Staré umenie v novej galérii 

Na konci minulého roka Slovenská národná galéria (po)otvorila svoj nový galerijný areál po 21 rokoch. V rámci jedného víkendu postupne behom troch dní slávnostne privítala najvyššiu politickú reprezentáciu, umeleckú obec a verejnosť. Rozhovorom Petra Megyešiho s vedúcim kurátorom zbierok starého umenia Dušanom Buranom otvárame sériu textov o galérii. Jednotlivé rozhovory a komentáre sa budú postupne venovať jej koncepcii a prezentácií zbierok starého, moderného a súčasného umenia a dizajnu a budú sa zamýšľať nad umením ako investíciou a spôsobmi financovania nových akvizícií či funkčnosťou budovy v čase energetickej krízy.

V prvom rozhovore Dušan Buran hovorí o tom, ako sa budú koncipovať a postupne otvárať jednotlivé expozície, aká je náročná logistika depozitárov, ale aj o tom, ako sa galéria pripravila na prípadné ekoaktivistické ataky.

Kurátor Dušan Buran počas komentovanej prehliadky výstavy Nestála expozícia SNG, ktorá počas rekonštrukcie bratislavského areálu SNG poskytla prístup aspoň k najdôležitejším artefaktom umenia 15. – 18. storočia. Foto: SNG – Martin Deko

V súčasnosti bola po dlhotrvajúcej rekonštrukcii znovuotvorená časť Slovenskej národnej galérie (SNG), konkrétne budova Vodných kasární a prístavba Dedečkovho Premostenia. Začína sa uvažovať, akým obsahom sa tieto priestory naplnia. Je už formulovaná aj koncepcia prezentácie stálych zbierok starého umenia?

Určite je, aj keď nie stálych. My už dosť neradi používame tento termín, pretože dnes stále v podstate nie je – nič. Hovoríme skôr o dlhodobých expozíciách, ale ešte aby som ťa korigoval trocha aj v tvojom úvode – nejde len o rekonštrukciu vodných kasární a premostenia, k tomu patrí aj celý komplex ďalších budov, okrem našej administratívy je to najmä depozitárny dom, ktorý bude asi aj v našom rozhovore hrať dosť kľúčovú rolu. Ale aby som sa vrátil k expozíciám: samozrejme, my máme už dlho v podstate vyjasnený „master plan“, teda kde ktorá expozícia bude mať svoj priestor, a rovnako aj zodpovedné kurátorky a kurátori majú tieto úlohy už zadané niekoľko rokov. 

Takisto na väčšine expozícií aj pracujeme s architektkami a architektmi z Ateliéru BKPŠ, ktorý je zodpovedný aj za túto časť revitalizácie SNG. Postupnosť otvárania jednotlivých častí expozícií je, samozrejme, daná aj tým, koľko budeme mať v danom období peňazí, lebo momentálne – rozprávame sa v polovici decembra 2022 – ešte nie sú vôbec finančne pokryté, takže my na nich síce pracujeme, ale samotná produkcia sa môže rozbehnúť až vtedy, keď na to budeme mať prostriedky. Samozrejme, komunikujeme aj s ministerstvom kultúry, naším zriaďovateľom, a dúfame, že v krátkej dobe sa nám podarí problém financovania vyriešiť. 

Pokiaľ ide o ideálnu predstavu, radi by sme expozície otvárali nie všetky naraz, keďže ani z produkčného hľadiska to nie je možné stihnúť. Chceli by sme otvárať dvojice a tomu potom podriaďujeme prácu a aj architektonický rozvrh. Ako prvá z tých dvojíc by mala nasledovať sála so sakrálnym umením, od ranej gotiky až po 19. storočie, a tá by mala byť otvorená spolu so sálou venovanou klasickej moderne. Čiže v prvom kole by sme radi sprístupnili rodinné striebro alebo to, čo sa aj z hľadiska štruktúry fondu národnej galérie považuje za to najdôležitejšie.

Expozícia Gotické umenie na Zvolenskom zámku predstavuje kolekciu stredovekého sochárstva a maliarstva, na Slovensku jedinečnú počtom vystavených diel, ako aj svojím zameraním na obdobie 14. – 16. storočia. Foto: SNG – Martin Deko

Istým spôsobom sa teda bude pokračovať v koncepcii tzv. nestálych expozícií, ktoré tiež spochybňovali formu stálych expozícií a vychádzali z metodického prehodnotenia tradičných foriem vystavovania. Akým spôsobom sa však bude pracovať so zbierkou, ktorá bola v polovici júna minulého roka sprístupnená na Zvolenskom zámku ako nová expozícia gotického umenia? Bude tam prezentovaný výber z gotiky, ale tá najvyššia kvalita sa bude prezentovať ako súčasť tematických celkov v rámci sály sakrálneho umenia v Bratislave? 

Intuitívne to odhaduješ dobre, Zvolen sme koncipovali aj s vedomím toho, čo potrebujeme do prezentácie sakrálneho umenia v Bratislave. Zvolenská expozícia gotického umenia je jediná expozícia definovaná týmto slohovým obdobím. V Bratislave, ako som už naznačil, budeme miešať periódy, aj gotiku, aj barok, náznakovo dokonca až po súčasné umenie. Diela nebudeme prezentovať v chronologickej línii od najstarších po najmladšie. Ide skôr o to, aby sme poukázali na nejaké konštanty, funkcie sakrálneho umenia, ktoré sa dajú v takejto expozícii a pri našom fonde prezentovať, lebo tu je jeden z našich limitov – v expozícii nebudeme (možno až na výnimky) pracovať s výpožičkami. Ide nám o to, aby sme v prvom rade prezentovali fondy a majetky SNG. Zvolenská expozícia zostane kompaktnou prezentáciou umenia od 14. storočia zhruba po rok 1520, pričom v Bratislave to budú skôr celky koncipované na základe iných aspektov než štýlových a chronologických.

Každá diskusia o koncepcii a víziách akejkoľvek expozície je podmienená aj predstavami smerom k verejnosti. Existujú rôzne názory a argumenty, či má expozícia skôr vzdelávať, zabávať, intelektuálne stimulovať. Budete sa zrejme snažiť o kombináciu týchto rozdielnych zameraní?

Áno, aj keď primárnym cieľom je naozaj ukázať – nie nudným spôsobom – tie najdôležitejšie artefakty, ktoré sa viažu na tému či funkciu, v tomto prípade sakrálneho umenia, ale podobne k tomu budú pristupovať aj moje kolegyne a kolegovia z iných kurátorských oddelení. Maxima prezentovať najmä náš fond je trocha chúlostivá kategória, pretože my ani len v tých najbohatších segmentoch, ktorými je umenie 20. storočia, či už je to umenie medzivojnovej moderny, alebo druhej polovice 20. storočia, nevieme z nášho fondu vyskladať dejiny umenia ako akademicky obhájiteľné, keďže nám skrátka chýbajú niektoré kľúčové exponáty, a to aj napriek bohatstvu týchto zbierok. Pri gotickom alebo barokovom umení je konkurencia katolíckej cirkvi, ktorá má stále ten najväčší a najbohatší fond tých najkvalitnejších diel, nepopierateľná. Nepohneme sa za horizont toho, čo máme k dispozícii, takže pracujeme s tým, čo máme. Pritom ale máme aj úplné unikáty, a to nielen v zbierke gotického umenia, ale aj v tých ďalších, ktoré nemá žiadna iná verejná inštitúcia na Slovensku. Čiže ak sa pýtaš na to, či to bude skôr zážitková expozícia, alebo edukačná, alebo skôr pre špecialistov z tej-ktorej oblasti, tak odpoveď znie, že dnes múzeum musí ponúknuť pomerne komplexnú odpoveď a musí nájsť mieru kompromisu medzi jednotlivými cieľovými skupinami, ktorá zohľadňuje aj bádateľskú, aj laickú perspektívu, ale aj tú zážitkovú a turistickú.

Zľava: riaditeľka Úseku marketingu a komunikácie Bohdana Hromádková, generálna riaditeľka Alexandra Kusá, ministerka kultúry Natália Milanová, architekti Martin Kusý a Pavol Paňák, kurátorka zbierok starého umenia Eva S. Kotláriková, vedúca kurátorka zbierok moderného a súčasného umenia Lucia Gregorová Stach a vedúci kurátor zbierok starého umenia Dušan Buran počas tlačovej konferencii k (po)otvoreniu zrekonštruovanej SNG. Foto: SNG – Juraj Starovecký

Jedna vec sú exponáty, ktoré aj s pomocou architektiek a architektov nejako kurátorsky uchopíme v expozícii, a druhá vec sú potom všetky ďalšie možné informačné deriváty každej expozície. Tu vsádzame najmä na digitálnu vrstvu, kde je SNG lídrom asi v rámci celého Česko-Slovenska. Zatiaľ to máme vymyslené tak, že všetky dodatočné informácie detašujeme do virtuálneho priestoru, aby sme nezaťažovali publikum priamo v sále nejakými siahodlhými textami. Či už špecialista, alebo laik, ktorých zaujíma konkrétne dielo, sa tak dostanú aj k podrobnej informácii.

Takže expozícia nebude chronologická, ale bude tematická, bude sa združovať okolo kľúčových pojmov. Vystavovať sakrálne umenie však vždy predstavuje špecifikum, existujú známe vzory, ktoré sa často pripomínajú, napríklad Kolumba – umelecké múzeum kolínskeho arcibiskupstva predstavuje jeden modelový príklad, ako pracovať s prezentáciou sakrálneho umenia. Je asi vždy novou výzvou, ako pomenovať a sprostredkovať meniace sa funkcie artefaktov, ktoré dnes nazývame umením, pričom pôvodne to boli objekty zapojené do liturgickej a kultovej prevádzky. Alebo sa mýlim?

Je to komplikovaná otázka, pretože aj tak sú tu ďalšie limity, keďže pracujeme s veľmi konkrétnym priestorom a konkrétnym súborom exponátov, ktoré sú k dispozícii. Expozíciu sakrálneho umenia pripravujem s kolegyňou Katarínou Kolbiarz Chmelinovou, ktorá je kurátorkou zbierky baroka. Premisy, ktoré máme, si vypýtajú určitý typ inštalácie. Utvára ju aj množstvo exponátov, ktoré dávame dokopy v nejakej sekcii, venovanej napríklad svätej rodine. Ale sekcie vytvárame nielen na základe ikonografických kritérií, napríklad jedna z nich bude venovaná práci s predlohami a kopírovaniu grafických predlôh vo veľkom formáte alebo používaniu rôznych ďalších modelov na monumentálne realizácie v rámci cirkevných interiérov. Týmto členením sa snažíme obsiahnuť ani nie čo možno najviac tém, ale skôr aspektov umeleckých diel. 

Zároveň sa odkrýva napríklad aj to, že periodizácia – v tomto prípade na gotické a barokové umenie – je tiež iba pomocnou akademickou periodizáciou, lebo mnoho z tých tém alebo aspektov ostáva konštantných zhruba od 14. až po koniec 19. storočia. Naša expozícia sa snaží naznačovať aj tieto dlhodobé línie, nie len epochy dejín umenia, ako ich definoval akademický dejepis umenia. 

Verejné telo – zárodok expozície Sakrálneho umenia – v popredí dielo od Jána Zelinku Obrazoborectvo z roku 2010 a Ľudové piety z 19. a 20. storočia v rámci výstavy Prológ. 12 farieb reality. Foto: SNG – Martin Deko

Budete sa v tejto súvislosti pokúšať napríklad aj o rekonštrukciu špecifického svetelného režimu pôvodných inštalačných kontextov alebo zohľadňovať odlišné perspektívy historického pohľadu a pod.?

Pokiaľ ide o sugestívne osvetlenia alebo inšpirácie v iných zbierkach sakrálneho umenia, aj s architektkami sme sa zhodli na tom, že nebudeme predstierať akési pseudocirkevné interiéry, aj keď pôjde o expozíciu sakrálneho umenia. Takisto ako nebudeme predstierať pri expozícii európskeho maliarstva 16. až 18. storočia šľachtický interiér. To nám pripadá v danej situácii už veľmi naivné, taká bola muzeológia sedemdesiatych rokov 20. storočia. Naopak, máme pomerne sterilné výstavné sály, v podstate klasické „biele kocky“ so všetkými ich výhodami i nevýhodami. Trocha sa budeme snažiť odcudziť z týchto priestorov taký ten dojem telocvične. V prípade sakrálneho umenia to urobíme prostredníctvom až dekonštruktivistickej architektúry, ktorá bude veľmi súčasná, takže aj umelecké predmety, častokrát tristo až sedemsto rokov staré, sa dostanú do úplne kontrastného fundusu a práve o to viac vyniknú. Nebude sa stierať hranica medzi inštalačným prvkom a samotným artefaktom, ako sa to často deje v stredoeurópskych múzeách. Naopak, sochy a obrazy budú voči architektonickému riešeniu pôsobiť veľmi kontrastne.

Takže je asi opäť možné očakávať veľmi rozdielne reakcie publika, obdobne ako pri výstave Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500, ktorá bola realizovaná v roku 2017.

Môže byť, hoci určite nepôjdeme až do takej miery industriálneho experimentu, ako to bolo u Majstra z Okoličného. Predsa len je rozdiel medzi dlhodobou expozíciou a jednorazovou štvormesačnou výstavou, kde si môžeme dovoliť aj iné veci ako v expozíciách. Rozdiel spočíva tiež v miere istého rizika rýchleho optického i morálneho opotrebovania. Keď je výtvarné riešenie príliš extravagantné, o to rýchlejšie sa publiku akoby preje, takže s týmto vedomím pri dlhodobých expozíciách narábame omnoho citlivejšie.

V odpovedi na prvú otázku si ma korigoval, že ide aj o rekonštrukciu depozitárov a technologicko-reštaurátorského zázemia galérie. S tým súvisí aj môj predpoklad, že verejnosť uvidia aj diela, ktoré boli dlhodobo neprístupné a objavia sa po dlhšej dobe zreštaurované. Mohol by si spomenúť, na aké dielo tohto druhu sa môžeme tešiť? 

Veľmi rád spomeniem takýto objekt, týka sa sakrálneho umenia, ale skôr by som to možno zasadil do širšieho kontextu. S našimi reštaurátorkami a reštaurátormi máme totiž už tri alebo štyri roky dosť intenzívnu kampaň reštaurovania pre budúce stále expozície, čiže sú rozbehnuté najmä komplexné reštaurovania, niektoré sú už aj uzavreté alebo sú už vo finálnych štádiách. Skrátka sa snažíme jednotlivé objekty, či už sú to obrazy zo zbierok európskeho maliarstva, alebo goticko-baroková zbierka, dostať do top stavu, aby pri prezentácii v rámci expozícií zasvietili. Objavia sa teda nielen zreštaurované kusy, ktoré možno ľudia, ktorí ich poznajú detailnejšie, ani nerozoznajú oproti predchádzajúcemu stavu, ale objavia sa aj nové akvizície, ktoré neboli prezentované vôbec, alebo keď, tak úplne marginálne. 

Oltár z Vojnian, 2. tretina 13. storočia. Foto SNG – Martin Deko

A aj keď som hovoril, že sa nám podarilo takmer eliminovať výpožičky, tak v zbierke baroka sa nám napr. zrejme podarí získať zo zahraničia úplne prominentnú výpožičku Maulbertschovej skice pre jeden oltárny obraz, ktorý je na Slovensku. Takže budeme na pár rokov schopní vystaviť aj takéto až fajnšmekerské artefakty. Keby som mal spomenúť jeden z objektov, ktorý mi zvlášť leží na srdci a je aj unikátom práve pre svoj vek, tak je to určite tabernákulový oltár z Vojnian z 13. storočia, ktorého reštaurovanie bolo ukončené v roku 2015 a vyše dvadsať rokov nebol prezentovaný na žiadnej výstave. Čakali sme na jeho prezentáciu na túto expozíciu, krátko sme ho vystavili v roku 2008 pri príležitosti výstavy 111 diel zo zbierok SNG, ale ešte v stave prebiehajúceho reštaurovania, takže tento oltár prvýkrát diváctvo uvidí, až keď sa otvorí táto časť expozície.

Akým spôsobom sa SNG vyrovnáva s klimatickou krízou? Mal aspekt uvedomovanej enviromentálnej záťaže vplyv na uvažovanie o podobách a fungovaní nových expozícií?

SNG sa s touto skutočnosťou vyrovnáva takmer permanentne. Aj pri samotnej rekonštrukcii veľkú úlohu hrali technológie, ktoré sú, pokiaľ možno, šetrné k životnému prostrediu, či už ide o celý náš svetelný park, ktorý je založený na LED diódových technológiách, alebo o tepelné čerpadlá, ktoré nám poskytujú vykurovacie a chladiace systémy. Sama rekonštrukcia je až výnimočným príkladom (v oblasti verejných stavieb určite) recyklácie materiálov, čo okrem iného súvisí nielen s environmentálnymi motiváciami, ale tiež so snahou inteligentne zvýrazniť historické stopy samotnej architektúry a ich vrstvenie. Všeobecnou pointou (a u nás asi aj trocha trpkou, v zmysle „z núdze cnosť“) je fakt, že naše múzeá a galérie v drvivej väčšine obývajú – a starajú sa o! – historické objekty, ktoré mali pôvodne inú funkciu (hrady, zámky, kostoly, kasárne), a už tým prispievajú k ekologicky zodpovednejšiemu narábaniu so životným prostredím.

A napokon, v roku 2024 alebo 2025 pripravujeme výstavu, ktorá bude špeciálne tematizovať otázku ekológie v múzeu. Je to čiastočne aj reakcia na situácie z posledných týždňov, keď sa umelecké diela v múzeách stávajú terčom rôznych ekoaktivistických atakov. Chceli by sme reagovať médiom, ktoré je nám vlastné, teda výstavou. Chceme reflektovať toto aktuálne dianie aj z pozície umenia. Napokon pridám perličku, že pri aktuálnej výstave Prológ, ktorú sme otvorili ako inauguračnú expozíciu, sme urobili niečo, čo sme doteraz až tak systematicky nerobili, a totižto sme nechali zaskliť všetkých starých majstrov. S výnimkou možno jedného Mednyánszkého je väčšina obrazov z 19. storočia a starších už pod sklom, a to práve z dôvodu, keby prišlo k nejakému ataku. Našťastie sa zdá, že ekologickí aktivisti sú celkom zorientovaní a že sa aj sami snažia predísť zbytočným škodám, ktoré by ich stáli dosť veľa: okrem finančných by riskovali aj reputačné škody, keby nejaké umelecké dielo poškodili.

Samozrejme, narážaš na to, ako veľmi výstavná prevádzka zaťažuje aj ekologicky celý systém, keďže v princípe po štvormesačnej výstave celý výstavný fundus najčastejšie skončí na skládke, neraz aj s nerecyklovateľnými materiálmi. Je to pravda a je to aj legitímna otázka, akurát sa až tak veľmi netýka dlhodobých expozícií, ktoré sú pripravované zhruba na desať rokov. Myslím si, že tam sa materiál amortizuje. V budúcnosti budú tieto otázky pravdepodobne hrať čoraz väčšiu úlohu nielen pri blockbusteroch, ale aj menších projektoch, s akými na Slovensku pracujeme najčastejšie. 

Kurátor Dušan Buran počas prehliadky priestorov k (po)otvoreniu zrekonštruovanej SNG. Foto: SNG – Juraj Starovecký

Galéria ako zbierkotvorná a pamäťová inštitúcia nie je, samozrejme, len o zviditeľňovaní diel v samotných expozíciách. Je to aj celé inštitucionálne zázemie, teda aparát a personál. Mohol by si priblížiť aj tento aspekt prevádzky v súvislosti s rekonštrukciou a novými expozíciami? 

Už na začiatku rozhovoru som spomenul, že súčasťou tejto veľkej rekonštrukcie, v princípe úplne bezprecedentnej aj z hľadiska verejných zbierkotvorných inštitúcií na Slovensku, je aj jediná novostavba, ktorá sa postavila v areáli SNG. Tou je depozitárny dom, kde máme na piatich podlažiach komplet nové depozitárne priestory s novými systémami uskladnenia a ochrany umeleckých diel. Tento depozitár je momentálne ešte prázdny, ale už intenzívne pracujeme na tom, aby sme ho od roka 2023 začali zapĺňať. Doteraz nám kryli chrbát kolegyne a kolegovia zo Zvolenského zámku, teda filiálky SNG, kde podstatná časť nášho zbierkového fondu bola dočasne, a treba dodať, že aj núdzovo deponovaná, teda nie práve v ideálnych podmienkach. Takmer ideálne podmienky nastali práve stavbou tohto nášho nového depozitára. Vlastne aj preto budeme celý rok, čo sa týka výstav, dočasných aj dlhodobých expozícií, zatiaľ fungovať v nie celkom štandardnom režime. V prvom rade potrebujeme v Bratislave sústrediť všetkých deväťdesiattisíc umeleckých diel, ktoré SNG vlastní, čo samo osebe bude logistický „Meisterstück“, pretože tu nejde iba o transport zo Zvolena do Bratislavy. 

Mnohé veci, napríklad papierový depozitár, teda kresbu, grafiku, ilustráciu, fotografiu máme v Bratislave, či už v Hurbanových kasárňach, ale najmä v Esterházyho paláci, v priľahlej budove tohto komplexu. Kľúčovou je otázka organizácie nového depozitára, čiže v princípe potrebujeme pri jeho zapĺňaní už teraz uložiť každý list, každú fotografiu, každú keramickú sošku alebo drevenú sochu, plátno, tabuľovú maľbu, nové médiá atď. práve na to miesto, z ktorého by sa teoreticky nemuseli sto rokov pohnúť, ak by neboli žiadané, či už na expozíciu, naše, alebo zahraničné výstavy. Chcelo to teda premyslieť – než ešte pohneme s fondom –, ako budú tie skupiny uložené, ako kalibrovať poschodia depozitára, aby ich parametre zodpovedali materiálovým nosičom. Ešte bude teda chvíľu trvať, kým vyčírime celú procedúru tak, aby konkrétne dielo prišlo na svoje miesto. 

Tento proces nás bude dosť zamestnávať, aj čo sa týka kurátoriek a kurátorov, nebudeme mať až také voľné kapacity, aby sme mohli realizovať všetky expozície naraz. Preto ich aj chceme postupne otvárať po spomínaných dvojiciach. To je na druhej strane aj voda na mlyn nášmu oddeleniu marketingu a komunikácie s verejnosťou, lebo verejnosť bude mať príležitosť chodiť stále na nové a nové expozície, ktoré sa jej budú postupne otvárať.


Dušan Buran je absolventom odboru Dejiny umenia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (Mgr. 1992) a na Technickej univerzite v Berlíne (Dr. phil. 2000). V súčasnosti pracuje ako kurátor zbierky gotického umenia a zároveň vedúci kurátor Zbierok starého umenia SNG v Bratislave. Venuje sa najmä stredovekému sochárstvu a maliarstvu, čiastočne aj umeniu a architektúre 20. storočia, otázkam muzeológie a pamiatkovej starostlivosti. Bol editorom knihy Dejiny slovenského výtvarného umenia – Gotika a kurátorom rovnomennej výstavy (SNG Bratislava 2003), autorom a spoluautorom niekoľkých výstavných projektov doma aj v zahraničí.

Peter Megyeši | Narodený 1985, vyštudoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave (2011), absolvoval študijné pobyty na FF UK v Prahe (2010/2011) a na FF MU v Brne (2013). Doktorandské štúdium ukončil na Katedre dejín a teórie umenia Trnavskej univerzity v Trnave dizertačnou prácou venovanou významovým vrstvám stredovekej ikonografie sv. Krištofa (2014). V rokoch 2014 – 2021 pôsobil ako odborný asistent na Katedre teórie a dejín umenia Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. V súčasnosti pôsobí na Katedre dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a ako vedecký pracovník Centra vied o umení SAV v Bratislave. Venuje sa výskumu umenia stredoveku a raného novoveku, ikonografii, ikonológii, emblematike, ale aj reflexii súčasného umenia a problematike interpretácie.