KHB výstavami venuje za posledné 2 roky, ale uvidíme, čo ďalej… (A ešte by sa dala priradiť výstava A je tu zas? – koľko diel z nej by zapadlo i do konceptu národnej identity – leitmotívu výstavy Orly a holubice?) Interkontextualizácia ako návod na čítanie výstavy Orly a holubice, stačí to? Ťažko uchopiteľná problematika národnej identity – bola/chcela byť na výstave prezentovaná vyskladaním komplexu cez naratívy jednotlivých diel, v mnohých prípadoch i nepriamym spôsobom, z ktorých však by mnohé takisto mohli byť prezentované aj na Strachu z neznámeho či Newrope. Má zmysel sa pokúšať o takúto tému – Národná identita po tom všetkom? Viac by možno ozrejmil katalóg, tu naozaj ide nielen o kunsthistóriu, ale aj o pohľad sociológa, historika, etc.

  9. Dobry vecer,
    na vystavu som prisla k vernisazi ako navstevnik a zdielam nazor pana Grusku. Ked som sa docitala, ze sa vystava kona, potesila som sa, ze si ‚precitam‘ nazor Kunsthalle na znovu aktualnu temu. Takeho som sa ale nedozila. Jedine jasne stanovisko, ktore mi bolo podlozene, bolo, ze treba brat temu s humorom a nadhladom, aby bolo mozne sa o nej rozpravat. Co je ok, ale toto nebolo jednoznacne a okrem ineho si nemyslim, ze to staci. Tak isto ma napadlo, ze mozno neexistuju umelci, ktori by sa temou hlbsie zaoberali a boli by kontroverzni vo svojich vypovediach (co by bolo hodne taktiez diskusie), ale to ja, ako navstevnik jednej vystavy na tuto temu, navyse nie uplne z fachu, neviem posudit.. Nad vseobecnym prehladom o tom, co vsetko sa chape v dvoch krajinach pod nacionalizmom mi chybala teda jedna hlavna linia, ako chape temu nacionalizmu v tychto dvoch krajinach Kunsthalle.

    Recenzia Damasa Grusku teda nie je v mojich ociach tak kritikou vystavy ako takej, ako skor kritikou na instituciu Kunsthalle, ktora sa k citlivej teme nevie (alebo nechce) jasne vyjadrit, a teda neprispieva do diskusie do takej miery, do akej by mohla, co Kunsthalle nesvedci.
    PS: Erik Sikora ma tiez velmi pobavil, ale nebolo to vsetko. Odniesla som si potesenie zo satiry na Slovaka, co by tak strasne chcel byt velkym panom, aj utvrdenie, ze je to mozne. Ak Slovak vie, co je a kde stoji.

    Dakujem

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *