Artalk.cz

Mystérium popola

Podľa autora recenzie Damasa Grusku sa na výstavu Popol a síra v galérii Krokus oplatí prísť do Bratislavy. Klaudia Kosziba na nej predstavuje súbor nových malieb, inšpirovaných čiernobielymi reprodukciami malieb Piera della Francescu. Gruska sa zamýšľa nad niekoľkonásobnou reprodukciou, ktorej výsledkom sú Koszibine monochromatické maľby. Tie v spojení s fyzickým priestorom galérie, podlahou a závesmi, vytvárajú nový celok s osobitou atmosférou.

Mystérium popola

Maľovať podľa „umeleckej“ predlohy nie je nič nové. Stáročia to bolo povinnou jazdou v maliarskej príprave. Ani to, keď tou predlohou je len „reprodukcia“, ostatne tá bývala jediným spôsobom ako sa s dielom zoznámiť. A z času na čas sa stane, že práca jedného autora tvorí priamu či nepriamu inšpiráciu pre druhého umelca a dá tak vzniknúť niečomu úplne originálnemu.

Aj keď záujem umelcov o dielo ranorenesančného maliara Piera della Francesca pretrváva viac ako pol tisícročia, zaznamenal viacero výkyvov a vzplanutí. Jeho „znovuobjavenie“ talianskymi futuristami na začiatku minulého storočia patrí k najproduktívnejším a pre mňa najzaujímavejším. Od práce s perspektívou, cez kompozičné riešenia, až po používanie geometrických foriem. No Piero della Francesca inšpiroval aj hudobných skladateľov ako napríklad Bohuslav Martinů Fresky Piera della Francesca, Gérard Grisey – L’icône paradoxale  (Hommage à Piero della Francesca), filmárov ako Andreia Tarkovského vo filme Nostalghia, poetku Jorie Graham v básni San Sepolcro a rad ďalších. Obávam sa len, že v súčasnosti toto už nemožno povedať o jeho teoretických traktátoch o algebre, geometrii a perspektíve ako inšpirácii pre matematikov.

V čase kvalitných a dostupných farebných reprodukcií našla Klaudia Kosziba inšpiráciu v čiernobielych knižných reprodukciách malieb Piera della Francescu, bezmála sto rokov starých. Nie je to prvý raz, čo bola fotografia (z rodinného archívu, telefónu či internetu) východiskovým bodom jej maľby. Klaudia Kosziba ďalej pracuje s princípom redukcie farieb do monochromatickej škály a to nie len v rovine maliarskej technológie. Tento princíp nájdeme už v stredovekej maľbe, nie je teda iba výsledkom nášho „čiernobieleho“ videnia, spôsobeného prvými fotografickými, filmovými, televíznymi či reprodukčnými technikami. (Aj tejto téme sa v rámci sprievodného programu k výstave venoval Dušan Buran vo výbornej a obšírnej prednáške „Piero della Francesca, Klaudia Kosziba a monochrómna maľba na prahu renesancie“). Ale redukcia sa mi nezdá tým kľúčovým problémom, ktorý Kosziba riešila. Ten za ňu vyriešila dobová reprografia. Začalo to rozlúčkou. So starými prácami. Nestáli jej ani za premaľovanie. Pochovala ich vrstvou popola. Doslovne. A na nej začala odznovu. Nové vstalo z popola. Ich povrch pripomína Pompeje, spálenisko, víziu kultúrnej apokalypsy, v náznakoch ostali akoby len synopsie. A stopy ešte nevyhorenej síry. Rozpoznávame tie najslávnejšie diela i detaily, ktoré nám predtým ľahko mohli uniknúť. Tóny a farby pri monochromatickej redukcii nahradilo chiaroscuro a sfumato. Maľba je rozostrená, no nie opticky na spôsob foto-malieb Gerharda Richtera. Kontúry narúša drsný povrch ale i ťah štetca. Ak sa k dielam Piera della Francesca fyzicky len ťažko priblížime „na dotyk“, obrazy Kosziby, videné (a cítené) z bezprostrednej blízkosti, vzbudzujú temer haptické asociácie.

Cestou z mimoriadne početne navštívenej vernisáže som rozmýšľal, o čom to celé bolo. Technologické či maliarske cvičenie? Nedostatok iných námetov? Maliarska exhibícia? Ukážka novodobého akademizmu, ku ktorému sa Klaudia Kosziba občas nebezpečne približuje?

Myslím, že dielo Piera della Francesca celkom i poznám. Precestoval som za ním s talianskymi kamarátmi, jeho kvalifikovanými fanúšikmi stovky kilometrov. Náboženský rozmer i dobové reálie diel Piera della Francesca sú pre súčasníka väčšinou dávno stratené. Ostanú farby, figúry, zvláštna strnulosť a priestor. No očaruje nás ešte aj iným, ťažko reprodukovateľným. Pravda, ak sa za ním vyberieme vo vhodnom čase: mimo turistickej sezóny, keď sa múzeá a kostoly vyprázdnia a toskánske slnko sa už nedvíha tak vysoko nad horizont. Napríklad Madonnu del Parto som prvý raz videl ešte v „Cappella di Santa Maria di Momentana“, pred prenesením do Múzea  Madonna del Parto, v Monterchi. Otvoriť nám ju išla jednoduchá staručká vidiečanka. V ruke držala zväzok ťažkých kľúčov. Sprevádzal ju kŕdeľ sliepok. A tá stará monografia, ktorou to celé začalo, referuje ešte k staršej dobe, keď Piero della Francesca nebol plebejský turistický artikel.

Po rokoch sa samotné obrazy a fresky ľahko pripomenú, stačí dať meno do internetového vyhľadávača. No vybavuje sa mi aj niečo iné. Atmosféra, priestor. Keď som výstavu navštívil druhý raz, bolo to úplne o inom. Ocitol som sa sám uprostred maliarkinho „gesamtkunstwerku“: vyčistený priestor galérie, nová farba i povrch podlahy, „stenové“ závesy. A obrazy. Vytvorila priestor. Nie ten priestor strohej „perspektívy“, ktorým sa Piero della Francesca preslávil. Jeho typickú kompozíciu či geometrické formy tam tiež nenájdeme. Použila materiál odkazov na referenčné a ikonické práce pre vytvorenie úplne svojbytného diela. Mystérium popola, kontemplácie, symbol spáleného a pochovaného, stíšenej farebnosti ako opozita k svetu lacných a rýchlych presaturovaných atrakcií, vrátane novodobých masových „reprodukcií“ diel Piera della Francesca.

Škoda priechodnej „kancelárskej“ časti galérie, nie len kvôli jedinému farebnému obrazu mimo cyklu, ktorý sa pre diváka ocitol v kontextovo nezrozumiteľnom vzduchoprázdne. Druhý obraz, v okne, zas pôsobí ako milá dekorácia k pracovnému stolu. Oboje zbytočne narúša inak čistý dvojkomorový koncept výstavy. A zároveň pripomína jej možnú krehkosť. Ak sa neskôr obrazy roztrúsia, ocitnú „mimo“, nebude si ich divák klásť tie isté otázky, čo ja po vernisáži? To sa uvidí. Doslovne. Každopádne, keď sa ma pred pár dňami jeden známy pýtal, na čo sa mu oplatí zájsť do Bratislavy, nemusel som dlho rozmýšľať. A to sa mi zas nestáva často.


Klaudia Kosziba: Popol a síra / Kurátorka: Gabriela Kisová / Galéria Krokus / Bratislava / 14. 9. 2018 – 27. 10. 2018

Foto: Ján Kekeli a Damas Gruska

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *