TS: Filip Sabol a Michal Turkovič

Príbehy z Betónovej ríše / Filip Sabol a Michal Turkovič / Galéria Umelka, Bratislava / Výstava potrvá od 26. 2. 2017

Príbehy z Betónovej ríše sa odohrávajú v meste dennodenne. Rodia sa na uliciach, v kluboch, na sídliskách, na cestách, mostoch, podchodoch aj v jedinečných preplnených prostriedkoch MHD. Keby sme mali metro, boli by príbehy možno ešte bohatšie. Z Betónovej ríše pochádzajú aj dvaja pozorovatelia a rozprávači príbehov Filip Sabol a Michal Turkovič. Obidvaja vyrástli v ríši ale každý je prívržencom iného kmeňa, jeden je z Ružinova a druhý z Devínskej Novej Vsi. Aj tak mali svojho času najradšej kráľovstvo Lamačské, ale o tejto časti príbehu bude reč neskôr.

Kto sú teda naši pozorovatelia? Čo najradšej vidia? Akí sú a akí sa nám zdajú byť?

Pamätám sa ako si na základke v 8. – 9. ročníku naši chalani v triede stále niečo čmárali po laviciach a papieroch. A keď im to našiel dejepisár, bol celý preč z toho, že im môže ich kresby rozkmásať na márne kúsky. To bola jeho odmena a márna snaha zastaviť ich. Damn. Tak si predstavujem aj Filipa a Michala. Sedeli si a kreslili – fixkami, tými drsnými, čo nejdú dole, a keď sa o to pokúsite, tak ich len rozmažete a je z toho potom už len brekeke. Ale na spolužiakov a baby to isto fungovalo. Na rodičov asi menej. Po škole, pekne ešte s aktovkou hurá do Lamača, robiť neplechu. Tam sa spoznali a tam spolu maľovali. Chalani spomínajú, aké bolo ťažké toho času farby a spreje zohnať, až kým sa jedného dňa ocitli v raji – v pivnici u Romana, kde bolo všetko, aj náhradné trysky na spreje. A tak ubehli dva posledné roky na základke a aj stredná. Skill sa nakumuloval, čo však ďalej s ním?

Obaja išli na maľbu na VŠVU. Potom už len ďalej pracovali a to vám poviem, hecujú sa dodnes. Našli si svoj vlastný program, svoje videnie vecí a spodobovanie reality. V ich veciach nájdeme známy znak alebo predmet, ktorý vídame bežne a dívame sa naň len zbežne. Michal namaľuje sprejom banálny predmet ako tenisky tak, že nás v momente prenesie na posprejovanú perifériu Bratislavy nultých rokov, kde si ešte deti kopali loptu medzi panelákmi. A Filip namaľuje znak hydrantu a my si vybavíme presne ten, okolo ktorého sme minule prešli. Pouličné inšpirácie zbierajú denne. Chodia s očami dokorán a nemajú hlavu v piesku. Keď sme stáli spolu na novej zastávke električiek na Šafku, ó áno na tej, kde sa môžete odviesť elinou aj do Petržalky, všimla som si ako Filip blikal očami po kovových konštrukciách obalených čierno-žltou výstražnou páskou. Žeby inšpirácia?

Každý obyvateľ mesta v ňom zažíva svoje príbehy. Mnohí žiadne podnety ulice nepostrehnú, lebo ju nevnímajú ako médium, ktoré by mohlo byť pre nich interesantné. Záujem obyvateľov o mesto, ako miesto, kde žijú, by mal byť samozrejmosťou. Nepovažujem to za zväzujúcu povinnosť, naopak, ak sme k mestu pozorní, ono sa nám odvďačí. Automaticky rozkvitne. Prechod ulicou nebude len nutným transferom a stratou času. Vzrastie tak počet troch základných objektov záujmu: 1. práca, 2. nákupné centrum, 3. krčma. A vy sa zrazu ocitnete na lavičke v Medickej záhrade alebo v Sade J. Kráľa s dobrým pocitom. Ušetrené euro za pivo venujete chudobnému človeku, ktorý vás o to poprosí. Tomu človeku, ktorého ste pred časom ignorovali, lebo ste si mysleli, že vám je dobre v ulici bez príbehu.

Kým nieje vzťah ľudí k ich mestu vybudovaný, tak má význam, aby "Vierozvestci z Betónovej ríše" šírili jeho príbehy a podobenstvá, aby sa k "nim" postupne pridali ďaľší a ďaľší.

Bohunka Zamecová