Sponzor je dôležitý, ale nesupluje štát

Rozhovor s Luciou Gregorovou Stach, ktorá koncipuje expozíciu moderného a súčasného umenia v Dedečkovom Premostení, pripravila Gabriela Kisová. V rozhovore sa okrem samotnej koncepcie rozprávali aj o akvizičnej politike Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá aktuálne viac-menej závisí len od súkromného sektora, čo do veľkej miery formuje zbierku SNG a následne aj jej expozície. Tieto subjekty však podľa Gregorovej Stach nemôžu nahradiť finančné zdroje od štátu.

Lucia Gregorová Stach, vedúca kurátorka Zbierok moderného a súčasného umenia SNG. Foto: Ján Kekeli

Súčasťou pootvorenia SNG koncom roka 2022 bola inauguračná výstava 12 farieb reality. Kurátormi ste boli vy spolu s Dušanom Buranom a sponzorom výstavy bola Tatra banka. Aká bola genéza projektu? 

Pôvodne sa galéria mala otvoriť ako čistý prázdny priestor, pretože malo ísť o ukázanie novej architektúry. V priebehu minulého roka sme sa však rozhodli, že pri príležitosti ukončenia rekonštrukcie tam vpustíme aj umenie. Inaugurácia tak umožnila nainštalovať diela zo zbierok veľkorysým spôsobom ako nikdy predtým. Chceli sme ukázať najmä akvizície za posledných tridsať rokov, z ktorých mnohé neboli nikdy vystavené. Vyšlo nám dvanásť situácií do všetkých výstavných priestorov. Výstava vznikala v období po pandémii a zároveň sme si uvedomovali, že žijeme v časoch kríz a vojny. Takže do výberu vstúpili aj zložitejšie témy, ako napríklad vojna, konflikt a apokalypsa, súdržnosť žien tvoriaca záchrannú sieť spoločnosti či zápasy o vlastnú identitu. Jedným zo spojení je Obyčajná apokalypsa, kde sa Dürerov grafický cyklus Zjavenie sv. Jána z 15. storočia stretáva s inštaláciou Radovana Čerevku Dramasks z roku 2017, ktoré poukazuje aj na súčasné interpretácie koncov sveta, zneužívané aj dnes v konšpiračných teóriách.

Pripravujete stále expozície, ktoré by mali byť sprístupnené od roku 2023. Podľa akej metódy ich budete zostavovať? Aký tam bude priestorový podiel? 

Stále expozície budú inštalované na celom druhom podlaží galérie, ktorá bude prístupná zadarmo. Ako prvé dve budú už v prvej polovici roka sprístupnené expozície moderného umenia od konca 19. storočia do 50. rokov 20. storočia, kurátorkou je Katarína Bajcurová, a expozícia sakrálneho umenia od stredoveku po 19. storočie, ktorej kurátormi sú Dušan Buran a Katarína Kolbiarz Chmelinová. Katarína Bajcurová stavia na svojich predchádzajúcich projektoch a hoci vychádza z chronológie, jej koncepcia je postavená skôr na opozíciách pojmov a tendencií. Všeobecne sa dnes muzeálne expozície nesústreďujú na naráciu kapitol z dejín umenia, ale skôr na jednotlivé diela, ktoré sú nositeľmi príbehov. Ďalšia expozícia bude venovaná fenoménu zberateľstva a vychádza z daru v hodnote 3,5 milióna eur od Zbierky Linea, ktorý SNG dostala v roku 2018; kurátorkou je Alexandra Homoľová.

Situácia s názvom Obyčajná apokalypsa na výstave Prológ. 12 farieb reality. V popredí dielo Dramasks od Radovana Čerevku z roku 2017 a v pozadí grafický cyklus Zjavenie sv. Jána od Albrechta Dürera z 15. storočia. Foto: SNG – Martin Deko

Mojou úlohou spolu s tímom kurátorov bude expozícia moderného umenia od 60. rokov až po súčasnosť v Premostení. Zvolila som si tému, ktorá nie je historická ani naratívna, ale skôr štrukturálna. Pracovný názov je Múzeum súčasného umenia. Pre mňa je veľmi dôležité formulovať funkciu toho priestoru, kde sa ocitnú diela najrôznejších smerovaní rôznych autorov a autoriek z rôznych historických období, ale aj kultúrnopolitický kontext témy. Na Slovensku je táto téma kritická – veď v momente, keď otvárame zrekonštruovaný areál SNG po 21 rokoch, nemôžeme ani snívať o tom, že tu vôbec niekedy budeme mať múzeum súčasného umenia s medzinárodnými zbierkami, hoci by to mala byť jedna zo základných inštitúcií, ktorú mala spoločnosť vygenerovať.

Prezradíte nám niektoré mená, s ktorými v tejto expozícii počítate? 

Určite tam budú diela umelcov od konca 50. rokov, ako Guderna, Filko, Koller, Bartuszová, Želibská, Sikora, Bartoš, Havrilla, Ďurček, Ilona Németh, Roman Ondak, Emöke Vargová, Marek Kvetan, Viktor Frešo. Veľmi dôležité sú pre mňa medzinárodné prepojenia, ktoré kontextuálne aj geograficky rozšíria naše vnímanie súčasného slovenského umenia. Spomeniem diela Adrieny Šimotovej, Sándora Pinczehelya či Iona Grigorescu, ktoré máme v zbierkach. Radi by sme na tom spolupracovali s niektorými zahraničnými zbierkami. Táto expozícia by mala byť otvorená v roku 2024. 

Kurátorský tím na vašom oddelení tvorí šesť ľudí. Za posledných osem až desať rokov niektoré mená neboli až také frekventované vo výstavnom programe. Ako vidíte do budúcnosti personálnu štruktúru a aké možnosti prinesú nové priestory? 

Toto je dôležitá otázka. Posledné roky nám dramaturgicky dosť zamiešala karty pandémia a hlavne rekonštrukcia. V provizóriu sa dramaturgia nedá dostatočne stabilne vybudovať. A provizórium mnohokrát vyžaduje schopnosť improvizácie. Nie všetci členovia kurátorského tímu sú takto nastavení a pracujú skôr na dlhodobých projektoch, ktoré majú svoje náležitosti a istú finančnú a organizačnú náročnosť. S generálnou riaditeľkou Alexandrou Kusou a s Dušanom Buranom však už dlhšie zostavujeme dramaturgický plán na najbližšie štyri roky, ktorý počíta s každým z tímu a s projektmi, na ktorých kurátori a kurátorky dlhodobo pracujú. Na tom mi špeciálne záleží, lebo budúca činnosť SNG by podľa mňa mala pestro pokryť všetky záujmy našich odborníkov a mala by sa otvoriť aj smerom k externému odbornému prostrediu a k zahraničiu.

Nainštalované dielo Medúza od Emőke Vargovej z roku 2000 na výstave Prológ. 12 farieb reality. Foto: SNG – Martin Deko

V jednom rozhovore s Máriou Janušovou pre Flash Art ste spomínali, že rada robíte monografické výstavy. Prezradíte svoj osobný „wishlist“?

V poslednej dobe ma viac zaujímajú tematické kurátorské výstavy, ktoré vovádzajú umelecké diela do transhistorických súvislostí. Určite by som neodmietla zaujímavú monografiu nejakého autora. Napríklad Peter Bartoš či Emöke Vargová by určite boli na mojom „wishliste“, ale napríklad aj viacerí zahraniční umelci. Skôr by som sa rada venovala čiastočne tematickým výstavným konfrontáciám tvorby rôznych autorov a autoriek. Mám napríklad rozpracovaný nápad na výstavu o poézii, dotyku, performancii a zvuku, kde by sa stretli diela Katalin Ladik, Milana Adamčiaka a Vlada Marteka, a možno aj ďalších autorov. 

Aké máte plány v oblasti medzinárodných spoluprác so zahraničnými inštitúciami, povedzme v najbližších dvoch-troch rokoch?

Máme rozbehnutú spoluprácu s Modernou galériou v Ľublani či s Múzeom moderného umenia v Záhrebe. Radi by sme spolupracovali na projekte so Centre Georges Pompidou v Paríži a so stredoeurópskymi partnermi by sme chceli otvoriť aj niektoré fenomény nášho východoeurópskeho priestoru, napríklad s Galériou hlavního města Prahy, Galériou výtvarného umění v Olomouci, s Národnou galériou Zachęta vo Varšave alebo so Západočeskou galerií v Plzni. Minulý rok sme spolupracovali na samostatnej výstave Stana Filka v Grazi a v tomto roku ja ako kurátorka v Linzi na retrospektíve Jany Želibskej. 

Uvedomujeme si, že teraz je tá historická chvíľa, keď má SNG šancu získať dobrých partnerov a že bez európskych projektov, ktoré neprichádzajú len z rozpočtu ministerstva kultúry, nemáme šancu dostať sa k výstavám, ktoré budú mať nadlokálny význam. Povedzme si pravdu, SNG za posledné roky v tejto role pre provizórium a prebiehajúcu rekonštrukciu nemala dôležitosť, akú by mala mať pri kontextualizácii autorov a autoriek z domácej scény v medzinárodných súvislostiach. Je to veľký dlh a moja osobná vízia. SNG budúcnosti je aj „Slovenská medzinárodná galéria“. 

Juraj Meliš: Stéla pre každú planétu, 1985 – 1986 z cyklu Monológy, 1985 – 1989. Foto: SNG – Martin Deko

Ďalšou „horúcou“ témou je akvizičná činnosť a jej budúcnosť. V roku 2021 v rámci výstavy Motýľa nekúpiš kurátorky Petra Hanáková a Alexandra Tamásová kriticky reflektovali akvizičnú politiku SNG ako jej „slabú stránku“. Na akvizície ste v roku 2021 dostali nulový rozpočet a momentálne to supluje sponzoring od Tatra banky. Ako to vidíte s možnosťami sponzoringu a financií?

Výška podpory akvizícií od zriaďovateľov pamäťových inštitúcií je naozaj hanba pre celú spoločnosť. Tento problém sa netýka len SNG, ale aj regionálnych galérií. Tie si k peniazom od zriaďovateľa musia žiadať na FPU príspevky na zbierkovú činnosť, ktorá je pritom ich základnou činnosťou. Ale aspoň majú takú možnosť, na rozdiel od SNG.

Bolo zarážajúce, že keď v období pandémie na ministerstve kultúry hľadali spôsoby, ako pomôcť umelcom, neboli nákupy do zbierok jednou z prvých aktivít. Síce nám v roku 2020 avizovali rozpočet na akvizície až vo výške 400 000 eur a mali sme už s kurátorským tímom rozpracovaný plán a dohody s autormi a autorkami, nakoniec sa to však vôbec neuskutočnilo. Naozaj by som si želala, aby sa zmenilo nazeranie na akvizície ako na nejakú rozpočtovú kapitolu, ktorá je pre nás zamestnancov múzeí a galérií, ale presne naopak ako na službu, ktorú môžu odborníci pre štát realizovať a aj takto kultivovať a vzdelávať prostredie. Zdá sa, že sa postoj ministerstva kultúry v tomto smere začína zlepšovať, a dúfam, že to bude dlhodobý trend.

Pokiaľ ide o súkromných donorov, neradi by sme vysielali signál, že si ako SNG vieme zabezpečiť nákupy do zbierok bez štátu. Súkromní donori, ale aj umelci, čo SNG darujú diela, sú dôležití, ale nemôžu nahradiť pravidelné a systematické nákupy od starého umenia až po súčasné. Spolupráca s Tatra bankou funguje veľmi dobre a je postavená na určitých princípoch, ktoré umožňujú získavať väčšie a monumentálnejšie diela.

O(hlasy) – priestorová hudobná interpretačná performancia počas vernisáže Prológ. 12 farieb reality v SNG. Foto: SNG – Marek Jančúch

Podľa akého kľúča sa dejú tieto nákupy? 

Vždy ponúkneme viacero našich želaní a oni si vyberú. Tieto akvizície musia mať aj prezentačný výstup v podobe výstavy a reprezentačnú kvalitu, s ktorou donor dokáže pracovať v mediálnom priestore. Je to, samozrejme, výborná filantropická činnosť, pretože my by sme asi ťažko získali 100 000 od štátu na jedno dielo alebo na niekoľko diel, či na výstavu, alebo vznik novej sochy. Dúfam, že táto spolupráca bude ďalej pokračovať, ale má svoju špecifickú úlohu a nesupluje akvizície štátu. 

Ktoré sú tie najpálčivejšie urgencie v oblasti akvizícií v horizonte najbližších rokov? Biele miesta, ktoré treba podľa vás čo najskôr pokryť? 

Nulté roky, 90. roky 20. storočia sú zatiaľ v zbierkach „deravé roky“, pretože dnes sa už nenakupuje takým spôsobom, že sa od autorov vyberá konvolút diel. Niektorých umelcov ešte nemáme vôbec. Z hľadiska výstavných možností je celkom iné, keď od autora môžete vlastným výberom nadobudnúť aspoň päť-šesť diel, alebo aj kresby a dokumentácie, ako keď kupujete jedno-dve diela na spôsob bonboniéry. Veľké medzery sú v intermediách, nemáme zatiaľ žiaden sound art a veľmi málo performancie. Tie veci sa už strácajú, autori a autorky nám už odchádzajú, takže na toto sa teraz zameriavame aj v spolupráci s kolegami z digitálneho labu a s odborníkmi z externého prostredia. Týka sa to aj 70. a 80. rokov 20. storočia a, samozrejme, aktuálneho umenia. Naša zbierka je zatiaľ pomerne konzervatívna, ale máme plány, ako ju rozšíriť. V minulosti sa vyberalo aj podľa možností, ktoré mala galéria. Tieto limity už ale prestali existovať. Máme nové depozitáre a najnovšie vybavenie a ja verím, že sa nám to podarí zmeniť a doplniť.

Kurátora Lucia Gregorová Stach počas prehliadky priestorov k (po)otvoreniu zrekonštruovanej SNG. Foto: SNG – Juraj Starovecký

Fungovanie SNG v provizóriu počas dvadsiatich rokov sa končí, nastupuje niečo ako nová normalita. Zároveň sa to deje v situácii krízy, ktorá vyzerá byť permanentná. Mám na mysli aktuálnu energetickú krízu, ale aj klimatickú krízu. Existuje nejaký generálny plán alebo nejaká vízia, ako budete fungovať v tejto situácii? Ako to vnímate vy osobne? 

Toto je určite súčasťou našich profesionálnych životov. Inštitucionálne je to nastavené už aj v samotnej architektúre novej budovy, ktorá má chladenie vodou. Má veľa prvkov, ktoré recyklujú staré pôvodné stavebné komponenty. Je to naozaj vyjadrenie snahy o udržateľnosť a nevytváranie zbytočnej energetickej náročnosti a odpadu. Dnes je to v muzeológii veľká téma. Nebyť záťažou dnes už nie je víziou, ale nutnosťou. Nová SNG určite prinesie edukatívne aktivity, ktoré s týmito témami budú dlhodobo pracovať. Súčasťou stálej expozície budú diela autorov ako Rudolf Sikora, Peter Bartoš či Michal Kern, ktorí na tieto otázky reagovali už od konca 60. rokov 20. storočia. Environmentálny motív a téma antropocénu sa objavuje aj na aktuálnej výstave Prológ. 12 farieb reality v miestnosti s názvom Ja, kozmos. Dielo Juraja Meliša Stéla pre každú planétu (1985 – 1986) síce vychádza z jeho odtlačku tváre, ale je interpretovaná širšie ako zahanbený ľudský pohľad späť na Zem, keďže utópie o lepšom svete budúcnosti a sny o dobytí vesmíru zlyhali a sú mŕtve. V dramaturgii výstav počítame aj s výstavnými projektmi, ktoré sa venujú ekológii z rôznych možných kurátorských perspektív.


Lucia Gregorová Stach pracuje v Slovenskej národnej galérii od roku 2013 ako vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia a kurátorka zbierky iných médií. V SNG pripravila viacero monografických aj tematických výstav a katalógov. V máji 2017 bola kurátorkou jej samostatnej výstavy Swan Song Now v pavilóne Českej a Slovenskej republiky na 57. bienále v Benátkach. V súčasnosti pracuje na novej stálej expozícii súčasného umenia pre zrekonštruovanú SNG.

Fotoreport k výstave Prológ. 12 farieb reality v SNG si môžete pozrieť tu.

Gabriela Kisová | Je teoretička umenia a kurátorka. Narodila sa v roku 1978 v Košiciach, vyštudovala sociológiu a vedu o výtvarnom umení a médiách na Universität Konstanz (SRN) a výtvarnú výchovu na Prešovskej univerzite. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave ukončila doktorandské štúdium dizertačnou prácou venovanou dokumentárnym filmom o výtvarných umelcoch druhej polovice 20. storočia. V rokoch 2008 až 2019 bola riaditeľkou galérie súčasného umenia Krokus v Bratislave. Pedagogicky pôsobila na Fakulte umení TU v Košiciach a na VŠVU v Bratislave. Pravidelne publikuje o súčasnom umení, je členkou slovenskej sekcie asociácie AICA.