TZ: Jano Ballx

1. 5. 2013Artalk Infoservis

Jano Ballx / Dimensioni Nuova / amt_project / Štětinova ul. 1 / Bratislava / 1. 5. - 7. 6. 2013

 

Jano Ballx / Dimensioni Nuova

kurátor: Boris Ondreička

vernisáž 1. 5. od 18.00 do 20.00 hod

výstava potrvá: 1. 5. - 7. 6. 2013

amt_project / Štětinova ul. 1 / Bratislava

Teritórium umenia dnes je deltou rieky, ktorá sa musela vzdať brehov. Tá delta sa začína hneď od prameňa. Prameň v takejto „rieke-nerieke“, ktorá nemá jeden tok, ale mnoho, viaceré dokonca idúce proti „pôvodnému“ prúdu, je identifikovaný už iba v historických mapách. Tá „bezbrehosť“ sa vzťahuje k nároku absolútnej slobody. Bezbrehosť sa platí koncom Izmov, stratou všeobecných kritických kategórií, odkázanosťou na intersubjektivitu (nie nevyhnutne empatickú): áno, intersubjektivita je teritóriom plodnej výmeny, vzájomnej pomoci, ale i silových, či mocenských pôsobení. V takejto delte je každý odkázaný iba sám na seba v hľadaní príbuzných entít. Tu sme všetci aj profesionálmi aj amatérmi. Ak sme v niečom profesionáli, to ešte nemusí znamenať, že práve z toho pochádzajú naše príjmy. Môže sa stať, že naše príjmy pochádzajú z inej činnosti ako z tej, ktorú považujeme za túžobne primárnu, že príjmy zo „sekundárnej“ činnosti slúžia na financovanie tej „primárnej“.

Ak Jana Ballxa označíme za amatéra, spomínajúc notorické „Každý je umelec“ z Verejných dialógov Josepha Beuysa z roku 1974, tak ho budeme priraďovať k Otisovi Laubertovi, Jiřímu Kovandovi, Mladenovi Stilinovicovi, Manovi Rayovi, Marcelovi Broothaersovi, Woodymu Allenovi, Frankovi Lloydovi Wrightovi, Orsonovi Wellesovi, Fillipovi Thomassovi Marrinettimu, Tadaovi Andaovi, Hansovi Ulrichovi Obristovi, Peterovi Behrensovi, Ludwigovi Miesovi van den Rhohemu alebo Quentinovi Tarantinovi, a básnikov spomínať nebudem, lebo skoro nik ani neštudoval, v čom neskôr vynikal (...a hudobníkov už absolútne nie).

Termín „amatér“ sa vynára v 18. storočí z francúzskeho koreňa „amare“ = milovať. Je to romantická konštrukcia – robiť niečo z lásky. Láska a jej zmyselné, či kognitivne „polohy“ su temami prac Jana Ballxa. Telesnost je ako „subjektom“ „temy“, tak „objektom“ „akcie“ (katarzie produktivnej – „rucnej“ tvorivosti). Na tomto mieste by sme mohli spomenut aj Freudovu „intimitu“ a Lacanovu „extimitu“ a uviest, ze Jan Ballx je doktorom psychiatrie, ktorej modernou koliskou je nase teritorium, teda do tychto vod urcite vstupuje z pody specifickej vedomosti / skusenosti, avsak nesmieme to exponovat, lebo produktivna tvorivost tohto typu je prenho cinnost nelinearna voci jeho terapeutickej a vedeckej praxi. Nase teritorium je tak isto aj koliskou moderneho umenia, ci modernity vobec. Suhlasim s tym, co tvrdil Harald Szeemann, ze vizionarstvo sa moze plodit iba z excentrickeho ohniska. Vychodiska, ci poziciovanie Jana Ballxa voci standardizovanej prevadzke sucasneho umenia tiez mozeme oznacovat za excentricke. Moj vztah k nemu a jeho praci (jednej i druhej) nie je vonkoncom rovnostarsky, ale radikalne intersubjektivny, zalozeny na pravdivej medziodborovej vymene. Takato „rezonancia“ potom usti v „tretie zvuky“ na oboch stranach = nove dimenzie. Toto je prave Nova Dimenzia Jana Ballxa.

Boris Ondreička, 2013.

Viac tu.