Ak nebežíš, budeš prevalcovaný

Peter Tuka recenzuje výstavu Amarteyho Goldinga, ktorý sa často obracia k svojim anglo-škótskym a ghanským predkom prostredníctvom rastafariánskej výchovy, ktorá je v jeho tvorbe východiským bodom pri skúmaní faktorov ľudského správania. Bring me to Heal je možné vidieť v glasgowskom Tramwayi a následne v londýnskom priestore 198, kde bude od marca do mája 2022.

Ak nebežíš, budeš prevalcovaný

Bring me to Heal, 2021 je najnovším dielom Amarteya Goldinga, ktoré sa počas svojho „turné“ po Veľkej Británii zastavilo v glasgowskom centre súčasného umenia Tramway. Prostredníctvom filmu, fotografií, hudby a ručne vyrobeného odevu z ľudských vlasov nám Golding približuje problém mnohogeneračnej traumy, ktorá pramení z britskej koloniálnej minulosti. Autor vychádza z vlastnej dvojitej identity Brita s ghanskými koreňmi, ktorý bol vychovaný v rastafariánskej viere medzi Londýnom, Cambridgeom a Ghanou. Z otcovej strany je potomkom národa kolonizovaného Veľkou Britániou, no z matkinej strany je sám Britom. Kam v tejto dichotómii patrí? Bring me to Heal hľadá zmierenie medzi Goldingovým britským dedičstvom utlačovateľa a jeho ghanskými koreňmi Britmi utláčaného národa. Autor využíva potenciál vlastnej dvojitej identity a obidve strany spája v rituáli kolektívnej liečby a zmierenia medzi minulosťou a prítomnosťou, medzi utlačovateľom a utláčaným. Bring me to Heal môže na prvé počutie vyznievať ako reflexia špecificky zameraná na britskú koloniálnu minulosť a jej dozvuky v dnešnej britskej spoločnosti. Avšak odkaz Goldingovho diela je v skutočnosti nadčasový a nie je viazaný na konkrétny kultúrno-historický kontext. Bring me to Heal načrtáva možnú cestu kolektívnej liečby súčasnej spoločnosti celkovo. Z tohto dôvodu má čo odkázať aj slovenským a českým diváčkam a divákom.

Centrálnym prvkom výstavy je zhruba 30 minút trvajúca video projekcia, pozostávajúca z dvoch častí. V prvej časti sledujeme príbeh troch mužov, nomádov afrického pôvodu, putujúcich britským vidiekom. Za súmraku nájdu kopu zamotaných vlasov. Bez slova sa na tomto mieste usadia, založia oheň a vlasy začnú postupne rozčesávať. Jeden z mužov pri práci rozpráva príbeh. Je to príbeh koňa, ktorý od nepamäti behal po Zemi a nikdy sa nezastavil, neodpočinul si. Bol to krásny biely silný žrebec, ktorého dupot dokázal rozorať pôdu a roztrieštiť kameň. Nič ho nedokázalo zastavi, a nikto nedokázal jeho ničivým kopytám uniknúť. Jedného dňa kôň prevalcoval gunára a jeho rodinu na pokojnej hladine jazera. Gunár sa pri náraze zakliesnil do hrivy koňa, ktorý ho unášal preč. Spýtal sa ho: „Prečo si to urobil mojej rodine? Zastav!“ A kôň odpovedal: „Ak nebežíš, budeš prevalcovaný [If you don’t run, you get run down].“ 

Takto to pokračovalo po stáročia. Kôň s gunárom v hrive cválal po Zemi, nespočetnekrát obehol svet a ničil všetky zvieratá a rastliny, ktoré mu stáli v ceste. Gunár sa ho spýtal: „Čo tie tvory spravili?“ A kôň odpovedal: „Ak nebežia, budú prevalcovaní [If they don’t run, they get run down].“ 

Jedného dňa koňovi prestali slúžiť kopytá. Unavené už nedokázali ďalej cválať a odpadli. Kôň nemohol zastať a cválal ďalej, bez kopýt, až pokým sa mu neunavili nohy a neodpadli aj tie. Kôň nemohol zastať a plazil sa ďalej, až pokým si nezodral telo a zostala mu len hlava. Gunár sa ho spýtal: „Teraz, keď si pre svoj beh prišiel o všetko, oddýchneš si konečne?“ A kôň odpovedal: „Ak nebudem bežať, rozdupú ma [If I don’t run, I get run down].“

Vtedy si gunár uvedomil, že kôň vo svojom konaní nebol zlý. To čo ho hnalo, nebola nenávisť k druhým, ale strach z neznámeho. Pozbieral to, čo z koňa zostalo, a uložil ho do svojho vajíčka. Niesol ho vo svojom perí a spolu leteli okolo sveta. Zem bez koňa sa za krátky čas začala zviechať, podupané rastliny začali znova kvitnúť a zvieratá sa začali množiť. Aj kôň sa vo vajíčku začal pomaly liečiť. Gunár mu ukazoval krásy sveta, ktoré si kôň počas panického behu nevšímal a ničil ich. Učil ho o pôvode sveta a všetkých tvorov. Kôň si uvedomil, čo spôsobil, a ospravedlnil sa vlastnému telu aj ostatným tvorom. Liečba bola dokončená a gunár vypustil koňa zo svojho vajíčka. Keď jeden z nomádov vo videu dokončí rozprávanie príbehu, z rozčesávaných vlasov povstane žijúca „elementárna bytosť“.

V druhej časti videoprojekcie, ktorá je dostupná aj na autorovom webe, nasledujeme kroky oživenej bytosti do londýnskeho múzea V&A. Elementárna bytosť, ktorú vo videu stvárnil autorov mladší brat Solomon Golding, je celá porastená vlasmi. Tie sú upravené tak, že kombinujú prvky afro, rastafarianizmu a body artu pôvodných kmeňov obývajúcich Britské ostrovy. Bytosť kráča cez galérie V&A a prostredníctvom vystavených artefaktov postupne spoznáva históriu a krásy západnej kultúry. Je uchvátená. Všetko sa zlomí, keď zahliadne Oltár sv. Juraja s výjavmi násilných vpádov, utrpenia a mučenia. Prvotnú eufóriu zo spoznávania západnej kultúry vystrieda sklamanie a dezilúzia. Bytosť si začína uvedomovať krutosť a bezohľadnosť spoločnosti. Prechádza transformáciou a opúšťa priestory galérie. V jej očiach už nie je nevinná zvedavosť. Je to nenávisť? Pomsta? Čo plánuje urobiť po odchode z galérie?

Keď vnímame obidva videá ako celok, je zrejmé, že západná spoločnosť (prostredníctvom svätého Juraja a prehistorického uffingtonského bieleho koňa reprezentovaná Anglickom/Veľkou Britániou) je vo svojej krutosti koňom splašene behajúcim po svete a ničiacim všetko čo mu stojí v ceste – prírodu, bytosti, kultúry, národy. Africkí nomádi so svojím rastafariánskym spôsobom života sú gunárom, sú unesení koňom zo svojho domova, ďaleko od svojich rodín. Keď pozorne čítame symboliku vlasov elementárnej bytosti stvárnenej Solomonom Goldingom, všimneme si, že sú vyčesané do tvaru koňa obkoleseného škrupinou vajíčka umiestneného na chrbte, pod krídlami z dredov. Podobne ako gunár, africká kultúra sa dostáva do dvojitej pozície obete, ale aj učiteľky a liečiteľky, ktorá dokáže zahojiť kolektívnu traumu spôsobenú krutosťou západnej kultúry. Dokáže jej prinavrátiť zabudnutú schopnosť spomaliť, opäť vnímať krásu a vidieť pôvod a miesto ostatných kultúr vo svete – vidieť, že nepredstavujú hrozbu.

Elementárna bytosť zrodená z vlasov vo svojej dvojitej identite stvárňuje obeť aj spasiteľku. Je koňom aj gunárom zároveň. V symbolike úpravy vlasov spája v jeden celok korene európskych aj afrických kultúr. V kontexte koloniálneho diskurzu tak narúša tradičné vnímanie nepomeru síl v mocenskej dynamike. Kolonizátor-narušiteľ (kôň) nie je tým, kto si uplatňuje moc nad kolonizovaným-utláčaným (gunár). Golding stavia západnú kultúru (kolonizátorku) do pozície obete vlastných činov a dostáva ju tak na rovnakú úroveň s kolonizovanými kultúrami. Následne Bring me to Heal ukazuje, že utláčané kultúry sú tie, ktoré majú moc zdieľanú traumu liečiť. Gunár dostal moc rozhodnúť o osude sveta. Zničeného koňa mohol usmrtiť a darovať ostatným zvieratám na svete pokoj. Koňa však počas spoločnej cesty spoznal a uvedomil si, že nie je zlý. Gunár sa preto rozhodol koňovi pomôcť a naučiť ho pokojnému spôsobu života, ktorý kedysi poznal, no zabudol naň. V podobnej pozícii ako gunár stojí aj elementárna bytosť Solomona Goldinga. Pozoruje žijúcu mŕtvolu západnej spoločnosti a spúšť, ktorú za sebou zanechala. Rovnako ako gunár, elementárna bytosť je na konci druhého videa pripravená vyliečiť svet. Otázka, aký spôsob si zvolí, už zostáva nezodpovedaná.

V kontexte Goldingovho diela čítame, že moc liečby je reprezentovaná pestovaním rituálu smrti a znovuzrodenia. V príbehu rozprávanom nomádmi kôň ako narušiteľ a ničiteľ zomiera. V gunárovom vajíčku sa znovu rodí, ale tentokrát povstáva ako nová bytosť, ktorá vo svojej novej podstate zahŕňa aj gunárov spôsob života a jeho nazeranie na svet. Kôň sa prestane báť neexistujúcej hrozby a sám prestane byť hrozbou pre iných. Podobne v prvej časti Goldingovej video projekcie africkí nomádi nachádzajú v Británii starovekú mŕtvolu, ktorej počas nočného rituálu prinavrátia život. Znovuzrodená bytosť vo svojej novej podstate kombinuje prvky britskej/západnej kultúry, obohatenej o prvky africkej kultúry a rastafariánskeho vyznania, ktoré získala od svojich znovustvoriteľov. Rituál prechodu medzi smrťou a znovuzrodením, performovaný nomádmi prostredníctvom rozčesávania a starostlivosti o vlasy, zhmotňuje symbolickým spôsobom kolektívnu starostlivosť, zbližovanie a vzájomné obohacovanie sa protikladov.

Rituálny spôsob života je zároveň tým, na čo súčasná západná spoločnosť zabudla. Preto je vo vzhľade elementárnej bytosti obsiahnutá symbolika starovekej britskej kultúry a jej rituálneho spôsobu života. Niekdajšia britská kultúra mala veľmi blízko k tej africkej. Dnešná britská a západná spoločnosť však už nedokáže spomaliť a ženie sa, rovnako ako kôň v Goldingovom nomádskom príbehu, k sebadeštrukcii a k deštrukcii iných. Rovnaká premisa je základnou tézou novej knihy berlínskeho profesora Byung-Chul Hana The disapearance of rituals (2020). Vo svojej kritike súčasnej západnej spoločnosti a neoliberalizmu Han tvrdí, že rituály smrti a znovuzrodenia určujú hranice jednotlivých etáp života, ale aj každodenného bytia. Dávajú každej činnosti jasný začiatok a koniec. Avšak, podľa Hana súčasná neoliberálna spoločnosť búra hranice a jednotlivé činnosti nemajú jasne vymedzené rozhranie začiatku a konca. Flexibilita a ničenie väzieb sa stali novým náboženstvom. V takomto prostredí človek zneužíva a „konzumuje“ sám seba keď zostáva všetkému otvorený, keď je flexibilný. Pretože úspech sa nemeria dokončenou prácou, ale kontinuálnou produktivitou.

Amartey Golding rozmýšľal podobným spôsobom pri tvorbe príbehu bežiaceho koňa, ktorú stále opakoval: „Ak nebudem bežať, rozdupú ma.“ Podľa Goldinga sme zdedili kultúru neustálej potreby napredovať a seba-produkovať. Táto kultúra podľa Goldinga vytvorila neznámu traumu, ktorá odnepamäti ženie koňa k neprestajnému behu a nakoniec k sebadeštrukcii a k deštrukcii iných: „Mám pocit, že to reflektuje dávne traum, s ktorými bojujeme ako kultúra, ale aj ako jednotlivci, a ktoré musíme prijať. Úlohou gunára je reprezentovať optimistickú ideu, že existujú rôzne spôsob, ako sa s traumou vyrovnať.

Bring me to Heal prezentuje symboliku hraničného zážitku smrti a znovuzrodenia, ukončenia a nového začiatku ako možný spôsob vyrovnania sa so spomínanou kolektívnou traumou. Rituály prechodu medzi smrťou a znovuzrodením dávajú tvar a štruktúru základným etapám života. Podľa Byung-Chul Hana, rituálna kultúra „je formou ukončenia a týmto spôsobom vytvára identitu. Kultúra však nie je exkluzívna, ale inkluzívna forma identity. Je otvorená k tomu, čo je cudzie.“ Rituálna kultúra má transformatívny charakter. Vytvára prechod medzi hranicami. Obohacuje známe o neznáme, svoje o cudzie. Tak mohol gunár obohatiť koňa a pomôcť mu získať novú identitu. Tu nachádza Amartey Golding význam svojej dvojitej africko-britskej identity – v možnosti obohacovania jednej kultúry tou druhou. V ich vzájomnosti, ktorá nie je postavená na vzťahu silnejšej a slabšej, ale na báze dvoch rovnocenných kultúr, ktoré dokážu vyliečiť svet, keď sa voči sebe navzájom otvoria.

Bring me to Heal Amarteya Goldinga ponúka návštevníčkam a návštevníkom Tramwayu komplexný umelecký zážitok. V tmavom priestore, ktorý pôsobí neurčitým dojmom kabaretu a chrámu zároveň, nás postupne zapaľujúce sa svetlá vedú od video projekcie k fotografiám elementárnej bytosti a na záver ku kostýmu z vlasov – k elementárnej bytosti samej. Všetko sa deje v sprievode hudby, ktorá dotvára celkový odkaz inštalácie v kombinovaní moderného pop štýlu s reggae a obradným spevom. Výstavu sprevádza aj video zo zákulisia, dokumentujúce dizajn a výrobu odevu z ľudských vlasov pre elementárnu bytosť. Nasleduje štyri mesiace práce na zhmotnení Goldingovho dizajnu – divadelné kulisárky ukazujú techniku priväzovania vlasu po vlase k textilu a vlasový umelec Kevin Fortune rozpráva o zdĺhavom a náročnom procese zapletania vrkočov. Každý prameň (od potenciálne tisícov ľudí) na kostýme bol ručne pletený a ošetrovaný veľkou skupinou pracovníkov a pracovníčok v mene kolektívneho liečenia.

Bring me to Heal spája. Ako umelecké dielo v sebe spája video, prózu, rozprávanie príbehov, fotografiu, hudbu, priestorovú inštaláciu, odevný dizajn a vlasové umenie. Vo svojej myšlienkovej podstate ukazuje možnosti spájania kultúr a predstavuje pozitíva, ktoré plynú z tohto prepojenia. Disponuje reálnou mocou spájania predovšetkým preto, že vychádza zvnútra – z intímnej potreby autora vyliečiť problém vlastnej kultúrnej rozpoltenosti. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že toto dielo má silný politický náboj, nezameriava sa na systémové problémy a možnosti ich riešenia na systémovej úrovni. Sústreďuje sa na vlastné problémy a potreby jednotlivca – autora samotného. A z vlastnej potreby sa otvára potrebám iných. Tam pramení potenciál kolektívnej liečby Bring me to Heal Amarteya Goldinga.


Amartey Golding: Bring me to Heal / Tramway / Glasgow / 4. 12. 2021 - 6. 3. 2022

Foto: Keith Hunter

Peter Tuka | Peter Tuka (*1988) je doktorandom v odbore dejín umenia na University of Glasgow s plánovaným ukončením v roku 2022. Zaujíma sa o umenie východnej a strednej Európy dvadsiateho storočia, so zameraním na spoločensko-politické pozadia totalitných režimov, s osobitným záujmom o kultúru a históriu bývalého Československa. Vo svojej dizertačnej práci sa snaží priniesť nové pohľady na prácu Slovenského umelca Júliusa Kollera, a prostredníctvom jeho príkladu načrtnúť metodologickú cestu k zvýšenému povedomiu o unikátnosti a inakosti východoeurópskeho umenia druhej polovice dvadsiateho storočia.