Luki Essender: Pocit hanby si veľmi vážim

V rámci predstavovania finalistov a finalistiek Ceny Oskára Čepana pripravila Ema Hesterová ďalší rozhovor. Tentokrát približuje tvorbu Luki Essender, ktorého*ktorej tvorba reflektuje jeho*jej queer skúsenosť, jeho*jej vzťahy k pop-kultúre a konfrontáciu queer tiel s verejným priestorom.

Foto: James Taylor-Foster

Luki, ty si umelec*umelkyňa[1], ktorý*á vyštudoval*a Ateliér tělového designu na Vysokém učení technickém v Brne a výtvarné umenie na Konstfack v Štokholme, kde aj žiješ a pôsobíš. Pracuješ predovšetkým s performanciou a priestorovou inštaláciou na čom si pracoval*a v poslednej dobe? 

Na Slovensko som sa zo Štokholmu presunul*a koncom júna. Pred odchodom som organizoval*a ešte jednu výstavu, ktorá pramenila z istej potreby pocítiť komunitu. Hneď potom som vlastne prišla*prišiel sem a v lete som pracoval*a na videu pre jednu online výstavu, ktorá sa konala v rámci queer pride – škandinávskeho projektu, na ktorom participovali umelkyne a umelci z Nórska, Dánska, Fínska a Švédska. Tiež som pracoval*a na performancii, ktorá sa konala v auguste v bratislavskej Fuge. Bolo to performatívne čítanie textu Retail studs, v ktorom hlavný protagonista prežíva milostnú aféru so svojím kolegom z práce v obchode v nákupnom centre. Text už bol prezentovaný na jednom online evente, no teraz to bolo live, z čoho sa teším. Popri tomto všetkom som si začal*a pripravovať podklady na finálovú výstavu Ceny Oskára Čepana. Robil*a som mentálnu aj materiálovú rešerš, pretože pracujem na sochárskej inštalácii. Zháňal*a som aj ateliér a veci okolo toho. Naplno sa tomu ale začínam venovať až teraz od septembra. 

Vieš už, ako bude tvoj projekt pre COČ vyzerať? Budeš nadväzovať na niektoré z doteraz rozvíjaných naratívnych liniek alebo je pre teba účasť v COČ priestorom na to, aby si pracoval*a na niečom inom? 

V rámci procesu uzdravovania svojho vnútorného dieťaťa sa občas pozerám spätne na veci, ktoré som mal*a rád*rada ako dieťa alebo ktoré so mnou nejakým spôsobom v detstve rezonovali. Jednou z tých vecí bol rituál pálenia staroslovanskej bohyne zimy a smrti Moreny, ktorý sme robili každý rok v škôlke. Veľmi ma to bavilo. Vytvoríš si figúru zo slamy, oblečieš ju a potom ju ideš zapáliť za mesto a hodíš ju do rieky. Mne to prišlo vždy strašne dramatické, že tam niekde horí figurína zo slamy a pritom máš len štyri roky. Neskôr som to chcel*a nejako spracovať vo svojej tvorbe, ale vždy, keď som premýšľal*a, ako s tou témou naložím, tak som sa zasekol*la pri tom momente násilia. To násilie, ktoré je v tejto tradícii performované skupinou ľudí vo vzťahu k ženskej postave, figuríne, mi prišlo problematické a nevedel*a som, ako to otočiť alebo ako sa vyhnúť tomu, aby som ho ďalej neznásoboval*a. A potom mi napadlo, že v tomto projekte pre COČ môžem vynechať tú skupinu aktériek*ov a nechať Morenu samu. Dať jej kontrolu nad vlastným telom a hovoriť aj o jej pocitoch a vnútornom svete. Zapaľuje sa sama a určuje ako veľmi, kde a ako. V tej inštalácii pracujem s jej figúrou, chcem jej dať agendu a využívať pohľady zvnútra von alebo zvonka dnu, kde ale nie je úplne jasné, či je to vo vnútri alebo vonku, na verejnosti alebo doma. Nie je to ani jedno, ani druhé, oboje a zároveň ani jedno. 

The one who held my hand and asked me if I liked cilantro, 2019, záber z inštalácie, foto: Tomáš Souček

Znie to, že sa tu ocitnú všetky oporné body tvojej tvorby – telo, sexualita, práca s kostýmom, násilie a tlak proti prúdom, ktorými tečie. Na pozadí toho všetkého, tvojho umeleckého prístupu, je queer skúsenosť so životom. Ktoré vrstvy a aspekty tejto skúsenosti je pre teba najdôležitejšie svojím umením artikulovať?

Mňa vždy nejako prirodzene zaujímala intimita a sexualita aj v rámci queer identity. Pamätám si, že ešte počas môjho štúdia telového dizajnu v Brne, ktorý má dosť angažovanú pozíciu, ma fascinovalo miesto postele a asi je to tak aj doteraz. Nie je to síce gro naratívov, ktoré tvorím, ale posteľ mi príde ako veľmi politické miesto. Vždy som mal*a pocit, že v posteli prežívame všetko. Ležíš tam s mobilom, prežívaš tam úzkosti celého sveta a potom tam masturbuješ alebo máš sex alebo prespávačky s kamoškami. Je to miesto, kde sa kumuluje nejaká energia. Tiež ma vždy zaujímala prirodzená intimita toho miesta. Pri tvorbe mojej bakalárky (Confessions on a Floor, 2018) som mal*a pocit, že sa potrebujem ukotviť v nejakej teórii. V Brne som poznal*a veľa ľudí zo sociológie a z gender studies. V bakalárke som potom vychádzal*a z textov Kateřiny Nedbálkovej[2], ktorá koncom 90. rokov a po roku 2000 robila výskum queer priestorov v Brne. Ona opisovala verejné záchody cez poznámky pracovníčky verejných toaliet, ktoré boli miestami deja. Bolo to veľmi politické, pretože tam prebiehali rôzne aktivity – nachádzali tam útočisko ľudia bez domova, ľudia so závislosťami, ale aj homosexuálni muži. Teraz vidím paralelu medzi tou posteľou a záchodmi – ide o domácke miesto a napriek tomu, že sú tie záchody verejné, je tam aj kus intimity. Všeobecne ma teda zaujíma aspekt sexuality, intimity, vlastného tela a agendy okolo neho. 

K oblasti telového dizajnu sa vraciaš často. Je skúsenosť s jeho štúdiom niečo, čo sformovalo tvoj umelecký prístup? Hlavne teda v kontexte potreby umeleckého tlmočenia queer skúsenosti. Prišiel*la si s touto ambíciou už do ateliéru alebo sa vyformovala až po nejakom čase, ktorý si tam strávil*a? 

Áno, určite sa môj prístup vyformoval práve vďaka tomuto ateliéru. Pamätám si, že keď som tam prišiel*la, tak ma veľmi vydesilo uvedomenie, že tam skoro všetci robia performancie. Dovtedy to nebola moja poloha a o rok už zrazu áno. Ten ateliér sám osebe mal feministickú a ľavicovú dynamiku. Prevládal tam silný dôraz na kolektivitu – robili sme spolu veľa akcií, performancií, nepestovala sa tam súťaživosť a väčšina ľudí mala pocit, že naliehavosť tam je a musíme na základe toho robiť veci. Určite mi to otvorilo dvere k performancii aj k angažovanosti. Spätne to teraz, po štúdiu v Štokholme, vnímam ešte viac. Tam napríklad tieto angažované polohy až tak nerezonujú, pretože veľa z vecí, za ktoré sa prihovárame, je tam už normalizovaných. Keď som študoval*a na FAVU, bola tam vtedy taká punková, DIY energia. Bolo to veľmi dobré prostredie pre tvorbu. Vo Švédsku je veľa vecí formálnych, ustálených, o prírode…

Your neck mixed with dark amber,ginger lily and infatuation or a place, 2019

Vravíš, že ste nepestovali súťaživosť, no naopak, fungovali ste tam v presnom protiklade a inklinovali ku kolektivite. Aká bola teda tvoja motivácia prihlásiť sa do COČ, ktorá súťažou je? 

Tým, že som študoval*a v Čechách, som aj vždy viac sledoval*a CJCH a diskusie okolo nej. Poznám ľudí, ktorí boli v tom čase z princípu veľmi proti súťažiam tohto typu. Ja som si v tomto úplne nechcel*a definovať nejakú pozíciu už len preto, že tá diskusia tam prebiehala a tá inštitúcia bola otvorená voči nejakým zmenám alebo prehodnocovaniu rôznych aspektov tej ceny. Po skončení štúdia som nikdy nemal*a záujem sa prihlásiť, pretože som si hovoril*a, že chcem svoju tvorbu rozvíjať inými spôsobmi, mimo týchto štruktúr. Neskôr som ale začal*a uvažovať nad inštitúciou umeleckej ceny primárne ako nad aparátom podpory mladších umelcov a umelkýň a to mi utkvelo v hlave, bol to pre mňa ten úchopný bod, že je to niečo, čo by mi mohlo pomôcť alebo obohatiť moju tvorbu a život. Nad súťažením som vôbec neuvažoval*a až do momentu, keď som vo vnútri toho projektu začal*a pociťovať isté veci, ktoré sa dejú v tých procesoch príprav, a podobne. 

Čiže súťaživosť? 

Áno, ja osobne mám k tomu taký postoj, že to pre mňa nie je produktívna rovina. Príde mi už dosť to, že si niekým vybraná. Už ten prvý krok je dostatočný a potom mi to už vlastne pripadá zbytočné, že musíš vytvoriť niečo iba preto, aby si vyhrala, a taktiež je podľa mňa zbytočné vnášať do umeleckých inštitúcií ďalšie hierarchie. Pre mňa je dostatočnou motiváciou vôbec to, že pracujem na projekte s inými ľuďmi. Síce mám individuálny program, ale zdá sa mi zaujímavé vnímať aj podnety od iných ľudí, s ktorými pracujem. Preto som sa aj chcel*a presunúť na Slovensko, pretože si myslím, že by mi mohlo dávať rôzne podnety. V Bratislave som nikdy nežil*a a je pre mňa veľmi zaujímavá napríklad architektonicky, a to ma veľmi inšpiruje aj v inštalácii pre COČ.

Ako je už možno zrejmé, veľkou súčasťou tvojej tvorby sú silno politické momenty – napríklad vo výstave Your neck mixed with amber, ginger lily and infatuation or a place (2019) a pridruženej performancii Speech (2019) je dominantný akt rečnenia. Queer naratívy sú hetero-normatívnym patriarchátom utláčané, pretože do hĺbky rozvracajú jeho princípy. Ty však pomocou sprítomnenia aktu rečnenia dávaš pri rečníckom pulte priestor práve týmto vytesneným naratívom. Mohol*la by si rozviesť, čo pre teba znamená akt rečnenia?

Ide trochu o jednu insiderskú vec, ale keď vieš, tak vieš. Mal*a som totiž YouTube kanál, ktorý som založil*a ešte počas štúdia v Brne, pretože ma veľmi zaujímala estetika youtubových videí a priestory, v ktorých boli natáčané. Veľmi ma bavil fenomén „unboxingu“ a celý ten konzum, ktorý sa na to viaže, pričom ti vzadu horí sviečka a celé je to veľmi štylizované, no napriek tomu stále domácke. Povedal*a som si teda, že si asi musím vyskúšať, aké to je, aby som lepšie pochopil*a ako fungujú rekvizity a materiál, ktorý používam. Z jedného videa boli dve, potom tri, ľudia mi hovorili, že je to vtipné, ale ja som sa za to hrozne hanbil*a. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne – nikdy som predtým nemal*a skúsenosť s tým, že sa vidím na videu, ale bavilo ma tie videá editovať. Zasmial*a som sa pri tom spolu so mnou, no keď to už raz bolo vonku, už som o tom viac nechcel*a počuť. Časom ma formát YouTube videí prestal baviť a bolo pre mňa aj trochu náročné premýšľať nad tým celým ako nad formou umenia. Začalo ma skôr zaujímať, ako tento obsah preniesť do živej performancie v galerijnom priestore. Myslím, že moja aktivita na YouTube vyvrcholila kritickým videom reagujúcim na Líviu z Kulturblogu, ktorá ho potom niekde aj spomenula, čo mi, samozrejme, prinieslo množstvo nenávistných komentárov. Tiež si myslím, že do toho zasiahlo aj to, že na FAVU je jedna umelkyňa z USA, Jennifer Helia De Felice, a ona učila performanciu. Vravela mi, že americká performatívna tradícia je špecifická tým, že častokrát zahŕňa rečnícky akt alebo ním sama je. Vravela mi tiež, že tam aj keď ľudia sedia v bare, tak je iba jeden rečník/rečníčka a ostatní počúvajú. U nás vnímam opačnú tendenciu, prekrikujeme sa. To mi prišlo zaujímavé, má to súvislosť s politickým. Máš prejav a všetci ho musia počúvať, lebo ideš povedať niečo dôležité. Potom som už asi bol*a v Štokholme, kde som cez svoju tútorku Every Ocean Hughes, tiež Američanku, natrafila na ďalších umelcov a umelkyne, ktorí pracovali s performanciou. Napríklad Morgan Bassichis pracuje takým spôsobom, že je to až akýsi stand-up. Sú veľmi vtipní a asi aj oni ma inšpirovali k tomu, robiť niečo touto cestou. Mať prejav, ale hovoriť možno niečo trápne, vtipné alebo niečo ploché, a miešať to s vážnymi vecami. 

Dad, 2017, záber z inštalácie, Foto: Tomáš Souček

S urgentnosťou queer výpovede? 

Áno.

V protiklade k nej ide z tvojich prác, tak ako naznačuješ, aj istá ľahkosť, cez ktorú ľudí nabádaš, aby si urobili svoj vlastný prehľad v problematike, pretože od teba sa tie „pravdy“ jednoducho nedozvedia. 

Určite! Ja ani nemám záujem robiť nejaké závery. Keď som bol*a ešte v škole a mali sme kritiky, tak som mal*a niekedy pocit, že ľuďom trochu vadí, že niektoré veci nie sú pevne zadefinované. Ale ja mám rád*rada moment toho „nakročenia“, a to je celé. 

Jednu z vrstiev tej ľahkosti v tvojej tvorbe tvoria pop-kultúrne referencie (výrazne napr. v Christina, Sara and Tegan). Symbioticky existujú vedľa politickosti a naliehavosti a významne dopĺňajú tvoju umeleckú výpoveď. Ako sa do tvojej tvorby transformujú? 

Je to asi osobné, že ma to vlastne iba baví a je to niečo, čo mám rada*rád a čo vo mne rezonuje. Zároveň si myslím, že je to aj istým spôsobom queer záležitosť. Ja som napríklad vyrastal*a v Dubnici nad Váhom a chodil*a som na katolícku školu. Vždy som vedel*a, že som queer a na škole tej škole bolo vlastne mojím prvým útočiskom jedno fórum na internete. Bolo to ešte pred Facebokom a mal*a som 11 rokov. To fórum bolo pre fanúšikov Madonny, bola to taká česko-slovenská komunita a tam som trávil*a každý deň. Spätne to vnímam tak, že to bol virtuálny bezpečný priestor, „safe space“. Vidíš ľudí, ktorí majú rovnaký záujem a zároveň väčšina z nich bola queer. Takže pop-kultúru som mal*a vždy rád*rada a potom ma zaujímala aj tá rovina schopnosti konzumovať rôzne „typy“ kultúry. Pre mňa to bolo dôležité, bolo to niečo, čo si užívam a čo mi dáva nejaký pocit bezpečia. Mal*a som potrebu to aj dávať najavo, že „toto je Mariah Carey a to, čo hovorí, je strašne dôležité a ja tu stojím s ňou!“. Je to pre mňa teda prostriedok, ktorý je nabitý veľkou energiou. 

Utvecklingssamtal, semester och renovering, 2021

V prácach We belong together (2016) či Dad (2017) sa ocitá aj otcovská figúra alebo na ňu odkazuješ. Čo reprezentuje? 

Je to taký vtip, ale zároveň je to veľmi seriózne, asi ako všetko, čo robím. Ten vtip je to, že v gay komunite – možno nielen len v gay komunite, ale asi všade -, je to nejaký archetyp a je to taký komentár a poukázanie naň. Zároveň je to seriózne v tom, že je to aj postava nejakého patriarchu, ktorá je ale potom v kontexte toho vtipu sexualizovaná a ešte aj uctievaná. Je to aj predsa len nejaká estetika, ktorá je atraktívna. We belong together je jednou z mojich prvých performatívnych prác. Na stenu galérie som vtedy make-upom napísal*a nápis DADDY a potom som predstieral*a, že spievam pesničku We belong together od Mariah Carey, ktorá opisuje nejaký porozchodový stav a volanie po návrate toho druhého človeka. Dad je zas sochárska práca, v ktorej som do laminovanej drevotrieskovej poličky vypálil*a nájdený citát a zavesil*a som ju na stenu ako plaketu. Páčila sa mi tá zásadná zmena významu, ktorú spôsobila takáto jednoduchá apropriácia a aj ten samotný citát vo mne silno rezonoval, no pravdepodobne z iných dôvodov ako kvôli ktorým bol pôvodne napísaný.

Zároveň sa tým vtipom tomu archetypu berie jeho hypermaskulinita.

 

Vždy mám pocit, že je to tiež také toxické, čo ma na tom vlastne aj baví. Je to tenká línia, trochu tabu. Ja sa napríklad neznášam baviť o inceste, mám z toho fyzickú reakciu a príde mi to absolútne nechutné a hrozné a zároveň sa o tom rád rozprávam niekde inde, nejak inak, iným spôsobom. A to asi nejako ukazuje, že to podvedomie (nechcem teraz hovoriť o Freudovi) nejako súvisí so sexualitou. Aj tie práce sú o tom, že je to niečo, čo je v tebe zakorenené, pretože to je taká silná vec v spoločnosti. Ja teraz riešim aj koncept rodiny. Tvoja rodina je vlastne všetko. Spoločensky rozšírený koncept je samozrejme ten, že je to základ života a ty si musíš nejakú rodinu urobiť, ale pre queer ľudí alebo inak marginalizované osoby je to vlastne hocičo. Môže to byť viac ľudí alebo rôzne konštelácie. 

Speech, 2019, foto: Markéta Slaná

Alebo prostredie, priestor, ktorý je emocionálne bezpečný. Veľa sa o nich rozpráva, aj o scitlivovaní, empatii, a to hlavne v umení. Hovorí sa o tom aj v pracovných stykoch, ale častokrát zistíš, že ide iba o akúsi manifestačnú polohu.

Ja mám pocit, že ľudia nedokážu pochopiť... alebo ako si povedala, že je to niečo, čo je na manifestačnej báze, ale že nerozumejú tomu, že všetky tieto veci sú prax. Aj feminizmus je prax a nikto sa nebude cítiť bezpečne iba kvôli tomu, že poviem, že som feminista. Je to o tom, čo robíš, aký máš postoj, ako sa správaš k ľuďom a ako žiješ. Chcel*a som sa toho vlastne dotknúť, pretože to bolo veľkou súčasťou môjho štúdia v Štokholme. Veľakrát sme sa rozprávali o emocionálnej inteligencii a o citlivosti, empatii a tam to bola tá prax vo vzdelávaní. Že ako profesorka vidíš človeka, ktorý má veľa otázok, ktoré sa týkajú týchto vecí, a musíš sa k tomu nejako postaviť. A to ako sa k tomu postavila moja tútorka, bolo veľmi užitočné. Emócie vo mne spôsobujú nejaký pohyb, ktorý mi určuje cestu alebo sa podľa toho rozhodujem. A to je aj tá intuícia a je to mimo racionálnych štruktúr. 

Ako sa potom ten pohyb a emócie pretavia do tvojej tvorby?

 

Mám pomalý tvorivý proces a je to aj trochu špecifické pre tú performanciu. Napríklad dlho po nej cítim hanbu a mám pocit, že to bolo trápne. Cítim sa veľmi obnažene. Robiť performanciu je pre mňa strašne silný emocionálny zážitok. Nedávno som sa napríklad pozeral*a na dokumentáciu akcií, ktoré sme robili pred pár rokmi s Anitou Somrovou a úplne som zrazu vedel*a prečo sme to urobili tak, ako sme to urobili. Je mi to teraz úplne jasné. Na jednu konkrétnu performanciu sme si s pomocou Dominiky Kozákovej ušili lesklé saténové župany, vytvorili ballroom playlist a potom sme tam nejako pózovali a váľali sa v ruinách večierku, ktorý sa nikdy nestal. Spätne to ja osobne vnímam (nechcem hovoriť za Anitu) ako prejav queer osoby, ktorá zúfalo hľadá svoj priestor a svojich ľudí, ale väčšinu referencií má z internetu. Ten odstup mi umožňuje reflektovať veci viac do hĺbky a pocit hanby, ktorý je tam ešte stále nejakým spôsobom prítomný, si veľmi vážim. Zdá sa mi, že pre marginalizované komunity je to veľmi príznačné. Pocit hanby je veľmi prítomný, sprevádza ťa celým životom, tvoje bytie je zahanbujúce. Celý tvoj život je proste hanba. Tak mi príde zaujímavé, že si to privodzujem sám*sama. Snažím sa z toho ale urobiť niečo produktívne, snažím sa s tou emóciou pracovať tak, aby mi to umožnilo vidieť jasnejšie. 

To, ako vnímaš hanbu, je veľmi pekný moment. Tým, že sa s ňou konfrontuješ sám*sama, berieš moc patriarchátu.

To je možno aj tá Morena, že? Že sa zapáli sama a nedá šancu ľuďom, aby ju zapálili…


Luki Essender (* 1995, Ilava) žije a pôsobí v Štokholme. Je umelcom*kyňou, ktorý*á pracuje s médiami performancie, objektu a priestorovej inštalácie. Svojou tvorbou reflektuje predovšetkým queer skúsenosť, jeho*jej vzťahy k pop-kultúre a konfrontáciu queer tiel s verejným priestorom. Samostatne vystavoval*a v Galleri Konstfack v Štokholme (2019) či v Karlin Studios v Prahe (2017). Zúčastnil*a sa skupinových výstav v Konsthall C, Štokholm (2019), Gama Gallery, Istanbul (2018) a vystupoval*a v Södra teatern v Štokholme (2019) či na Festivale nahých foriem vo Vranom nad Vltavou (2018).

[1]Formu hviezdičky miesto lomky sa umelec*kyňa a autorka rozhodol*la použiť na základe diskusií v rámci panelu Kvíření jazyka českého a na základe presvedčenia, že je na rozdiel od lomky značne menej binárna a smeruje k väčšej inkluzivite (pozn. autorky a umelca*kyne) https://www.youtube.com/watch?v=HqgDl4nMACQ

[2] NEDBÁLKOVÁ, Kateřina: Gay Subculture in Brno. In: Sociologický časopis, 2000, 36 (3), s. 317 – 322.

Foto: Tomáš Souček, Markéta Slaná, James Taylor-Foster.

Ema Hesterová | Ema Hesterová (*1997) absolvovala bakalárske štúdium dejín umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a magisterské štúdium teórie súčasného umenia a praxe na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V minulosti pôsobila v Krokus galérii a v galérii Zahorian & Van Espen. Od roku 2019 je aktívnou členkou kolektívu APART, kde sa venuje kurátorskej, výskumnej, publikačnej a organizačnej činnosti. V roku 2020 spolu-založila a je spolu-kurátorkou galérie A Promise of Kneropy v Bratislave.