Z Matfyzu do galérie

Hoci je momentálne v centre mediálnej pozornosti rekonštrukcia dostavby Slovenskej národnej galérie, Vladimír Dedeček v Bratislave koncom 70. rokov 20. storočia realizoval i budovy Matematicko-fyzikálnej a Prírodovedeckej fakulty UK. Damas Gruska, ktorý v jednej z nich dlhé roky pracuje, ponúka komparatívny pohľad nielen na samotné stavby, ale i na inštitúcie, ktoré v nich sídlia. 

Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Foto: Damas Gruska

Z Matfyzu do galérie

Keď usadne prach a eufória zo znovuotvorenia (zatiaľ hlavne len budovy) SNG, keď doznejú oslavné komentáre, whishfull thinking a premnožený slovný balast, nastáva čas aj na vecnejší pohľad. S Dedečkovou architektúrou mám svoje osobné skúsenosti: dlhé roky pracujem v jednej z jeho stavieb. A tak sa ťažko môžem ubrániť istým paralelám s jeho dostavbou SNG. Aj budova Matfyzu ohúri čo i len trochu architektúru vnímajúceho návštevníka*čku. Právom, veď má veľa spoločného s „jeho“ SNG. Od detailov (hoci schodiská máme asi zaujímavejšie) cez veľkorysosť priestorov až po technické prevedenie. Ostatne, obe budovy boli dokončené približne v tom istom čase. Spoločné mali aj „úžitkové“ parametre. V lete teplo, v zime zima, a keď pršalo, aj u nás sa vytiahli kýbliky a lavóry. Architekt zrejme rád chodil na hranu vtedajších stavebno-technicko-ekonomických (ne)možností. Množstvo zle využiteľných zákutí, forma bludiska (v tom našom sa doteraz poriadne nevyznám), ale i praktických nedomysleností, ktoré pritiahli rokmi používania kvantum „naplavenín“. Za všetky spomeniem hneď veľkorysé vstupné haly (na Matfyze sú dve, čo, mimochodom, predražuje prevádzku). Vykúriť ich, aby panie a páni vrátnici vydržali službu, prakticky nie je možné, takže v nich rýchlo pribudli „provizórne“ plechové búdky (tu nechcem rozvíjať paralelu, ako to dopadne v SNG). Budova Matfyzu, rovnako ako SNG, nebola nikdy dokončená podľa plánov. V prípade tej druhej stál v ceste kvalitný bytový dom. Zachránil ho vtedy možno „súkromný záujem obyvateľov“, ktorý prevládol nad „verejným“, no v súčasnej dobe environmentálne citlivejšieho vnímania výstavby by sme to možno videli opačne. 

Administratívna budova Slovenskej národnej galérie pred rekonštrukciou v roku 2013. Foto: Gabriel Kuchta

No a je tu možno ešte iná paralela. Budova Matfyzu napriek svojim estetickým či architektonickým kvalitám nefunguje celkom dobre. Jedovato by sa dalo povedať, že by bola z veľkej časti vhodnejšia ako väzenie, kartuziánsky kláštor či dôstojnícke kasárne. Aj keď dám bokom to, čo vyplýva zo stavu nedokončenia, hlavný problém je v tom, že nestimuluje/nepodporuje jednu z hlavných misií inštitúcie – tvorivú spoluprácu: v spleti úzkych chodieb napríklad celé týždne nestretnem kolegu, hoci naše pracovne sú len pár metrov od seba. 

Paralely ale idú ešte ďalej. Ak má SNG hlavnú rekonštrukciu viac-menej za sebou, u nás práve prebieha jedna (veľká) z nich. Samozrejme, na rozdiel od SNG sme si nemohli dovoliť (a ani nechceli) luxus uzavrieť budovu, takže sa všetko robí za plnej prevádzky. Mimochodom, projekt, z ktorého sa to financuje, sleduje nielen rekonštrukciu budov, ale hlavne náplne (misie) príslušných inštitúcií – tu paralela so SNG nesedí. Menšie rekonštrukcie prebiehali v podstate permanentne. Obnovovala sa infraštruktúra, strechy i časť okien sú už dávno pokryté fotovoltaikou, zatepľuje sa. Mohli by sme hovoriť o environmentálnej zodpovednosti prevádzky. Nie som si istý, či to platí i o SNG, hoci je fajn, že pri jej rekonštrukcii sa používali „novoobjavené“ postupy recyklácií, čo galéria i náležite využila vo svojom PR. Okrem kvalitných prírodných materiálov našli nové využitie napríklad aj staré hliníkové profily. Je prekvapivé, pre koľkých je takáto samozrejmosť novinkou. Ale nečudujem sa. Stačí sa však obzrieť späť do 90. rokov, vtedy sa na recykláciu veľmi nemyslelo. Ulice boli po masívnych obnovách bytov plné kontajnerov s kvalitnými drevenými oknami, kazetovými dverami a dubovými parketami, aby na ich miesto prišli plastové náhrady. Odvtedy sa, našťastie, veci menia. Svoj podiel na tom majú ekologické aspekty, ale i celkovo sa meniace nazeranie na naše dedičstvo vrátane toho „socíkového“.

Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Foto: Damas Gruska

Otvorenie zrekonštruovanej SNG bola veľká sláva. Má to i svoj smutný dôvody. Tento mesiac si pripomíname tridsať rokov samostatnej Slovenskej republiky. Ak by sme ich mali hodnotiť z pohľadu verejných architektonických stavieb, zvlášť v porovnaní s dvadsiatimi rokmi prvej republiky, dopadlo by to tristne. S veľkou námahou sa po dvadsiatich rokoch dokončila budova SND [z trojice architektov sa dvaja „národní“ (Martin Kusý a Pavol Paňák) podieľali i na terajšej „rekonštrukcii“ SNG a stavbe novej centrály NBS], nových „kultúrnych“ stavieb je ako šafranu (knižnice, školy, divadlá atď.). Ak sa teda konečne otvorí nejaká kultúrna stavba, je čo oslavovať. 

Mimochodom, v Bratislave sú tuším len tri priestory budované od začiatku ako galérie (bez Premostenia SNG). A všetky tri sú v súčasnosti nejakým spôsobom problematické – či už programom, alebo stavom budovy. Nič ale proti rekonštrukciám či adaptáciám, samy osebe nie sú zlé, z environmentálneho hľadiska práve naopak. Ak nie sú len z núdze cnosť. Ostatne, voľakedajší riaditeľ SNG očakával, že raz si snáď Slováci postavia pre SNG novú budovu.

Nateraz isto bude (musieť) stačiť súčasná dostavba Vodných kasárni. No k zbúraniu mala bližšie, ako sme si teraz ochotní pripustiť. Prehodnocovanie kvalít modernistickej architektúry vzniknutej v období socializmu sa však už začalo. Nechcem hodnotiť kvality súčasnej Dedečkovo-Kusého-Paňákovej SNG. Tie preverí hlavne čas. Jedna vec je esteticko-architektonická hodnota a druhá, ako bude budova fungovať prevádzkovo, ekonomicky i návštevnícky. Vrátane tých jednorazových i pravidelných návštev. Osobne mi niektoré prvky rekonštrukcie pripadajú trochu lacno efektné. Ako príklad za všetky uvediem na tehlu otlčenú stenu barokových kasární. Mimochodom, celkovo ma v prípade rekonštrukcie SNG prekvapila veľkorysosť prístupu pamiatkarov.

Administratívna budova Slovenskej národnej galérie pred rekonštrukciou v roku 2013. Foto: Gabriel Kuchta

Horšie je to s okolitým kontextom, v ktorom sa budova nachádza. To je už ale na pleciach iných, konkrétne je to hanba bratislavských samospráv. Severný vstup hyzdia chátrajúce garáže – stavba i pozemky sú v správe Starého Mesta, ktoré za dlhé roky nevyvinulo adekvátne úsilie veci pomôcť. Aj keď sa nájdu trendy ľavičiari, ktorí by radi zlyhania verejného sektoru nejako hodili na ten súkromný. O nič lepšie to nie je s južným vstupom. SNG sa nachádza skôr na hrane štvorprúdovej „mestskej diaľnice“ než na Dunajskom nábreží. Prechody pre chodcov sú vzdialené, intenzita dopravy vysoká. Napriek starostlivo budovanému imidžu súčasného vedenia mesta ako „obmedzovačov automobilovej dopravy“ je realita skôr opačná. Po nakuknutí pod pokrievku uvažovania magistrátu je jasné, že s takouto dopravnou záťažou sa i v dlhodobej budúcnosti stále počíta. Mimochodom, prednedávnom staromestská radnica usporiadala architektonickú ideovú súťaž na riešenia predmetného územia a všetky návrhy počítali s významným upokojením dopravy a sprístupnením rieky okoloidúcim i samotným návštevníkom*čkam SNG. O všetkom však, napokon, rozhoduje mesto – a nie mestská časť. 

Vráťme sa však späť k paralelám s Matfyzom. Ten má svoje prostredie celkom pod kontrolou, parková úprava okolia stráca socíkový koncept („nešliapať na trávu“) a presadzuje sa relaxačné využitie pre študentov. Je tu – napriek blízkosti inej diaľnice – predsa len o dosť tichšie ako na nádvorí SNG. Obe inštitúcie sa pohybujú vo vysoko konkurenčnom prostredí. SNG môže ústami svojej pani riaditeľky hovoriť o „erbovosti“ koľko chce, tým tento fakt nezmení. My bojujeme o študentov, granty, talenty a podobne. Musíme stále inovovať, prispôsobovať sa dopytu, no pritom nestrácať tvár, nepodliezať latku. Podobné platí o SNG. Blízkosť Viedne, Budapešti, ale i dostupnosť iných kultúrnych centier je veľkou výzvou. V blízkosti SNG magistrát pripravuje inú rekonštrukciu: Grösslingove kúpele. Autormi sú OPPS Architettura-Florencia a projekt na vizualizáciách vyzerá pôsobivo. Hoci konečné využitie priestorov nie je celkom jasné, zdá sa, že kultúrne aktivity tam budú významne zastúpená. 

Fakulta matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Foto: Damas Gruska

Ešte inú paralelu ponúka snáď už ustupujúca pandémia. Na Matfyze cítime jej stopu. Popretŕhali sa väzby medzi študentmi*kami samotnými, ale aj medzi nimi a ich učiteľmi*kami, i vzťah k inštitúcií. Netušíme, kedy sa to všetko (a či vôbec) dostane na pôvodnú úroveň. Nerobme si ilúzie, že dlhodobý beh na nižšie obrátky, navyše spojený s uzavretím budov, sa nepodpíše i na SNG. Lákadlo „popíkovosti“ či vsádzanie na „lacnú zábavu“ tu je v čase, keď výstavná činnosť ustupuje entertainmentu, gastru či iným funkciám. Pekná nová budova nie je sama osebe zárukou ničoho a „Bilbao efekt“ v tomto prípade isto nehrozí. Matfyz má v susedstve novú budovu (dostala i nejaké ocenenie) konkurenčnej fakulty, tá je však na verejnosti známa momentálne skôr škandálmi a odchodmi veľkej časti pedagógov. Garanciou fungujúcej inštitúcie nie sú ideálne priestory, svetové diela v depozitároch, keď program je v dlhodobej kríze, ako je to napríklad v MUMOK-u.

A na záver ešte jedna „paralela“. Na Matfyze sa celkom potešíme spolupráci so súkromným sektorom. Ustrážime si, aby sa pohybovala v medziach obojstranného prospechu. V príhovoroch pri otvorení SNG viackrát zaznelo slovo Tatra banka. Pri celkových nákladoch sa na celej sláve podieľala zhruba jedným percentom v priamych nákladoch (financovala napríklad nové akvizície). Nepriamo to je asi viac, banka dlhodobo patrí medzi desiatich najväčších platcov daní na Slovensku. V tomto rebríčku sú významne zastúpené monopoly, no Tatra banka sa pohybuje vo vysoko konkurenčnom prostredí a patrí k technologickým lídrom v segmente. Napriek tomu sa okolo nej dlhodobejšie vedie akýsi kultúrny boj. Zlomyseľník by povedal, že to má za to, že peniaze „nezaparkuje“ do daňových rajov, do cudziny všeobecne, ale miesto toho dlhodobo podporuje slovenské umenie. Osobne mám plnú dôveru v profesionalitu kurátorov*iek SNG, že výber nových akvizícií financovaných bankou majú plne pod kontrolou. Je hanbou, že tu štát zlyháva, a to o to viac, že na ich financovaní sa riadne podieľa. Príklad Tatra banky mohli nasledovať aj iní. Nová úspešná budova by ich k tomu mohla pomknúť. Malo by to byť vecou prestíže. Tak, aby si i SNG mohla vyberať, kto bude mať tú česť. Tým skôr, že artwashing si už našiel cestu i na Slovensko. Za všetky príklady spomeniem developera, ktorý nedávno zbúral Istropolis, cennú modernistickú pamiatku. Dokonca si myslím, pri všetkej úcte, o nič menej hodnotnú (ak nie hodnotnejšiu) ako terajšia SNG. Napriek tomu sa namiesto kolosálnej hanby teší priazni časti „progresívnej“ kultúrnej obce. Ale to je už iný príbeh. A iný kontext.

---

Foto: Gabriel Kuchta, Damas Gruska