To miesto

Nedávno som sa dosť rázne ohradil pri jednom rozhovore, keď som počúval, aká je Banská Štiavnica inšpiratívne miesto. S odstupom času to ale predsa len musím prehodnotiť. V prvom rade, ktorá Štiavnica? Sídlisko pod mestom, ktoré si žije svojim vlastným (reálnym) životom? Torzo pôvodných obyvateľov motajúcich sa v historických kulisách zašlej slávy? „Prindíšsko-hipsterský“ už neviem koľký pokus zachrániť mesto „umelým životom“? Štiavnický gýč? Nič z toho mi nepripadalo inšpiratívne. Teda pokiaľ nejde o banálne veduty. Keď sa ale obmedzíme na vizuálne umenie, na oboch koncoch mesta sa predsa len čosi deje. Na hornom sa etablovala galéria súčasného umenia Schemnitz (stoja za ňou Ivan Ladziansky a Ivan Lukáč) a nový dych chytila galéria J. Kollára - momentálne Gwerk 120, Dominik Hlinka a hlavne nedávno skončené Trienále drobnej plastiky, reliéfu a kresby. Za naposledy menovaným stálo občianske združenie Štokovec (menovite Svätopluk Mikyta a Zuzana Bodnárová), ktoré zároveň stojí za dlhodobým a veľmi produktívnym projektom BANSKÁ ST A  NICA Contemporary, priestorovo ukotvenom na dolnom periférno-industriálnom konci mesta v priestoroch železničnej stanice. Projekt v rámci svojich rezidenčných programov ponúka i „Rezidenciu 6x9“, ktorá má byť zakaždým zavŕšená vytvorením monumentálneho diela pre stenu staničnej haly. Je to ťažký „formát“, ergo veľká výzva: málokto má skúsenosti s tak obrovskou plochou (áno, je to naozaj 54 štvorcových metrov). Čas rezidencie je obmedzený na cca tri týždne a okrem ročného vystavenia je ďalší osud neskladného diela neistý. A je tu stále otázka inšpiratívnosti m(i)esta.

Niežeby už samotná stanica z druhej polovice 20. storočia toho hodne neponúkala. Premelie sa v nej len pár cestujúcich, ale množstvo pokladničných okienok odkazuje k inej sláve i predchádzajúcim záchranným pokusom, či už cez priemysel alebo školy, znovu vdýchnuť mestu život. Aj okolie, ostrý prechod z industriálnej zóny do prírody protiľahlého svahu, ponúka svoju výzvu. Keď už nič iné, je tu príroda, ktorá si začne postupne brať späť všetko opustené a nepoužívané - tá príroda, ktorá milosrdne zakrýva toxicitu i geologickú zradnosť podložia mesta a jeho okolia.

Keď som si pozeral práce, ktoré tu vznikli za posledné roky (i v rámci iných typov rezidencií), tak práve takéto témy nachádzajú veľké zastúpenie. Silnou inšpiráciou je motív úpadku, no nie toho starostlivo a prácne udržiavaného, ako ho poznáme z Benátok. Úpadku, ktorý síce zachránil mesto pred osudom, aký postihol väčšinu slovenských miest „zmršených“ podľa predstáv budovateľov „novej, lepšej spoločnosti“, ale hlavne úpadku visiaceho zlovestne a fatálne nad mestom už od konca 19. storočia. Zďaleka sa to netýka len historického jadra. Tohtoročná rezidentka 6x9, Erika Miklóšová, si inšpiráciu našla (primárne) v okolí mesta, pri Počúvadle. Ruiny vyhorenej chaty odkazujú ešte i k ďalším dimenziám miesta. Vybavuje sa mi spomienka kamaráta z detstva, ako sa vždy na začiatku leta „terigali“ z  Bratislavy vlakmi a  autobusmi s celou výbavou (od perín po hrnce) na chatku na Počúvadle, pôdorysom polovičnú ako ono rezidenčné plátno. Po chatke už neostala ani materiálna stopa. Vybavujú sa mi stavitelia dômyselných vodných diel, ktorých všadeprítomné pozostatky uniknú nepozornému chodcovi, pravda okrem tajchov, ktoré získali úplne iné využitie. A chatky k tomu ako bonus. Teraz tu stoji novodobá ruina, ktorá čaká na svoj definitívny koniec. A to bola ešte celkom mladá...

Je osud jej o stáročia starších kolegýň lepší? “Dopatlávajú” sa síce „pseudohistorizujúcou vetešou“, zmesou nesúrodých štýlov či rovno mediteránnym akcentom, ale ešte stoja, aj ked už barbari dávno nie sú „ante portas“. Úpadok, ak, zobral inú podobu. A  je tu Miklóšovej „barbarské“ miešanie akrylu a oleja. Maliarsky valček a tonalita obrazu, ktorá odkazuje k prekvapivej ponurosti pôvodných štiavnickým príbytkov (že by nechceli priostrý prechod z podzemia?) umocnenej  stopami temnej maliarskej výzdoby stropov. To celé v nezrozumiteľnej štruktúre pre nezasväteného, tak ako stokilometrová spleť štiavnických zavodňovacích „jarkov“.

Kroky diváka sa hlasno ozývajú v prázdnej staničnej hale, na stene visí niečo enigmaticky znepokojivé. Je to TO m(i)esto? Mesto, do ktorého prichádzam, mesto ktoré opúšťam?

Erika Miklóšová

Rezidencia 6x9=2015

Kultúrne centrum BANSKÁ ST A  NICA Contemporary,

Železničná stanica Banská Štiavnica

28.VIII. 2015 – leto 2016