TS: Dana Tomečková a Peter Jánošík v Novej synagóge

Dana Tomečková, Peter Jánošík / Dana Tomečková a Peter Jánošík krúžia okolo Sphéry / kurátor: Juraj Gábor / Nová synagóga, Žilina / 16. 11. – 9. 1. 2022

Štvrtá výstava súčasného vizuálneho umenia v rámci ročnej kurátorskej koncepcie projektu Completing the Sphere / Dopĺňanie Sphéry.

Vznik výstavy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Vznik diel Dany Tomečkovej podporil formou štipendia z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.

Technická spolupráca: Marián Králik

Mohli by sme tvrdiť, že všetko sa začalo Veľkým treskom. Aj podmienky pre život človeka, ktorý to všetko naokolo retrospektívne skúma. Poznáva všetko skrz pozorovanie následkov. Na začiatku bolo “nič a potom niečo”. Ako z ničoho nič vznikne niečo? Asi by to malo byť správnejšie “z niečoho nič vzniklo niečo”… da dá. Ja som ale amatér hľadač. Prečo sa vôbec opovažujem takto skúmať?

Je vo mne zvedavosť z detstva, akú mi pripomenula, jej prostotu a význam ticho naštepila, Dana Tomečková.  Svojím umeleckým hľadaním, odkukujúc podnety z dennodennosti.

Na to, aby sme odkukali, potrebujeme čas. Na to, aby sme pochopili, potrebujeme tyk.  “Tyk” je vlastne citoslovce dotyku. Keď sa stretnú dve veci, spoja sa v citoslovci tyk a nám sa zdá, že to, čo vzniklo nám prinieslo zázračnosť uvedomenia. Že sme boli uvedení do niečoho, čo sme pred tým tyk-om nevlastnili v hlave. Niečo sa nám osvetlilo, proste vyšlo to z tmy a my to vidíme a dokonca aj vieme ako s tým žiť. Tak. Možno som už aj odbočil od toho, čo som chcel povedať a na čo som chcel prísť alebo vám to priblížiť. 

O takomto odbočení je aj stretnutie s ďalším umelcom Petrom Jánošíkom, ktorého som stretol raz začiatkom leta pred rokmi v Banskej Štiavnici a on ma “uniesol” na miesto, kam by mi ani nenapadlo zájsť. V tom čase som sa sústredil na vytvorenie umeleckého diela v krajine a robil som si lokálny výskum. Dostal som sa ale mimo môjho výskumu.  Vďaka Peťovi, ktorý v tom čase krúžil okolo iných priorít. Z tmy nepoznania mi nasvietil zarastený morušový sad. V čase keď som na nič také nemal čas, som mal zrazu čas. Dostal ma mimo stredu/umenia, predmetu môjho sústredenia. Zobral ma na svoju obežnú dráhu, kde platili zákony inej reality a iná príťažlivosť. Trhali sme tam šťavnato bordové moruše, až sme z toho mali prefarbené ruky. Pigment, ktorý nevieš na prvé umytie z rúk zmyť. Tyk som dostal až po štyroch rokoch, keď mi napadlo spojiť dva rôzne svety, dva rôzne životné a umelecké prístupy do jedného spoločného krúženia na výstave. Vznikla tak výstava v Novej synagóge nanovo interpretujúca neviditeľnú Sphéru. Výstava o cestičkách, akými môže človek uchopiť vesmír do dlane. O tom, aké následky zanechal Veľký tresk a o spôsoboch hľadania a takmer nekonečnej túžbe pochopiť svoje miesto, rolu a zmysel bytia tu.

Od umelcov som si vyžiadal príležitosť zoznámiť sa s čím aktuálne pracujú. Navštívil som ateliér Dany Tomečkovej a tam som sa dozvedel o páde malého vedierka s pigmentom, ktoré pre umelkyňu spôsobilo Tyk. Tak sa začala tomuto pádu a výbuchu venovať. Venovala mu čas. Tik tak Tik tak..

Peťa Jánošíka som už v štiavnickom ateliéri pred výstavou nestihol navštíviť, ale poslal mi nafotené farebné risografické tlače. Aj pigment vo vedierku bol modrý, aj tlače boli modré. Spojilo sa mi to vo výstavu. 

Obaja autori vytvorili pre ľahké gesto toho druhého monumentálny piedestál. Jeden je v podobe starostlivo písaného textu sprevádzajúceho návštevníkov krajinou v kruhu rozptýlených objektov na prízemí a na poschodí Synagógy. Druhý piedestál je v podobe veľkej papierovej “misky”, na ktorej sa ukáže sila Veľkého tresku, z ktorého sa rozptýlil život. Peter Jánošík s nami na bielej ploche v rôznej hustote zdieľa fotografický súkromný archív momentov z každodennosti, aby ukázal následok toho, z čoho vzišiel. Dana Tomečková nás vedie v dlhom čase vlastným nachádzaním, otázkami, objavovaním súvislostí, pokusmi, skicami, porovnaniami, kresebnými diagramami… prosto esenciami, ingredienciami potvrdzujúcimi previazanosť prachovej častice a vesmíru. Ich rozpriestranenie delia miliardy rokov a tokov. Ich osvojenie je však možné aj len tak. Tyk a máme to.

Umelci vo výstave hovoria o dozrievaní ktoré trvá. Tik tak tik tak… nezastaviteľne. Len tak nekonečne.

Venujte ich výstave čas. Pomaly stúpajte od prízemia hore a pozorne čítajte ich príbeh, lebo ťažko ho týmto textom dobehnem. Je tam všetko. 

Bude možná vytýkáno, že byly tak vážné věci zaznamenány v často lehkém tónu. Děje se ale vůbec něco ve vesmíru, aby v tom nebylo aspoň zrnko lásky a tudíž i radosti?   E.T. 

Juraj Gábor

Žilina, 23. 11. 2021