Poučenie z neliberálneho Maďarska

Nová slovenská vláda od svojho nástupu v októbri minulého roka dokázala svojím arogantným prístupom z pozície moci pobúriť kultúrnu a umeleckú obec v takej miere, na akú sa pamätáme iba z funkčného obdobia ministrov Dušana Slobodníka a Ivana Hudca za éry mečiarizmu v 90. rokoch minulého storočia. Množia sa rôzne prirovnania, najčastejšie sa pripomína normalizácia 70. a 80. rokov 20. storočia v Československu, avšak ako každé prirovnanie aj toto má svoje slabé miesta. Pripomeniem iba, že základom normalizácie bol vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie nášho spoločného štátu v roku 1968, po čom nasledovalo posilnenie vedúcej sily komunistickej štátostrany, ideologické previerky, nové aktivity štátnej bezpečnosti zamerané na rozklad a zničenie ostrovov umeleckej slobody atď. Všetko pod vedením KSČ a KSS s ideologickým dozorom sovietov v Moskve a okupačných vojsk na území Československa. Napriek slobode, fungujúcemu parlamentarizmu, demokratickým voľbám, slobodnému politickému združovaniu občanov prevláda dnes na Slovensku pocit sklamania, frustrácie, pobúrenia. Právom! Súčasná vláda vo všeobecnosti je vládou revanšu, oblasť kultúry a umenia bola odovzdaná do rúk koaličnej SNS, ktorá túto ideu odplaty realizuje vo svojom rezorte.

Pomenovanie súčasného stavu si vyžiada ešte veľa námahy, aby sme sa neuspokojili s veľmi lákavými žurnalizmami typu normalizácia, fašizmus, Göbbelsova kultúrna politika a pod. To, čo sa dnes deje vo vláde SR a na ministerstve kultúry v Bratislave, sa skôr približuje k tendenciám, ktoré sú na európskej scéne prítomné minimálne pätnásť rokov, t. j. k neliberálnej politike Fideszu v Maďarsku a PiS-u v Poľsku. Avšak ani toto prirovnanie nie je presné a nevystihuje skutočné kontúry ambícií a činov slovenských národniarov*ok a ich tichých podporovateľov*iek na kresťansko-konzervatívnej strane slovenského politického spektra v oblasti kultúry a umenia.

V súvislosti so súčasným dianím na Slovensku je poučné pozrieť sa na začiatky druhej vlády Viktora Orbána po víťazných parlamentných voľbách v roku 2010. Presnejšie pripomenúť si, ako využil prvú ústavnú väčšinu svojej strany, ako začal s legislatívnym ovládnutím kultúrneho a umeleckého priestoru. 

Pre svoj dynamický nástup mal Fidesz všetko pripravené: skúsenosti, spoločenské zázemie, podporu v akademických a umeleckých kruhoch, pravicové printové a elektronické médiá, spriaznených oligarchov. Mohli sa oprieť o skúsenosť maďarskej občianskej pravice z prvého obdobia svojho vládnutia medzi rokmi 1998 až 2002, keď prioritu kládli na oživenie kultu Trianonu vo verejnom priestore a na okázalé oslavy príchodu nového milénia atď. Po komunálnych voľbách v roku 2006 mali bohaté skúsenosti z verejnej správy, keď plošne realizovali výmenu riaditeľov*iek v zriaďovaných inštitúciách ešte pred rokom 2010. V spoločnosti zaregistrovali ochotu prispôsobiť sa pravicovému politickému kurzu, napríklad na univerzitách a vysokých školách si väčšinou zvolili rektorov a dekanov kompatibilných s Fideszom. A bola tu ešte diskreditovaná a nepopulárna vláda socialistov a liberálov v rokoch 2006 až 2010 na čele s premiérom Ferencom Gyurcsánym. 

Druhá Orbánova vláda mala ústavnú väčšinu v parlamente, rovnako aj tretia, a dokonca aj tá súčasná štvrtá. Ide o nevídanú spoločenskú legitimitu v bývalom východnom bloku, ktorá sa opiera nielen o široké voličské zázemie, ale aj o intelektuálne zázemie s profesionálmi*kami zo všetkých oblastí potrebnými na prevedenie hlbokých spoločenských, hospodárskych, legislatívnych zmien. Je dôležité pripomenúť si, že prvú ústavnú väčšinu podporovali a vítali aj mnohí príslušníci*čky liberálnej elity vedcov*kýň a umelcov*kýň. 

Orbánova vláda po voľbách v roku 2010 okamžite začala s intenzívnou, vopred pripravenou legislatívnou činnosťou: prijali zákony, ktorými inštrumentalizovali trianonskú traumu, národnú jednotu so zahraničnými Maďarmi*kami a pristúpili aj k ústavno-právnemu zjednoteniu maďarstva za hranicami Maďarska. Až po týchto symbolických krokoch nasledovalo ovládnutie verejnoprávnych médií, t. j. schválenie nového mediálneho zákona a etablovanie nových mediálnych kontrolných orgánov. Presne do roka a do dňa po voľbách, t. j. v apríli 2011, si schválili aj novú ústavu, presnejšie Základný zákon bez politického konsenzu s opozíciou. Nasledujúci rok v januári sa začalo so škandalóznou diskreditáciou popredných filozofov Maďarskej akadémie vied na čele s maďarsko-americkou filozofkou Ágnes Heller, o mesiac neskôr sa objavili útoky proti abstraktným umeleckým dielam realizovaným v rámci verejných štátnych stavieb. Popri tom sa začalo s výmenou riaditeľov a riaditeliek štátom zriaďovaných kultúrnych a umeleckých inštitúcií; medzi tie prvé patrilo Kunsthalle (Műcsarnok) v Budapešti, kde minister vymenoval filozofa a kunsthistorika Gábora Gulyása, predtým riaditeľa Galérie MODEM v Debrecíne, bez výberového konania. 

Výmena na vedúcich postoch inštitúcií prebiehala veľmi koordinovane, okrem výnimiek sa to udialo výberovým konaním po vypršaní funkčného obdobia predchádzajúceho riaditeľa či riaditeľky. Legislatívna smrť však pokračovala aj v druhej polovici roka 2011, už v júli bol prijatý zákon o Akadémii maďarského umenia (MMA), t. j. o občianskom združení, ktoré sa týmto krokom etablovalo na verejnoprávnu organizáciu s cieľom odmeniť vláde lojálnych umelcov*kyne a umenovedcov*kyne. Ešte v tom istom roku v októbri vláda schválila, napriek medzinárodnému protestu, zlúčenie Maďarskej národnej galérie s Múzeom krásneho umenia. O niekoľko mesiacov neskôr, v januári 2012, t. j. iba poldruha roka po voľbách sa ukončila radikálna premena Fondu národnej kultúry (NKA), ktorý prerozdeľuje financie pre štátne aj neštátne subjekty pod vedením ministra, resp. štátneho tajomníka za kultúru. K ďalším krokom a konfliktom došlo v roku 2013, najprv v prípade výberového konania na post riaditeľa Ludwigovho múzea v Budapešti, kde komisia uprednostnila projekt Júlie Fabényi pred konceptom Barnabása Bencsika, medzinárodne uznávaného odborníka, predchádzajúceho riaditeľa inštitúcie. Výsledkom bol približne dvojtýždňový okupačný štrajk Slobodných umelcov (Szabad Művészek) v priebehu mája v budove múzea. 

Stále sme v roku 2012, v ktorom Národné zhromaždenie Maďarska zo zákona bezplatne previedlo vlastnícke práva honosných výstavných (Kunsthalle/Műcsarnok, Vigadó) priestorov v Pešti na Orbánovu Akadémiu maďarského umenia. A aj lojálni teoretici*čky umenia dostali svoje sídlo na prepisovanie kánonu maďarského výtvarného umenia v Hildovej vile (Hild-villa) na budínskej strane. Ešte v auguste tohto roka však abdikoval na svoju funkciu už spomínaný Gábor Gulyás, ani nie tak dávno vymenovaný riaditeľ Kunsthalle, ktorý sa stal príkladom intelektuála, ktorý veľmi chcel slúžiť národno-konzervatívnym vládnym kruhom, avšak podcenil svoju silu a po permanentnom konflikte s liberálnymi umelcami*kyňami sa dostal aj do konfliktu s radikálmi MMA, čo logicky znamenalo jeho pád. Gulyás pokračoval, typicky pre autokratické režimy, vo funkcii splnomocnenca ministra kultúry.

Práve personálne zmeny sú veľmi signifikantné, sú zrkadlom pripravenosti orbánovcov na vykonanie ich cieľov. Ak vezmeme do úvahy, že Júlia Fabényi je aj po ďalšom konkurze potvrdená vo funkcii riaditeľky Ludwigovho múzea, ktoré vedie už jedenásty rok, a György Szegő už viac ako desaťročie vedie výstavnú sieň MMA Kunsthalle, treba konštatovať, že boli pripravení a dokázali osloviť odborníkov a odborníčky, ktorí mali reputáciu aspoň v ich ideologicky priaznených odborných kruhoch. Za najlepší príklad lojálneho intelektuála, ktorý všetko prežije bez ujmy, ba dokonca stále stúpa vyššie, môžeme považovať generálneho riaditeľa Múzea krásnych umení (od r. 2012 aj Maďarskej národnej galérie) Lászlóa Baána, ktorý sa stal riaditeľom ešte počas vlády socialistov a liberálov v roku 2004. Podporou megalomanských projektov presvedčil Orbána o svojej nenahraditeľnosti a práve preto sa stal popri funkcii generálneho riaditeľa aj povereníkom ministra projektu Liget (t. j. novej múzejnej štvrte v Budapešti). Pôvodne vyštudovaný ekonóm sa za dvadsať rokov etabloval ako najvplyvnejšia osoba výtvarného umenia a muzeológie v Maďarsku.  

Hlavné ciele neliberálnej kultúrnej politiky vlády Viktora Orbána v r. 2010-14 možno zhrnúť takto: ovládnutie verejno-právnych médií, komerčných printových a elektronických médiá prostredníctvom inzercií vlády, štátnych podnikov, spriaznených oligarchov; výmena riaditeľov a riaditeliek štátom zriaďovaných kultúrnych inštitúcií (v prípade dôležitých inštitúcií bez právomoci vlády zas vytvoriť paralelnú štruktúru a finančne preferovať tú ideologicky spriaznenú); ideologicky motivované znovurozdelenie verejných zdrojov pre kultúru a umenie, výmena kultúrnej elity, prepísanie umeleckých kánonov v jednotlivých druhoch umenia; doživotné finančné zabezpečenie participujúcich lojálnych umelcov*kýň.

Za nesplnené ciele môžeme považovať (aj po desiatich rokoch) výmenu kultúrnej elity, ktorá sa – ako to dokazuje aj maďarský príklad – neudeje na povel vlády či ministra. Ani prepísanie kánonov jednotlivých druhov umenia nie ja iba otázkou usilovnosti dvoch-troch umenovedcov*kýň. V prípade literatúry to dopadlo obzvlášť strašne, a to pokusom o etablovanie autora a autorky s neskrývaným antisemitizmom. 

Paralel medzi Slovenskom a Maďarskom nájdeme iba málo – ale aj to stačí: nenávisť k liberalizmu a progresivizmu, obyvateľstvo nespokojné s predchádzajúcimi vládami, konkrétne s vládou Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Ostatné reálie sa výrazne líšia. Nová slovenská vláda nemá ucelenú koncepciu zmeny v oblasti kultúry a umenia, vymenované sú dielčie ciele, a to najmä ovládnutie verejnoprávnych médií, vedúce posty štátom zriaďovaných kultúrnych inštitúcií, prerozdelenie financií verejnoprávnych inštitúcií (FPU, AVF, FPKNM). Sú to prízemné ciele, bez ambície vytvoriť nový systém, zriadiť nové inštitúcie, podporiť realizáciu nových verejných kultúrnych stavieb, t. j. zveľadiť kultúru a umenie krajiny prostredníctvom výrazného finančného transferu. Na rozdiel od Maďarska táto vláda a najmä ministerstvo kultúry nemá ani podporu umeleckej verejnosti, nemá intelektuálne zázemie, personálne alternatívy na jednotlivé riaditeľské posty.

Ponaučenie z Maďarska je veľmi jednoznačné a jednoduché: nie je možné tolerovať svojvôľu ministerstva, treba sa zastať všetkých obetí, neskrývať sa za alibistickým argumentom strategického vyčkávania a dúfať, že mňa či nás to obíde, veď až toľko priateliek sa v Kittsee nenájde... Je iba otázkou času, kto bude na rade ďalší. Aj naši priatelia Maďari a Maďarky si mysleli, že sa im to nemôže stať, boli bezzubí*é, keď šialený pravicový dav vyháňal Stredoeurópsku univerzitu (CEU), keď deklasovali Maďarskú akadémiu vied (MTA) atď. Prišlo na každého, dnes sa už vytvárajú centralizované molochy na ústredné riadenie múzeí a galérií, divadiel, hudobných telies atď. Toto Maďari*ky nezažili ani za guľášového komunizmu Jánosa Kádára. 

Z uvedeného vyplýva, že na Slovensku je zmena kultúrnej politiky a riadenie rezortu kultúry postavené na vode, bez odborných znalostí, kvalifikovaných kádrov s adekvátnymi riadiacimi schopnosťami a skúsenosťami. Situácia je skôr tragikomická, a preto si vyžaduje oveľa ráznejší postup proti nezmyselnostiam a svojvôli ministerstva kultúry. Mlčanie alebo taktizovanie by bolo v tomto prípade len vodou na mlyn súčasnému vedeniu rezortu.

Foto: Gábor Hushegyi, Wikimedia Commons