RE: Jen Kratochvil: Očekávání zvenčí jsou nesouměřitelná s realitou

Nina Vrbanová, exriaditeľka Kunsthalle Bratislava poslala redakcii Artalku svoje vyjadrenie k rozhovoru s Jenom Kratochvilom, Očekávání zvenčí jsou nesouměřitelná s realitou.

Dielo Výkričník, 1974 - 2020 od Rudolfa Sikoru v rámci výstavy Moc bezmocných bolo nainštalované v priestoroch Kunsthalle EXT. Foto: archív KHB / Martin Marenčin

Malými krôčikmi k totálnej devalvácii

Minulý týždeň publikoval online magazín Artalk.sk obšírny rozhovor s riaditeľom Kunsthalle Bratislava Jenom Kratochvilom (civilným menom – Jan Amann Kratochvil). Rozhovor pripravila Miroslava Urbanová, ktorá v súčasnosti pôsobí ako vedúca Galérie Medium Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, partnersky spriaznenej s Kunsthalle Bratislava. Napriek tomu, že sa autorka článku pokúsila o istú investigatívu, pýtajúc sa a narážajúc na nesúlad medzi deklarovanou víziou pozdvihnutia inštitúcie a smutnou realitou po viac ako roku pôsobenia riaditeľa vo funkcii, ponechala viaceré jeho odpovede bez hlbšej sondy. Vo vyjadreniach Kratochvila sa vyskytli početné demagógie a zavádzania, aké v rámci verejného diskurzu nemožno akceptovať a ponechať bez odozvy v rovine status quo. 

Obzvlášť, pokiaľ ide o nekorektnú personálnu politiku, ktorá v priebehu jediného roka viedla k odchodu všetkých zamestnancov/-kýň inštitúcie – kompletne. Odišli skúsení/-é odborníci/-čky, ekonomickí/-é a tiež produkčno-technickí/-ké zamestnanci/-kyne až po hlavných mediátorov/-ky. Ako prvý podal výpoveď bývalý hlavný ekonóm Rastislav Weidling, ktorý tento krok aj oficiálne zdôvodnil opakovaným porušovaním zákona zo strany nového vedenia (zákon o finančnej kontrole, zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy) a svoje stanovisko dal na vedomie Ministerstvu kultúry SR. Nateraz posledný odchod už medzičasom oznámila aj druhá galerijná pedagogička Lucia Kotvanová, o ktorej riaditeľ v rozhovore tvrdí, že zostáva v inštitúcii a bude rozvíjať jej odkaz. Ako vo svojej reakcii na rozhovor uviedla historička umenia a šéfredaktorka časopisu Profil Jana Geržová, formálne ostáva iba kurátorka Lýdia Pribišová, „vytlačená za múry Kunsthalle Bratislava“. 

O vyjadrenie k situácii som osobitne požiadala rešpektovanú galerijnú pedagogičku a teoretičku umenia Danielu Čarnú, ktorá od vzniku Kunsthalle Bratislava v roku 2014 profilovala jej vzdelávací program a funkciu: „To, že vzdelávanie sa dostáva na koniec, resp. mimo záujmov inštitúcie, je v situácii, keď galérie citlivo vnímajú a rozvíjajú svoju zodpovednosť na poli vzdelávania umením, len ťažko pochopiteľné. Zrušenie Ateliéru, pozastavenie poskytovania informácií o výstavách mediátormi, vyjadrenia o nadbytočnosti vzdelávania a jeho spájanie výlučne s detským divákom (čo nezodpovedá skutočnosti) vnímam ako nepochopenie poslania galerijnej edukácie a návrat do obdobia 90. rokov, keď  vzdelávacia funkcia mnohých galérií stagnovala a bola vnímaná ako nepotrebná.“ 

Podobný scenár rozkladu si nepamätáme ani z čias mečiarizmu a smerizmu, keď sa nikto neunúval maskovať personálne výmeny na riadiacich postoch tzv. férovými a transparentnými výberovými konaniami. V súvislosti s kompletným exodom zamestnancov a zamestnankýň (10 z 11) možno predpokladať, že v inštitúcii zanikla aj odborová organizácia. V priamom rozpore s deklarovaným ľavicovým nastavením súčasného vedenia sú aj požiadavky na prácu počas víkendov, sviatkov, prípadne úplne mimo pracovnú náplň a odborné zaradenie. Niektoré pracovné pozície neboli nanovo preobsadené, čo znamená celkový pokles ponuky práce a zamestnanosti v organizácii. Namiesto toho vidíme kumuláciu funkcií a nevyhnutné pracovné výkony sú presúvané na podnikateľský sektor a kontrahované firmy. Nie je pravdou ani to, že dôvodom výpovedí boli „lepšie pracovné vyhliadky“. 

Je pozoruhodné, že údajných „kostlivcov v skrini“ Jen Kratochvil nespomenul ani raz počas celého roka 2021, keď sa stačilo jednoducho podpísať napr. pod výstavu Evy Koťátkovej. Autorku som do Kunsthalle Bratislava pozvala vystavovať približne pred tromi rokmi a svoju účasť finálne potvrdila na jeseň 2020. Drvivá väčšina projektov uplynulého roka bola pripravená a dokonca aj finančne zabezpečená už v predchádzajúcom období. Ako príklad možno uviesť exteriérovú inštaláciu Romana Ondaka (kurátorka Lýdia Pribišová), alebo rozsiahly eko-tematický projekt Možné agrarizmy (kurátori Maja a Reuben Fowkesovi), ktorý v priestoroch Kunsthalle Bratislava mimochodom na kľúč produkovala Slovenská národná galéria v rámci európskeho grantu Creative Europe. 

Je namieste očakávať a pýtať sa, čo inštitúcia za viac ako rok urobila a pripravila pre budúcnosť. V rámci demokratických a transparentných procesov sme nemali možnosť sa to dozvedieť. Webová stránka neobsahuje žiadne aktuálne informácie, nekonajú sa žiadne tlačové konferencie. Dokonca aj každoročný verejný odpočet bol šikovne skrytý pod hlavičkou komentovanej prehliadky ako posledná veta v texte eventu na sociálnej sieti. Dodnes inštitúcia nezverejnila svoju výročnú správu za rok 2021. Z nej by sme sa dozvedeli, že hospodárila s rozpočtom takmer na úrovni 500 000 €, a rovnako je tomu aj v roku 2022. A to je v celej ére existencie Kunsthalle Bratislava ďaleko najvyššie číslo! Pre porovnanie: v roku 2019 inštitúcia dostala na činnosť cestou prioritných projektov 15 000 €, v roku 2020 to bolo 20 000 €. Dnes má priamo v kontrakte s Ministerstvom kultúry SR garantovanú čiastku 100 000 € na činnosť (nad rámec základného rozpočtu). 

V tomto kontexte tvrdiť, že inštitúcia nemá prostriedky, je len ďalšou z výhovoriek a demagógií. Napokon, rovnako ako svojvoľné a netransparentné „darovanie“ výstavného priestoru druhého poschodia Národnému osvetovému centru už začiatkom roka 2021, teda dávno predtým, než témy rastúcich cien energií a vojny na Ukrajine vôbec pristáli na stole. Neobstojí ani blamáž o neexistencii edičného plánu, ktorý nielenže nevznikol pre rok 2022, ale už v roku 2021 bol rozhodnutím nového riaditeľa zrušený (konkrétne pridelený prioritný projekt na edičnú a dokumentačnú činnosť v sume 20 000 €). Slová ako transformácia tu, bohužiaľ, naberajú dikciu výsmechu, viditeľnej redukcie až devalvácie. Z verejnej inštitúcie sa stáva nejasne profilovaná záujmová platforma, ktorá vykazuje skôr známky privátneho sektora. Bez akejkoľvek reflexie vlastného statusu verejnej – štátnej inštitúcie. 

A tak nás namiesto avizovaných zvučných mien medzinárodnej a domácej scény, spolupráce so zahraničím či panoramatických tematických výstav čaká séria diskusií o duševnom zdraví, zas a znova Cena Oskára Čepana ako obligátne vyplnenie prázdna a ešte menšia výstava prevzatá z neďalekej Viedne, ktorú väčšina z nás už zrejme videla a ktorej kurátorkou je zhodou náhod Laura Amann. Priala by som Kunsthalle Bratislava skutočne zmysluplnú dráhu, priestor na systematický rozvoj, hodnotovo zorientované a kompetentné vedenie a tiež kontinuálnu podporu (aj pochopenie) zriaďovateľa. Rozhodne však menej pózy, ega a pýchy, ktorú v tomto prípade, bohužiaľ, nie je absolútne o čo oprieť. A akokoľvek sa chcem vidieť pozitíva a necítiť zmarenie všetkej tej energie, ani to nové logo bez pointy ma vonkoncom neutešuje. 

Nina Vrbanová

2017 – 2020 riaditeľka a šéfkurátorka Kunsthalle Bratislava

2014 – 2017 kurátorka Kunsthalle LAB a Kunsthalle KLUB