Kto hľadá červenú, uvidí najprv modrú a zelenú

Výstava Břetislava Malého O červené v čase v Galerii města Blanska trvá už jen do pátku. Zuzana Janečková v její recenzi uvažuje nad způsobem, jakým autor pracuje s barvou a tematizuje ji, přičemž si všímá rovněž skutečnosti, že se Malý ve své aktuální tvorbě odklání od plošného obrazu směrem k prostorovému objektu. Tematicky pak text i výstava koresponduje s nedávným příspěvkem Pavla Múdrého o výstavě Ondřeje Kotrče v brněnské Fait Gallery.

Kto hľadá červenú, uvidí najprv modrú a zelenú

Výskum farieb, ich delenie a technológie miešania ovplyvňujú vedecké poznatky z fyziky, chémie aj biológie, ale zaoberajú sa nimi často aj poprední filozofi. Teórie sú rôznorodé a menia sa nielen vďaka novým poznatkom v optike. U maliarov patria tieto témy k tým, ktoré stabilne pretrvávajú ako hnací motor tvorby od počiatkov, k čomu odkazuje aj názov aktuálnej výstavy Břetislava Malého O červené v čase. To ako farby vidíme, vnímame a delíme, je nielen vecou biologickou, ale aj sociokultúrnou a tajné receptúry miešania a nanášania farieb priťahujú odborníkov aj laikov. Pomocou röntgenov a ďalších nových technológií môžeme dnes odhaľovať voľným okom neviditeľnú históriu maľby, jej skryté vrstvenia či know-how umelca. Ustálené slovné spojenie „prierez tvorbou“ je v tomto prípade viac ako symbolické a vrstvy, ktoré sa v ňom odhalia ako prehistorické horniny, môžu byť veľmi prekvapivé. V priereze sa objaví totiž nielen technológia ale aj vplyvy iných faktorov - autorov.

Břetislav Malý sa vo svojich dielach systematicky zaoberá spomínanými princípmi miešania a delenia farieb, pričom sa nám na prvý pohľad môže zdať, že jeho tvorba odkazuje primárne k tradícii abstraktnej maľby. Je to ale o čosi zložitejšie. Napriek tomu, že je jeho prístup až konzervatívne maliarsky, uvažovanie vybieha v posledných dielach čoraz viac smerom k vede a ku konceptu, ktorý sa prejavuje najvýraznejšie v názvoch diel (v aktuálnej inštalácii, napr. séria Ludwig pouští draka, Pět šedých pruhů Daniela Burena). Autor názvami smeruje diváka nielen k tomu, čo číta, ale zároveň odľahčuje prvoplánovú ťaživosť vážnej a hlbokej abstrakcie. Okrem optiky sa zaoberal napríklad delením farieb aj v špeciálnom laboratóriu Vysokého učení technického, ktoré je zamerané práve na ich výskum. Fascinácia fyzikálnymi a chemickými zákonitosťami sa prenáša aj na diváka a doslova ho vťahuje do maliarskych vnútorností. Okrem toho, že pastóznosť maľby prakticky deštruuje podklad a vytvára už viac reliéfy ako maľby, pri sérii v Blansku sa mi okamžite objavila aj paralela s tapisériami, a to jednak z hľadiska farebnosti, ale aj formátov.

Dva najdominantnejšie obrazy, ktoré pripomínajú tapisérie, majú spoločné viaceré znaky – obidva sú rozmerné, vystupujú z klasického formátu a nánosy farieb vytvárajú hmotu podobnú tkanine. Pre tento typ formátov má Galerie Blansko veľmi dobré priestorové dispozície a autor ich využil v prospech pôsobenia diel na maximum. Do priestoru postavil síce len dve diela, ale ich účinok bol presne tým, čo celej výstave dodalo potrebný vzduch. Úplný prostor teplé škály rozbíja a rozvíja inštaláciu až do tej miery, že sa stáva akýmsi oltárom. Sakrálnosť je prítomná v krížovej konštrukcii rámu a aj v spôsobe uchytenia obrazu na stĺp pomocou modrého uťahovacieho pásu a zakliesnených karabín. Od klasického tvaru sa najviac odkláňa veľkoformátové dielo zo série Ludwig pouští draka, kde rám obrazu úplne absentuje a jeho funkciu symbolicky supluje päť vertikálnych latí rozmiestnených v pravidelných rozostupoch na pohľadovej časti maľby. Tá sa ležérne opiera o stenu a pripomína vláčny vlnitý plech. Najväčšou dominantou je veľký modrý ovál nazvaný Úplný prostor tří základních barev, pri ktorom môžeme stráviť hodiny ako vo veľkom jazere a čas postupne prestáva existovať.

Kurátor výstavy Martin Dostál píše, že hlavným ťažiskom výstavy je moment hraníc medzi farbami a červená farba je vo výsledku, „průvodcem mezi těmito hranicemi, které sama vymezuje“. Kto by ale hľadal na výstave samotnú červenú farbu, zostane v pomykove, pretože uvidí primárne kobaltovo modrú. Červená sa vyskytuje výrazne len na jednom plátne - Tvar červené v prostoru. Je otázne, či bolo vlastne nutné, aby tam bola. Z kompozičného hľadiska určite áno, ale inak by to výstava ustála aj bez tohoto kontrapunktu. Prekvapujúce farebné východisko je veľmi funkčné, diváka prinúti zamyslieť sa nad farbou inak a okamžite začať uvažovať nad tým, kde sú hranice červenej farby, ako dochádza k miešaniu, vďaka čomu vlastne vidíme takú farbu, akú vidíme, resp. vidia ju tak aj ostatní? Zneistenie pokračuje aj v názvoch explicitne odkazujúcich na dielo Ludwiga Wittgensteina a v spôsobe inštalácie, kedy sa obraz posúva smerom k objektu. Keď som sa s autorom stretla ako kurátorka jeho výstavy Zánik prostoru jako následek barevné syntézy v Galerii mladých minulý rok, trval na inštalácii, ktorá nebude posúvať maľbu do polohy objektu, ale nevylučoval, že niekedy k tomuto kroku dôjde. Napokon to netrvalo ani tak dlho a toto jeho rozhodnutie je nakoniec odvážne a veľkorysé. Priestorové riešenie celkovej inštalácie je precízne, všetko je presne tam, kde má byť. Jednotlivé diela akoby sa priťahovali a zároveň odpudzovali, čo nakoniec nie je až také prekvapujúce, keďže väčšina z nich obsahuje kovové pigmenty a je aj magnetická. Autor tento princíp odhaľuje na jednom z menších formátov zo série Ludwig pouští draka, v ktorej je malými magnetkami v tvare guliek na maľbe vytvorená koláž s xerokópií zmnoženého portrétu Ludwiga Wittgensteina (17x). Břetislav Malý sa netrápi dôsledným vystrihovaním profilu, ale profil autora rôzne variuje a vytvára z neho postupne tvar šarkana. Tohoto šarkana púšťa do sveta, a to kam zaletí, je už nielen vecou autora a kurátora, ale aj divákov a ich interpretácií. Kto hľadá červenú, môže nájsť modrú aj zelenú.

Břetislav Malý / O červené v čase / kurátor výstavy: Martin Dostál / Galerie města Blanska / Blansko / 7. 5. – 3. 6. 2016

Foto: Michaela Dvořáková