Miroslav Šujan vo svojom komentári k aktuálnemu ročníku Ceny Oskára Čepana, ktorý reflektuje cez optiku reality show The Exhibit, tvrdí, že súťaživosť, hodnotenie, mentálne zaťaženie, hierarchizácia a sociálny status by nemali byť súčasťou umenia. Podľa neho udeľovanie cien prispieva k elitárskemu svetu umenia a obmedzuje príležitosti pre umelcov a umelkyne.

COČ vo svetle reality show

Nasledujúce riadky nechcú degradovať projekt Ceny Oskára Čepana (ďalej COČ), ale poukazujú na bezvýznamnosť súťaženia a porovnávania sa, čím sa vytvára nielen negatívny obraz o spoločnosti, ale i tlak na umelca*kyne ako tvorivé ľudské bytosti.

*

Na jar tohto roku bolo odvysielaných šesť epizód amerického súťažného televízneho seriálu The Exhibit: Finding the Next Great Artist (v preklade Výstava: Hľadanie ďalšieho veľkého umelca; ďalej The Exhibit). Šou predstavuje porotou vybratých sedem nádejných súčasných vizuálnych umelcov a umelkýň z celej krajiny, súťažiacich o cenu 100 000 dolárov a sólovú výstavu v Hirshhorn Museum a Sculpture Garden. Nejde o prvú americkú reality šou s takýmto konceptom – v rokoch 2010 a 2011 boli na káblovej televíznej sieti Bravo odvysielané dve série Work of Art: The Next Great Artist (Umelecké dielo: Ďalší veľký umelec), v ktorej sa súťažilo o sólovú výstavu v Brooklyn Museum a 100 000 dolárov. 

Na objasnenie konceptu reality šou The Exhibit: jeden spoločný priestor, sedem umelcov*kýň, šesť častí, traja alebo štyria porotcovia. V každej časti je určená téma (gender, social media, justice, global pandemic, future, self-portrait), na ktorú majú súťažiaci vytvoriť dielo v danom čase (7 alebo 10 hodín). Každá téma, resp. časť má samostatného výhercu. V poslednej časti porota vyberie troch finalistov, ktorí budú pracovať doma dva mesiace na jednom diele, čo rozhodne o výhercovi alebo výherkyni súťaže. 

Kam siahajú, resp. v akej miere sa nachádzajú (slobodné) tvorivé procesy, spôsoby a prístupy umelca, ktorý je postavený do pozície, keď má vytvoriť plnohodnotné umeleckého dielo za 10 hodín? Vieme, že základným kameňom reality šou je vyhľadávanie bizarnosti/banálnosti a vytváranie dramatickosti medzi účinkujúcimi za účelom zábavy. Čas je jedným z hlavných faktorov umeleckého procesu, a preto mali mnohí z účinkujúcich s (nepostačujúcim) počtom hodín najväčší problém, čo viedlo k stresu, úzkostiam a pochybnostiam.

Kult celebrity, ikon, slávy a bohatstva je predovšetkým stredom záujmu médií, ktoré výrazne (negatívne) pôsobia na akéhokoľvek jedinca. „Presadenie sa“ v umeleckom svete je problémom nejedného (začínajúceho) umelca, teoretičky, kritika, akademičky a i. profesií. Enormná spoločenská súťaživosť a komparácia nakladajú váhu na ramená rozvíjajúcemu sa jedincovi už od raného detstva a svoje urobia aj ceny, reality šou alebo hierarchizácia. Takéto spoločenské vplyvy nás posúvajú do situácií, keď človek primárne nerieši to, ako byť individuálne lepší (ľudsky i profesionálne), ale prevláda úsilie byť lepší než ten druhý*á. Azda jediná súťaživosť, ktorá by sa však mala propagovať, je súťaženie so sebou samým. 

*

V stanovisku k COČ 2023 organizátori uvádzajú: „Kultúrna iniciatíva Cena Oskára Čepana cíti solidárnosť s obeťami vojny a vyslovuje sa proti agresii a porušovaniu ľudských práv. Organizátori cítia, že projekt nemôže byť rovnaký ako v mierových časoch. Preto sa tento rok rozhodli pre nesúťažný model a nevyhlásenie laureáta či laureátky v závere. Ocenením bude spoločná výstava vybraných umelcov a umelkýň.“ Na zmenu modelu 27. ročníka COČ môžeme nazerať ako na pozitívny (jednorazový?) krok, usilujúci sa o zmeny v umeleckej súťaživosti bez ohľadu na spoločensko-politické problémy, ale aj ako na „lišiacky“ spôsob, ako si zachovať charakter súťaže a titulu „cena“, a pritom naoko ukázať etický a morálny kódex v podaní „porotou vybraného skupinového víťaza“. 

Akékoľvek dôvody smerovali k tohtoročnej zmene modelu, osobne oceňujem túto voľbu a stotožňujem sa s výrokom kurátorky aktuálneho ročníka Emy Hesterovej, ktorá vníma vyhlásenie nesúťažného ročníka ako úvodný krok smerom k možnému stanoveniu jasnej definície úlohy inštitúcie a hlbšiemu ponoreniu sa do skúmania a pochopenia fungovania a štruktúry samotnej ceny.

V prípade reality šou je cieľom objaviť výnimočného umelca alebo umelkyňu, ktorý*á stelesňuje súčasné témy v duchu Warhola. COČ, na druhej strane, nemá záujem nájsť novú popkultúrnu umeleckú osobnosť, ale namiesto toho sa usiluje o kolektívne skúmanie súčasných tém. Výsledkom smerovania oboch príkladov je degradácia umelcovej tvorivej individuality, resp. subjektívneho umeleckého procesu, keďže umelca*kyňu predstavujú ako človeka usilujúceho sa spĺňať normy alebo požiadavky spoločnosti závislej od trhu (reality šou) alebo kolektívneho obrazu zobrazovania súčasných tém (COČ). 

Keď si odmyslíme veľkoleposť reality šou, COČ nie je od tohto typu relácie diametrálne odlišná. Súťaživosť, konkurenčná povaha, posudzovanie a hodnotenie, mentálne zaťaženie, hierarchizácia, sociálny status a pod. by podľa môjho názoru nemali reprezentovať súčasné umenie. Za alternatívu udeľovania cien by som privítal ich neudeľovanie – ocenenia totiž prispievajú k elitárskemu a exkluzívnemu svetu umenia, v ktorom obmedzená skupina jednotlivcov alebo inštitúcií určuje, čo sa v umení považuje za hodnotné alebo dôležité. To marginalizuje rôzne hlasy a perspektívy a obmedzuje príležitosti pre nedostatočne zastúpených umelcov. Takto vzniká dojem, že pár (alebo jeden/jedna) umelcov a umelkýň môže reprezentovať rozsiahlu umeleckú scénu alebo krajinu/krajiny. Preto problém nie je iba vo výbere víťazka či víťazky, ale taktiež vo výbere finalistov a finalistiek. 

V dobe, keď sú slovenskí umelci a umelkyne chtiac-nechtiac spisovateľmi grantov, lovkyniam open-callov, vlastnými kurátormi a pod., je pochopiteľné, že hľadajú cesty, kde by si mohli „zarobiť 100 000 dolárov a mať sólovú výstavu“. Preto neobhajujem úplne vykorenenie COČ, ktorá môže mať individuálne plusy pre umelca a umelkyňu. Chcem však zdôrazniť potrebu kritického hodnotenia a reformy systémov udeľovania cien prostredníctvom transparentného a otvoreného prístupu k verejnosti (napr. zdieľanie portfólií/mien všetkých prihlásených, nevyhlásenie víťaza a víťazky, poskytnutie spätnej  väzby pre nevybraných umelcov a umelkyne, zavedenie online hlasovania, verejných prieskumov a pod.). 

Slovenská umelecká scéna má väčší potenciál rozvíjať komunitné (alternatívne) prostredie, ktoré vyzdvihuje individuálnosť umelca*kyne a zároveň v ňom vládne vzájomná podpora. Malá krajina ako Slovensko nepotrebuje zužovať vlastnú scénu na reprezentujúce minimum. Naopak, potrebuje expanziu, pretože nezáujem o umenie a biedna podpora zo strany štátu by mali byť motiváciou pre umelcov*kyne a umeleckú verejnosť smerovať k modelovaniu otvoreného komunitného prístupu. Novozvolená riaditeľka COČ Andrea Kutlíková, ale aj umelecká obec, má v súčasnosti neľahkú, no veľmi dôležitú úlohu: ukázať kam a akým smerom kráča budúcnosť slovenskej umeleckej scény.

---

Lenka Adamcová, Peter Kašpar, Monika Pascoe Mikyšková, Michal Mitro, Ján Skaličan / Cena Oskára Čepana 2022: Call Me If You Need Me / Kurátorka: Ema Hesterová / Kunsthalle Bratislava / Bratislava / 24. 2. – 15. 5. 2023

Foto: FB Ceny Oskára Čepana