TS: Koridor

Tomáš Džadoň & Michal Moravčík, Dominik Lang, Gio Sumbadze/ Kurátorka: Lýdia Pribišová / tranzit.sk, Beskydská 12, 81105 Bratislava / 25. 9. - 21. 11. 2015

Rozpustný“ koncept architektúry, v ktorom sociálne a priestorové aspekty prevažujú nad stavebnými konštrukciami. Koridor, ktorý je jednotiacim motívom výstavy, architektonickým prvkom, predstavuje pojmy ako spojenie, prechod, ne-priestor /Marc Auge/, neistota a dočasnosť. Umelci Tomáš Džadoň & Michal Moravčík, Dominik Lang a Gio Sumbadze vytvorili nové projekty, vyplývajúce zo svojich miestnych podmienok, z ich kultúrneho a politického hľadiska, ako aj zo skúsenosti s architektúrou / priestorom / sociálnymi vzťahmi.

Koridor mení priestorové a sociálne vzťahy formou pohybu. Vznikol, aby viedol konkrétnym smerom a uľahčoval presun. V Európe označoval pojem Corridore najprv osobu, ktorá beží a odovzdáva správy. V taliančine aj dnes slovo correre znamená bežať. Na jednom svojom konci ponúka jednu realitu a na druhom konci inú. V 18. storočí sa koridor stáva základným architektonickým prvkom, ktorý sa využíva na usporiadanie priestorových a sociálnych vzťahov. V moderne našiel svoju apoteózu (ústavy, väznice, sociálne bývanie). Od Prvej svetovej vojny sa koridor stáva kľúčovou metaforou pre plánovanie na regionálnej škále: máme tu ekonomické koridory, biokoridory, železničné koridory. Tieto koridory fungujú ako metonýmie. V umeleckom prístupe sa objavuje zaujímavý prístup: nearchitektonické objekty sa označujú architektonickým spôsobom. V 20. storočí, v konfrontácii s imperatívom otvoreného priestoru a asociáciami myšlienok transparentnosti a toku sa koridor považuje za antimodernistický nástroj, ktorý podporuje budovy usporiadané do buniek, utláčajúce vo vzťahu k užívateľom.

Výskum Michala Moravčíka a Tomáša Džadoňa je založený na analýze funkcie/významu autobusovej zastávky na Patrónke /Bratislava/, ktorú charakterizuje výnimočná neskorá modernistická architektúra. Cesta, na ktorej sa Patrónka nachádza je významným dopravným koridorom a frekventovaným uzlovým sociálnym bodom, kde ľudia prestupujú z jedného spoja na iný. Dvojica Džadoň & Moravčík, ktorá sa pôvodne od začiatku výskumu zaoberala Patrónkou, postupne zistila, že inžinier Rymarenko je i nadšený bábkoherec, iniciátor fungovania bábkového divadla v Bratislave. Tento fakt vzali do úvahy a dvojica umelcov začala nahliadať na zástavku na Patrónke ako na scénu pre bábkové divadlo a na cestujúcich ako na marionety.

Autori vytvorili situácie, krátke typologické výjavy odohrávajúce sa v makete – modeli zástavky na Patrónke, ktorých protagonistami sú cestujúci, reprezentovaní Rymarenkovými bábkami. Typológia bábok bola podmienená zbierkou Ing. Rymarenka. Jeho syn ako pokračovateľ tradície rodinného bábkového divadla hru o zástavke Patrónka naštudoval a zrealizoval.

Dominik Lang reagoval na dispozíciu priestorov tranzit.sk. Pokračuje tu vo svojom dlhodobom výskume, v ktorom prepája svoj záujem o priestorové inštalácie obnažujúce inštitucionálny rámec a limity pohybu v ňom. Langov projekt pracuje naviac i s figurálnym motívom, ako námetom tradičného sochárstva, ako protagonistom performance a podobne. Inštalácia využíva iba malú časť miestnosti, zvyšok miestnosti ponecháva "vystavený". Inštalácia tak podčiarkuje tektoniku budovy. Ide chodbu zo steny z políc, ktoré nechávajú priehľad do prechodnej miestnosti, ale neumožňujú vstup do nej, pracujúc s dualitou prítomnosti a absencie. Police fungujú nielen ako raster, design sám pre seba, ale aj ako štruktúra pre predmety, zastupujúce figuratívnu zložku diela. Sú v nich úhľadne uložené časti oblečenia, zložené prázdne škrupiny, predstavujúce kordón tiel, okolo ktorých prítomnosti/neprítomnosti prechádzame medzi miestnosťami. Lang akcentuje tranzitnú povahu medzi miestnosťami. Jeho inštalácia je chrbticou výstavy, ideovým premostením medzi projektom Džadoňa a Moravčíka, ktorý použitím bábok navodzuje okrem iného i pripomienku detstva a kresbami konštrukcií gruzínskych rodinných domov s komínmi uprostred a imaginárnymi mapami miest Sumbadzeho. Motív premostenia, priestorového vákua medzi „predtým“ a „potom“ nie náhodou pripomína aktuálny tranzitný stav tisícov reálnych tiel na ceste Európou.

Gio Sumbadze skúma tradičné gruzínske komínové konštrukcie na základe technických výkresov svojho starého otca, ktorý bol architektom. V Gruzínsku existuje špecifický systém komínových konštrukcií, ktorý sa umiestňuje buď v strede budovy a slúži zároveň ako okno aj komín. Ako koridor spája intímne priestory domu s oblohou a zvyškom sveta. Je symbolom domu zvnútra. Sumbadze vníma komínovú konštrukciu ako ambivalentný prvok, na jednej strane je domov a rodina a na druhej obeť množstva stromov za naše teplo.

Na výstave prezentuje tieto nájdené kresby komínových konštrukcií, ako aj svoje vlastné kresby – plány miest, ktoré umelec nazval „mapy miest nikde“. Ide o určité univerzálne štruktúry, podobné napríklad listom. Sumbadze uvažuje o architektúre ako o napoly vedomom generatívnom procese, podobnom procese akým rastie list. V istom zmysle vytvára Sumbadze spojenie architektúry zvnútra a zvonku. Architektúra nezahŕňa iba stavby a urbanizmus, patrí do nej aj uvažovanie o nich. Architektúra je vzorcom pre vzťahy.