RUDOLF SIKORA
Pri meraní tlaku a telefonovaní (Zamrežovaný zápisník)
Vernisáž: 14. marec 2014 o 18. hod.
Trvanie výstavy: 15. marec – 25. apríl 2014
Každý, kto osobne pozná slovenského umelca Rudolfa Sikoru (1946), vie, že si svoj život nevie predstaviť bez tvorby a – mobilného telefónu. S ním totiž priam bytostne súvisí nový cyklus diel, ktorý vystavuje v ZAHORIAN&co GALLERY v Bratislave. Vznikli totiž – ako hovorí názov výstavy vymyslený ním samým – pri meraní tlaku a telefonovaní. V tomto prípade Sikorovi pre vytvorenie novej série diel poslúžili jeho vlastné zápisky, poznámky, kresbičky, ktoré boli výsledkom inej činnosti, resp. ne-činnosti. Kým jednu ruku obsadzoval tlakomer, slúchadlo telefónu či mobil sám, druhá ruka (už roky), okrem toho, že si poznamenávala potrebné a užitočné veci (hodnoty tlaku, telefónne čísla, mená,dátumy, termíny, stretnutia...), často čosi navyše automaticky a podvedome kreslila, čmárala, zapisovala. A kde-tu poodhalila možno aj viac, ako by sám autor chcel... Za podklad mu poslúžila obyčajná papierová makulatúra, v každej domácnosti odsúdená po prvom využití na vyhodenie; faxy, e-maily, pozvánky či štvorčekové listy poznámkových blokov. Komunikatívnemu Sikorovi, ktorý pri telefonovaní dokáže stráviť dlhé minúty a hodiny svojho života, tak tento čas nevyšiel takpovediac navnivoč (s pokrokom mobilných technológií si dokonca oslobodil obe ruky, aby mohol pri telefonovaní aj slobodne maľovať).
To, že Sikora rád, veľa a skoro stále, kde môže i keď môže, kreslí, je stará známa vec a vyplýva z jeho naturelu. Kresba je preňho médium „stvoriteľské.“ Aj keď je svojím rodokmeňom konceptuálnu umelec, vždy myslel a myslí v obrazoch, myšlienku diela i jej jednotlivé fázy vizualizuje v prvom rade na papieri. Kreslil si a kreslí vlastne všetko – nápady, návrhy, varianty, koncepty diel, diela samé, výstavy – inštalácie svojich prác, preňho je to svojho druhu obrázkové písmo, ktorým sa dorozumieva predovšetkým sám so sebou. „Telefonických“ kresbičiek a zápiskov vznikli stovky a, našťastie, neskončili v koši. V istej chvíli tvorivého osvietenia ho samého nielen upútali, ale nadchli svojou nezámernou a charakteristickou estetikou tak, že sa rozhodol s nimi ďalej pracovať.
Vlastnoručne písané a kreslené poznámky sa v dejinách súčasného umenia už neraz „povýšili“ na umelecké diela, či stali podkladom pre vznik iných. Spôsobu, akým Sikora so svojimi poznámkami a zápiskami pracuje, však nemožno uprieť originalitu, odvahu, ale ani inovatívnosť. Ako teda vzniká nový sikorovský obraz? Podklad – pozadie tvorí autentický poznámkový list, ktorý autor naskenuja a pracuje s ním priamo v počítači: čistí, maže, vyberá, odoberá, pridáva, díva sa naň ako na svojrázny výtvarný objekt, narába s ním však tak, že podstata poznámkového zápisu zostáva zachovaná. Výsledok potom nechá digitálne vytlačiť na maliarske šepsované plátno (pričom podľa parametrov tlačiarne môže autor voliť rozmanitú veľkosť až do rozmerov billboardu). Tlač je na záver premaľovaná, domaľovaná, komentovaná a spracovaná záverečným maliarskym gestom, čo je možno najdôležitejšie štádium vzniku obrazu, kde môže plne prejaviť svoje zručnosti maliara.
Prizrime sa vystaveným dielam trochu bližšie. Okrem autentických poznámkových a zápisníkových listov, povýšených adjustovaním na artefakty, výstavu tvorí osem veľkorozmerných plátien. Tri menšie diela vznikli skôr ako komentár, poznámka k piatim veľkým; z nich sa do istej miery vymyká plátno Ja, vesmír tvorené zmnožovaním vlastného podpisu až do štádia jeho nečitateľnosti (ukážka povestnej umelcovej skromnosti a pokory pred veľkosťou a nekonečnosťou vesmíru, ktorý ho dodnes neprestáva udivovať...). Kým Konštanta 1,4571428 je „premaľbou“ staršej kresby – návrhu zrealizovaného diela (Pozorovateľ / Pozemšťan I., 1995), Nízky tlak je zas priznaným, odhaleným a maliarsky zviditeľneným poznámkovým listom, ktorý autor vo veľkom rozmere hneď vedľa zamrežuje a tým čiastočne urobí nečitateľným na inom diele z tejto série. Ideovým a významotvorným jadrom kolekcie je však päť monumentálnych obrazových kompozícií. Na obraze 16. 1. 2012 na MK SR Sikora pracuje s autentickým zápisom k stretnutiu na Ministerstve kultúry SR proti zámeru premeniť Danubianu na „kunsthalle“, pričom zoznam účastníkov stretnutia je (s kvapkou dobráckej zlomyseľnosti, veď ako inak) integrálnou súčasťou diela. Mená, všetkým zrozumiteľné skratky, znaky a značky tu v akejsi dodatočne už vyčistenej a usporiadanej skrumáži „levitujú“ medzi nákresmi ostrovov (zamýšľaného nového diela), ktoré sú podľa autora povestnými ostrovmi „pozitívnej deviácie“. Obraz tak možno čítať ako kultúrno-politickú anekdotu ad hoc, ktorá nielen svojím rozmerom hypertrofovala (a nezdravo zasiahla aj tak rozhádanú a roztrieštenú domácu výtvarnú societu). Akurát na divákovi je, aby si odpovedal, kto bol ten pozitívny a kto deviant... Ohnivá Sikoriáda 2013 (23. 11.) veľkoryso rozmaľovaná v troch tónoch červenej je farebnou manipuláciou staršej čiernobielej kresby, na ktorej cítiť, že vznikla akoby na jeden nádych. Strhujúci pohyb, dynamizmus kompozície je vyvážený zmyslom pre rozvrh a rytmickú skladbu línií a plôch. Aj keď je pôsobivá svojím čistým výtvarným konceptom, Sikora sa ju rozhodol tentoraz „zliterárniť“, večnosť a všeobecnosť v jej obrazovom podtexte konfrontovať s dočasnosťou a konkrétnosťou. Do kompozície dodatočne vložil históriu mimoriadne rozvetveného rodu Sikorovcov, exaktný a kompletný rozpis mien a priezvisk členov piatich generácií, pričom priamym podnetom bolo tradičné stretnutie rodiny v Žiline v novembri minulého roka.
Centrálne miesto v expozícii má trojica obrazov z cyklu Zamrežovaný zápisník: každý tematizuje inú udalosť či skutočnosť: Zamrežovaný plán – prípravu výstavy fotografií v Galérii umenia v Nových Zámkoch v novembri 2011, Zamrežovaný tlak – zápisy hodnôt, ktoré vznikli počas niekoľkých dní merania tlaku v októbri 2011, Zamrežovaná hviezda – obrazovú skicu z toho istého roka. Tieto diela sú azda najbližšie vizuálu, na ktorý sme u Sikoru v posledných rokoch zvyknutí a pripomínajú erbovú tému malevičovských a suprematistických interpretácií. Spájajúcim prvkom je vizuálne a významovo nosný motív zamrežovania, ale aj vrstvenie jednotlivých obrazových plánov (využíva a komentuje dokonca aj nájdený podklad). Niečo veľmi subjektívne a osobné, je tu konfrontované s niečím objektívnym a nadosobným; ľudské, privátne je zakryté, popreté, potlačené, preškrtnuté, ukryté za monumentálnu čiernu mrežu, ktorá je vytvorená ako maliarsky sofistikovaný a zároveň sémanticko-symbolický útvar. Nie je to však len osobný prehovor, seba-odkrývanie a seba-ukrývanie, seba-popieranie či seba-zamrežovanie, ktoré nám tvorca „sám proti sebe“ predvádza. Ako v tých najsilnejších dielach posledných desaťročí, Sikora v Zamrežovanom zápisníku znovu odkazuje, že možno byť nielen osobným, ale zároveň aj angažovaným vo veciach, ktoré majú širšiu platnosť a týkajú sa nás všetkých.
Rudolf Sikora nám novým cyklom diel kladie tiež druhovo-mediálnu hádanku: máme pred sebou kresbu, grafiku či maľbu? Všetko naraz v jednom? Alebo to najdôležitejšie prichádza až na koniec, dotykom štetca? Hovorí, že odpoveď dôležitá nie je. Berme to teda ako Sikorov autentický autorský (aj trochu podvratný) príspevok do nekončiacej diskusie o zmysle a podstate súčasnej maľby. V každom prípade mu nový cyklus diel, ktorý sám so smiechom nazýva „ľavobočkom“, priniesol, pravdaže, okrem každodennej fyzickej námahy a dlhodobého nasadenia, hlavne veľa zábavy, potešenia a radosti z toho, že mu to ešte tvorí... Veď potešenie i radosť bývajú nákazlivé... A o to hlavne ide, nie?
Katarína Bajcurová
