V dekádach hľadania zmyslu existencie

Keď som pred rokom v texte Brněnské galerijní experimenty písala o novovznikajúcej galérii Cejla, spomínala som ciele kurátorského kolektívu, ktoré predpokladali vytvorenie aspoň čiastočného profesného zázemia i diferenciáciu projektu od iných off-space či artist-run galérií. Kolektív v zložení Kristýna Gajdošová, Barbora Ilič, Risto Ilič, Monika Rygálová a Tereza Vinklárková reagoval okrem obvyklých dôvodov zakladania týchto projektov – ako je záujem o vystavovanie umenia prevažne mladšej generácie – na osobné potreby hľadania stabilnejšej platformy pre realizáciu spoločných plánov a programu. V nasledujúcich mesiacoch sa ukázalo, že prvotné zámery mladá umelecko-kurátorská skupina premenila v nasýtený výstavný program s prepojením na miestnu lokalitu. Galéria Cejla dokázala realizovať výstavy domácich i zahraničných umelcov a umelkýň a sprostredkovať verejnosti témy či projekty, ktoré sú blízke umeleckému okruhu mladej generácie – zamerané na aktivistické prístupy a reagujúce na sociálno-politické diskurzy fungovania spoločnosti.

A aj aktuálnu výstavu, ktorá názvom Nejsem človek dneška podnecuje k premýšľaniu nad vlastnou existenciou a súčasnosťou hneď v niekoľkých vrstvách, je možné prepojiť s východiskami samotného kolektívu Cejla. Pri formovaní galérie a po štúdiu umenia na brnianskej FaVU totiž umelci a umelkyne rovnako balansovali na pomedzí absolventského uplatnenia, možností pracovného zázemia či výziev osobného života v kontexte súčasného štátneho a kultúrneho zriadenia.

Medard Matyáš Zeman vo výstave prenáša osobné prežívanie a hľadanie možností prístupu k svetu na širšie spoločenské problémy a situáciu Česka či bývalého Československa.  Je to realita, ktorá kladie otázky sebauplatnenia a sebareflexie, ale aj nároky či očakávania. Je to však rovnako realita zahltená neustálou potrebou vnímania obsahov a zostávania v aktivite či aspektov vrstviacich sa kríz (spoločenských, klimatických, vojnových). Zeman ich sleduje svojskou optikou, ktorá v priestore galérie funguje prostredníctvom irónie a paradoxov.  

V asamblážach a kolážach študent maľby na pražskej AVU metaforicky pracuje s historicko-sociálnym kontextom minulých dekád, spoločne s ich politickým či morálnym diskurzom. Výrazným vizuálnym aspektom jeho tvorby sú aj vrstvy jazyka plného paradoxov, spochybňovania a ironizovania. Ich rozkľúčovanie by však pre menej informované publikum mohlo ostať v rovine esteticky rôznorodej hry tvarov, línií a plôch. Zeman, podobne ako iné mladé autorstvo, tvorí a hľadá nové svety, komunikuje pochybnosti o intímnom prežívaní či názory na fluidnú a ťažko uchopiteľnú realitu doby, pričom však ich spracovaním nevytvára fikciu alebo obrazy imaginatívnych krajín neurčitosti. Volí skôr materiálovo hutné a formou vrstevnaté preberanie symboliky bežne používaných predmetov (invalidné kreslo, banánová šupka, zbraň v situácii mierenia na ďalší objekt) alebo drevené materiály a kov, ktoré konfrontuje s abstraktnou, expresívnou a zároveň nepokojnou kresbou či maľbou. Svojim dielam, ktoré môžu pripomínať kutilské praktiky tvorenia z odpadového materiálu, však pridáva odkaz k novej figuralite a myšlienkam umenia 60. rokov 20. storočia.

Vtedajší obrat k materializmu a odklon od abstraktných smerov či minimalismu, spoločne s dôrazom na človeka a jeho prežívanie s podtónom reakcií na vtedajšie politické zriadenie Zeman rekontextualizuje v absurdite súčasnej doby a umenia. Autor vo svojej tvorbe tematizuje taktiež spoločensky konvenčné udalosti a štylizácie, akými boli (a stále sú) napríklad samotné vernisáže výstav, umelecké večierky na hranici oslavy a nutnosti prisudzovania určitého statusu či očakávaných rolí. V inštalácii by bolo zároveň možné hľadať pripomenutie poetiky spájanej s pojmom „česká groteska“, ktorý bol formulovaný v roku 1980.

Naznačené kontextuálne či interpretačné rámce spoločne s viacerými médiami, ktoré sú súčasťou expozície, konštruujú ucelený a súčasne rôznorodý systém paradoxov v myšlienkach, metaforách a existenciálnych otázkach, ale aj použitím materiálov a médií (spochybňovanie autorít, irónia či absurdita ukrytá v zdanlivej serióznosti).

Tieto dve roviny zachytáva performancia umelca vo videu, ktoré je súčasťou priestorového objektu. Celá inštalácia a objekt Do You Prefer Boss or Sir konfrontuje diváctvo s realitou sveta, ktorá je každodenne akceptovaná väčšinovou spoločnosťou, no zároveň deklaruje jej spochybnenie. Invalidné kreslo s hnijúcou banánovou šupou sa stretáva s farebnou plastikou antropomorfných tvarov, ktoré sú zároveň dovedené do absurdity popierajúcej bežné chápanie ľudskej postavy. Diváctvo sa tak, spoločne so sledovaním videa, v ktorom autor expresívne prežíva moment položenej otázky ohľadom oslovenia, ocitá v časopriestore, ktorý nemá konkrétny rámec. Posúvaním hraníc samotnej irónie (kto alebo čo je vlastne autoritou a akú má rolu a zmysel?) autor referuje o témach vyzývajúcich aktívne prehodnocovať zaužívané naratívy zdanlivých právd a prístupov súčasného, minulého, popkultúrneho, neistého, hierarchizovaného žitia.

Výstavu by v istom zmysle bolo možné prepojiť s iniciačným bodom založenia projektu Cejla či širším diskurzom malých mladých galérií. Tie môžu svojou aktivitou a inkluzívnym prístupom komunikovať a funkčne zviditeľňovať témy prestupujúce historický kontext. Zároveň majú potenciál niekedy odľahčeným, no zároveň relevantným jazykom vyzývať na prehodnocovanie konvenčne prijímaných faktov, ktoré sa tak (i keď to iste nie je ich jediný cieľ a zmysel) dostávajú do myslenia aktérstva generačne i záujmovo širšej spoločnosti.

Medard Matyáš Zeman / Nejsem člověk dneška / Galerie Cejla / Brno / 7. 2.  - 27. 3. 2024 

Foto: archiv galérie