COČ 2022: Peter Kašpar
23. 12. 2022Rozhovor
Aký je účinok antropomorfizovania umelej inteligencie? Čo je syntetická kreativita a aké sú nástrahy manipulácií vo virtuálnom priestore? O témach súvisiacich nielen s technológiami, ale aj nostalgiou sa s Petrom Kašparom, laureátom Ceny Oskára Čepana, rozprávala Ivana Hrončeková.
Za technológiu považujem aj sociálno-politickú architektúru
Vo svojich dielach tematizuješ predovšetkým vzťah človeka a technológií, v poslednej dobe skúmaš predovšetkým umelú inteligenciu (UI). Technológie v nich pritom skôr metaforicky podávajú správu o súčasnosti, než by špekulatívne a transhumanisticky vytvárali scenáre budúcnosti. Stávajú sa prostredníkmi komunikujúcimi ľudské odcudzenie a manipulatívnosť meta-verza, no súčasne pomáhajú vytvárať situácie, ktoré ľudskú senzualitu stimulujú. Ako vôbec vnímaš technológie?
Vývoj technológií nás núti zamýšľať sa nad našou podstatou, pretože s ich vývojom vidíme, že aj doteraz zdanlivo nedosiahnuteľné méty, ktoré boli považované za ľudskú doménu, sú pomaličky nahradzované alebo prekonávané technológiou. Pri súčasnom exponenciálnom technologickom raste budú tieto výzvy pribúdať častejšie. Okamžite sa ponúka otázka, či je všetko nahraditeľné a či je všetko iba otázka nakódovania správneho algoritmu, alebo my ľudia máme niečo, čo nie je napodobiteľné. A tu môžeme ísť ešte hlbšie, až na metafyzickú úroveň, dotknúť sa otázky vedomia, keďže podľa môjho názoru nás technológia bude schopná dokonale oklamať a simulovať veci, ako sú city, kreativita atď. V konečnom dôsledku je to len otázkou času, kedy sa vytvorí kompaktnejší algoritmus, ktorý bude vedieť dokonale napodobniť ľudské správanie.
Takže tušenie špekulatívnych scenárov budúcnosti nás sprítomňuje?
Technológia môže pôsobiť ako stimul k tomuto myšlienkovému pochodu a k reflexii, ktorá sa odohráva v prítomnosti. A v prítomnosti je obsiahnutá aj minulosť a budúcnosť, je to priesečník, v ktorom sa to všetko odohráva. Mňa ani tak nezaujímajú možné scenáre vývoja, lebo tie si úplne nevieme predstaviť, skôr sa zameriavam na prítomnosť a niečo, čo sa deje niekde za hranicou procesu myslenia. A v tomto momente si potom už divák môže individuálne projektovať možné budúcnosti alebo reflektovať minulosť.
Inštalácia Liquid Being, A promise of Kneropy, Bratislava 2022
Nesnažím sa vytvárať fiktívnu budúcnosť, skôr upozorňujem na prehliadané prepojenia pomocou iného usporiadania alebo alternovania súčasne dostupných technológií. Na druhej strane, význam slova technológia má oveľa hlbší rozmer ako len nejaké počítačové, alebo silicon based stroje či programy. Za technológiu považujem aj sociálno-politickú architektúru, pretože na úrovni jedinca je to vlastne neustále programovanie názorov a ideí do naučených alebo prevzatých vzorcov správania. A keďže človek sa do veľkej miery učí opakovaním, tak pre mňa je toto veľká paralela s machine learning a algoritmami.
Takže nakoniec toho máme s technológiami veľa spoločného a nachádzať a poukazovať na tieto vzťahy ma baví. A do istej miery ma baví rozmýšľať o technológiách aj ako o cudzích, autonómnych entitách, s ktorými máme možnosť interagovať.
Zastavme sa chvíľu pri tom, ako vnímaš sociálno-politickú architektúru, teda systém usporiadania vzťahov v spoločnosti ako druh technológie. Spracovávaš túto tézu v niektorom zo svojich diel?
Nemám žiadne konkrétne dielo, ktoré by sa jej venovalo, je to skôr spôsob vhľadu a uvažovania. Premýšľam o vzorcoch správania, naučených alebo prebratých, a vzťahoch na úrovni osobnej alebo spoločenskej. Ako nás formujú názory, ako si vieme nevedomky prebrať vzorce správania. Pretože to isté, čo sa dialo v afére Cambridge Analytica, sa deje aj v každodennom živote mimo virtuálny priestor. Stále sme ovplyvňovaní druhými, ich správaním, ich konaním a ich vzťahom k nám. A toto nás potom programuje, v mozgu sa tak vytvoria nové synapsie a my na ich základe automaticky konáme. V tomto vidím veľkú paralelu s technológiou a počítačovým kódovaním a tvorbou algoritmov. Technológia sa nestáva len našou predĺženou rukou, ale aj my sme jej rozšírením. A tak sa aj my stávame technológiou a ona sa stáva nami.
Digital render z inštalácie Liquid Being, 2022
Ako reflektuješ aféry typu Cambridge Analytica, keď je zber dát zo sociálnych sietí používaný na ovplyvňovanie verejnej mienky, prípadne šírenie dezinformácií, ktoré dokážu mať rozsiahly vplyv na politické a mocenské procesy?
Je to len ukážka toho, ako už aj veľmi jednoduché analytické spracovanie dostupných dát vie manipulovať s názormi a presvedčením ľudí a do veľkej miery tak zasahovať do demokratického procesu.
Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že to nie je vinou technológie, ale jej zneužitia. Že za všetkými týmito kauzami vždy stojí človek a jeho mocenské a manipulatívne záujmy.
Taktiež to poukazuje na problém informovanosti a nedostatočnej regulácie.
Problematika tejto manipulatívnosti je do tvojich prác zakódovaná pomerne nenápadne a predovšetkým v rovine alegórie. Zdôrazňuješ hlavne ambivalentnosť vzťahu reality a technológií, virtuálnych profilov na sociálnych sieťach, resp. užívateľmi generovaných obsahov. Mám na mysli predovšetkým avatara ľudskej postavy, ktorý sa objavil v inštalácii Liquid Being v bratislavskom A Promise of Kneropy. Čo pre teba táto postava zosobňuje?
Predstavuje pre mňa formu nového média, cez ktoré dokážem skúmať virtuálny priestor a mať s ním priamy kontakt. Vnímam ju ako platformu na rozpracovanie rôznych tém a problematík, ktorá dokáže fungovať v rôznych polohách, zatiaľ vo forme videa alebo fotografie. Snažím sa cez ňu napríklad rozpracovať otázky identity, problematiky vytvárania fiktívnych identít, kultúrnej apropriácie, manipulatívnosti alebo aj nové témy, akou je napr. syntetická kreativita.
Ale asi najviac ma zaujíma interakcia pozorovateľa – čo sa deje a čo táto postava pomáha odkrývať.
Inštalácia 1, Queens Museum, Volumes: Queens international Biennale, New York, 2018
Čo tým konkrétne myslíš? Účinok antropomorfizovania umelej inteligencie?
Určite je to do istej miery to, čo ma zaujíma. Mnoho systémov UI je navrhnutých tak, aby boli užívateľsky prívetivé a ľahko sa s nimi spolupracovalo. To často znamená, že im tvorcovia dajú ľudské vlastnosti ako priateľský hlas alebo rozpoznateľnú tvár. Ale napríklad na spomínanej výstave Liquid Being som nainštaloval do stredu priestoru oranžovú industriálnu robotickú ruku, ktorá pomocou drevenej paličky krúžila po krištáľovej miske, ktorá vydávala meditačný zvuk, a potom predviedla pár pohybov smerom k ľuďom a začala hrať znovu. A zaujímavé je, že po chvíľke počúvania a sledovania tej robotickej ruky si divák úplne zvykol na ten tvar, zrazu akoby zabudol na technologickosť a vnímal to ako niečo prirodzené až magické a rituálne. Takže antropomorfizácia je jednoznačná, ale s touto virtuálnou postavou by som chcel zájsť trošku ďalej. Tým, že vyzerá ako človek, viem rozvíjať konkrétnejšie problematiky. Či už osobné alebo kolektívne.
Mohol by si spomínané problematiky trochu konkretizovať?
Jedna z tém, ktorú je potrebné adresovať, je určite otázka identity, tvorby virtuálnej identity a problematiky, ktorú to otvára. Kultúrna apropriácia a zneužívanie už tak marginalizovaných skupín, ktoré nemajú prístup k týmto novým technológiám za účelom profitu a iných manipulatívnych záujmov.
Zároveň sa o identite dá uvažovať aj so subjektívneho pohľadu – ako sa prezentujeme v online priestore – akú meta personalitu tam tvoríme a budeme tvoriť.
Či chceme alebo nie, online priestor sa stáva alternatívnou realitou, do ktorej každodenne vstupujeme a toto je len začiatok, keďže náš prístupový bod je čierny displej o veľkosti asi 6 × 10 cm. Tento priestor zatiaľ nie je ani zďaleka taký imerzívny, a aj napriek tomu už tvorí neoddeliteľnú časť nášho života a uvažovania.
Tento postupný presun do virtuálneho prostredia a vývoj technológie, ktorá dokáže imitovať kreatívny proces alebo vystupovať ako spirituálny poradca, ktorý pomáha ľuďom meditovať, navodzuje tiež fundamentálnu otázku, či je vlastne všetko algoritmus, ktorý je možné napodobniť.
Digital render z inštalácie Liquid Being, 2022
Popri kreativite alebo spiritualite, o ktorých uvažuješ aj ako o akomsi znaku rozlíšenia medzi ľudskými a neľudskými entitami, sa aj v Liquid Being objavuje téma pamäte alebo spomienok a nostalgie. Okrem simulovania meditačného až spirituálneho zážitku si použil aj na betónovej doske vytlačený 3D render robotickej ruky. Prsty tejto ruky sú ozdobené výraznými prsteňmi, ktoré ti kedysi darovali starí rodičia. S nostalgiou pritom dokážeš pracovať bez pátosu. Predstavuje pre teba jednu z nosných tém, alebo sa v procese vytvárania nového diela objaví automaticky?
Nikdy to neplánujem, objaví sa, ak cítim, že je tam potrebná a vyvolala vo mne nejakú konkrétnu silnú emóciu, o ktorej začnem uvažovať. Tak to bolo aj pri tých prsteňoch. Keď som pripravoval výstavu, bol som úplne pohltený virtuálnym priestorom a uvažoval som nad rôznymi prepojeniami s realitou a zrazu som objavil tieto staré prstene, ktoré som mal odložené a začal som ich nosiť. To ma vytrhlo z imaginatívneho uvažovania do prítomnosti a zistil som, akú váhu dávame takýmto sentimentálnym artefaktom. Akú hodnotu pre nás majú.
To viedlo k otázkam o ekvivalentoch a k sentimentu vo virtuálnom priestore. Dokážu syntetické systémy poňať túto výsostne ľudskú vlastnosť? Dokážu na základe objektu obnovit spomienky a precítiť toto spojenie? To zas viedlo k ďalšej otázke, či môžu dáta umrieť. Pretože to, čo dáva životu dôležitosť, je smrť a predstava pominuteľnosti.
Stojí podobná genéza aj za dielom Timemachine? To je z tvojho portfólia asi jedno z najnostalgickejších.
Áno, je to staršie dielo a je za ním podobné uvažovanie, len je v tomto prípade obrátené. V tomto prípade proces tvorby aktivovala samotná spomienka a túžba preniesť ju do materiálneho priestoru. Snažil som sa vytvoriť objekt zo spomienok, ktorý by bol schopný ich spätne vyvolať nielen vo mne, ale aj v divákoch. Vytvoril som menšiu futbalovú tribúnu, na ktorej sme zvykli sedávať v mladosti a naivne snívať o našej budúcnosti. Súčasťou objektu je strecha, v ktorej sú optické vlákna tvoriace akúsi „artificial“ nočnú oblohu. Tieto vlákna dokážu okrem šírenia svetla prenášať aj dáta a informácie (optický internet). Bol to taký pokus o vytvorenie fiktívnej technológie, kde za predpokladu, že zdieľame kolektívne vedomie, sme schopní napojiť sa na tento priestor a extrahovať z neho. Bol to vlastne taký Jodorowského psychomagický akt za pomoci technológie a materiálu nesúceho určitú energiu spomienok.
Movie still z performance k inštalácii Liquid Being, 2022
V úvode rozhovoru spomínaš, že o technológiách premýšľaš ako o cudzích entitách, s ktorými môžeme interagovať. Je možné diela z tohto obdobia interpretovať aj ako diela o komunikácii alebo jazyku v zmysle kódu?
O komunikácii určite, ale kód, ak teda myslíš technologický, tam nie je taký podstatný. Skôr je o komunikácii v rôznych formách a podobách na mimozmyslovej úrovni. Zaujímal som sa o vzťahy a prepojenia na úrovni človek – vesmír, vedomie – hmota, mýtus – realita, kolektívne vedomie – subjektívny vnem. Ale hlavne prepojenie všetkého, čo začína na kvantovej úrovni a prechádza až na medziplanetárnu, vesmírnu.
Kód je v tomto procese až sekundárne vyjadrenie, teda ak je vôbec prítomný. Je to vždy iba racionálne vyjadrenie niečoho doposiaľ nepomenovateľného, čo slúži pre lepšie uchopenie. Ale čo zaujíma mňa, je práve to neuchopiteľné.
Inštalácia Orbs, Pragovka Gallery, 2022
Peter Kašpar vyštudoval masmediálnu komunikáciu na Univerzite Sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V roku 2017 sa zúčastnil štipendijného pobytu SAIC na School of the Art Institute v Chicagu, v roku 2016 absolvoval rezidenčný pobyt The Fountainhead na Miami a v roku 2015 na School of Visual Arts Residency v New Yorku. V roku 2014 bol nominovaný na Pulse Art Prize. Medzi samostatné výstavné projekty posledného obdobia patria napríklad Liquid Being (2021) v A Promise of Kneropy (APART Collective) alebo Sunroof (2017) v The Java Project v newyorskom Brooklyne.
Foto: Chiara Rendek, Marcel Rozhoň, Denis Kozerawski (kamera), archív autora
Ivana Hrončeková | Vystudovala slovenský jazyk a literaturu na Fakultě humanitních věd UMB v Banské Bystrici a konceptuálně orientovaný Ateliér environmentu brněnské FaVU. V roce 2022 na FaVU obhájila disertační práci na téma průniků literatury a pohyblivého obrazu. Od roku 2015 působí jako dramaturgyně a kurátorka v rámci nezávislé i zřizované umělecké scény, aktuálně je kurátorkou brněnské Galerie TIC.